Čítanie z Knihy Genezis
Pán, Boh, zavolal Adama a povedal mu: „Kde si?“
On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, naľakal som sa, pretože som nahý, a skryl som sa.“
Opýtal sa ho: „Kto ťa upozornil, že si nahý, ak si nejedol zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?“
Adam odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal za spoločníčku, dala mi zo stromu a jedol som.“
Pán, Boh, povedal žene: „Čo si to urobila?“
Žena odpovedala: „Had ma naviedol a jedla som.“
Tu povedal Pán, Boh, hadovi:
„Pretože si to urobil, prekliaty budeš
medzi všetkými krotkými a divými zvieratami.
Po bruchu sa budeš plaziť
a prach hltať po všetky dni svojho života.
Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou,
medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom;
ono ti rozšliape hlavu
a ty mu zraníš pätu.“
Žene povedal:
„Rozmnožím tvoje trápenie
a tvoju ťarchavosť:
v bolesti budeš rodiť deti,
budeš túžiť po svojom mužovi,
ale on bude nad tebou vládnuť.“
A Adamovi povedal: „Pretože si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal,
nech je prekliata zem pre teba:
s námahou sa z nej budeš živiť
po všetky dni svojho života;
tŕnie a bodľač ti bude rodiť
a ty budeš jesť poľné rastliny.
V pote svojej tváre budeš jesť chlieb,
kým sa nevrátiš do zeme,
z ktorej si bol vzatý,
lebo prach si a do prachu sa vrátiš.“
A nazval Adam svoju ženu Eva, pretože bola matkou všetkých žijúcich.
Pán, Boh, urobil Adamovi a jeho žene kožené tuniky a obliekol ich. Potom Pán, Boh, povedal: „Hľa, človek sa stal ako jeden z nás. Pozná dobro i zlo. Len aby teraz nesiahol svojou rukou na strom života a nejedol z neho a nežil naveky!“
A Pán, Boh, ho vykázal zo záhrady Edenu, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý. Vyhnal človeka a na východ od záhrady Edenu postavil cherubov a pohyblivý ohnivý meč, aby strážili cestu k stromu života.

Pane, stal si sa nám útočišťom z pokolenia na pokolenie.

Prv než sa vrchy zrodili †
a povstali zem i svet, *
ty, Bože, si od vekov až naveky. R.

Človeka vraciaš do prachu *
a hovoríš: „Vráťte sa, synovia človeka!“
Veď tisíc rokov je u teba ako deň včerajší, čo sa pominul, *
a ako jedna nočná stráž. R.

Uchvacuješ ich: sú ako ranný sen; *
sú ako bylina v rozpuku:
ráno kvitne a rastie, *
večer vädne a usychá. R.

A tak nás nauč rátať naše dni, *
aby sme našli múdrosť srdca.
Obráť sa k nám, Pane; dokedy budeš meškať? *
Zľutuj sa nad svojimi služobníkmi. R.

Aleluja. – Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.

✠ Čítanie zo svätého Evanjelia podľa Marka
V tých dňoch zasa bol pri Ježišovi veľký zástup a nemali čo jesť. Zvolal učeníkov a povedal im: „Ľúto mi je zástupu, lebo už tri dni zotrvávajú pri mne a nemajú čo jest. Ak ich prepustím domov hladných, poomdlievajú na ceste, veď niektorí z nich prišli zďaleka.“
Jeho učeníci mu odvetili: „Kto ich môže nasýtiť chlebom tu na púšti a ako?“
Opýtal sa ich: „Koľko máte chlebov?“ Oni odpovedali: „Sedem.“
Tu rozkázal zástupu, aby si posadal na zem. Vzal sedem chlebov, vzdával vďaky, lámal a dával svojim učeníkom, aby ich rozdávali; a oni ich rozdali zástupu. Mali aj zopár rybiek. Aj nad nimi dobrorečil a kázal ich rozdať.
I jedli a nasýtili sa. A nazbierali sedem košov zvyšných odrobín. Ľudí tam bolo asi štyritisíc. Potom ich rozpustil.
Hneď nastúpil so svojimi učeníkmi na loď a došiel do dalmanutského kraja.