Žijeme blahobytnejšie ako naši predkovia.
Dedom chýbal nezriedka aj chlieb.
Otcom občas to, čo sa dáva ku chlebu.
My máme jedno i druhé v hojnosti.
Ale priznajme si, pri všetkom tom blahobyte nám chýba radostná spokojnosť, ba často aj chuť žiť.
A čo je najhoršie, je to celosvetový jav, takže nemôžeme v tomto čakať pomoc ani sprava ani zľava.
Zívame nudou v luxusnom aute, skáčeme v zúfalstve z pätnásteho poschodia a sedávame zamyslene a ustato v prepychových salónoch pri bohato prestretom stole.
A to všetko je potvrdením toho, čo povedal náš Pán pokušiteľovi hneď na začiatku: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“
K spokojnosti a šťastiu nestačí plný žalúdok, vlnené šaty a nábytok z mahagónu.
Máme okrem tela aj dušu.
A duša má tiež svoj život, a preto aj svoj hlad.
A keď hlad, tak aj pokrm.
A tým je každé slovo, ktoré pochádza z úst Božích.
Keď sa človek najedol, vkusne obliekol a zavrel za sebou vlastné dvere, vtedy sa mu ozve v duši túžba po trvalejšom blahobyte, ako je tento, a tá núti rozmýšľať, ako si svoj život a svoje šťastie predĺžiť donekonečna a natrvalo vyhnúť akémukoľvek utrpeniu. Stále sa vynára v mysli znepokojujúca otázka: Je smrť koncom alebo iba novým začiatkom? Existuje večnosť a posmrtná spravodlivosť? Odmena a trest...?
A tu človek potrebuje k svojej spokojnosti a šťastiu odpoveď... a v nej istotu.
A preto, že ohľadom tohto nás môže len Boh uistiť, potrebujeme slovo, ktoré pochádza z jeho úst.
A Boh nám tu dáva odpoveď predovšetkým tým, že sa nám predstaví ako láskavý Otec, Brat a Priateľ, ktorý naširoko otvára svoju náruč a pozýva k večnému životu evanjeliom, z ktorého vanie oblažujúca nádej, ba priamo istota.
A táto istota, plynúca z jeho slova, to je ten pokrm, ktorý môže nasýtiť ľudskú dušu a urobiť ju šťastnou aj v situáciách, v ktorých nepomáhajú ani tie najvychválenejšie technické a vedecké prostriedky. Ak nám niekto dnes ponúka chlieb, chlieb a zas len chlieb, ale pritom nám zabraňuje sýtiť sa Božím slovom, ten chce v našom živote zohrať úlohu pokušiteľa v púšti, a tomu patrí Kristova odpoveď: „Nielen z chleba žije človek,...“
My nechceme unikať do neskutočna.
Kresťan si vie oceniť i podporiť každú robotu, vie si vážiť roľníka i murára, lekára i textilného robotníka a každého, kto svojím pracovným úsilím prispieva k tomu, aby nášmu telu nič nechýbalo.
Ale vie si vážiť a byť vďačný aj voči tým, čo nám podávajú Božie slovo a nasycujú tak istou a radostnou nádejou naše duše?
Nedivme sa preto Cirkvi, ak dáva príkaz svojim veriacim v nedeľu a v prikázaný sviatok počúvať vo svätej omši Božie slovo.
Chce tým dať nám a prostredníctvom nás celému uštvanému svetu to, čo mu povedľa chleba ešte ku šťastiu a spokojnosti chýba.
My sa však neuspokojme len tým, čo je prikázané. Aby sme mohli dávať z hojnosti a v hojnosti, starajme sa aj sami o silu a zdravie svojich duší.
Keď pôjdeme najbližšie mestom a uvidíme vo výkladoch, čo všetko je v nich prichystané pre telo, spomeňme si na miestečko v našej domácej knižnici, kde je, alebo by aspoň malo byť, uložené Evanjelium.
A keď prídeme domov, otvorme a čítajme.
Lebo človek nežije len z chleba, ale z každého slova, ktoré pochádza z Božích úst.