Z Evanjelií sa dozvedáme, že po zmŕtvychvstaní Ježiš už nie je s učeníkmi stále.
Zjavuje sa im len občas.
Navyká ich tak na chvíľu, v ktorej ich mieni zanechať.
Ak sme sa už lúčili s niekým, koho sme mali veľmi radi, pri lôžku, na stanici, na letisku alebo v prístave, pochopíme, domyslíme si, ako sa cítili apoštoli, keď im Ježiša zatienil oblak a stúpal s ním k nebu.
Veď vieme, čím bol pre nich.
Jedine pri ňom cítili svoju dôležitosť; on bol osou, zmyslom ich života.
Kvôli tomuto, zo všetkých najlepšiemu priateľovi, nechali dom, manželky, rodičov, všetko.
Majster, ktorý im umýval nohy, ich postupne oberal o všetko a oni sa každej osoby i veci z lásky k nemu vďačne a pohotovo vzdávali. Teraz sa však majú zrieknuť aj jeho samého – jeho viditeľnej prítomnosti...
Už nebudú počuť jeho slovo, čo rozplameňovalo srdcia.
Neuvidia ho, ako sa k nim blíži po mori.
Zostanú sami.
Keď sa zas zhromaždia, zbytočne budú čakať, že prenikne cez zatvorené dvere a zastane uprostred nich.
A či možno vôbec zabudnúť na tri nádherné roky, čo s ním prežili?
Keby sme boli na ich mieste a mali Ježiša tak radi, keby sme kvôli nemu toľko zanechali a toľko ilúzií na ňom postavili...
Veď si len spomeňme na to netrpezlivé: „Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela?“ Myslím, že by sme zborovo plakali, ako tí, čo sa lúčili s Pavlom v prístave, o ktorých Písmo hovorí: „...vešali sa Pavlovi okolo krku a bozkávali ho. Najviac ich bolelo jeho slovo, že už neuvidia jeho tvár.“ (Sk 20, 37-38)
Prekvapuje nás však, že apoštoli sa i napriek tomu vracali z rozlúčky vo veľmi dobrej nálade. A určite nie preto, že by boli niekde zapili žiaľ.
Lukáš nám o tom píše takto:
„Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme a velebili Boha.“
Ich radosť si možno vysvetliť len tak, že udalosť pochopili do hĺbky a jeho slovu: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta...“ úprimne uverili.
Ježiš bol teda i naďalej pri nich.
Delil ich od neho iba oblak neviditeľnosti, do ktorého sa zahalil a v ktorom sa vzniesol.
A nielenže v neho ako prítomného len verili, ale oni ho ako prítomného aj zakusovali.
„Pán im pomáhal“ – píše evanjelista – „a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali.“
A potom, táto rozlúčka, to bola aj pocta. Pokladal ich za dospelých, ponechával im iniciatívu, dovolil im konať miesto seba – dôveroval im.
A mali v tomto jeho nanebovstúpení aj dôkaz, mali potvrdenie toho, čo im predtým povedal „Keď odídem a pripravím vám miesto...“ za ten čas, čo sa nebudeme vidieť tvárou v tvár, budete mať pre útechu môjho Ducha, ktorého vám pošlem.
Toto všetko ich natoľko oblažovalo, že ich nezronila ani tá druhá chvíľa, v ktorej sa lúčili navzájom, aby po celom svete ohlasovali blahozvesť, hoci si boli navzájom takí blízki, a hoci tu boli aj bratské dvojice.
A malichernosťou im bolo aj to, keď sa bolo treba lúčiť so sebou – so svojím životom. Veď mysleli na to, že sa zas stretnú so svojím Učiteľom, Priateľom, so svojím Ježišom.
Brat, sestra, my sa tak často cítime ohrození, osamotení, nie dosť milovaní, ubití a zdeprimovaní...
Jedna dobrá rada: Naučme sa s apoštolmi aj my dívať sa do neba a zem bude v našich očiach pomaly strácať svoju príťažlivosť.