POŽEHNANIA

 

 

„Ježiš zdvihol ruky a požehnal ich.“ (Lk 24, 50)

 

 

ÚVOD

 

Všeobecný úvod Benedikcionála v bode 39 hovorí, že na základe konštitúcie o posvätnej liturgii konferenciám biskupov prináleží zostaviť partikulárny rituál, ktorý má zodpovedať titulu De benedictionibus, ale prispôsobený potrebám jednotlivých krajín. Liturgická komisia Konferencie biskupov Slovenska zozbierala schválené požehnania z jednotlivých direktórií, tak ako vychádzali počas jednotlivých rokov na Slovensku, a pripravila dodatok k slovenskému prekladu Časti Rímskeho rituála De benedictionibus, ktorú v latinskej reči zverejnila 31. mája 1984 Kongregácia pre Boží kult. Schválený slovenský preklad Benedikcionála vyšiel v roku 2007 a stal sa záväzným od 1. januára 2008.

Keďže každý národ má svoje osobitosti, aj Slovensko potrebuje vydanie vlastných požehnaní, ktoré sa nenachádzajú v latinskom texte. Počas dvadsiatich rokov vychádzali jednotlivé požehnania v direktóriách, aby duchovní pastieri mohli v slovenskom jazyku vyslúžiť jednotlivé požehnania. Súčasne direktóriá sa odvolávajú na jednotlivé vydania z minulosti, čo je obtiažne pre mladších duchovných, keďže v mnohých farnostiach nie sú archivované. Liturgická komisia KBS v snahe pomôcť kňazom zozbierala tieto už schválené požehnania a vydáva slovenské propriá požehnaní. Týmto vydaním sa odstráni používanie súkromných iniciatív pri rôznych druhoch požehnaní.

Nech nové vydanie slovenských proprií požehnaní umožní našim veriacim posvätenie každej udalosti života Božou milosťou, ktorá vyviera z veľkonočného tajomstva utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Krista. Veď z neho čerpajú účinnosť všetky sviatosti a sväteniny (Sacrosanctum concilium, 61 ).

 

Mons. Stanislav Stolárik predseda Liturgickej komisie Konferencie biskupov Slovenska

 

 

TEOLOGICKO-PASTORÁLNY ÚVOD

 

Každé požehnanie je darom, zasahuje život a jeho tajomstvo a je to dar vyjadrený slovom a jeho tajomstvom. Požehnanie, doslova dobrorečenie (hovorenie, prianie dobra), je súčasne a rovnako slovo i dar, reč a dobro.1 Dobro, ktoré požehnanie prináša, nie je presne určený predmet, nejaký vymedzený dar, nepochádza z činnosti človeka, ale z konania Boha. Človek si teda nemôže od Boha nárokovať „veľkosť a silu“ požehnania. Boh ho dáva ako svoj dar a tak, ako on sám chce. Svätý Pavol hovorí, že Boh Otec nás „… v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním… “ (porov. Ef 1, 3) Teda prostredníkom nášho požehnania je sám Kristus, pretože najväčším dobrom preukázaným ľudstvu je adoptívne synovstvo získané Kristovým človečenstvom (porov. Ef 1, 4 – 6; Gal 4, 5) a vykúpenie jeho smrťou

(Rim 5, 6 – 11 ; 1 Kor 15, 20 - 28). Kristus sprostredkúva požehnanie na príhovor Cirkvi, ktorá o požehnanie prosí.

 

Požehnanie vo Svätom písme

 

Božie požehnanie je a bolo prítomné v celých ľudských dejinách; vidieť to aj v mnohých spisoch Starého zákona. Ten, kto žije v Bohu a s kým je Boh, je požehnaný, pretože Boh je prameňom požehnania a jeho požehnanie je vždy prameňom života (Ž 65, 11 ; Jób 1,10).

Požehnanie je vždy verejným vyznaním Božej moci a poďakovaním za jeho štedrosť. Práve táto skutočnosť existujúca už v Starom zákone viedla neskôr aj k uprednostňovaniu výrazu benedictio (od lat. benedicere, dobrorečiť) pred výrazom significatio (od lat. signare, označovať), ktorým sa označujú poväčšine len požehnané veci a osoby, kým práve benedictio obsahuje dôraz na chválu a velebu a orientuje nás na Darcu požehnania. Vo formuláciách, pri ktorých sa používa termín benedictio, môže byť teda predmetom aj Boh sám, ako to bolo často aj v Starom zákone. Človek na Božie požehnanie odpovedá zvelebovaním Božieho mena, ako to vidieť v mnohých žalmoch, napríklad v poďakovaní za záchranu v Žalme 18: „Nech žije Pán, nech je zvelebený môj Záchranca, nech je vyvýšený Boh, moja spása. “ (Ž 18, 47) Alebo v Žalme 28: „Nech je velebený Pán, že vyslyšal moju úpenlivú prosbu. “ (Ž 28, 6) a v mnohých iných.

Dva pohyby, čiže dynamika požehnania, t. j . milosť, ktorá zostupuje, a poďakovanie, ktoré vystupuje, sú zjednotené v Ježišovi Kristovi ako v hlave. Niet nič vyššie nad toto požehnanie. Dá sa povedať, že celý Nový zákon je vlastne dokonalé požehnanie, prijaté od Boha a zas vysielané k nemu; Nový zákon je súvisle naplnený slovami požehnania. Veď akoby nám Otec, ktorý vydal na smrť vlastného Syna, mohol niečo odoprieť (Rim 8, 32)? V ňom nám daroval všetko a nechýba nám nijaký dar milosti.

Sám Ježiš ukazuje silu požehnania; najmä vtedy, keď požehnáva učeníkov pri svojom nanebovstúpení: „Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba… “ (Lk 24, 50 – 51 ). Je to jeho posledný úkon na tejto zemi adresovaný Cirkvi – požehnanie.

Kristus nežehnal len ľud, ale vyslovuje aj požehnanie pred lámaním chleba v Emauzách. A tu nie je podstatné, či požehnanie predstavuje nejaké osobitné gesto, alebo formulu rozdielnu od eucharistických slov. Je faktom, že eucharistické správy úzko spájajú požehnanie a poďakovanie, a tak práve v Eucharistii nachádza požehnanie svoje naplnenie: je to dokonalý dar Otca svojim deťom, celá jeho milosť, sám Syn Ježiš Kristus.

V apoštolských listoch Nového zákona sa s požehnaním stretneme zvyčajne len v závere listu, kde sa požehnanie stáva záverečným prianím autora listu. Napríklad v Liste Rimanom: „Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou… ” (porov. Rim 15, 13. Podobne aj v Hebr 13, 20 – 25).

 

Požehnanie v Cirkvi

 

V dejinách Cirkvi môžeme sledovať niektoré významné medzníky vývoja požehnaní. Požehnania boli v doterajšej liturgickej praxi jednou z dvoch skupín tzv. svätenín. Prvou skupinou svätenín bolo svätenie, ktorým sa vyjadrovalo, že nejaká osoba alebo vec je určená na zvláštnu službu Bohu alebo ľuďom, ako napríklad rehoľné zasvätenie, svätenie opátov alebo svätenie oltára, zvona i celého kostola. Podľa starej tradície sa každému sväteniu spojenému s pomazaním krizmou prisudzoval zvláštny význam a nazývalo sa konsekráciou. Samotným požehnaním sa nazývalo vzývanie Boha spojené s modlitbou o Božiu pomoc. Noví autori a nové vydania benedikcionálov (najnovšie typické latinské vydanie pochádza z roku 1984) však uprednostňujú ako pre svätenie, tak aj pre požehnanie spoločný názov žehnanie, lat. benedictio. Ani latinské rozdelenie, rozlišujúce benedictiones constitutivæ (žehnanie ustanovujúce,

t. j . svätenie) a benedictiones invocativæ (požehnanie vzývajúce,

t. j . požehnanie v užšom zmysle slova), ktoré bolo v Kódexe kánonického práva z roku 1917, už nebolo do nového kódexu (1983) prevzaté.

Keď sa v západnej Cirkvi začalo okolo 12. storočia sedem sviatostí špecifikovať z celého spektra viditeľných liturgických znamení a úkonov, hovorilo sa im ,,sacramenta maiora“ (veľké sviatosti), kým tie ostatné boli ,,sacramenta minora“ (malé sviatosti). Tieto ešte v tom storočí pomenoval Peter Lombardský pojmom sakramentálie, sväteniny. Naproti tomu ranná Cirkev chápe pod slovom „sacramentum“ Božie spásonosné konanie vo všeobecnosti. Týmto slovom sa prekladá novozákonný grécky pojem ,,mysterion“ (= tajomstvo; porov. Rim 16, 25n.), ktorý môže označovať Boží plán spásy ako celok, ale aj jednotlivé fázy realizácie tohto plánu spásy, v strede ktorého stoj í Kristus. Neznamená to, že by sväteniny, medzi ktorými vynikajú požehnania, boli nejaké pozostatky, zvyšky sviatostí, pretože ony sú ako prostriedky milostí známe už skôr ako ich pojem. Čo sa týka tradície požehnávania vecí a predmetov, vieme, že už na začiatku 3. storočia nachádzame v spisoch sv. Hypolita požehnanie olív, oleja a medu. V časoch biskupa Serapiona v polovici 4. storočia pozná už aj východná tradícia požehnanie osôb aj predmetov. Rovnako v liturgických knihách Západu používaných v rozmedzí 6. – 8. storočia je známe požehnanie osôb a predmetov. V Španielsku bolo známe požehnanie kňazských rúch a sakrálnych stavieb. A počas stredoveku svätenín veľmi pribúdalo.

Požehnanie sa trvalo stalo súčasťou každého liturgického zhromaždenia, pretože je spojené s liturgiou ako slávením, ktoré prináša posvätenie človeka i oslavu Boha.

 

Účinky požehnania

 

Požehnania, ako všetky sväteniny, sú symbolickými úkonmi Cirkvi, posvätnými znameniami, „ktorými sa, určitým napodobením sviatostí, naznačujú a na orodovanie Cirkvi dosahujú najmä duchovné účinky“.2 Každé požehnanie je spojené s modlitbou Cirkvi a cez ňu s Kristom. Práve pre toto spojenie je požehnanie „účinné“. Táto skutočnosť je vysvetlená tézou, že sväteniny pôsobia „ex opere operantis (= orantis) Eeccelesiæ“, teda pôsobením konajúcej, modliacej sa Cirkvi. Kňaz, ako aj laik vysluhuje požehnanie modlitbou a mocou Cirkvi. Avšak nie na základe modlitby jednotlivca, ale modlitby Cirkvi ako takej . Milosť udeľovaná prostredníctvom svätenín – požehnania – je tiež nezávislá od osobnej zbožnosti vysluhovateľa, a to aj napriek tomu, že osobná spoluúčasť je tu dôležitejšia ako v prípade sviatostí.

Treba veľmi dôsledne rozlíšiť, čo je svätenina a čo je sviatosť, a upozorniť na ich základné rozdiely. Keď sa do požehnania zapájajú materiálne veci, nedeje sa tak preto, aby sa tieto veci samy v sebe premenili alebo aby boli naplnené Božou silou. Ale získavajú novú orientáciu a sprostredkujú nový pohľad na Tvorcu všetkých vecí a Spasiteľa človeka. Ak by sme chápali požehnanú vec ako magický predmet, ktorý pôsobí samou svojou prítomnosťou, dotykom alebo použitím, ako vec, z ktorej sa uvoľňuje nejaká vnútorná sila a slúži človeku, dehonestovali by sme vládu Boha nad vecami i osobami a príhovor Cirkvi i jednotlivca v jej mene. Duchovný úžitok nepochádza priamo z týchto predmetov, ale z úmyslu a modlitby Cirkvi a predovšetkým z pravej viery tých, ktorí tieto predmety používajú. Toto je pravý rozdiel medzi sväteninami a sviatosťami, pretože sviatosti pôsobia samým svojím vykonaním „ex opere operato“, nie na základe viery vysluhovateľa alebo prijímateľa; ony pôsobia silou Kristovej milosti, ktorou sú z jeho ustanovenia obdarované.

Požehnania (a sväteniny vôbec) často v tej istej ,,reči znaku“ akoby vlastne boli doplnením sviatostí; vidieť to v sprievodných obradoch ich vysluhovania. Sú v ich službe, lebo pripravujú človeka na ich prijatie, ale aj pomáhajú šíreniu milosti prostredníctvom viditeľných znakov. Tak napríklad krst je predchádzaný požehnaním krstnej vody, krstiteľnice, olejov katechumenov i krizmy. Vopred požehnaný olej sa používa aj pri vysluhovaní birmovania, pomazania chorých, sviatosti posvätného stavu (presbyterátu a episkopátu). Sviatosť manželstva je napríklad sprevádzaná požehnaním prsteňov (u nás aj kríža, na ktorý manželia skladajú manželskú prísahu), Eucharistia je slávená v požehnanom priestore s požehnanými liturgickými nádobami a rúchami atď. Požehnania takto buď pripravujú prijatie milosti alebo uspôsobujú na spoluprácu s ňou. A tak sa prostredníctvom sviatostí a svätenín posväcujú Božou milosťou takmer všetky udalosti a významné medzníky života človeka.3

 

Slávenie požehnaní

 

Cirkev – vo vedomí zodpovednosti sprístupňovať všetkým veriacim všetky prostriedky spásy – ustanovila určite napodobenie sviatostí, obrady, prostredníctvom ktorých človeka posväcuje a sprostredkúva mu Božie dobrodenia. Cirkev používa pri takýchto obradoch vonkajšie znamenia, ktoré nepochádzajú priamo od Krista, ako je to v prípade sviatostných znakov, ale ich sama ustanovila, využívajúc právo dané sv. Petrovi: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva… ” (Mt 16, 19). Počína si preto oprávnene, ak prosí Boha o sprostredkovanie milostí prostredníctvom požehnaní, ktoré udeľuje. Veď požehnaniami ustanovenými Cirkvou sa vyjadruje a primerane každému z nich aj uskutočňuje posväcovanie ľudí v Kristovi a oslava Boha, čo vytvára cieľ, ku ktorému smerujú aj všetky ostatné diela Cirkvi.4

Cirkev udeľuje požehnania v rozličných životných okolnostiach a využíva pritom stvorené veci, ktoré môžu byť osožné posväteniu človeka a oslave Boha. Modlitby požehnania sú vždy sprevádzané čítaním Božieho slova, vonkajšími úkonmi a symbolmi. Preto má štruktúra požehnania vždy dve časti (tie sa musia zachovať aj pri skrátených obradoch); Prvá časť – čítanie Božieho slova je dôležitá preto, aby sa požehnanie stalo posvätným znakom, ktorý práve z hlásania Božieho slova čerpá svoj zmysel a poriadok. K čítaniu Božieho slova sa môže viazať aj úvodné slovo, krátke vysvetlenie, prípadne príhovor. Je možné na oživenie viery vsunúť aj žalm, spev alebo posvätné ticho. Druhá časť smeruje k chvále a velebeniu Boha – ako pri všetkých liturgických modlitbách skrze Krista v Duchu Svätom. Jej stredobodom je samotná modlitba požehnania sprevádzaná osobitným znakom. Tieto viditeľné znaky majú pripomínať Pánovu spásonosnú činnosť a poukazovať na súvis so sviatosťami. Najčastejšie používanými znakmi sú: vystretie, vyzdvihnutie a zloženie rúk, vkladanie rúk, pokropenie požehnanou vodou, incenzovanie a znak kríža.5 Kým niektoré z nich nie sú povinné, podľa dekrétu Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí z roku 2002 sa znak kríža musí konať vždy, pri každom požehnaní osôb či vecí. Ak v danej modlitbe nie je označené miesto jeho vykonania, kríž sa urobí pri slovách požehnať, požehnaj a podobne, alebo ak aj takéto slová chýbajú, urobí sa v závere modlitby.6

Keďže požehnania sú liturgickými úkonmi, vyžaduje sa ich spoločné slávenie, keďže ono lepšie zodpovedá povahe liturgickej modlitby. Vážnejšie požehnania sa teda majú sláviť v spoločenstve miestnej Cirkvi, prípadne s predsedníctvom biskupa, menšie aspoň v spoločenstve farností na čele s farárom alebo aspoň menšej skupinky veriacich. Slávenie požehnania vecí alebo miest by sa spravidla nemalo konať bez účasti aspoň niektorého veriaceho.7

Sväteniny a medzi nimi požehnania sprevádzajú nielen spomínané vysluhovanie sviatostí (napr. požehnanie krstnej vody, oleja na pomazanie chorých, prsteňov novomanželov a pod.), ale aj celý cirkevný rok (napr. požehnanie adventného venca, sviec na sviatok Obetovania Pána, popola na Popolcovú stredu, ratolestí na Kvetnú nedeľu a pod.), celý život farnosti i obce či mesta (požehnanie kostola, bohoslužobných predmetov, nemocnice, domov, erbu mesta a pod.) a napokon súkromný život každého jedného veriaceho – osoby i predmetov (požehnanie chorých, manželov a detí, matky po pôrode, cestujúcich, požehnanie pokrmov a nápojov a pod.).

 

Vysluhovateľ požehnania

 

Keďže sväteniny sú úradným pôsobením Cirkvi, Cirkev má právo rozhodovať aj o ich vysluhovateľovi. „Sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva: každý pokrstený je povolaný, aby bol požehnaním (Jn 12, 2) a aby požehnával (porov. Lk 6, 28; Rim 12, 14; 1 Pt 3, 9), Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania. Čim viac sa požehnanie týka ekleziálneho a sviatostného života, tým viac sa jeho udeľovanie vyhradzuje vysväteným služobníkom (biskupom, kňazom alebo diakonom).“8 Aj keď podľa Kódexu kánonického práva je vysluhovateľom svätenín, a teda aj všetkých požehnaní, zo zásady klerik vybavený náležitou mocou (biskup môže udeľovať všetky požehnania, presbyter tie, ktoré nie sú rezervované biskupovi a rímskemu veľkňazovi, a diakon môže požehnávať podľa konkrétneho dovolenia práva), laici s primeranými vlastnosťami môžu vysluhovať sväteniny vždy v zhode s normou liturgických kníh a podľa úsudku miestneho ordinára.9 Jednotlivé služby pri požehnaniach upresňujú smernice všeobecného úvodu Benedikcionála, ktorý hovorí, že biskupovi prináleží predsedať sláveniam, ktoré sa vzťahujú na celé diecézne spoločenstvo, presbyterom zvlášť tým sláveniam, ktoré sa týkajú spoločenstva, do ktorého služby boli poslaní (aj keď smernica hovorí, že ak nie je prítomný biskup, presbyter môže predsedať všetkým požehnaniam uvedeným v Benedikcionáli) a diakoni podľa uvedenia na príslušnom mieste. Ak nie je prítomný klerik, akolyti, lektori a iní laici môžu na základe krstného kňazstva a s poverením ordinára predsedať tým sláveniam, ktoré sú zostavené pre nich a ktoré výslovne dovoľujú príslušné smernice.10

 

 

______________________

1 Porov. gr. eulogia, lat. benedictio; v hebrejčine slovný kmeň brk (odtiaľ substantívum beraka, verbum barék a adjektívum berúk), príbuzný s kolenom a adoráciou, označuje všetky formy požehnania poukázaním na prosbu o toto požehnanie, klaňaním sa Bohu, odovzdanie sa Stvoriteľovi vo vzdávaní vďaky. Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava: SSV 1 998, č. Textu 1 078.

2 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konšt. Sacrosanctum concilium, bod 60.

3 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konšt. Sacrosanctum concilium, bod 60.

4 Porov. Benedikcionál, Všeobecný úvod, bod 9.

5 Porov. Benedikcionál, Všeobecný úvod, body 21 – 27.

6 Porov. CONGREGATIO DE CULTU DIVINO ET DISCIPLINA SACRAMENTORUM: decretum De signo sanctæ Crucis in benedictionibus semper adhibendo, 1 745/02L, z roku 2002.

7 Porov. Benedikcionál, Všeobecný úvod, body 1 6 – 1 7.

8 Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. textu 1 669.

9 Porov. Kódex kánonického práva, kán. 1 1 68 – 1 1 69.

10 Porov. Benedikcionál, Všeobecný úvod, bod 1 8.

 

 

 

 

KONGREGÁCIA PRE BOŽÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ

 

Mestu a svetu

 

DEKRÉT

 

O stálom používaní znaku svätého kríža v požehnaniach

Keďže na základe bežnej zvyklosti vždy platilo liturgické pravidlo, podľa ktorého má byť použitý v obradoch požehnania znak kríža urobený pravou rukou celebranta nad osobami alebo vecami, pre ktoré sa získava milosrdenstvo, táto Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí stanovuje nasledovné vyriešenie pochybností: aj vtedy, keď text tej časti Rímskeho rituála, ktorá nesie názov O požehnaniach (Benedikcionál), výslovne nespomína tento znak alebo ho spomína, ale nezmieňuje sa vo vhodnom okamihu pre jeho vykonanie, pri udeľovaní týchto požehnaní je nevyhnutné, aby vyššie spomenuté znamenie kríža bolo posvätnými služobníkmi používané.

Ak chýba patričný znak, za vhodný moment treba považovať okamih, keď text požehnania vykazuje slová požehnanie, požehnať, prípadne iné podobné, alebo ak tieto chýbajú, tak na záver samotnej modlitby požehnania.

Všetky rozhodnutia, ktoré sú s týmto v rozpore, strácajú platnosť.

 

V budove Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí dňa 1. septembra R. P. 2002, na sviatok Povýšenia Svätého Kríža.

 

CEORGIUS A. KARD. MEDINA ESTÉVEZ,

prefekt

+ Franciscus Pisu Tamburrino

arcibiskup sekretár

 

L. + S.

In Congr. De Cultu Divino tab., n. 1745/02L