Neraz počujeme v kresťanských domácnostiach takéto náreky:
„Cítim, že môj duchovný život chradne, stráca sa... Máme deti, a to je, ako viete, starosť... Jedno pýta vodu, druhé chlieb, tretie hľadá šaty alebo knihy do školy...
Naozaj mi nezostáva čas na dlhé modlitby.“
Brat, sestra, to nie je pravda.
Aspoň nemusí to byť pravda.
Duchovný život je predsa napodobňovanie, nasledovanie Ježiša Krista.
A kto stále slúži, má na to stálu príležitosť.
Vieme, čo o sebe povedal: „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil...“
A keď pri večeri umyl apoštolom nohy, vysvetlil: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“
A keď veslovali celú noc na mori, pripravil im na brehu raňajky, zavolal ich a obslúžil...
Ak myslíme pri svojich aj tých najnepatrnejších a najponíženejších službách na tieto Kristove slová a príklady, ako môžeme v duchovnom živote klesať...?
„Nemôžem vydávať kresťanské svedectvo, zapojiť sa do apoštolátu...“
To je ďalší nárek z domácnosti.
Ale tiež zbytočný.
Veď ak slúžime v rodine s láskou a s úsmevom, vedzme, že táto naša slúžiaca láska – ak je pokojná, trpezlivá a vytrvalá – nebude rozhodne produktom našich chabých ľudských síl, ale ovocím v nás žijúceho Krista.
Povedal nám to predsa jasne: „...lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
Veru... A najmä nie v tomto ohľade.
Ak vieme milovať ľudí z domácnosti a z okolia, a to aj napriek ich nevďačnosti a neuznanlivosti a ak túto svoju lásku k nim neprestávame vyjadrovať trpezlivou službou, dokazujeme všetkým, čo nás pozorujú, že v nás pôsobí on.
A ak pôsobí, tak aj žije.
A ak žije, musel vstať; a ak vstal z mŕtvych, je Boh.
A sme tak, bez toho, aby sme si to uvedomili, stálymi svedkami jeho vzkriesenia a jeho účinnými apoštolmi.
Teplé raňajky na stole ráno pred vstávaním ostatných môžu napríklad každému veľmi silno pripomenúť vzkrieseného Pána na brehu Tiberiady, pozývajúceho učeníkov: „Poďte jesť!“
„A čo s tými, občas skrátenými alebo vynechanými modlitbami, prípadne aj sviatosťami?“
Nakrátko odpovieme takto: Sviatostí a modlitieb má byť v našom živote toľko, koľko nutne treba k tomu, aby sme vedeli z lásky a s láskou slúžiť podľa Kristovho príkladu.
Nebude ich rozhodne málo.
Lebo takto slúžiť nie je ľahké.
A čím sme slabší, tým viac ich budeme potrebovať...
Ale sú vždy len prostriedkom.
Ak pochopíme toto, čo sme povedali, ako celok, nebudeme sa musieť vôbec sťažovať ani na nedostatok času, ani na nedostatok sily a potom ani na nedostatok opravdivej vnútornej radosti.