Keď máme dakoho radi, hľadáme spôsob, ako mu to dať najavo.
Opatrne sa dozvedáme, kedy bude mať sviatok a čo by mu urobilo radosť. Kúpime dar a vyberieme sa na návštevu vo forme, v akej nás vidí najradšej, dáme zahrať pesničku na želanie alebo pripravíme obľúbené jedlo.
Skrátka, spĺňame mu nejaké prianie.
Sme teda presvedčení, že milovať niekoho znamená spĺňať mu vôľu, prispôsobovať sa mu, to isté chcieť a to isté nechcieť. Poslúchať ho a prv ho poslúchať, ako nám dá svoje želanie najavo.
Tak je to medzi manželmi a priateľmi a tak je to aj medzi deťmi a rodičmi.
Čítajú si jeden druhému priania z očí.
Aj Ježiš tak miloval svojho nebeského Otca.
Plnil jeho vôľu...
A plnil ju s takou chuťou, s akou siahame po pokrme, keď máme hlad. „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal...“ – povedal raz svojim učeníkom.
Slovami Evanjelia nás vyzval, aby sme ho aj my tak milovali, ako on miloval Otca.
Je viac než isté, že tu nemyslí na intenzitu lásky. Nikdy by sme nedokázali tak silno milovať Boha ako on.
Ak sa stavia pred nás ako vzor, chce nám povedať: Milujte ma poslušnosťou, ako ja ňou milujem Otca. A pripomína nám to preto, lebo si dosť často uspokojujeme svedomie istým druhom nepravej lásky. Hovoríme napríklad Bohu, a zvlášť vtedy, keď niečo od neho potrebujeme: „Pane, milujem ťa, z celého srdca ťa milujem...“
A opakujeme tieto sladké slová, pokým sa nám nenatlačia do očí slzy. A keď sú už tam, povieme si: „Ó, ako mám Krista Pána rád... A predsa ho mám rád...“ A bezmála dostávame vtedy chuť obzrieť sa, či sa nám už náhodou netvorí okolo hlavy svätožiara...
Brat, sestra, aj tie naše slová, aj slzy, aj celá tá naša láska, všetko je nepravdivé, všetko je falošné, ak sa pritom nevieme s ním zjednotiť vôľou zachovaním jeho prianí a príkazov, ak ho nevieme poslúchnuť. Dieťa sa môže stokrát za deň hodiť otcovi okolo krku a stokrát povedať: „Mám ťa rád!“ ak ho neposlúcha, stokrát klame.
No, prečo by Kristovi mali stačiť slová?
Skutky chce.
Poslušnosť.
Nie však tú sebeckú, vnútenú strachom pred trestom, ani tú z vypočítavosti.
Možno vznikajú v nás obavy, že nás zachovávanie Pánových príkazov ochudobní, okradne o radosť zo života...
Nebojme sa.
Všetky príkazy, ale najmä tie o láske, sú dané pre naše dobro.
Veď súďme sami: či nie je krajšie mať sa radi a odpúšťať si, ako hádzať na seba tvrdé pohľady a slová, vyvolávať sváry a vojny? Nie je príjemnejšie vzájomne sa obdarúvať, ako okrádať sa o česť a majetok? Nie je spoločensky osožnejšie rešpektovať cudzí manželský zväzok, ako ho ničiť...?
Ak poslúchame Ježiša Krista, ak sa poddávame jeho vôli, zjednocujeme sa skrze neho s Otcom a stávame sa vlastníkmi tej istej radosti, ktorú mal on, tej plnej, dokonalej.