DODATOK
14. VYZNANIE VIERY BOŽIEHO ĽUDU
Veríme v jedného Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého, Stvoriteľa vecí neviditeľných, medzi ktoré patrí tento svet, na ktorom žijeme, i vecí neviditeľných, ako sú čistí duchovia, ktorých nazývame aj anjelmi, a taktiež Stvoriteľa duchovnej a nesmrteľnej duše v každom človekovi.
Boh – jestvovanie a Láska
Veríme v toho jediného Boha, naskrze jedného tak vo svojej najsvätejšej podstate, ako aj vo všetkých svojich dokonalostiach: vo svojej všemohúcnosti, vo svojom nekonečnom poznaní, vo svojej prozreteľnosti, vo svojej vôli a láske. On je ten, ktorý je, ako to On sám zjavil Mojžišovi, On je Láska, ako nás učí Ján Apoštol, takže tieto dve mená, Jestvovanie a Láska, vyjadrujú tú istú nevypovedateľnú božskú skutočnosť toho, ktorý sa nám dal sám poznať a ktorý prebývajúc v neprístupnom svetle, je sám osebe nad všetky mená, a nad všetky stvorené veci a rozumné bytosti. Boh jediný nám môže poskytnúť pravé a plné poznanie seba samého, zjavujúc sa ako Otec, Syn a Duch Svätý, na ktorého večnom živote sme milosťou povolaní mať účasť, tu na zemi v prítmí viery a po smrti vo večnom svetle. Vzájomné vzťahy ustanovujúce od večnosti tri Osoby, z ktorých každá je jedna a tá istá Božia bytosť, vytvárajú najvnútornejší blažený život najsvätejšieho Boha, ktorý nekonečne presahuje všetko, čo my ako ľudia sme schopní pochopiť. Preto vzdávame vďaky Božej dobrotivosti, že veľmi mnohí veriaci môžu spolu s nami vydávať svedectvo pred ľuďmi o jedinom Bohu, hoci nepoznajú tajomstvo Najsvätejšej Trojice.
Boh Otec, Syn a Duch Svätý
Veríme teda v Otca, ktorý vo večnosti plodí Syna, veríme v Syna, Slovo Božie, vo večnosti rodené, veríme v Ducha Svätého, nestvorenú osobu, ktorá vychádza z Otca i Syna ako ich večná Láska. Takto v troch Božích osobách, ktoré sú medzi sebou jednako večné a rovné, nadovšetko oplýva a završuje sa život a blaženosť jediného Boha vo zvrchovanej vznešenosti a sláve vlastnej tomu, ktorý je a nebol stvorený, takže treba uctievať jednotu v Trojici a Trojicu v jednote.
Ježiš Kristus – Syn Boží
Veríme v nášho Pána Ježiša Krista, Syna Božieho. On je Slovo Božie, zrodený z Otca pred všetkými vekmi a tej istej podstaty s Otcom, skrze ktorého bolo všetko stvorené. A mocou Ducha Svätého si vzal telo z Márie Panny a stal sa človekom. Je teda rovnaký s Otcom v božstve, menší od Otca čo do človečenstva; dokonale jeden nie zlúčením podstaty (čo by bolo nemožné), ale v jednote osoby.
Ježiš Kristus – Vykupiteľ
Prebýval medzi nami plný milosti a pravdy. Zvestoval a ustanovil Božie kráľovstvo a dal nám poznať Otca. Dal nám prikázanie, aby sme sa navzájom milovali, ako on miloval nás. Učil nás cestu evanjeliových blahoslavenstiev, aby sme boli chudobní v duchu, tichí, aby sme trpezlivo znášali utrpenie, túžili po spravodlivosti, boli milosrdní, čistí srdcom, šírili pokoj a trpeli prenasledovanie pre spravodlivosť. Trpel za vlády Poncia Piláta, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta, zomrel za nás pribitý na kríž a spasil nás svojou výkupnou krvou. Bol pochovaný a tretieho dňa vlastnou silou vstal z mŕtvych a pozdvihol nás svojím zmŕtvychvstaním do účasti na Božom živote, teda na živote v milosti. Vstúpil do neba, odtiaľ zasa príde súdiť živých i mŕtvych, každého podľa zásluhy: tí, ktorí zodpovedali láske a Božiemu milosrdenstvu, pôjdu do večného života, tí však, ktorí ich až do smrti odmietali, budú odsúdení do ohňa, ktorý nikdy nevyhasne.
A jeho kráľovstvu nebude konca.
Duch Svätý
Veríme v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorému sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov. Poslal nám ho Kristus po svojom zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení k Ocovi. On osvecuje, oživuje, ochraňuje a spravuje Cirkev a očisťuje jej údy, ak sa len neprotivia milosti. Jeho pôsobením, ktoré preniká až do hĺbok duše, človek v poníženosti, ktorú čerpá od Krista, sa môže stať dokonalým, ako je dokonalý Otec, ktorý je na nebesiach.
Božia Matka
Veríme, že Panna Mária, vždy prekvitajúca slávou panenstva, je Matkou vteleného Slova, Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Ako Matka vzhľadom na zásluhy svojho Syna bola vykúpená vznešenejším spôsobom, uchránená od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu a darom milosti ďaleko prevyšuje všetky ostatné stvorenia.
Matka Cirkvi
Preblahoslavená Panna Mária, Nepoškvrnená, spojená úzkym a nerozlučným zväzkom s tajomstvom vtelenia a vykúpenia, bola po skončení tohto pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy a tým, že sa stala podobnou svojmu Synovi, ktorý vstal z mŕtvych, vopred prijala budúci údel všetkých spravodlivých. Veríme, že presvätá Bohorodička, nová Eva a Matka Cirkvi pokračuje v nebi v materskom poslaní voči Kristovým údom tým, že spolupracuje na zrode a vzraste Božieho života v dušiach vykúpených.
Hriech a vykúpenie
Veríme, že v Adamovi všetci zhrešili, takže pre prvotnú vinu, ktorej sa dopustil, ľudská prirodzenosť, spoločná všetkým ľuďom, upadla do stavu, v ktorom trpí následkami tej viny a ktorý už nie je ten, v ako sa pôvodne nachádzali naši prarodičia, ustanovení vo svätosti a spravodlivosti, a v ktorom človek nemal účasť na zle ani na smrti. Po tomto páde ľudská prirodzenosť, pozbavená daru milosti, ktorým sa predtým vyznačovala a zranená vo svojich vlastných prirodzených silách, podlieha vláde smrti. Tá odvtedy prechádza na všetkých ľudí; v tom zmysle sa každý človek rodí v hriechu.
Vyznávame teda spolu s Tridentským koncilom, že dedičný hriech sa prenáša ľudskou prirodzenosťou, rozmnožovaním a nie nasledovaním, a že je každému vlastný.
Veríme, že náš Pán Ježiš Kristus obetou kríža nás vykúpil z dedičného hriechu a zo všetkých osobných hriechov, ktorých sa dopustil každý z nás, takže oprávnene tvrdí Apoštol: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť.“
Znovuzrodenie v krste
Vyznávame, že veríme v jeden krst, ktorý ustanovil náš Pán Ježiš Kristus na odpustenie hriechov. Krst treba udeľovať aj tým deťom, ktoré sa ešte nemohli dopustiť osobného hriechu, aby, pozbavené nadprirodzenej milosti, sa znovu zrodili z vody a z Ducha Svätého pre Boží život v Kristovi Ježišovi.
Cirkev – Kristovo tajomné telo
Veríme v jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú cirkev, postavenú Ježišom Kristom na skale, ktorou je Peter. Ona je tajomným telom Kristovým, viditeľným spoločenstvom vystrojeným hierarchickými ustanovizňami a duchovnou vospolnosťou, pozemskou Cirkvou, na zemi putujúcim Božím ľudom a Cirkvou oplývajúcou nebeskými darmi, zárodkom a počiatkom Božieho kráľovstva, v ktorom pokračuje v ľudských dejinách dielo a utrpenie vykúpenia, a ktoré si zo všetkých síl túžobne želá svoje dokonalé zavŕšenie na konci čias v nebeskej sláve. Pán Ježiš stvárňuje svoju Cirkev sviatosťami, ktoré vyvierajú z jeho plnosti. Skrze ne robí totiž svoje údy účastnými na tajomstve smrti a vzkriesenia Ježiša Krista, a to pôsobením milosti Ducha Svätého, ktorý jej dáva život a schopnosť účinkovať. Je teda svätá, hoci zahrňuje vo svojom lone aj hriešnikov, lebo ona nemá iný život okrem života milosti: ak sa jej údy ním živia, posväcujú sa; ak sa od neho vzďaľujú, hrešia a poškvrňujú si dušu, a tým prekážajú, aby Cirkev vyžarovala okolo seba svätosť. Preto trpí a robí pokánie za previnenia, z ktorých má moc vyslobodiť svoje deti Kristovou krvou a darom Ducha Svätého.
Učiteľka pravdy
Cirkev je dedička Božích prisľúbení, a dcéra Abraháma podľa Ducha, prostredníctvom toho Izraela, ktorého sväté Knihy s láskou opatruje a ktorého patriarchov a prorokov si uctieva. Ona, postavená na základe apoštolov, ktorých vždy živé slovo a duchovnú pastiersku moc verne podáva v priebehu vekov v Petrovom nástupcovi a v biskupoch, ktorí zachovávajú spoločenstvo s ním; vždy pod ochranou Ducha Svätého, má poslanie chrániť, učiť, vysvetľovať a šíriť vždy pravdu, ktorú Boh voľakedy dal náznakom najavo cez prorokov a ktorú dokonale a úplne zjavil ľuďom cez Pána Ježiša. My veríme všetko to, čo sa nachádza v písanom alebo ústne podanom Božom slove a čo Cirkev slávnostným výrokom alebo riadnym a všeobecným učiteľským úradom predkladá veriť ako od Boha zjavené. Veríme v neomylnosť, ktorú má nástupca Petrov, keď ako Pastier a Učiteľ všetkých kresťanov hovorí „ex cathedra“, a ktorú má aj biskupský zbor, keď spolu s ním vykonáva najvyšší učiteľský úrad.
Jedna Cirkev
My veríme, že Cirkev, ktorú založil Kristus a za ktorú sa modlil, je nepominuteľne jedna vo viere, uctievaní Boha a v spoločnom zväzku posvätnej hierarchie. Veľké bohatstvo rozmanitých liturgických obradov a oprávnená rozdielnosť teologického a duchovného dedičstva, ako aj partikulárne disciplíny v lone tejto Cirkvi, nielenže nie je na prekážku jednote, ale ju skôr ešte výraznejšie prejavuje.
O katolícku jednotu
Uznávame, že aj mimo zväzku Kristovej cirkvi sa nachádzajú viaceré prvky posväcovania a pravdy. Tieto vlastné dary Cirkvi pobádajú ku katolíckej jednote, a veriac v pôsobenie Ducha Svätého, ktorý vzbudzuje vo všetkých Kristových učeníkoch túžbu po tejto jednote, dúfame, že sa kresťania, ktorí ešte nie sú v plnom spoločenstve jedinej Cirkvi, napokon zjednotia v jedinom stáde pod jediným pastierom.
Cirkev je na spásu potrebná
My veríme, že Cirkev je na spásu potrebná. Jedine Kristus je totiž Prostredníkom a Cestou k spáse: a on sa nám stáva prítomným vo svojom Tele, to jest v Cirkvi. Avšak spasiteľný Boží plán zahŕňa všetkých ľudí, lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadajú Boha úprimným srdcom a usilujú sa pod účinkom milostí plniť jeho vôľu, ktorú poznávajú z hlasu svedomia, aj oni patria medzi jeho ľud, hoci neviditeľným spôsobom a v počte, ktorý je známy jedine Bohu, a môžu dosiahnuť večnú spásu.
Svätá omša
My veríme, že svätá omša, ktorú slúži kňaz v zastúpení Krista, mocou, prijatou vo sviatosti kňazstva a ktorú obetuje v Kristovom mene a v mene údov jeho tajomného tela, je naozaj obeta prinesená na Kalvárii, ktorá sa sviatostným spôsobom sprítomňuje na našich oltároch. My veríme, že ako sa chlieb a víno, ktoré konsekroval Pán pri Poslednej večeri, premenili na jeho telo a krv, čoskoro potom za nás obetované na kríži, tak isto sa chlieb a víno, ktoré konsekruje kňaz, premieňa na telo a krv Krista, Pána, slávne sídliaceho v nebi. A my veríme, že tajomná Pánova prítomnosť pod spôsobmi tých vecí, ktoré sa našim zmyslom aj naďalej javia ako predtým, je opravdivá, skutočná a podstatná.
Prepodstatnenie
Teda v tejto sviatosti nemôže byť prítomný inakšie ako premenením celej podstaty chleba na jeho telo - a premenením celej podstaty vína na jeho krv, pričom zostávajú nedotknuté jedine vlastnosti chleba a vína, ktoré vnímame svojimi zmyslami. Toto tajomné premenenie Cirkev priliehavo a náležite nazýva prepodstatnením. Preto každé teologické vysvetlenie, ktoré sa usiluje pochopiť do určitej miery toto tajomstvo, aby bolo v zhode s katolíckou vierou, musí neporušene zachovať, že po konsekrácii v samej objektívnej skutočnosti, teda nezávisle od nášho ducha, chlieb a víno prestali tu jestvovať, takže po nej máme naozaj pred sebou telo a krv Pána Ježiša pod sviatostnými spôsobmi chleba a vína, hodné poklony, ako to chcel On sám, aby sa nám dal za pokrm a nás začlenil do jednoty svojho tajomného Tela.
Tajomstvo viery
Jediná a nedeliteľná existencia Krista Pána v nebeskej sláve sa vo Sviatosti neznásobuje, ale sa stáva prítomnou vo Sviatosti na rozličných miestach sveta, kde sa slávi eucharistická obeta. To, hľa, je, tajomstvo viery a eucharistického pokladu, ktoré všetci bez výnimky musíme uznávať. Po svätej omši zostáva tá istá prítomnosť v Najsvätejšej sviatosti, ktorá sa uchováva vo svätostánku na oltári - akoby v živom srdci našich chrámov. Preto je našou veľmi milou povinnosťou vzdávať úctu a poklonu vo svätej hostii, ktorú naše oči vidia, samému vtelenému Slovu, ktoré naše oči vidieť nemôžu, ktoré sa nám však stáva prítomným, bez toho, že by opustilo nebo.
Cirkev - na svete, ale nie zo sveta
Takisto veríme, že Kristovo kráľovstvo, ktoré má svoj začiatok tu na zemi v Kristovej cirkvi, - nie je z tohto sveta, ktorého tvárnosť sa pomíňa, a že jeho vzrast nemožno pokladať za to isté ako kultúrny, vedecký a technický pokrok, ale že spočíva v tom, aby čím ďalej tým dôkladnejšie poznalo nevyspytateľné Kristovo bohatstvo, aby sa skladala nádej čoraz pevnejšie vo večné dobrá, aby sa Božej láske čím vrúcnejšie odpovedalo a napokon aby sa milosť a svätosť stále viac šírili medzi ľuďmi. Avšak tá istá láska pobáda Cirkev vytrvalo sa starať aj o skutočné pozemské dobro ľudí, lebo hoci neprestáva napomínať všetky svoje deti, že tu nemajú trvalý príbytok, predsa ich podnecuje, aby každý podľa svojho životného postavenia a svojich možností napomáhal rozvoj svojej pozemskej vlasti, pracoval za spravodlivosť, pokoj a bratské porozumenie medzi ľuďmi a aby poskytoval príhodnú pomoc chudobnejším a menej šťastným bratom.
Obnoviť všetko v Kristovi
Veľká starostlivosť, s akou Cirkev, Kristova nevesta, sleduje potreby ľudí, čiže ich radosti a očakávania, trápenia a námahy, nie je teda nič iné ako húževnatá snaha zostať uprostred nich, aby ich osvietila svetlom Kristovým a všetkých zhromaždila a spojila v Ňom, v ich jedinom Spasiteľovi. No túto starostlivosť nikdy neslobodno chápať tak, akoby sa Cirkev prispôsobovala veciam tohto sveta, alebo akoby vlažnela jej horlivosť, s akou očakáva svojho Pána a jeho večné kráľovstvo.
Večný život
Veríme vo večný život. Veríme, že duše všetkých, ktorí umierajú v Kristovej milosti, tie, ktoré ešte musia trpieť v očistcovom ohni, aj tie, ktoré hneď po odlúčení od tela prijíma Ježiš do raja, ako kedysi dobrého lotra, tvoria Boží ľud po smrti, ktorá bude úplne zničená v deň vzkriesenia, keď sa tieto duše znova spoja s vlastným telom.
Nebeská Cirkev
Veríme, že množstvo duší sú spolu s Ježišom a Máriou v raji, tvoria nebeskú cirkev, kde požívajú nebeskú blaženosť a vidia Boha takého, aký je, a spolu s anjelmi majú účasť, hoci v rozličnom stupni a nie tým istým spôsobom, na vykonávaní Božej moci, ktorá patrí oslávenému Kristovi, tým, že za nás orodujú a svojou bratskou starostlivosťou prinášajú pomoc našej slabosti.
Spoločenstvo veriacich
Veríme v spoločenstvo všetkých v veriacich Krista, čiže tých, ktorí putujú na zemi, ktorí sa po smrti očisťujú a ktorí sa tešia nebeskej blaženosti; tí všetci tvoria spolu jedinú Cirkev. A takisto veríme, že v tomto spoločenstve láska Boha a jeho svätých vždy ochotne vypočúva naše prosby, ako nás uistil Ježiš: Proste a dostanete. Vyznávajúc túto vieru a posilňovaní touto nádejou, očakávame vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Nech je zvelebený Boh, svätý, svätý, svätý. Amen.
(Toto vyznanie viery Božieho ľudu je vhodné konať pri pobožnostiach tak, že sa vyberú odstavce primerané téme pobožnosti.)
BIBLIA – BOŽÍ LIST ĽUĎOM
Pobožnosť na vyprosenie lásky k Svätému písmu
V sprievode k oltáru sa nesie kniha Svätého písma alebo evanjeliár a položí sa na oltár.
1. ÚVOD
Celebrant: Radujme sa a ďakujme Bohu, že prehovoril k ľuďom.
Ľud: Jemu chvála a sláva naveky, aleluja.
C.: Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi skrze prorokov.
Ľ.: Jemu chvála a sláva naveky, aleluja.
C.: V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého.
Ľ.: Jemu chvála a sláva naveky, aleluja.
2. PIESEŇ Jedna je loď, ktorá vodí
ľudstvo plavbou života,
ktorá pevnú cestu brodí,
nikdy sa nestroskotá:
loď tá jedna, to je viera
v pravdu Kristom zjavenú,
kto jej srdce neodpiera,
sväto kráča k spaseniu. (JKS č. 238, 4)
3. ÚVODNÉ POVZBUDENIE: Prečítajme si niekoľko úryvkov z Predslovu k svätému evanjeliu pripisovaného svätému Cyrilovi.
Prichádza Kristus zhromažďovať národy,
pretože svieti svetlom celému svetu.
...
Všetci, čo chcete svoje duše krásnymi
uzrieť, a všetci po radosti túžiaci,
túžiaci temno navždy zapudiť
a sveta tohto hniloby sa pozbaviť
a rajský život pre seba zas objaviť
a horiacemu ohňu navždy uniknúť,
nuž čujte, čo vám vlastný rozum hovorí,
nuž dobre počuj, celý národ sloviensky,
vypočuj slovo od Boha ti zoslané,
Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi,
Slovo, čo um aj srdce tvoje posilní,
Slovo, čo Boha poznávať ťa pripraví.
Tak ako radosť nezasvitne bez svetla,
by oko celý Boží svet v ňom uzrelo,
bo všetko nie je krásne ani zreteľné,
tak ani duša, žiadna duša bez písmen
vedomia nemá o tom Božom zákone.
Ako skaza visí nad telom
všehubiaca a nad hnis väčšmi hnijúca,
keď telo nemá patričného pokrmu:
práve takto naša duša upadá
v žití, keď žije bez Božieho života,
keď nepočuje nikde slova Božieho...
Tak ako semä, ktoré padlo na nivu,
takisto každé ľudské srdce na zemi
dážď Božích písmen potrebuje pre seba,
aby plod Boží vzrástol v ňom čo najväčšmi...
Lebo kto totiž prijme tieto písmená,
tomu sám Kristus svoju múdrosť vyjaví
a vaše duše písmenami posilní
i skrze apoštolov, skrze prorokov.
4. Čítanie z Knihy Nehemiášovej 8, 2-4a. 5-6. 8-10
Kňaz Ezdráš v prvý deň siedmeho mesiaca priniesol Zákon pred zhromaždenie mužov a žien i všetkých, čo boli schopní chápať, a od skorého rána do poludnia z neho čítali na námestí pred Vodnou bránou mužom i ženám i všetkým, čo boli schopní porozumieť. A pozornosť všetkého ľudu bola upretá na knihu zákona.
Zákonník Ezdráš si stal na drevenú vyvýšeninu, ktorú zhotovili na túto príležitosť. Ezdráš otvoril pred očami všetkého ľudu knihu – stál totiž vyššie než ostatní ľudia – a keď ju otvoril, všetok ľud povstal. Potom Ezdráš velebil Pána, veľkého Boha, a všetok ľud dvíhal ruky a hovoril: „Amen, amen.“ Padli na kolená, skláňali sa k zemi a klaňali sa Bohu.
Čítali z knihy Božieho zákona, stať za staťou, vykladali zmysel a vysvetľovali, čo sa čítalo. Miestodržiteľ Nehemiáš, kňaz a zákonník Ezdráš a leviti, čo poúčali ľud, povedali všetkému ľudu: „Dnešný deň je zasvätený Pánovi, nášmu Bohu. Nežiaľte a neplačte!“ Lebo všetok ľud plakal, keď počul slová Zákona.
Ezdráš im povedal: „Choďte, jedzte tučné mäso a pite medovinu; a niečo z toho pošlite aj tým, ktorí si nemajú čo pripraviť. Lebo tento deň je zasvätený nášmu Pánovi. A nermúťte sa, veď radosť z Pána je vaša sila!“.
Počuli sme Božie slovo.
5. RESPONZÓRIOVÝ ŽALM Ž 19, 8. 9. 10. 15
R. (Jn 6, 63c): Tvoje slová, Pane, sú Duch a život.
1. Zákon Pánov je dokonalý, *
osviežuje dušu.
2. Svedectvo Pánovo je hodnoverné, *
dáva múdrosť maličkým. – R.
3. Rozhodnutia Pánove sú správne, *
potešujú srdce.
4. Prikázania Pánove sú jasné, *
osvecujú oči. – R.
5. Bázeň pred Pánom je úprimná, *
trvá naveky.
6. Výroky Pánove sú pravdivé *
a všetky spravodlivé. – R.
7. Nech sa ti páčia slová mojich úst +
i rozjímanie môjho srdca pred tvojou tvárou. *
Pane, ty si moja pomoc a môj vykupiteľ. – R.
6. ALELUJOVÝ VERŠ Porov. Lk 4, 18
R. Aleluja.
Pán ma poslal hlásať evanjelium chudobným,
oznámiť zajatým, že budú prepustení.
R. Aleluja.
7. EVANJELIUM
Čítanie zo svätého Evanjelia podľa Lukáša 1, 1-4; 14-21
Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova. Preto som sa aj ja rozhodol, že ti to, vznešený Teofil, po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku, verne rad-radom opíšem, aby si poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili.
Ježiš sa v sile Ducha vrátil do Galiley a chýr o ňom sa rozniesol po celom kraji. Učil v ich synagógach a všetci ho oslavovali.
Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesta, kde bolo napísané:
„Duch Pána je nado mnou,
lebo ma pomazal,
aby som hlásal evanjelium chudobným.
Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení,
a slepým, že budú vidieť;
utláčaných prepustiť na slobodu
a ohlásiť Pánov milostivý rok.“
Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“
Počuli sme slovo Pánovo.
8. PIESEŇ
Evanjelium Pána
nie sú ľudské slová,
na ten základ stavaná
je Cirkev Kristova.
Pravdu Boha samého
ono nám zjavuje,
šťastný, kto podľa neho
život svoj spravuje. (JKS č. 245, 3)
9. ÚVAHA
Svätý Gregor sa takto vyjadril o Biblii: „Sväté písmo je dlhý list všemohúceho Boha jeho stvoreniam.“
Človek sa hriechom dostal do hlbokej priepasti zla a stratil cestu do neba. Dobrý nebeský Otec mal s ním zľutovanie. Vyšiel mu v ústrety. Napísal mu dlhý list, ktorý mu znova ukazuje cestu spásy.
Na prvý pohľad sa tento tajomný list podobá všetkým ostatným listom: ba niekedy jeho vonkajšia forma je skromnejšia a chudobnejšia. Ale za touto jednoduchou vonkajšou formou sa skrýva svet plný tajomstiev a vznešených právd. Je v ňom obsiahnutý osud človeka a Božia múdrosť, podobne ako pod eucharistickou podobou chleba je sviatostne prítomný Ježiš Kristus.
Je to Božia kniha, Boží list adresovaný všetkým ľuďom. Biblia ne je iba pre určitý okruh ľudí, ako obyčajné ľudské knihy bývajú určené istému okruhu čitateľov. Biblia je pre všetkých, lebo všetci ľudia sú povolaní ku spáse a všetci potrebujú svetlo na cestu do neba.
Božský učiteľ Ježiš poslal apoštolov, aby oboznámili celý svet s týmto božským listom, s touto Knihou: „Choďte teda, učte všetky národy“ (Mt 28, 19).
Naozaj, Boh adresuje svoj list všetkým ľuďom. A aké zlé srdce by mal ten, kto by pre nedbanlivosť ani len neotvoril a neprečítal list, ktorý mu píše Otec?!
Je pravda, že si vyžaduje veľa času prečítať a porozumieť tento list. No pozrite, ako sa správame v iných situáciách. Telo potrebuje dlhší odpočinok a my mu ho dožičíme. Náš organizmus potrebuje ráno pokrm a my mu ho dáme. Denne venujeme veľa času na čítanie novín a časopisov, na počúvanie rádia a sledovanie televíznych programov... Je to potrebné, hovoríte, aby ste boli informovaní o situácii vo svete. Dobre, ale neuvedomujete si, že Biblia obsahuje tie najdôležitejšie informácie, ktoré má vedieť každý kresťan? Nezaujímajú vás dejiny vášho Spasiteľa? Nechá vás ľahostajných pravda o príchode Ježiša Krista na konci sveta? Ide o najdôležitejšiu pravdu a jej musíme podriadiť všetky ostatné veci nášho života. Môcť sa dostať do večnej slávy, ktorú nám Boh v tomto svete sľubuje, či to nevzbudí vo vašom srdci nijakú túžbu, nijakú lásku, aby ste sa o jej dosiahnutie usilovali?
„Nemám čas, nemám čas.“ To je výhovorka, ktorá neplatí. Musíme si nájsť čas. Ako máme čas na mnoho iných vecí, musíme si nájsť čas aj na čítanie Svätého písma. Ide o list, ktorý nám píše Otec.
(Podľa dona Alberiona)
10. DIALÓG
Žalm 119, 105-106; 103-104
C.: Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch. Prisahal som a trvám na tom, že budem zachovávať tvoje spravodlivé výroky.
Ľ.: Aké sladké sú tvoje výroky môjmu podnebiu, mojim ústam sú sladšie ako med. Zmúdrel som z tvojich príkazov, preto nenávidím cesty klamstva.
Evanjelium vo forme dialógu (Jn 1, 1-14):
C.: Na počiatku bolo Slovo
a Slovo bolo u Boha. A to Slovo bolo Boh.
Ono bolo na počiatku u Boha.
Ľ.: Skrze neho si stvoril všetko, Bože,
a bez neho nepovstalo nič.
C.: On bol život
a život bol svetlom ľudí.
Ľ.: Ďakujeme ti, Bože, za Svetlo, ktorým je Kristus
a ktoré svieti vo tmách.
C.: Bol človek, ktorého poslal Boh.
Volal sa Ján.
Prišiel ako svedok vydať svedectvo o Svetle,
aby skrze neho všetci uverili.
Ľ.: On sám nebol Svetlo.
Ján prišiel vydať svedectvo o Svetle.
Urob, Pane, aj nás svedkami Svetla.
C.: Pravé Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka,
prišlo na svet.
Bol na svete
a svet povstal skrze neho
a svet ho nepoznal.
Ľ.: Ježiš prišiel na svet, ktorý je jeho,
ale vlastní ho neprijali.
C.: Niektorí uverili v neho.
Tým dal Boh veľký dar:
dal im moc stať sa Božími deťmi.
Nenarodili sa ani z krvi,
ani z vôle tela,
ani z vôle muža.
Boh im dal nový život.
Ľ.: Večné Božie Slovo sa stalo telom
a prebývalo medzi nami.
A my sme uvideli jeho slávu.
Slávu, akú má od Otca jednorodený Syn,
plný milosti a pravdy.
(Tu sa možno pomodliť prvý desiatok radostného ruženca.)
11. POŽEHNANIE ĽUDU S KNIHOU SVÄTÉHO PÍSMA
Celebrant požehná knihou Svätého písma alebo evanjeliárom.
12. ZÁVEREČNÁ MODLITBA
Ó, Ježišu, božský Učiteľ,
ďakujeme ti za tvoju veľkodušnosť
a zvelebujeme ťa, že si nám dal
veľký dar – blahozvesť, evanjelium spásy.
Daj nám milosť mať Sväté písmo
vo veľkej úcte.
Počúvať ho, čítať ho
podľa ducha svätej Cirkvi.
Daj nám horlivosť
rozširovať Sväté písmo s takou láskou,
s akou si ty hovoril slová milosti a spásy.
Chceme, aby všetci ľudia poznali list,
ktorý im napísal nebeský Otec.
Aby sa ho pridŕžali vo svojom živote
a vo svojich zákonoch.
Túžime po tom, aby oheň,
ktorý si ty priniesol na zem,
zapálil, osvietil a rozohrial všetko.
Amen.
13. PIESEŇ
Chváľme Boha jediného,
jak len chváliť môžeme,
lebo jeho, Velebného,
chváliť dosť nemôžeme.
Chváľme Boha spevom, rečou,
chváľme ho i skutkami,
chváľme ho vždy s úctou väčšou
svojimi vždy čnosťami. (JKS č. 255, 2)
VEREJNÉ ODPROSENIE ZA HRUBÉ ZNEUCTENIE KOSTOLA
Caeremoniale episcoporum
Kapitola XX
ÚVOD
1070. Delikty, spáchané v kostole sa dotýkajú celého spoločenstva bratov a sestier veriacich v Krista a urážajú ho, lebo posvätná budova je znakom a obrazom tohto spoločenstva.
Za takéto delikty a zločiny treba pokladať také činy, čo hrubo zneucťujú posvätné tajomstvá, najmä eucharistické podoby a potupujú Cirkev alebo ťažko urážajú dôstojnosť človeka a ľudskej spoločnosti.
Kostol sa znesväcuje hrubo urážlivými zneucťujúcimi činmi vykonanými v ňom, spojenými s pohoršením veriacich, ktoré sú podľa úsudku miestneho ordinára také vážne a odporujúce posvätnosti miesta, že v ňom nie je dovolené konať kult (liturgické obrady), kým sa kajúcim obradom nenapraví zneuctenie.
1071. Zneuctenie kostola treba čím skôr napraviť kajúcnym obradom. Kým sa tento obrad nevykoná, nemá sa v ňom sláviť ani Eucharistia, ani iné sviatosti a liturgické obrady. Ale je dobré veriacich pripraviť na kajúcny obrad kázaním Božieho slova a pobožnosťami a slávením sviatosti pokánia ich vnútorne obnoviť.
Na znak pokánia treba oltár obnažiť a všetko, čo zvyčajne vyjadruje radosť a veselosť odstrániť: zažaté svetlá, kvety a podobné veci.
1072. Patrí sa, aby kajúcnemu obradu predsedal biskup diecézy na znak toho, že nielen miestne spoločenstvo, ale aj celá cirkev diecézy sa pridružuje k obradu a je pripravená na obrátenie a pokánie.
Biskup spolu so správcom kostola miestneho spoločenstva má určiť, či treba sláviť eucharistickú obetu alebo bohoslužbu slova.
1073. Kajúcny obrad sa môže konať v ktorýkoľvek deň okrem Veľkonočného trojdnia, nedieľ a slávností. Nič neprekáža tomu, ba je vhodné, aby sa kajúcny obrad slávil na vigíliu nedele alebo slávnosti, aby veriaci neutrpeli duchovnú škodu.
1074. Na slávenie kajúcneho obradu sa má pripraviť:
a) Rímsky rituál, lekcionár,
b) nádoba s vodou na posvätenie a kropáč,
c) kadidelnica s navikulou incenzu a lyžica,
d) procesiový kríž pre miništrantov,
e) plachta na oltár, sviece a všetko, čo patrí k výzdobe oltára,
f) všetko, čo sa vyžaduje, ak sa omša slávi.
V kajúcnom obrade sa použijú posvätné rúcha fialovej alebo kajúcnej farby podľa miestnych zvykov, ak sa neslávi omša, ktorá si vyžaduje rúcha inej farby.
Ďalej sa má pripraviť:
– pre biskupa: alba, pektorál, štóla, pluviál alebo ornát, mitra, berla;
– pre koncelebrantov: rúcha na omšu;
– pre diakonov: alby, štóly a podľa vhodnosti dalmatiky;
– pre ostatných prisluhujúcich: alby alebo iné zákonom schválené rúcha.
I. KAJÚCNY OBRAD
SPOJENÝ SO SLÁVENÍM EUCHARISTIE
1075. Obrad, ktorý sa na nápravu zneucteného kostola môže vhodnejšie použiť, je kajúcny obrad zladený so slávením Eucharistie. Ako sa totiž nový kostol v prvom rade zasväcuje slávením Eucharistie, tak sa patrí, aby sa aj zneuctený kostol tým istým slávením prinavrátil do svojho pôvodného stavu.
1076. Vzhľadom na spoločenstvo, ktorým sa kňazi pri slávení kajúcneho obradu pridružujú k biskupovi, je vhodné, aby biskup koncelebroval omšu s prítomnými kňazmi, najmä s tými, čo vykonávajú pastoračnú úlohu v kostole, ktorý bol zneuctený.
1077. Vlastné texty, ktoré sa vyžadujú na slávenie omše, sa naznačujú na príslušných miestach v Rituáli. No možno vziať omšu, ktorá sa zdá vhodnejšia na nápravu zneuctenia, napr. omšu O najsvätejšej Eucharistii, keď bola zneuctená najsvätejšia Sviatosť, alebo omšu Za svornosť, ak sa v kostole odohral ťažký spor medzi bratmi spoločenstva.
VSTUP DO KOSTOLA
1078. Zhromaždenie ľudu a vstup do kostola sa vhodne konajú podľa časových a miestnych okolností tak, že sa použije jeden z dvoch spôsobov, ktoré sa tu opisujú.
Prvý spôsob: Procesia
1079. V primeranú hodinu sa ľud zhromaždí v susednom kostole alebo na inom vhodnom mieste, odkiaľ procesia ide do zneucteného kostola, ktorý sa má znovu vysvätiť. Vpredu ide miništrant s krížom. Biskup, ktorý má mitru a berlu, koncelebrujúci kňazi, diakoni a posluhujúci, každý oblečený do svojho rúcha, idú na miesto, kde sa zhromaždil ľud. Biskup odloží berlu a mitru a pozdraví ľud.
1080. Biskup príhovorom vhodne pripraví veriacich na slávenie. Potom ich vyzve na modlitbu a po krátkej tichej modlitbe povie kolektu.
1081. Ak je to vhodné, diakon zvolá: Poďme v pokoji a procesia sa zoradí na nápravu kostola: vpredu ide miništrant s krížom, ktorého sprevádzajú dvaja akolyti so zažatými sviecami, potom nasledujú posluhujúci, koncelebrujúci kňazi, biskup s mitrou a berlou, sprevádzaný diakonmi a veriacimi.
Počas procesie sa zvyčajným spôsobom spievajú litánie k svätým, v ktorých sa na príslušnom mieste pripoja vzývania patróna miesta a titulu kostola, ktorý sa má obnoviť. Pred vzývaním Ježišu, Syn Boha živého sa pridá vzývanie súvisiace s obradom, ktorý sa má sláviť, a možno pridať aj iné vzývania zodpovedajúce potrebám komunity.
1082. Keď biskup vojde do kostola, vynechajúc uctenie oltára ide k sedadlu, koncelebranti, diakoni a posluhujúci zaujmú pre nich určené miesta. Potom biskup odloží berlu a mitru, požehná vodu a vykoná pokropenie, ako sa opisuje v bodoch č. 1085, 1086.
Druhý spôsob: Vstup
1083. Ak sa procesia nemôže uskutočniť alebo sa zdá nevhodná, veriaci sa zhromaždia v kostole. Biskup s berlou a mitrou, koncelebrujúci kňazi, diakoni a posluhujúci, každý oblečený do svojho rúcha, vyjdú zo sekretária za krížom, ktorý nesie miništrant sprevádzaný dvoma posluhujúcimi so zažatými sviecami a idú cez kostol do presbytéria. Medzitým sa spieva antifóna so žalmom 130 alebo iná vhodná pieseň.
1084. Keď procesia príde do presbytéria, posluhujúci, diakoni a koncelebrujúci kňazi zaujmú im určené miesta a biskup, vynechajúc uctenie oltára, ide k sedadlu, kde si odloží berlu a mitru a pozdraví ľud.
POŽEHNANIE VODY A POKROPENIE
1085. Po vstupnom obrade biskup požehná vodu na pokropenie ľudu na pamiatku krstu, na znak pokánia a na obmytie oltára a stien zneucteného kostola. Posluhujúci prinesú pred biskupa, ktorý stojí pri sedadle, nádobu s vodou. Biskup príhovorom vyzve všetkých na modlitbu a po krátkej tichej modlitbe povie modlitbu požehnania.
1086. Po vzývaní nad vodou biskup sprevádzaný diakonmi pokropí požehnanou vodou oltár a ak chce, prejde cez kostol a kropí ľud a steny. Medzitým sa spieva antifóna.
1087. Po skončení kropenia sa biskup vráti k sedadlu; potom so zloženými rukami vyzve na modlitbu a po krátkej tichej modlitbe povie s rozopätými rukami kolektu.
LITURGIA SLOVA
1088. V liturgii slova čítania, responzóriový žalm a verš pred evanjeliom sa berú z lekcionára na omšu Za odpustenie hriechov, ak sa vzhľadom na okolnosti nezdajú vhodnejšie iné čítania. Po čítaní evanjelia biskup, ak nezváži ináč, si ako zvyčajne sadne na sedadlo s berlou a v mitre, povie homíliu, v ktorej na základe biblických čítaní vysvetlí obnovenú dôstojnosť kostola a svätosť miestnej cirkvi, ktorú treba zveľaďovať.
1089. Spoločná modlitba veriacich sa vynechá, ak sa na začiatku slávenia spievali litánie k svätým; ak sa nespievali, spoločnú modlitbu treba vykonať tak, že sa v nej k zvyčajným prosbám pripojí prosba za obrátenie a odpustenie podľa vzorov, ktoré sa predkladajú v Rímskom rituáli.
LITURGIA EUCHARISTIE
1090. Po modlitbe veriacich si biskup vezme mitru a sadne si. Diakon a posluhujúci prikryjú oltár plachtou a, ak je to vhodné, ozdobia ho kvetmi; vhodne sa umiestnia svietniky so sviecami, ktoré sa vyžadujú na slávenie omše, a, ak treba, kríž. Po príprave oltára niektorí veriaci prinesú chlieb, víno a vodu na slávenie Eucharistie. Biskup prijíma dary pri sedadle. Kým sa prinášajú dary, možno spievať antifónu alebo inú vhodnú pieseň.
Potom diakon a posluhujúci umiestnia na oltári korporál, purifikatórium, kalich a misál.
Keď je všetko pripravené, biskup si odloží mitru, príde k oltáru a pobozká ho. Omša pokračuje zvyčajným spôsobom. Po modlitbe Prijmi nás, Bože, v duchu pokorných incenzujú sa obetné dary a oltár.
Potom je modlitba nad obetnými darmi.
1091. Kde sa hrubo zneuctili eucharistické podoby, vynechajú sa záverečné obrady a podľa okolností nasleduje vystavenie Eucharistie a eucharistické požehnanie podľa toho, ako sa opisuje v bode č. 1105 (po prijímaní sa vloží veľká hostia do ostenzória alebo sa nechá cibórium na oltári a po modlitbe po prijímaní nasleduje riadna odprosujúca pobožnosť a adorácia).
Na záverečné požehnanie, ktoré sa zvyčajne udeľuje, biskup môže použiť jednu z formúl slávnostného požehnania. Potom diakon prepustí ľud zvyčajným spôsobom.
II. KAJÚCNY OBRAD
SPOJENÝ SO SLÁVENÍM BOŽIEHO SLOVA
1092. Ak sa koná iba slávenie Božieho slova, všetko sa deje, ako je naznačené pod č. 1079-1089. Potom sa vzýva Božie milosrdenstvo prosbami, ktoré sú v Rituáli, alebo primeranými kajúcnymi prosbami. Nato prisluhujúci alebo veriaci položia na oltár plachtu a prípadne ho ozdobia kvetmi. Medzitým sa kostol slávnostne vysvieti. Biskup príde k oltáru, uctí si ho bozkom a incenzuje ho. Po incenzácii, stojac pri oltári, vhodný príhovorom uvedie Modlitbu Pána, ktorú potom všetci spievajú. Hneď nato biskup povie primeranú modlitbu naznačenú v Rituáli. Ľud požehná zvyčajným spôsobom a potom sa ľud prepustí.
Poznámka:
Ak biskup nemôže osobne vykonať toto obnovenie, poverí tým niektorého kňaza z diecéznej kúrie alebo dekana.
PASTORAČNÁ NÁVŠTEVA BISKUPA
1177. Keď biskup plní úlohu navštevovať farnosti, čiže miestne spoločenstvá svojej diecézy, nemá sa to pokladať iba za administratívnu záťaž, ale veriaci v ňom majú jasne poznať hlásateľa evanjelia, učiteľa, pastiera a veľkňaza svojho stáda.
1178. Aby sa to účinnejšie dosiahlo, nech sa biskupská návšteva koná – nakoľko je možné – v tých dňoch, keď sa veriaci môžu zísť v hojnejšom počte. Okrem toho kňazi majú svojich veriacich v určenom čase pripraviť vhodnou katechézou. Návšteva nech je dostatočne dlhá, aby biskup mohol apoštolát kňazov a laikov a diela dobročinnej lásky dobre posúdiť, podporiť, zveľadiť a túto činnosť zladiť a predsedať liturgickým sláveniam.
1179. Biskupa oblečeného ako sa opisuje v bode č. 63 treba primerane privítať podľa miestnych a vecných okolností. Ak sa zdá vhodným, kňazi a ľud ho majú slávnostne privítať a pozdraviť pri bráne kostola alebo v samom kostole. Kde je to možné a vhodné, majú biskupa aj ku kostolu sprevádzať slávnostným spevom. Triezva slávnosť privítania biskupa nech je znakom lásky a úcty veriaceho ľudu k dobrému pastierovi.
1180. Farár oblečený v pluviáli víta biskupa pri dverách kostola. Podá mu kríž na pobozkanie a potom kropáč s požehnanou vodou, ktorou biskup požehná seba a okolostojacich. Potom biskup po krátkej tichej modlitbe pred Najsvätejšou sviatosťou vstúpi do presbytéria. Farár stojí pred oltárom a vyzve veriacich na modlitbu za biskupa. Po krátke tichej modlitbe povie kolektu: Bože, večný pastier veriaceho ľudu alebo Bože, správca a pastier všetkých veriacich (porov. Rímsky misál: Za rozličné potreby, Za biskupa A).
Potom biskup pozdraví ľud a vysvetlí, čo sa bude robiť počas návštevy a napokon povie modlitbu o titule kostola alebo o patrónovi miesta a zvyčajným spôsobom požehná ľud a farár ľud prepustí.
1181. Ak nasleduje omša, hneď po modlitbe za biskupa sa biskup pri sedadle oblečie do posvätného rúcha. Túto omšu s biskupom majú koncelebrovať kňazi farnosti, poverení starostlivosťou o duše, ako aj kňazi bývajúci vo farnosti. A veriaci sa majú na nej aktívne zúčastniť. O toto sa treba postarať najmä v tých vzdialených krajoch diecézy, ktorých obyvatelia sa môžu iba zriedka alebo sa nemôžu vôbec zúčastniť na štacionálnej omši biskupa v jeho sídle.
1182. Aby veriaci jasnejšie videli, že biskup je hlavný vysluhovateľ Božích tajomstiev, ako aj správca a strážca celého liturgického života v jemu zverenej cirkvi, žiada sa, aby počas pastoračnej návštevy udeľoval nielen sviatosť birmovania, ale niekedy aj iné sviatosti, najmä pri návšteve chorých.
1183. Ak sa návšteva predĺži, nech sa koná v kostole slávenie liturgie hodín alebo slávenie Božieho slova s homíliou biskupa a s prosbami tak za celú, ako aj za diecéznu Cirkev.
1184. Ak je to vhodné, biskup spolu s ľuďmi navštívi aj cintorín a tam sa pomodlí za zosnulých veriacich, pričom sa zachová to, čo sa hovorí o pokropení hrobov pod č. 399 n.
U nás podľa zvyklostí je tento postup:
a) Pobozkanie kríža a pokropenie pri dverách kostola.
b) Pieseň: Veľký kňaz k nám dnes prichádza.
c) Modlitba za biskupa:
Farár: Drahí bratia a sestry, pri tejto vzácnej udalosti, keď k nám zavítal náš otec biskup (arcibiskup), pozdvihnime si srdcia k Bohu a vrúcne sa modlime za nášho arcipastiera M.
Chvíľa ticha.
Farár:
Bože, večný pastier veriaceho ľudu,
ty láskavo vedieš svoju Cirkev
a ustanovuješ v nej
rozličné duchovné služby; *
prosíme ťa za tvojho služobníka M.,
ktorého si vyvolil za biskupa: –
pomáhaj mu,
aby v Kristovom mene
spravoval tvoj ľud
ako verný učiteľ, svätý kňaz
a starostlivý pastier
Skrze Krista, nášho Pána. – R.: Amen.
Alebo:
Bože, správca a pastier
všetkých veriacich,
milostivo zhliadni
na svojho služobníka,
nášho biskupa M.,
ktorého si ustanovil
za pastiera našej diecézy; *
daj, aby slovom i príkladom
napomáhal spásu tvojho ľudu, –
a priveď ho spolu
s jemu zverenými ovečkami
do večného života.
Skrze Krista, nášho Pána. – R.: Amen.
Pieseň o titule kostola (podľa ľubovôle).
Potom biskup vyzve na modlitbu:
Modlime sa.
Povie modlitbu o titule kostola s krátkou konklúziou.
e) Kňaz (farár) privíta biskupa.
f) Kostolný otec alebo (najmä pri birmovke) niektorý chlapec alebo deva privíta biskupa (zvyčajne s kyticou).
g) Biskup sa pri sedadle poďakuje a oblečie do posvätného omšového rúcha. Omša sa začne zvyčajným spôsobom.
UVEDENIE NOVÉHO FARÁRA
(Caeremoniale episcoporum, pars VIII, caput III)
1185. Farár pred uvedením do svojej farnosti alebo v samom úkone preberania má podľa normy práva zložiť pred ordinárom alebo jeho delegátom vyznanie viery.
1186. Nového farára uvádza sám biskup alebo jeho delegát vo vhodný deň a hodinu za prítomnosti veriacich, a to podľa miestnych zvykov alebo spôsobom, ako sa ďalej opisuje.
1187. Patrí sa, aby uvedenie bolo spojené s omšou. Omša môže byť omša zo dňa alebo votívna o titule kostola alebo o Duchu Svätom, podľa rubrík. Omši má predsedať biskup. Spolu s ním koncelebruje nový farár a iní kňazi tej istej farnosti alebo dekanátu.
1188. Ak je biskup síce na omši prítomný, ale z oprávneného dôvodu omšu neslávi, patrí sa, aby aspoň predsedal liturgii slova a na konci omše požehnal ľud, ako sa hovorí pod č. 175-185.
1189. Ak sú nejaké miestne zvyky, majú sa zachovať. Ináč, ak je to vhodné, môžu sa brať ďalej opísané obrady celé alebo sčasti.
1190. Kde to okolnosti dovoľujú, biskupa a nového farára možno privítať na hraniciach farnosti a v sprievode ich viesť až k bráne kostola. Tam biskup nakrátko predstaví nového farára a odovzdá mu kľúče od kostola. Predstaviť ho môže aj na začiatku omše, najmä keď sa na samom začiatku omše po pozdrave biskupa číta vymenúvacia listina a farár skladá prísahu podľa normy práva.
1191. Evanjelium vhodne ohlasuje sám farár, ktorý predtým pristúpi k biskupovi, prijme od neho knihu a pýta si požehnanie.
1192. V homílii biskup vysvetlí veriacim úlohu farára a poukáže na význam obradov, ktoré budú nasledovať hneď po homílii.
1193. Je chvályhodné, keď si po homílii nový farár obnoví sľuby, ktoré urobil pri svojej vysviacke. Biskup sa ho pýta:
Milovaný syn, pred ľudom, ktorý sa má zveriť do tvojej starostlivosti, obnov predsavzatie, ktoré si vyznal pri svojej kňazskej vysviacke.
Chceš stále plniť svoju úlohu ako osvedčený spolupracovník biskupského rádu pri pasení Pánovho stáda pod vedením Ducha Svätého?
R.: Chcem.
Chceš podľa tradície Cirkvi nábožne a verne sláviť Kristove tajomstvá na chválu Boha a na posvätenie kresťanského ľudu?
R.: Chcem.
Chceš dôstojne a múdro plniť službu slova hlásaním evanjelia a vysvetľovaním katolíckej viery?
R.: Chcem.
Chceš sa čoraz užšie spájať s Kristom, najvyšším kňazom, ktorý Otcovi obetoval za nás seba samého ako čistú obetu a s ním seba samého zasvätiť Bohu za spásu ľudí?
R.: S pomocou Božou chcem.
Sľubuješ mne a mojim nástupcom úctu a poslušnosť?
R.: Sľubujem.
Boh, ktorý začal v tebe dobré dielo, nech ho aj sám dokončí.
1194. Potom sa podľa možnosti usporiada sprievod s turiferom, s krížom, so sviecami a posluhujúcimi, pri ktorom biskup, prechádzajúc kostolom, zverí farárovi miesta, ktoré má svojou službou posväcovať: sedadlo predsedajúceho, kaplnku Najsvätejšej sviatosti, krstiteľnicu, spovednicu, tak ako k nim prichádza. Môže vyzvať farára, aby otvoril dvierka svätostánku a incenzoval Sviatosť. Takisto môže incenzovať krstiteľnicu. Okrem toho, ak sa to dá ľahko urobiť, vyzve farára, aby zazvonil na zvone.
Toto všetko sa však môže urobiť podľa okolností pred omšou.
1195. V modlitbe veriacich sa má predniesť osobitná prosba za biskupa a nového farára.
1196. Pri obrade pokoja sám farár dá niektorým veriacim, ktorí reprezentujú farské spoločenstvo, znak pokoja.
1197. Po modlitbe po prijímaní biskup vyzve farára, aby sa krátko prihovoril k spoločenstvu veriacich.
1198. Je chvályhodné, ak farár s biskupom a s ľudom navštívia cintorín a tam sa pomodlia za zosnulých veriacich Pritom možno zachovať to, čo sa hovorí o pokropení hrobov pod č. 399 n.
(399 n.: Biskup si vezme fialový pluviál a jednoduchú mitru. Po bohoslužbe slova z Pohrebných obradov biskup pokropí hroby požehnanou vodou a incenzuje. Potom prednesie primeranú modlitbu z Pohrebných obradov a prepustí ľud.)
Podľa týchto ustanovení sa u nás určuje tento postup:
a) predstavenie nového farára sa koná na začiatku omše po pozdrave. Prečíta sa vymenúvacia listina a potom nový farár zloží Prísahu vernosti.
b) Po homílii nový farár si obnoví sľuby, ktoré urobil pri vysviacke (č. 1193).
c) Nasleduje Vyznanie viery, ak už nebolo pri preberaní farnosti.
d) Bod č. 1194 je podľa ľubovôle.
e) Podobne podľa ľubovôle je aj bod č. 1198.
f) Nového farára uvádza biskup alebo jeho delegát. Delegátom môže byť spravidla niekto z biskupskej kúrie alebo obvodný dekan podľa toho, koho biskup určí.
PRÍSAHA NOVÉHO FARÁRA
Farár zloží prísahu podľa predpisu práva (položí pritom ruku na evanjeliár, resp. lekcionár – pozn. red.):
Ja, M., pri prevzatí úradu farára tejto farnosti sľubujem, že pri všetkom, čo budem hovoriť alebo konať, budem sa vždy usilovať zachovať jednotu s katolíckou Cirkvou.
Svedomito a verne budem plniť svoje povinnosti voči Cirkvi, tak všeobecnej ako aj partikulárnej, v ktorej som povolaný konať svoju službu podľa právnych predpisov.
Pri vykonávaní svojho úradu, ktorý mi bol zverený v mene Cirkvi, zachovám poklad viery neporušený a verne ho budem podávať a vysvetľovať; preto sa budem vyhýbať všetkým náukám, ktoré mu odporujú.
Budem zachovávať a podporovať poriadok spoločný celej Cirkvi a budem zachovávať všetky cirkevné zákony, najmä tie, ktoré sú v Kódexe kanonického práva.
S kresťanskou poslušnosťou budem prijímať, čo vyhlásia posvätení Pastieri ako autentickí učitelia a strážcovia viery, alebo nariadia ako správcovia Cirkvi, a verne budem pomáhať diecéznym biskupom, aby sa apoštolská činnosť, ktorú treba konať v mene a na príkaz Cirkvi, rozvíjala v spoločenstve s Cirkvou.
Nech mi v tom pomáha Boh i sväté Božie evanjeliá, ktorých sa rukami dotýkam.
(Obmena štvrtého a piateho odseku formuly prísahy pre kresťanov, o ktorých sa hovorí v kán. 833, č. 8)
Budem podporovať poriadok spoločný celej Cirkvi a budem dbať o zachovávanie všetkých cirkevných zákonov, najmä tých, ktoré sú v Kódexe kánonického práva.
S kresťanskou poslušnosťou budem prijímať, čo vyhlásia posvätení Pastieri ako autentickí učitelia a strážcovia viery alebo nariadia ako správcovia Cirkvi, a ochotne budem spolupracovať s diecéznymi biskupmi, aby sa apoštolská činnosť, ktorú treba konať v mene a na príkaz Cirkvi, pri zachovaní povahy a cieľa mojej inštitúcie, rozvíjala v spoločenstve s Cirkvou.
OBNOVENIE KŇAZSKÝCH SĽUBOV NOVÉHO FARÁRA
Po homílii nový farár chvályhodné obnoví si sľuby, ktoré urobil pri vysviacke. Biskup ho osloví týmito slovami:
Milovaný (syn) M., pred ľudom, ktorý je zverený tvojej starostlivosti, obnov predsavzatie, ktoré si vyznal pri svojej kňazskej vysviacke.
Chceš navždy konať kňazskú službu ako dobrý spolupracovník biskupa v spravovaní Božieho ľudu?
Kňaz: Chcem.
Chceš nábožne a verne, podľa tradície Cirkvi, sláviť Kristove tajomstvá na chválu Božiu a na posvätenie kresťanského ľudu?
Kňaz: Chcem.
Chceš dôstojne a múdro plniť službu slova hlásaním evanjelia a vysvetľovaním katolíckej viery?
Kňaz: Chcem.
Chceš sa čoraz užšie spájať s Kristom, najvyšším kňazom, ktorý Otcovi obetoval za nás samého seba ako obetu čistú, a chceš sa s ním zasvätiť Bohu pre spásu ľudí?
Kňaz: S pomocou Božou chcem.
Sľubuješ svojmu biskupovi a jeho nástupcom úctu a poslušnosť?
Kňaz: Sľubujem.
Boh, ktorý začal v tebe dobré dielo, nech ho aj sám dokončí.
Ja M. pevne verím a vyznávam vcelku i jednotlivo všetko, čo je v Nicejsko-carihradskom vyznaní viery, čiže:
Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.
Verím v jedného Pána, Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom. Skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom. Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma. A vstúpil do neba, sedí po pravici Otca. A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca.
Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov.
Verím v jednu, svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov
a očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku.
Pevne verím aj všetko to, čo obsahuje písané alebo podávané Božie slovo a Cirkev slávnostným vyhlásením alebo riadnym a všeobecným Učiteľským úradom prikazuje veriť ako Bohom zjavené.
Pevne tiež prijímam a stotožňujem sa vcelku i jednotlivo so všetkým, čo Cirkev s konečnou platnosťou rozhodla a učí v oblasti viery a mravov.
Okrem toho s ochotnou poslušnosťou vôle a rozumu prijímam učenie, ktoré vyslovuje tak Rímsky veľkňaz ako i kolégium biskupov, keď vykonávajú autentický Učiteľský úrad, hoci nemienia vyhlásiť s konečnou platnosťou.