PREDHOVOR

Nasledujúce štyri brožúrky podnetov „4 x 52“ boli pôvodne súčasťou rozjímaní „4 x 365“. Preto nadpisy kapitol v „4 x 52“ sú tie isté, ako boli nadpisy jednotlivých týždňov v sérii „4 x 365“. Oddelil som to len z praktických dôvodov, lebo rozjímania (1.-24. zv.) používali priamo deti, kým tieto poznámky (25.-28. zv.) používali rodičia.

Nepoznať Sv. písmo, znamená nepoznať Ježiša Krista!
(Sv. Hieronym)

Najprv vám „slovko do uška“, otcovia a matky kresťanských rodín! Máte 14-18 ročné deti a máte aj starosti s ich dospievaním? Stavajú sa na vlastné nohy, na vlastné názory a na názory kamarátov... V tomto veku sa správne kryštalizuje, alebo nesprávne, ich osobnosť. Žalmista nás poúča: „Ako sa mladík na svojej ceste zachová čistým? Tak, že bude zachovávať tvoje slová!“ (Ž 118, 9)... Chcete uchrániť srdcia svojich detí od hriechu? Naučte ich žiť podľa Božieho slova... Najmä svojím príkladom, tomu rozumejú!, Keď veriaci otec židovskej rodiny otvoril Bibliu, aby si z nej prečítal svoju dennú stať, vtedy žena, deti, sluhovia i slúžky v celom dome stíchli. Chodili len po špičkách a ak si niečo nutne museli povedať aj v tom posvätnom tichu, tak len celkom pošepky – „...lebo otec číta Božie slovo!“
Drahí kresťanskí rodičia, nenúťte svoje deti čítať a počúvať Sv. písmo. Sami ho denne počúvajte a tak ich to učte bez násilia svojím príkladom!

Ako používať túto predlohu?
Tieto úvodné myšlienky nedávajte jednoducho prečítať deťom, ale vy si ich osvojte a deťom vyrozprávajte nie ako prednášku, ale príležitostne v rozličných situáciách raz jednu, raz druhú myšlienku, zopakujte kedy, čo a koľkokrát bude treba... Tak. ako to stihnú chápať. Postupne ich pripravíte na používanie tejto predlohy, aby potom denne po kvapkách v maličkých dávkach zasievali zrnká Božieho slova do svojich sŕdc. Tak, aby sa na to vopred tešili, aby po tom túžili. Nemusí byť na škodu, ak ich nejaký čas necháte v napätom očakávaní a nedáte im predlohu hneď, ako po nej zatúžia.

Čo je v celej tejto predlohe?
Vo veľmi stručnom prehľade sa v nej dotkneme všetkých častí Sv. písma Starého zákona. Veriaci Židia čítali len hebrejské časti Starého zákona za tri roky, okrem piatich kníh, ktoré čítavali zvlášť na sviatky. My prejdeme prehľadne za štyri roky všetky časti, teda 46 kníh Starého zákona. Kto teda začne na svoje štrnáste narodeniny a denne si ako pokrm pre svoju dušu vyberie jednu z ponúkaných Božích právd, ten skončí s prehľadom presne pri oslave svojich osemnástych narodenín. Potom iste s chuťou vezme do rúk ďalšiu predlohu. Myšlienky z Božieho slova sú vyberané a čiastočne aplikované na 14-18 ročných chlapcov a dievčatá.
Na začiatku každého týždňa je uvedený text Sv. písma, citovaný spravidla doslovne. Z praktických dôvodov je celá predloha rozdelená tak, aby sme sa každému úryvku venovali sedem dní. V katechetických podnetoch sú uvedené niektoré zemepisné a dejepisné i širšie náboženské súvislosti. Niekde sú doplnene aj námietkami neveriacich. Toto si preberajú rodičia s deťmi raz týždenne. Tieto katechetické podnety tvoria posledné štyri brožúrky (25-28). Vlastnú predlohu na rozjímanie pre deti tvorí prvých dvadsaťštyri brožúrok.

Načo je to dobré vám, Otcovia, matky?
Všetky tieto podnety sú písané predovšetkým pre vás. Vyššie bolo uvedené, ako máte podať deťom tento prvý úvod. Ostatné podnety vám môžu poslúžiť pri týždenných, napr. nedeľných, posedeniach s deťmi. Raz za týždeň si môžete obaja, alebo aspoň jeden z vás posedieť s dospievajúcimi deťmi nad tým úryvkom Sv. písma, z ktorého budú rozjímať v nasledujúcom týždni. Objasníte im niektoré súvislosti, a zároveň sa ich spýtate, ako chápali Božie slovo v uplynulom týždni a ako podľa neho žili. Pritom zodpovedne
zvážite, či by bolo pre vaše deti vhodné, aby ste takéto posedenia robili s nimi pravidelne, alebo len občas, pričom im potrebné vysvetlíte príležitostne počas týždňa, alebo či im občas, či aj pravidelne dáte čítať tieto podnety...
Celá predloha, všetkých dvadsaťosem brožúrok, sa zostavovalo predovšetkým pre deti, aby im slúžili ku každodennému hľadaniu Božej vôle vlastné podklady k rozjímaniam (1-24) i podnety pre rodičov (25-28). „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4, 4). Tento duchovný pokrm je rozdelený na denné dávky – jedna stránka na deň. Nie je to veľa, ale keď si dajú takéto „raňajky“ každý deň, budú „rásť a mocnieť, plné múdrosti“ (Lk 2, 40) ako náš Pán, ktorého pokrmom bolo plniť Otcovu vôľu (por. Jn 4, 34).
Každodenná predloha má šesť častí, z ktorých každá má svoj význam. Prvá časť je označenie knihy, kapitoly a verša, z ktorého je myšlienka vybraná – napr. Gn 7, 5 znamená, že v siedmej hlave knihy Genezis, v piatom verši si máte prečítať a hľadať to, o čom bude reč v rozjímaní na ten deň. Druhá časť je z Nového zákona a chce stručne upozorniť na hlavnú myšlienku textu a na súvis medzi Starým a Novým zákonom. Tretia časť je voľne vyrozprávaná Božia myšlienka, prípadne aj s niektorými vysvetleniami, súvislosťami a porovnaniami. Táto časť môže byť pre zvedavého človeka nebezpečne zaujímavá. Niekto môže mať pokušenie nečítať štvrtú časť, ale obrátiť stránku a čítať tretiu časť z ďalších dní ako román na pokračovanie. Takémuto pokušeniu treba zásadne odolať! Tu si treba len predstaviť uvedenú situáciu, osoby, myšlienku, vžiť sa do toho a správne pochopiť, čo tým Pán hovoril ľuďom, ktorí vtedy žili. Prípadne, čo hovorí ľuďom dneška. Štvrtá časť je najdôležitejšia. Má nás uviesť do toho, čo Pán hovorí dnes nám.

Na ktoré situácie nášho života sa toto Božie slovo vzťahuje?
Niektoré situácie sú uvedené ako príklad, ako pomôcka, ostatné si má pri rozjímaní doplniť každý zo svojho života. Nie čítaním, ale tichým uvažovaním, ktorým čítanie prerušuje. Z týchto situácií si potom vyberieme jednu, ktorá nás pravdepodobne čaká aj v tento deň, a dáme si k nej nejaké maličké a konkrétne predsavzatie. Táto štvrtá časť je hľadanie Božej vôle v rozhovore s Bohom – nie iba nejaká ľudská špekulácia. Preto sa uvádza formou modlitby. Treba si ju pozorne prečítať. Pozorne a pomaly. Do tejto modlitby treba zapojiť celé srdce a pokračovať v nej aj bez predlohy, podľa vlastných myšlienok, aplikácií... Ukončíme ju prosbou o pomoc pri plnení predsavzatia. Lebo až splnením predsavzatia dosahujeme cieľ rozjímania o Božom slove. Piata časť je návrh na predsavzatie. Iba návrh, preto je v zátvorke. Ak nám Pán hovorí pre ten deň niečo iné, nepridŕžajme sa nasilu predsavzatia navrhnutého v predlohe, ale dajme si svoje vlastné. Šiesta časť je pridaná len dodatočne, ako ukážka predsavzatí: ako si ich dali a v každodenných životných situáciách splnili tí, ktorí podobne – prípadne už aj podľa tejto predlohy – rozjímali pred vami.

Kedy rozjímať nad Božím slovom?
Povedali sme si, ako je výhodné podľa tejto predlohy rozjímať. S tým súvisí aj otázka času. Tá môže závisieť od rôznych okolností. Mnohí ľudia sú spočiatku presvedčení, že im to lepšie vyhovuje večer. Väčšina z nich však postupne aj bez osobitného usmernenia, skúsenosťou príde na to, že je to vhodnejšie ráno. Božie slovo nás usmerní na celý deň; zorientuje nás, čo máme podľa Božej vôle robiť. Ako je večerné hodnotenie (spytovanie svedomia) súčasťou večernej modlitby, tak sa rozjímanie má stať súčasťou rannej modlitby. Ba jej hlavnou časťou! Ale nestačí vybrať si len potrebný a vhodný čas na rozjímanie. Treba si vytvoriť vonkajší a vnútorný pokoj podľa výzvy apoštola Jakuba: „Odložte všetku nečistotu a akúkoľvek zlobu a v tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše“ (Jak 1, 21). Treba si teda tak privstať, aby sme nemuseli stále pozerať na hodinky, či nám neujde autobus, alebo či stihneme raňajky..., a potom ľútosťou sa vnútorne očistiť od hriechov a odpustením sa zbaviť hnevov a napätí, aby sme pokojne a pokorne zachytili tichý Boží hlas v duši.

Nesprávne poznávanie Svätého písma.
Pretože aj toto hrozí ľuďom, rozlíšme si tu, ako treba poznávať Sv. písmo a ako nie. Nesmieme sa dať strhnúť čítaním zaujímavých biblických príbehov, ani pútavými obrázkami, ani historicko-zemepisnými poznámkami. Toto všetko možno nájsť v rozličných vydaniach Sv. písma, niečo aj
v tejto predlohe a môže to byť určitou pomôckou – ale aj nebezpečenstvom. Lebo kto sa zaujme len týmto, môže sa mu veľmi ľahko stať, že nezachytí Boží hlas, nepostrehne Božie oslovenie. Božie slovo je bezpochyby najzaujímavejšou históriou, akú ľudstvo pozná. Takou zaujímavou, že dokáže zaujať aj takých tvrdých ateistov, akým je napr. Zenon Kosidovský, od ktorého vyšli u nás silno protináboženské knihy „Čo rozprávajú proroci“ a „Čo rozprávajú Evanjelisti“. Nech nás Pán Boh chráni čítať Sv. písmo tak, ako takíto neveriaci: len zo zaujímavosti! Sv. písmo je a navždy zostane predovšetkým Božím slovom, Božím oslovením. Sv. Augustín i Ján Zlatoústy svorne hovoria, že „tento list Boha vzdialeným deťom má dať ľuďom zmysel pre hriech a pre Božiu milosť“. Takže hltať s napätím a záujmom stránku za stránkou bolo by strašným omylom. Najmä ak by sme si pritom ešte namýšľali, že sme nábožní, pretože nás to predsa tak veľmi zaujíma! Zostať len pri takomto záujme o Sväté písmo, to by nás nezaviedlo do neba, ale rovno do pekla! Takýto záujem môže byť v najlepšom prípade začiatkom a cestou k tomu správnemu záujmu o Božie slovo.

Ako treba správne poznávať Sväté písmo,
aby sme nezablúdili tak, ako Kosidovský a ostatní neveriaci? Na vysvetlenie si tu dovolím uviesť jeden z osobných zážitkov. Zo školy, z vyučovania náboženstva som vedel, že Mojžiš musel ujsť z Egypta pred faraónom a potom pásť štyridsať rokov ovce na púšti. Bolo to zaujímavé, pútavé. Neskôr bolo ešte zaujímavejšie poznávať, kde je Egypt, Sinajská púšť, hľadať na mape miesta, kde Mojžiš žil, čítať o tom, ako vtedy ľudia žili, pracovali, zabávali sa, bojovali i zomierali... Mojžišova história bola zaujímavá, ale oveľa zaujímavejšia bola v Mojžišovej histórii Božia história. Ako ho Pán zachránil hneď po narodení, ako ho Pán nechal vyučiť na faraónových školách „vo všetkej egyptskej múdrosti“ (por. Sk 7, 22). Ako z neho Boh urobil vodcu a záchrancu národa, ale až potom, keď štyridsať rokov pásol ovce! Veľmi zaujímavé: podľa Božieho úsudku bol naozaj múdry až potom, keď sa na púšti pri ovciach naučil pokore a stal sa „mužom veľmi tichým, tichším ako všetci ostatní ľudia na svete“ (por. Nm 12, 3). Ešte zaujímavejšie však bolo, keď mi tieto Božie pravdy pripomenula jedna veriaca sestra po mojej kňazskej vysviacke pred nástupom na vojenčinu. No najzaujímavejšie a najužitočnejšie bolo, keď som sa potom dva roky na vojenčine modlil k Mojžišovi, a s Mojžišom k Pánovi, a tak som sa spolu s ním učil „na svojej púšti“ pokore a tichosti... Spolu s ním som sa pripravoval na svoju službu Božiemu ľudu. Až vtedy som naozaj spoznal Božie slovo o Mojžišovi. Stručne povedané: história Mojžišovho života pred 4000 rokmi je veľmi zaujímavá.
Božia história v Mojžišovom živote je zaujímavejšia. No najzaujímavejšia je Božia história v mojom – tvojom živote. Pán zasiahol nielen do jeho života, ale aj do môjho a do tvojho. Keď čítame o Mojžišovi, vtedy nás Boh oslovuje, aby sa to Božie z jeho života stalo aj naším životom. Toto poznať je však nielen najzaujímavejšie, ale aj najpotrebnejšie, pretože medzi poznaním a žitím Sv. písma môže byť až taký rozdiel ako medzi peklom a nebom.

Veriaci počúvajú cez Sväté písmo Boha,
kým neveriaci, ateisti, považujú Sväté písmo za zborník starých mýtov a legiend, ktoré kedysi židovskí kňazi prebrali od iných národov a poprekrúcali, a ktorým veriaci dodnes naivne veria. Pravda je, že Sväté písmo nie je dejepisná kniha, ale náboženská. Hlavnou osobou Biblie je Boh, nie človek. A Boh je hlavnou osobou aj v histórii všetkých ľudí. Sväté písmo opisuje z celej histórie ľudstva iba niekoľko osôb a z ich života iba niekoľko udalostí. No nie aby nás Boh učil históriu, ale aby nám na týchto príkladoch ukázal, ako odstraňuje hriech a dáva ľuďom milosť. O miliardách iných osôb a udalostí Biblia mlčí. Tými niekoľkými nás Boh oslovil, aby sme sa aj my zbavovali hriechov a prijímali Božiu milosť. Lebo aj v našom živote je dôležité len to jediné – boj o Božiu milosť, boj proti hriechu.
Tento dramatický boj začali už prví ľudia Adam a Eva. Odvtedy pokračuje a bude pokračovať až do konca sveta, do konečného víťazstva Ježiša Krista nad diablom. Na tejto dráme spásy má každý z nás svoju účasť. Celé Sväté písmo – od prvého písmenka až do posledného – je naplnené týmto dramatickým bojom. Pri čítaní Svätého písma sa musíme osobne zapojiť do tohoto boja – teda nielen s napätím ho „pre zaujímavosť“ sledovať. V tejto dráme bojuje Boh s diablom. Bojuje o každého človeka, aj o mňa, aj o teba. Každý z nás svojou slobodnou vôľou denne rozhodujeme o tom, či v našom srdci zvíťazí Boh alebo diabol, nebo alebo peklo. Tento boj je nielen históriou, ale aj každodennou skutočnosťou každého z nás. Diabol nás denne pokúša na hriech a milujúci Boh sa denne usiluje zachrániť nás.
Ak sa teda niekto iba učí o Svätom písme kvôli všeobecnému vzdelaniu, pre zaujímavosť, je to katastrofálne málo. Aj keby sa to učil povinne v škole, ako sa to niekde robí. Z toho môžu vzniknúť nepredstaviteľné škody pre duše. Ak totiž ľudia spoznajú len tú ľudskú, historickú, kultúrnu, literárnu hodnotu Svätého písma – ale nenaučia sa bojovať o spásu svojej duše. Načo nám je vedieť, kedy a ako žil Mojžiš, keď sa nenaučíme počúvať a poslúchať Boha, ako ho Mojžiš počúval a poslúchal?! Také poznanie Písma nie je poznaním Krista a neprináša spásu! Berme Božie slovo tak, ako nás diabol pokúša, denne.

My, Slováci,
máme ešte jeden osobitný dôvod zapájať sa denne do tohoto boja denným počúvaním Božieho slova. Tým dôvodom je dedičstvo našich otcov, svätých Cyrila a Metoda. Vďaka nim naša kultúra začala Božím slovom: prvé slová napísané naším písmom v našej reči boli Božie slová o Božom slove: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh... Všetko povstalo skrze neho... atď.“ (Jn 1,1). Človek dostáva pokušenie myslieť si, že označenie nášho národa „Slovák“ je odvodené od „Slova“ – od toho Božieho... Božím slovom sa začala naša kultúra... Božím slovom sa naši praotcovia začali formovať ako národ... Božím slovom začal náš národ pomaly vstupovať do dejín ľudstva medzi ostatné národy... A keďže národ môže žiť len na tých koreňoch, z ktorých vyrástol, tak my, Slováci, máme len dve možnosti: alebo žiť z Božieho slova, alebo vymrieť spomedzi národov a rozptýliť sa medzi ne, zničiť seba samých! Teda aj z lásky k vlastnému národu, aj z lásky k sebe samým a k svojej nesmrteľnej duši sme povinní denne brať do rúk Sväté písmo! Nie pre zaujímavosť, ale aby sme sa denným rozjímaním zapájali do boja o svoju spásu.

Ide o spásu našich duší, o nič menšie!
A že má toto podanie Božieho slova mnohé nedostatky? To je pravda...! Že nebudeš mať vždy chuť siahnuť po ňom? Celkom isto...! A niekedy ti bude aj únava alebo choroba, lenivosť alebo nečakaná povinnosť prekážať? Pravdaže! A že bude aj diabol robiť svoje, aby ti rozjímanie znechutil? Áno, určite. S tým všetkým rátaj. Ale nedaj sa odradiť – ide o spásu tvojej duše!
Otcovia, matky, chlapci, dievčatá, veľmi vás prosím o odpustenie mnou zavinených nedostatkov v tejto predlohe. Aj pri jej príprave diablova usilovnosť a moje slabosti zohrali svoje... Prosím Pána, aby mi to aj On odpustil. A vám aby dal milosť prekonávať všetky tieto nedostatky i vaše osobné nechute a zábrany...
Ach, ako by sa žiadalo mať nejakú lepšiu predlohu, ktorá by Božie slovo lepšie sprístupnila dušiam, najmä mladým!!! Žiadalo by sa, viem...! Aj mne...! Ale kto nemá nič lepšie, nech sa s Božou pomocou usiluje čo najlepšie využiť aspoň toto, čo má. Žehnám všetkým, ktorí spolupracovali na vytvorení týchto úvah svojimi skúsenosťami s Božím oslovením... Žehnám aj všetkým rodičom a deťom, ktorí ju budú používať. Jedných i druhých prosím o modlitbu, „aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý“ (1 Kor 9, 27). Som presvedčený, že v každom, kto sa bude usilovať a modliť, „Pán za mňa dielo dokončí“ (Ž 137, 10). To je moja nádej a radosť.

AKO BOH STVORIL SVET

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že aj predhistóriu opisuje Božie slovo s náboženským zámerom,
2. že mytologický štýl ešte neznamená nepravdivosť,
3. že veda nepopiera Stvoriteľa,
4. že všetky národy poznali Stvoriteľa a
5. že biblický opis stvorenia má formu básnickú, nie prírodovedeckú.

1. Prvých jedenásť kapitol Svätého písma je odlišných od celého Písma aj z hľadiska historického, aj z hľadiska náboženského, aj z hľadiska literárneho štýlu.
Z historického hľadiska tieto kapitoly opisujú vesmír, zem i človeka od počiatku až po rok asi 1850 pred Ježišom Kristom. Keď veríme vedcom, tak na počiatku bol celý vesmír zhustený do malilinkej nehmotnej častice, neviditeľnej ani mikroskopicky. Táto častica, vraj podobná nedávno objavenej častici „neutríno“, sa asi pred 20 000 miliónmi rokov začala vyvíjať. Z toho len asi pred 4 500 miliónmi rokov sa začala vyvíjať slnečná sústava a v nej i zemeguľa. Človek sa na nej objavil asi pred 2-3 miliónmi rokov. A Abrahám len asi pred 3 900-3 800 rokmi. Celé to rozsiahle obdobie 20 miliárd rokov až po odchod Abraháma z Haranu okolo r. 1850 pred J. Kr. je vo Svätom písme opísané v krátkych jedenástich kapitolách. Celé ostatné Sväté písmo Starého zákona sa zaoberá už iba poslednými osemnástimi storočiami pred J. Kr. Keby sme si chceli dejiny celého stvorenia premietnuť na filme za 24 hodín, tak prvých jedenásť kapitol by sme premietali 23,999 hodiny a všetko ostatné len nepatrný zlomok poslednej sekundy! Ten nepatrný zlomok poslednej sekundy však poznáme oveľa podrobnejšie, než všetko ostatné predtým. Ten zlomok sekundy nazývame „históriou“ a ten obrovský čas predtým „predhistóriou“. Preto aj v týchto rozjímaniach sa budeme predhistórii venovať iba 11 týždňov, kým histórii 197.
Z náboženského hľadiska sú tieto kapitoly zvláštne preto, lebo udalosti, ktoré opisujú, týkajú sa mnohých, ba hádam všetkých vtedy žijúcich ľudí. Pán Boh sa prihováral všetkým, lebo chcel všetkých zachrániť. A keď aj robil výber, robil ho iba pre záchranu všetkých. Napr. pred potopou si vyvolil Noema, ale nechal ho 120 rokov stavať koráb, aby napomínal všetkých ľudí na pokánie. Neskôr si vyvolil Abraháma, ale už nie preto, aby všetkých priviedol k pokániu, lež aby raz cez jeho potomstvo zachraňoval celý blúdiaci svet. Inak z náboženského hľadiska je celé Sväté písmo jednotné: má jediný pevný bod ako medzník, a tým je život Ježiša Krista. On, Boží Syn, dal zmysel celej histórii i predhistórii, všetkému stvoreniu, každému ľudskému životu i každej ľudskej smrti. Všetko pred ním bola príprava na vykúpenie a všetko po ňom je čerpanie milostí z jeho vykúpenia. Aj v Starom, aj v Novom zákone je vždy hlavný Ježiš Kristus, „ten istý včera i dnes a naveky“ (por. Hebr 13, 8). „Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1, 3).
Dejiny v našom zmysle slova nejestvovali ani v predhistorickom, ani v historickom období. Vedci dodnes nerozdeľujú dejiny len podľa rokov pred Kristom a po Kristovi. Aj podľa iných hľadísk určujú ich obdobia. Tak rozoznávajú najprv obdobie vývoja galaxií a hviezd pred 20-4,5 miliardami rokov. Potom vývoj Zeme, ktorý rozdeľujú na prahory, prvohory, druhohory, treťohory a štvrtohory podľa geologických premien na zemeguli od 4,5 mld. rokov až. podnes, pričom tisícročia plus alebo mínus veľa neznamenajú. Posledné 2-3 milióny rokov rozdeľujú podľa materiálov používaných ľuďmi na dobu kamennú, medenú, bronzovú, železnú a dnešný vek sa označuje ako doba atómu. Sväté písmo nepíše históriu v dnešnom zmysle slova a bolo omylom vypočítavať z Biblie presný dátum vzniku sveta alebo aj niektorých udalostí.
Sv. Duchu nešlo o to, aby vo Sv. písme podal pekne chronologicky usporiadané všetky udalosti, ktoré sa stali. Vôbec nie. Vyberá a opisuje iba niektoré udalosti a len z určitého hľadiska. Sväté písmo má svoje špeciálne hľadisko – nie geologické obdobia, ani užívanie materiálov, ale spásu ľudí. Ani v predhistórii nejde teda vo Svätom písme o to, aby sa sfalšovala skutočná história, ako sa domnieva Kosidovský a jemu podobní. Ide o to, aby boli niektoré udalosti, ktoré sú významné z hľadiska spásy, podané s ich náboženským obsahom bez ohľadu na časové, či zemepisné zaradenie.
Metóda písania Sv. písma súvisí so špeciálnym náboženským hľadiskom, hľadiskom spásy. Odborníci tomu hovoria „vylučujúca metóda“. Najprv opisuje celý vesmír, pozornosť však zameriava na Zem, na Zemi potom na človeka, z ľudského pokolenia potom na Noema, z jeho synov len na Sema a z jeho potomstva iba na Abraháma. Všetko ostatné vynecháva, ba aj zo spomenutých vecí a osôb píše len o tom, čo je špeciálne dôležité pre spásu. Napr. spomenie, že Adam a Eva mali mnoho synov a dcér (Gn 5, 4), ale z nich opisuje len Kaina, Ábela a Seta. A aj z ich životov zamestnanie len dvoma slovami, kým bratovraždu, priebeh i následky hriechu opisuje naširoko... Toto všetko treba vedieť pri čítaní Písma, ak mu chceme rozumieť, a treba to vedieť aj pri sledovaní nášho vlastného života, lebo aj v na-šom živote je potrebné len jedno jediné hľadisko – naša spása. Len to je dôležité, či nehrešíme, alebo ako sa zbavujeme hriechov a prijímame od Pána tresty i milosti.

2. Literárny štýl prvých jedenástich kapitol Genezis je tzv. mýtický, či mytologický. Ľudia prežili státisíce a pravdepodobne i milióny rokov a nevedeli písať ani čítať. Preto sa museli prvé udalosti z „kolísky ľudstva“ preveľmi dlho odovzdávať ďalším pokoleniam iba ústne. Ako sa pod vplyvom Svätého Ducha zachovali a zapísali jednotlivé udalosti vo Svätom písme a ako v mimobiblických mýtoch, na to poukážeme neskôr. Tu by sme si chceli uvedomiť aspoň to, že ústne zachovávanie niektorých podstatných skúsenosti ľudstva si vyžadovalo takú formu, ktorá sa dala ľahko zapamätať. Takou formou je obrazná reč, a tak vznikol mýtus. Keď teda povieme „mýtus“, nemyslíme tým čosi vymyslené, neskutočné, vybájené ako slovník cudzích slov z r. 1970. To je definícia mýtu spred storočia. Dnes sa pod pojmom mýtus rozumie obrazný spôsob zachytenia určitej skúsenosti ľudí, akoby vyjadrenie akéhosi spoločného povedomia ľudstva. (Podrobnejšie por. L. Walk, R. Otta, C. C. Jung, M. Eliade, P. Tillich, R. Ricoeur, Ján Pavol II. „Muža a ženu stvoril ich.“) Niečo z takýchto skúseností ľudstva, zachovaných milióny rokov mýticky, sa pod vplyvom Svätého Ducha dostalo aj do Svätého písma. Mnoho sa ich však zachovalo aj mimo Písma, i keď všelijako zdeformovaných. Z toho vyplýva jedna veľmi dôležitá pravda, ktorú neveriaci – či už zámerne alebo pre nepochopenie problému – neberú do úvahy, že jestvuje dvojaké podanie Božích právd (por. Holzner: Sv. Pavol, str. 493).
Boh dáva ľuďom svoje pravdy a zákony dvojakým spôsobom. Najprv milióny rokov bez zvláštneho zjavenia a potom niektoré z nich zdôraznil priamym zjavením – počnúc Abrahámom, ktorý si zjavenia pravdepodobne ešte nepísal, hoci vtedy ľudia už písmo poznali. Neskôr cez Mojžiša, ktorý už začal aj písať prvé knihy Biblie, cez prorokov atď. Napr. príkaz „Nezabiješ!" mali ľudia v srdci od počiatku a už Kaina Boh volá na zodpovednosť za jeho porušenie, hoci ho vyhlásil až omnoho neskôr – v 13. storočí pred J. Kr. – skrze Mojžiša. Bolo ho treba výslovne zjaviť a prikázať, lebo ľudia ho síce mali, ale nedodržiavali. Naproti tomu napr. príkaz milovať seba samého alebo pre rodičov príkaz milovať svoje deti nebolo treba nikdy osobitne zjaviť á prikázať, lebo od počiatku až podnes ich ľudia majú v srdci... Takto rozlišujeme tzv. „zjavenie“, ktoré je zachytené vo Svätom písme od 13. stor. pred J. Kr., a tzv. „predzjavenie“, ktoré mali od počiatku všetci ľudia a ktoré sa v rozličných podobách – aj v mýtoch – vynára u všetkých národov. Samozrejme, že medzi zjaveným Svätým písmom a tzv. predzjavením musia byť hlboké súvislosti. Každé ľudské srdce stvoril Boh pre seba a je nespokojné, kým nenájde Boha (sv. Augustín). Je až také nespokojné, že keď stráca poznanie pravého Boha, tak si vymýšľa všelijakých nepravých bôžikov. A to je pohanstvo, do ktorého sa ponáralo celé ľudstvo, až kým sa Boh opäť zjavil cez Abraháma a jeho potomstvo. Predzjavenie nestačilo, preto sa Boh opä-tovne zjavil – ale o tom už v ďalšej kapitole...
Mojžiš napísal prvú knihu Sv. písma (Genezis) podľa toho, čo počul v podobe mýtov u Egypťanov, Babylončanov, Asýrčanov, Kanaánčanov, Izraelitov... Alebo čo našiel popísané na kameňoch, papyrusoch, pergamenoch, alebo na hlinených tabuľkách. Ľudia totiž vedeli písať nielen za čias Mojžiša (1300-1200 pred J. Kr.), ale už za Abraháma (1900 pred J. Kr.), ba už aj dvetisíc rokov pred ním (4000 pred J. Kr.) a možno už skôr. Všeličo z predzjavenia sa mohlo v rozličných formách dostať do rúk Mojžišovi „vyučenému vo všetkej egyptskej múdrosti“ (Sk 7, 22). Prvých jedenásť kapitol sú pradejiny po Abraháma, kedy Boh viedol ľudstvo predzjavením. Mojžiš z toho pôsobením Sv. Ducha vybral to, čo je dôležité pre našu spásu, pridal k tomu to, čo jemu Pán zjavil, a to sa nám zachovalo vo Sv. písme.
O tom budeme teraz jedenásť týždňov rozjímať, aby sme sa aspoň čiastočne zoznámili s týmto Božím slovom. Iba čiastočne, lebo Svätý Duch uložil do týchto niekoľkých riadkov také bohatstvo právd o Bohu, o svete a o človekovi, o hriechu a o milosti, že by sme o nich mohli a mali rozjímať a duchovne z nich žiť celé roky, celý život. Nateraz sa však musíme uskromniť a vezmeme z tohoto preplneného stola Božieho slova aspoň niekoľko odrobiniek.

3. Vedci dnešného atómového veku hovoria o vzniku vesmíru trošku inak ako Božie slovo. Vývoj vesmíru vraj začal asi pred 20 miliardami rokov výbuchom drobulinkej, nehmotnej, energicky presýtenej častice. Túto teóriu nazývajú odborne „Big-Beng“. Po slovensky by sme povedali „Bum-bác“. Naoko to znie skôr detsky ako vedecky, ale v skutočnosti sa ňou zaoberá mnoho najlepších hláv na celom svete a rozpracúvajú ju do čoraz konkrétnejších podôb. Je to len teória, ale nie bez podkladov. A pretože sú to naozaj múdre hlavy, dávajú si poväčšine aj tie základné otázky: „Kde sa vzala tá prvá častica? Kto jej dal podnet, aby vybuchla? Kto jej dal také zákony, že sa z nej vyvinul taký usporiadaný a krásny vesmír?“ A každý dôsledne rozmýšľajúci človek si dnes dáva takú istú odpoveď, ako dáva Božie slovo: Boh, Pán a Stvoriteľ neba i zeme.

4. Všetky národy si pomocou mýtov dávali tú istú odpoveď. Všetky si zachovali pravdu o Bohu – Stvoriteľovi. Okolo r. 2000 pred J. Kr. akkadský národ písal na hlinené tabuľky v Mezopotámii už vtedy starú a posvätnú rozpravu o stvorení sveta „Enuma Eliš“. Časom ju ešte spomenieme. Teda už v Abrahámových časoch ju zapísali v takej forme, v akej ju dnes vyniesli na svetlo „vedci s lopatou a čakanom“ – archeológovia. Ale určite jestvovala už dávno predtým. Indiánsky národ Mayov hovorí o stvorení v epose „Popol Wuh“. Spomína dokonca trojjediného Boha, aj keď k nemu pridáva ešte iných „bohov“: „A vtedy pomysleli aj na stvorenie sveta, stromov, lián a ľudského plemena. Stalo sa tak v strašnej temnote noci, čo vtedy vládla, mocou toho, ktorý je srdcom nebies a ktorého meno je Hurakan. Prvý sa volá Kakulha Hurakan, druhý Chipa Hurakan Kakulha a tretí Raxa Kakulha. A hľa, prišli k rodičke Tepeu a ploditeľovi Kakumatz, radili sa a hovorili o živote, ktorý vznikne, a o svetle, ktoré vzplanie...“

5. Božie slovo hovorí o stvorení sveta všemohúcou vôľou jediného Boha jasnejšie ako mýtické rozpravy rozličných národov. Hovorí o ňom pomocou tzv. číselnej básne v liturgickej zostave 6+1 = 7 dní, grécky „hexaemeron“. Číselné básne sa ľahšie pamätali a boli jednou z básnických foriem vyjadrovania. Napr. aspoň 3-4 tisíc rokov stará sumerská báseň nájdená v Nippure a dnes uložená v Pensylvánskom múzeu vo Philadelphii začína takto: „Onoho dňa, onoho dávneho dňa, / onej noci, onej ďalekej noci, / onoho dávneho roku. / Keď všetko potrebné s celou nádherou vzniklo, keď všetko potrebné a krásne stvorené bolo, / keď na zemi v chrámoch chlieb ochutnávali, keď na zemi chlieb piekli v peciach, / keď sa od zeme nebo oddialilo, keď sa od neba oddialila zem, / vtedy...“ atď. Číselná báseň bola teda v praveku jednou z foriem ľudovo-umeleckého podania. V uvedenej sumerskej básni tiež jasne vidno zostavu šesť dvojveršov, ale až v siedmom sa povie, o čo ide – a to sa potom rozvádza ďalšou šestkou dvojveršov atď. Dnes sa nám to možno zdá čudné, a pritom dodnes počítame nielen týždne na 6 + 1 dní, ale aj hodiny dňa máme dodnes rozdelené na dvakrát dvanásť (4 x 6) hodín. Túto ľudovo-umeleckú formu používa aj Božie slovo. Prvé tri dni sú „rozlišovacie“, druhé tri dni sú „ozdobovacie“ alebo „oživujúce“. V prvých troch dňoch oddeľuje svetlo od tmy, spodné a horné vody oblohou, suchú zem od mora a na dôvažok rastliny na zemi. K ďalším trom dňom sa ešte dostaneme.
K básnickej forme náboženského opisu patrí ešte pripomienka, že vo Svätom písme treba hľadať to, čo tam je, a nie to, čo tam nie je. Vo Svätom písme hľadajme obrazne vyjadrené náboženské pravdy, a nie moderne vyjadrené prírodovedecké pravdy. Božie slovo nás učí bojovať proti hriechu, a nie fyziku, ani kozmológiu, ani zemepis, ani dejepis... Napokon, kto by chcel aj v moderných básňach hľadať presný prírodovedecký zmysel, tiež by nepochodil lepšie. Napr.: „Čarodejnica je zima, celý les nám zakliala. Snežný kožuch hrubánsky má, drieme, ale všetko vníma...“ (F. I. Čutčev.) Je to klamstvo? Nezmysel? Nie, iba inak povedaná pravda. Ani v Božom slove nie sú nijaké nezmysly, iba inak vyjadrená Božia pravda. My budeme teraz deň za dňom rozjímať o tej Božej pravde, vyjadrenej prastarým ľudovo-umeleckým štýlom číselnej básne. Budeme hľadať, čo chce ňou povedať Boh nám dnes. Nezabudnime pred každým rozjímaním poprosiť Svätého Ducha o pomoc. Lebo ten istý Svätý Duch, ktorý dal pre nás Božie slovo napísať, musí nám dať aj milosť správne ho pochopiť. Bez neho ho možno iba zle pochopiť. A to by bola osudná chyba.

AKO BOH OKRÁŠLIL SVET

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že predpoklady vedy sú menej isté ako istota viery a
2. že za krásami stvorenia treba vidieť Stvoriteľa.

1. O vzniku nebeských telies, vrátane Zeme, hovorí dnes veda viac, konkrétnejšie a presnejšie ako Božie slovo. Ale iba z hľadiska fyziky, nie viery. Veda hovorí, že naša Zem je súčasťou slnečnej sústavy a vznikla spolu s ňou asi pred 4 500 miliónmi rokov, a že spolu so slnečnou sústavou je iba súčasťou „našej“ galaxie, tzv. Mliečnej cesty, ktorá vznikla s vesmírom podľa teórie Big-Bengu pred 20 000 miliónmi rokov. Naša galaxia má tvar gule, či skôr disku s priemerom dlhšej osi asi 100 tisíc svetelných rokov. A naše Slnko, také veľké, krásne a „nekonečne“ horúce, je len jednou z jej najmenších hviezd. Celkove je vraj iba v našej galaxii aspoň 100 miliárd hviezd, kým ona je len jednou medzi aspoň 100 miliardami galaxií vo vesmíre! A čím lepšie ďalekohľady a teleskopy zostrojíme, tým viac galaxií objavujeme... Toto všetko a mnoho iného zaujímavého nám o slnečnej sústave a o zemeguli vie povedať veda. Ale veda nám nikdy nepovie to, čo Božie slovo.
V skutočnosti však potrebujeme vedieť práve to, čo hovorí Božie slovo. Miliardám ľudí všetkých vekov bolo a je úplne ľahostajné, či je Zem súčasťou Mliečnej cesty alebo inej galaxie. Celé veky nevedeli a pre život nepotrebovali vedieť – a ani dnes nepotrebujú vedieť – že Zem obieha okolo Slnka a nie Slnko okolo Zeme. Nepotrebujú vedieť ani to, že k nám svetlo zo Slnka ide rýchlosťou 300 000 km/s, a predsa mu tá cesta trvá osem minút a 20 sekúnd...
Nevedia ani to, že svetlo z najvzdialenejších známych galaxií k nám prichádza až za 10-12 miliárd rokov atď. Ale každý človek každý deň potrebuje vedieť, že celý vesmír s jeho neprehľadnými časovými i priestorovými rozmermi stvoril trojjediný Boh. ktorému sa každý z nás má denne skloniť, uctievať ho. žiť pre neho a slúžiť mu.
O stvorení rýb, vtákov a zvierat, čiže živočíšnej ríše, hovorí veda tiež všeličo zaujímavé. Pripomeňme si niečo z toho, lebo sú ľudia, ktorí by veriacich radi označili za naivných, primitívnych, hlúpych. Vedci vypracúvajú rozličné vývojové teórie a veriaci nevedia, čo si majú o tom myslieť. Predovšetkým to, čo sme si povedali už v prvom rozjímaní. Keby bol vývoj dokázaný, bol by iba väčším dôkazom ne-konečnej Božej múdrosti a moci. Žiaľ, musíme pravdivo priznať, že všetky tie zaujímavé a propagované teórie o vzniku a vývoji života na Zemi sú len teórie. Ani zďaleka nie sú také jasné a dokázané, ako si ľudia väčšinou myslia, a preto zatiaľ nemôžeme o ne veľmi opierať svoju vieru. Svoju vieru v Božiu moc a múdrosť opierajme predovšetkým o Božie slovo. Teória je len teória – čosi, na čo sú určité predpoklady, ale nie natoľko presvedčivé, aby to bolo možno prehlásiť za vedecky dokázanú pravdu. Aj vývojová teória má svoje predpoklady a je odôvodnená, ale stále zostáva len teóriou.
Môžeme si napríklad nakresliť tzv. rodokmeň života. Podľa nálezov skamenelín a odtlačkov niektorí vedci takto zostavili predpokladaný vývoj živých organizmov. Iní vedci to zas predpokladajú inak. Napr. Oparinovej.teórie o vzniku života v moriach z „koacervátov“ sa už nik z vedcov nepridŕža, iba niektorí učitelia základných škôl. Aké také pozostatky živých organizmov sa našli z obdobia najviac pred 600 miliónmi rokov! Podľa predpokladov vedcov však život na Zemi musel vzniknúť a začať sa vyvíjať aspoň pred 3 600 miliónmi rokov! Teda z 83 % času vývoja sa nezachovalo nič a celá vývojová teória je postavená na tom, čo sa v akých-takých zvyškoch našlo z posledných 17 % času!
Ani v tých 17 % času to nie je také celkom jasné. V horách, ktoré vznikli vyzdvihnutím usadenín morského dna pred 425-135 miliónmi rokov, nachádza sa relatívne veľa skamenelín, odtlačkov a odliatkov amonitov. Ich porovnávaním vedci zistili, že amonity spred 425 mil. rokov boli rovnaké ako amonity spred 135 mil. rokov. Teda 290 mil. rokov sa vyvíjali, ale nedostali sa ďalej. Na začiatku i na konci ich nachádzame rovnako dokonalé a 290 mil. rokov je pekný vek! Zastavil sa ich vývoj? Alebo ten vývoj len my predpokladáme a v skutočnosti to bolo celkom inak? Ak sa vyvíjali predtým i potom, prečo nie aj počas tých 290 mil. rokov? Čo alebo kto spôsobuje vývoj, jeho pokračovanie, alebo jeho zastavenie, či smer?

Pred podobný problém stavajú vedcov zrniečka jantáru Je to skamenelá živica stromov, dnes používaná ako polodrahokam. Keď taká kvapka živice stekala pred 50 miliónmi rokov zo stromu a prilepila sa na ňu muška alebo mravček, máme možnosť podľa tejto dokonalej „konzervy“ porovnať vývoj hmyzu. Lenže nájdené zakonzervované exempláre hmyzu ukazujú, že také alebo celkom podobné druhy mravcov a múch žijú i dnes. Nezmenené alebo takmer nezmenené za 50 miliónov rokov! Čo alebo kto zastavil ich vývoj, ak sa dovtedy vyvíjali?
Alebo: stopkatoplutvé ryby, ktorých skameneliny sa našli, považovali za prechodný vývojový stupeň od rýb k obojživelným plazom. V bahnitých vodách vraj nemohli dýchať iba žiabrami, a tak sa im vyvíjali pľúca, pohybom v bahne im zosilnievali plutvy a vyvíjali sa z nich končatiny. Až do r. 1938 sa myslelo, že žili asi pred 150 miliónmi rokov a že asi pred 135 mil. rokov vyhynuli, keďže boli len prechodným štádiom. Ale v r. 1938 vylovili rybári v Indickom oceáne – nie v bahne – stopkatoplutvú rybu „latimériu“, ktorá sa takmer nelíši od 150 mil. rokov starej skameneliny nazývanej „undina“. Kto spôsobil, že niektorý exemplár sa vyvíjal ďalej a iné vyhynuli alebo zostali 150 mil. rokov bez zmeny?
Niet rozumnejšieho vysvetlenia pre vývoj, jeho smer, zmeny, zastavenia, ako je vôľa všemohúceho Boha. On spôsoboval, aby sa vyvíjalo, čo On chce, a tak, ako to On chce, alebo aby sa vývoj v určitých stupňoch zastavoval, aby určité druhy vyhynuli, iné sa zachovali a iné aby sa zmenili... Nebojme sa vedy ani vývojovej teórie. Ak nám Pán Boh raz dopraje viac nazrieť do prvých kapitol života na zemi, budeme mať len viac dôvodov obdivovať ho. Nedovoľme však stavať vedu proti viere. Ani nenaleťme na všelijaké zdanlivo vedecké predpoklady a teórie. Ale ani nestavajme svoju vieru na vedeckých teóriách. Teória je teória a nikdy nenahradí Božie slovo. Ak máme vieru a otvorené oči v Božej prírode a k tomu jednoduché Božie slová: „Boh riekol... a stalo sal“, budeme mať aj bez vedeckých senzácií dosť dôvodov denne obdivovať Stvoriteľa a nie len stvorenia.

2. Pravda o Stvoriteľovi a o stvoreniach je jednou z najzákladnejších, ale aj najpopieranejších právd na svete. Nielen dnes. Aj v praveku si ľudia pomýlení vo viere navymýšľali množstvo božstiev a zarátali medzi ne aj slnko, mesiac, hviezdy, more, stromy, zvieratá i ľudí. Pohania ich uctievali ako božstvá, klaňali sa im, prinášali im obety, modlili sa k nim... Uprostred tohoto státisícročného uctievania stvorení namiesto Stvoriteľa jasne zažiarilo ako lúč svetla vo tme Božie slovo: totiž, že Boh je len jeden a všetko ostatné sú len jeho stvorenia. Preto úcta, poklona, obety, modlitby patria iba jemu, a nie jeho dielam. Veď aký nerozum by bol obdivovať nádhernú mramorovú „pietu,“ neobdivovať pritom geniálneho Michelangela. ktorý ju z mramoru vytesal! Taký nerozum by bol a aj je obdivovať krásy slnka, mesiaca, hviezd, morí, zvierat, vtákov, celej prírody a neobdivovať Stvoriteľa!
Už sme spomenuli, že Božie slovo opisuje stvorenie sveta ľudovo-umeleckou formou číselnej básne, grécky zvanej hexaemeron. V prvých troch dňoch opisuje štyrikrát dve diela, ktoré sú od seba oddeľované: svetlo od tmy, horné a dolné vody, suchú zem od mora, rastliny od zeme. Všetky tieto diela sú statické, nepohyblivé, akoby mŕtve. V ďalších troch dňoch ich Pán „oživí“, ozdobí pohyblivými tvormi: oblohu nebeskými telesami, vodu rybami, vzduch vtákmi, zem divou zverou a dobytkom. Ako štvrté dielo týchto troch dní „ozdobovania“ stvoril Pán Boh človeka. Jemu sa potom venuje v celom ďalšom Svätom písme. My sa v tomto týždni venujme ešte tomu ozdobovaniu sveta okrem človeka. Nezabudnime však poprosiť o pomoc Sv. Ducha...

STVORENIE A PÁD ANJELOV

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. anjeli sú skutočné Božie stvorenia,
2. anjeli nezostali všetci dobrí,
3. aj pohania vedeli o anjeloch,
4. obrazy duchovných bytostí sú len obrazmi, ale majú svoj význam a
5. s dobrými i zlými anjelmi musíme denne rátať.

1. Anjeli nepatria len do snov detí, ale do ich i nášho každodenného života. Aj dobrí anjeli, najmä anjeli strážcovia, aj zlí anjeli, čiže diabli. Je to veľké ochudobnenie pokladu viery, keď vieru v anjelov neberieme dosť vážne.
Božie slovo neopisuje stvorenie anjelov, ale asi 150-krát o anjeloch hovorí. Niektorých spomína aj podľa mena. Kto teda číta Sväté písmo a verí mu, tomu netreba existenciu anjelov dokazovať. Keď napríklad v Ž 101 hovorí: „Aj nebesia sú dielom tvojich rúk“, rozumie pod nebesiami nie miesto, ale stvorenie duchovných bytostí – anjelov.
Rozjímania nasledujúceho týždňa budeme na tomto mieste pred stvorením človeka venovať anjelom, lebo v ďalších rozjímaniach už Božie slovo o anjeloch hovorí. Nie o ich stvorení, ale hovorí o ich pôsobení. Boh ich leda stvoril skôr. Podľa Svätého písma boli anjeli už pri stvorení sveta a boli nadšení týmto Božím dielom (por. Jób 38, 7).
Stvorenie anjelov je aj logické. Pán stvoril trojaké tvory: čisto hmotnú prírodu, hmotno-duchovného človeka a je teda logické, že stvoril aj čisto duchovných anjelov.

2. Všetko, čo Boh stvoril, je dobré. Teda aj všetci anjeli boli po svojom stvorení dobrí. Napriek tomu však poznáme aj zlých anjelov, čiže diablov. Ba diabla Božie slovo spomína prv, ako dobrého anjela. V Gn 3, 1 n síce hovorí o hadovi, nemenuje diabla. Z Božieho slova však vieme, že pod hadom sa rozumie diabol (por. Zjv 12, 9).
Aj anjelov, od počiatku všetkých dobrých, podrobil Boh skúške, podobne ako neskôr človeka. Mohli sa slobodne rozhodnúť: s Bohom alebo proti nemu. Tých, čo sa rozhodli proti, nazývame diabli, ostatným zostalo meno anjeli.

3. Aj pohanské národy poznali dobré a zlé duchovné bytosti, ale to sú podobne ako v ostatných otázkach viery, len zvyšky pravého poznania. Okrem toho, že mali mnohé duchovné bytosti vymyslené, všetkým pripisovali aj božskú moc. Nerozlišovali teda jediného Boha od anjelov, ale jednoducho verili v množstvo dobrých a zlých „bohov“. Zdá sa však, že ani pohania predsa len nepovažovali vždy všetkých duchov za bohov a verili aj v čosi podobné anjelom. Tak v Egypte, v meste Théby, v náhrobných reliéfoch z XV. stor. pred J. Kr. sa našli zobrazení aj „cherubíni “.
Podobne Chetiti v VIII. storočí pred J. Kr. zobrazovali „cherubov“ ako mužov s krídlami a hlavou vtáka. Tzv. „cherubíni“ z paláca asýrskeho kráľa Sargona II. pred J. Kr.) v Chorzabáde však nezobrazujú anjelov, ale božské vlastnosti „najvyššieho Boha“. Sú to: okrídlený lev, býk, orol a človek, čiže bytosti, ktoré kresťania dobre poznajú ako štyri symboly evanjelistov. Aplikujú sa na nich podľa videnia proroka Ezechiela, ktorý pôsobil práve v asýrskom zajatí. Lev má znamenať Božiu moc, býk silu, orol všadeprítomnosť a človek Božiu múdrosť.
Židovský národ často v praxi miešal tieto pohanské predstavy s pravou vierou vplyvom perzského dualizmu (tzv. náuka o eónoch – dobrom a zlom). Pravá viera prerážala na svetlo vplyvom Božieho slova, ktoré nielen rozlišuje dobrých a zlých duchov, ale ich aj prísne odlišuje od jediného pravého Boha. Duchovia, aj tí najlepší a najvznešenejší, iba slúžia Bohu. Na niektorých miestach Svätého písma, kde hovoria v Božom mene ako jeho poslovia, ťažko rozlíšiť, čo hovorí „len anjel“ a čo Boh (napr. Gn 18). Ani tým sa však nenarúša Božia jedinečnosť a zvrchovanosť, lebo anjeli sú tu jasne v jeho službe (Zjv 22, 9).

4. Konkrétne predstavy o anjeloch – tak ako o Pánu Bohu – si môžu ľudia robiť len pomocou symbolov, lebo aj anjeli sú duchovia bez tela. Dobrých anjelov teda symbolicky zobrazujú ako sympatických mládencov s krídlami. Zlých anjelov zobrazujú ako hady a draky alebo ako znetvorených mužov s rohami capa, kopytami koňa, chvostom opice a krídlami netopiera, čiže ako človeka zohyzdeného podobami zvierat. V skutočnosti ani anjeli, ani diabli nemajú nijaké hmotné telo, ani podoby. Keď sa však mali viditeľne ukázať ľuďom, mohlo to byť len v nejakej hmotnej podobe – diabol v raji v podobe hada, dobrý anjel Gedeonovi v podobe mladíka, Jozuemu v podobe bojovníka, atď.

5. Na záver azda poslúži poukázať na to, ako často sa diabol prejavoval v časoch Pána Ježiša. Vďaka Ježišovi Kristovi sa skrytá diablova moc stala zjavnou. Ukázalo sa, akú strašnú moc má diabol nad človekom, ktorý mu neodporuje. Ale sa ukázalo aj to, že náš Pán Ježiš Kristus je mocnejší ako celé peklo. Žiaľ, dnes diabol zasa dosahuje to, že v neho čoraz menej ľudí verí, a tak sa mu čoraz menej ľudí bráni. V takejto skrytosti sa diablovi ľahšie pracuje. V tomto týždni rozjímaní o duchovných Božích tvoroch mali by sme jasnejšie spoznávať, akými pokušeniami si nás chce diabol získať. A hlavne akými prostriedkami sa môžeme a máme proti nemu brániť. Nech nám v tomto poznávaní „stratégie boja“ pomáhajú dobrí anjeli. Prosme o to denne najmä svojich anjelov strážcov.

ČLOVEK NA ZEMI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. aké je postavenie človeka medzi stvoreniami,
2. ako pohania hľadali miesto človeka v prírode a
3. že nám ho Božie slovo jasne určuje.

1. „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! Tvoja veleba sa vznáša nad nebesia...! Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy: ovce a všetok domáci statok, aj všetku poľnú zver, vtáctvo pod oblohou a ryby v mori i všetko, čo sa hýbe po dne morskom. Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“ (Ž 8).
Božie slovo v nádhernom žalme ústami kráľa Dávida vystihuje miesto človeka v prírode. Človek je vrcholom stvorenia, pánom nad celým svetom. To isté stručnejšie vyjadruje IV. eucharistická modlitba pri svätej omši: „Človeka si stvoril na svoj obraz a dal si mu na starosť celý svet, aby vládol nad celým tvorstvom a slúžil iba tebe, svojmu Stvoriteľovi." Ale človek nie je pánom nad svetom tak, ako si to predstavujú neveriaci. Človek nie je suverén, neobmedzený pán. Človek je len z Božieho ustanovenia „málo menší od anjelov“ a pán nad Božími dielami. On môže iba v službe Bohu panovať a cieľom ľudskej nadvlády je oslavovať Boha, nie človeka. „Aké vznešené je tvoje meno...“ O túto veľkú pravdu sú neveriaci chudobnejší ako my. Chýba im zmysel ich ľudského života... V troch týždňoch denných rozjímaní sme sa stručne dotkli tohoto „diela Božích rúk“, stvorenej prírody, ktorá je otvorenou knihou o Božej múdrosti, moci a dobrote, ak ju človek vie čítať. Pomocou poznania viditeľných vecí sa má človek dostať k poznaniu vecí neviditeľných. Najmä k poznaniu Boha. Celé stvorenie je pre človeka ako „Jakubov rebrík“ (por. Gn 28, 12n), aby pomocou neho človek vystúpil k Bohu. Tých šesť dní stvorenia, ako ich uvádza Božie slovo, to je všetko len akýmsi „stavaním Jakubovho rebríka“. Boh pripravoval vesmír, zem, celú živú i neživú prírodu. V šiestom dni je už príroda stvorená, „rebrík“ je postavený, ale ešte niet človeka, ktorý by mal po ňom vystúpiť k Bohu. Všetko je nádherne pripravené ako javisko pred divadelným vystúpením, ale ešte chýbajú na zemi herci – ľudia, aby každý z nich zahral svoju životnú hru na oslavu Stvoriteľa. Toto je postavenie človeka v prírode podľa Božieho poriadku.

2. Aj pohanské národy hľadali miesto človeka v prírode. U všetkých národov sa zachovali nejaké predstavy o stvorení človeka a sveta. Boh všetkým ľudom vštepoval do sŕdc svoje pravdy o svete a o človeku – a aj keď ľudia nenašli vždy za stvoreniami aj Stvoriteľa, určité poznanie si predsa len zachovali. Spomeňme aspoň niektoré, aby sme ich mohli porovnať s pravdami, ktoré nám Boh zjavil a dal zapísať cez Mojžiša. Mayovia v Amerike majú epos o stvorení pod názvom „Popol Wuh“. Podľa neho sa bohovia pokúšali urobiť človeka najprv z hliny, potom z dreva, ale boli to neúspešné pokusy. Až konečne urobili telo človeka z bielych a žltých klasov kukurice – ktorá je podnes hlavnou zložkou ich potravy. Taký človek bol už schopný žil a oslavovať „bohov“, lebo celé jeho telo bolo – „nič iné, iba kukurica“. Známejší je už spomínaný babylonský epos „Enuma Eliš“, po slovensky „Keď hore...“ Podľa neho boli na počiatku iba dva netvory – bohovia: podzemný sladký oceán – Apsu, a jeho družka slaný oceán na povrchu – Tiamat. Z nich sa zrodilo najprv množstvo bohov a bohýň, celé ge-nerácie. Oni sa však vzbúrili a zabili najprv Apsu a potom aj Tiamat. Väčšina eposu opisuje tento krutý boj „bohov“, ale nás zaujíma záver boja. Telo zabitej Tiamat rozpolil víťazný babylonský boh Marduk a z hornej polovice urobil nebo a z dolnej zem. Tiamatinho veľkňaza, Kingu, zabili, „otvorili mu žily a z jeho krvi stvorili ľudstvo, ktorému uložili, že má slúžiť bohom.“
Iný, starobabylonský epos O Astrachasisovi, hovorí: „...nech je zabitý boh... a bohyňa Ninchursag nech zmieša s jeho mäsom a krvou hlinu... Z nej nech vzídu boh a človek, zjednotení v hline.“ Podobne si hovoria bohovia v sumerskom epose z mesta Aššúr: „V Urumue, v kĺbe neba a zeme, zabijeme bohov Lamga a z ich krvi stvoríme ľudstvo, ktorého údelom bude slúžiť bohom...“ V Egypte na ostrove Elefantína sa našiel obraz „boha“ Chnun s baraňou hlavou, ako na hrnčiarskom kruhu modeluje z hliny človeka. Ale k tomuto obrazu sa zatiaľ mýtus o stvorení sveta a človeka nenašiel.
3. Božie slovo hovorí o stvorení človeka inak, ako všetky spomenuté i nespomenuté mýty. Medzi Božím slovom a mýtom pohanov je úžasný rozdiel. Pravdu o jedinom Bohu, ktorý stvoril všetko dobré a krásne bez jediného tieňa zla, ktorý miluje svoje stvorenia a žehná im atď., tú nájdeme iba v Božom slove. Hoci si aj pohanské mýty zachovali zrniečka prapôvodných Božích právd. Napr. vo všetkých mýtoch je spoločná myšlienka, že človeka stvoril Boh. Častá je tiež myšlienka príbuznosti človeka s Bohom – vo Svätom písme „na obraz Boží stvoril ich“. V mnohých sa zachovalo aj poslanie človeka slúžiť Bohu, nielen vládnuť prírode.
Rozličné mýty o stvorení človeka sa rozprávali tisíce, možno milióny rokov. Mojžiš vďaka Svätému Duchu vybral dve – pravdepodobne už vtedy písomne zachované rozpravy o stvorení. Obidva texty sú na náboženský obsah nevýslovne bohaté a najmä už bez náboženských omylov – i napriek svojej starobylosti. Čo všetko sa v pohanských mýtoch poplietlo s pravdami a polopravdami! V týchto textoch, ktoré použi! Mojžiš, nie. Už to by bolo zázrakom Svätého Ducha, keby bol Mojžiš staré ústne či písomne odovzdané správy očistil od omylov. Zdá sa však, že Mojžiš ich už neopravoval, len ich spojil do súvislého biblického textu. Ak je to tak, znamenalo by to, že ich považoval za posvätné a nedovolil si do nich zasiahnuť. Prepletanie rôznych pôvodných prameňov vo výslednom texte Sv. písma je znakom úcty svätopisca i opisovačov k posvätným textom. Nie je to znak nepozornosti, ani hlúposti „falšovateľov“ pôvodných textov, ako tvrdí Kosidovský.
Biblické rozprávanie o stvorení sveta stavia človeka na vrchol stvorenia. To je celkom moderné – dnes sa tomu hovorí antropocentrizmus. Áno, aj podľa Božieho slova je korunou všetkého tvorstva človek. Ale nie človek hocijaký, lež človek Boží. Taký, akého ho stvoril Boh. Tomu sa chce moderný človek už vyhnúť, lebo to znamená, že centrom sveta i človeka musí zostať Boh. „Všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 3, 23). Rodokmeň každého človeka ide nielen k pračlovekovi Adamovi, ale cez neho až k Bohu. Všetci totiž pochádzame od Adama a on vyšiel z Božej ruky (por. Lk 3, 38). Takto objasnil náš pôvod aj sám Pán Ježiš bez ohľadu na akékoľvek teórie. Tým, že nás naučil Otčenáš, povedal nám, kto je náš Otec, od ktorého pochádzame. Sme Božími synmi a dcérami a raz sa máme vrátiť k nemu. K tomu nech nám poslúži aj týždeň rozjímaní o tom, ako a akého človeka stvoril Boh.


DAJTE SI POZOR, ABY VÁS NEZVIEDLI (Lk 21, 8)

Možno bude niekoho zaujímať, aj týchto niekoľko poznámok o zneužívaní vývojovej teórie proti viere. Ja si myslím, že keby sa vývojová teória dokázala, bola by pre veriacich ďalším skvelým podnetom na oslavu Božej múdrosti a moci. Na vysvetlenie si požičajme prirovnanie od L. Součka z knihy „Tušenie tieňa“ (str. 266 a nasl.). Náhodný vznik a vývoj živého organizmu na zemi môžeme prirovnať takto: dáme do vrecúška súčiastky hodiniek a potriasame ním, kým sa náhodou nezložia na presne idúce hodinky. Keď sa zložia, tomu povieme náhodný vznik hodiniek. Zemeguľa je tým „vrecúškom“ a živý organizmus tými „hodinkami“. Prirovnanie je výstižné, len sú tu rozdiely. Na rozdiel od hodiniek má aj najjednoduchšia forma života na zemi, aj najjednoduchší, druh jednobunkových baktérií najmenej 2 000 génov. Každý z génov má aspoň 1 000 aminokyselín a každá z nich obsahuje 4 bázy. Z toho vyplýva, že keď jediná kocka „človeče, nehnevaj sa“ so šiestimi plochami má šesť možností, ako môže dopadnúť pri náhodnom hodení, tak pri „súčiastkach“ najjednoduchšej baktérie je tých možností najmenej 409,6 miliónov. Pravdepodobnosť, že pre-triasaním „vrecúška“ s týmito „súčiastkami“ baktérie vznikne náhodou usporiadaná kombinácia aminokyselín, by sa dalo vyjadriť pomerom 1 : 40 000... atď. Nie jedna možnosť zo 40 tisíc, ale tých núl za štvorkou by sme museli napísať milión. Žiaľ, číslo s milión nulami nevieme pomenovať. Aj táto pravdepodobnosť – ba vlastne iba možnosť, by bola takou iba vtedy, keby sme mali vo „vrecúšku“ len práve potrebné aminokyseliny, v práve potrebnom množstve, v práve potrebnej teplote a tlaku a nič iné. Pokračujme v prirovnaní: keby sme dali do vrecúška nielen súčiastky jedných hodiniek, ale napr. milión iných rozobraných hodiniek a k tomu súčiastky milión iných prístrojov, pravdepodobnosť vzniku hodiniek by sa ešte mnohonásobne umenšovala. A tak aj pravdepodobnosť náhodného vzniku života sa zmenšuje toľkonásobne, koľko iných aminokyselín a ešte ostatných zlúčenín bolo prítomných napr. v mori, kde údajne vznikol život. A ešte pokračujme v prirovnaní: keď nemáme súčiastky hodiniek, ale iba kúsky železa a dáme ich do vrecúška, aká je pravdepodobnosť, že sa náhodným potriasaním vrecúška práve včas a celkom presne obrúsia a potom zapadnú do seba tak, že vzniknú presné hodinky? Lebo takáto bola situácia na Zemi: ani „súčiastky“ na živé organizmy neboli hotové, aj tie museli najprv vzniknúť... Náhodou? A to ešte stále hovoríme o tom najjednoduchšom živom organizme! Povedzme si úprimne – náhodný vznik Života na Zemi je jednoducho nemožný, ako je nemožný vznik hodiniek potriasaním súčiastok vo vrecúšku. Ba ešte mnoho miliardkrát nemožnejší! Celkom iné však je, keď súčiastky vezme do rúk hodinár, ktorý ich pozná... On áno... On z nich dokáže urobil presné hodinky a zaslúži si obdiv a úctu. Tak aj pri vzniku a vývoji života na Zemi musel byť najprv Ten, kto život vymyslel, polom „vyrobil“ potrebné súčiastky a potom ich presne podľa plánu poskladal... Ten Vševediaci a Všemohúci si zasluhuje neporovnateľne väčšiu úctu a obdiv, ako ten najlepší hodinár.
Proti viere sa uvádza ako nepochybný dôkaz prirodzeného vzniku života bez Boha úspech amerických biológov. Kolektívu Arthura Kornberga, odmeneného v r. 1959 Nobelovou cenou, sa v r. 1967 podarilo biosyntézou v laboratóriu vyrobiť jednoduchý vírus „fí X 174“. Ako všetky vírusy aj on je schopný života iba v živých organizmoch, a teda nemôže byť počiatkom vývojaschopnej formy života. Hoci aj tak je to úctyhodný výkon biochémie. Vonkoncom to však nie je dôkaz materialistickej teórie o náhodnom vzniku života na zemi. Práve naopak! Úctu, obdiv i Nobelovu cenu si zasluhujú títo vedci práve pre svoju múdrosť. Nezaslúžili by si ju, keby im vírus v laboratóriu vznikol náhodou! Tie „súčiastky“ vírusu mali svojich veľmi múdrych „hodinárov“, ktorí ich vyrobili a riadili reakcie podľa plánov. Tu nešlo o „náhodné potriasanie vrecúška“. A preto si Pán Boh zaslúži ešte väčšiu úctu ako kolektív biológov A. Kornberga! Boh totiž nielen všetko urobil, ale aj vymyslel, na rozdiel od vedcov, ktorí nič nevymysleli, iba vyrobili vírus, ktorý dávno pred nimi vymyslel a vyrobil Stvoriteľ! A Pán Boh vyrobil a vymyslel nie jeden jednoduchý vírus, nie stovky iných vírusov, ale milióny živých organizmov od najjednoduchších až po človeka. Môže človek urobiť niečo iné, ako skloniť sa pred najmúdrejším, všemohúcim Bohom?
Žiaľ, môže. A nejeden človek to aj robí. Napr. aj spomínaný L. Souček priznáva síce, že vznik života na Zemi náhodou je rovnako nemožný ako vznik hodiniek potriasaním vrecúška (str. 267), ale neskláňa sa pred Stvoriteľom. Uniká pred Pánom Bohom pomocou výhovorky! Keďže život nemohol na našej Zemi vzniknúť náhodne, musel vraj vzniknúť inde vo vesmíre a na Zem sa iba preniesol (str. 271 a nasl.). Takouto výhovorkou však nevyriešil problém vzniku Života, iba tento problém posunul na inú planétu. Ako však mohol život vzniknúť tam? Takisto nemožnou náhodou!? Alebo ho tam stvoril Pán Boh – čo je nakoniec ten istý výsledok...?! V takom prípade by sme sa museli ešte hlbšie skloniť pred Všemohúcim, ktorý nielenže „vymyslel a vyrobil“ život, ale ho aj preniesol z inej hviezdy na Zem... Souček tento záver neurobil, lebo takáto dänikenovská teória nemá byť pre neho podkladom pre úctu k Bohu, ale únikom pred ňou. Z uvedeného vyplýva, že vývoj je možný, ale aj on je len jedným z prejavov Božej moci a múdrosti.
Teraz sa pozrime na teóriu o vývoji človeka. Často sa o nej hovorí ako o jasne dokázanej pravde a v mnohých publikáciách sa uvádza ako výsmech z Božieho slova o stvorení človeka. S touto teóriou začal veriaci Ch. Darwin, syn protestantského pastora, knihou „Vznik života“, vydanou r. 1871. Nechcel ňou napadnúť pravdivosť Božieho slova, ale mnohí po ňom to urobili. O vzťahu Božieho slova k vývojovej teórii si povieme o kúsok ďalej, teraz sa najprv pozrieme, ako to s tým vývojom človeka vlastne je. Archeológia a ostatné vedy odvtedy pokročili o storočie vpred a vďaka novým metódam práce i datovania sa všeličo upresnilo i zmenilo. Popritom sa vynorilo ešte viac otázok a nejasností.
Dnes je už na svete niekoľko vedeckých teórií o vývoji človeka a čakajú na svoje potvrdenie alebo vyvrátenie. Tri z nich boli u nás uverejnené v časopise Veda a technika mládeži r. 1983 str. 401. Zatiaľ sa však nenašli také presvedčivé dôkazy, aby jednoznačne ukázali pravdivosť niektorej z nich a vylúčili ostatné ako omyly. A tak ostávajú všetky tieto vývojové teórie len teórie, čiastočne podložené, ale nepresvedčivé. Ťažkosti vývojovej teórie, ako ju podávajú ateisti, sú závažné. Spomeňme aspoň niektoré.
Podľa Fridricha Engelsa nastal rozhodujúci krok pre prechod k človeku, keď koncom treťohôr, asi pred 25 miliónmi rokov ustúpili lesy. Vtedy vraj museli opice zostúpiť zo stromov a prispôsobiť sa novým životným podmienkam na rovine. Začali chodiť vzpriamené, a tak sa im oslobodili ruky pre prácu. Prácou sa im vyvíjalo aj myslenie, zväčšoval sa obsah mozgu atď... (pozri Vybrané spisy II. str. 78 a nasl. „Podiel práce na poľudštení opice“). Toto aj nás učili v škole, hoci je to vedecky nepodložené, iba pekne vymyslené. Po prvé: ani podľa dnešných ateistov, (napr. kolektívu autorov knihy „Príroda, zem, rastliny, živočíchy“, str. 272) vôbec neprichádza do úvahy otázka vývoja človeka z opice. Hovoria skôr o tom, že opica a človek majú nejakých spoločných predkov – brnenské múzeum Anthropos ich nazýva Procunsul. Po druhé: dnes je už zistené aj to, že aj opice pôvodne chodili po zemi a lezenie po stromoch je aj u opíc neskoršieho pôvodu. To uznáva aj múzeum Anthropos, ktoré je celé venované vývoju človeka a zostavovali ho naši odborníci v spolupráci s francúzskymi z parížskeho antropologického múzea. Len to neuvádza, že tým padá Engelsov „rozhodujúci krok“ vo vývoji!!!
Po tretie: živočíšnymi predchodcami človeka podľa niektorých našich autorov (pozri napr. Zdravoveda, str. 83, Pyramída, str. 167) boli Ramapithecus a Oreopithecus (gr. pithecus = opica). V múzeu Anthropos však tvrdia, že ani jeden z nich nepatrí do vývojovej línie predchodcov človeka. Ramapithecus nebol napr. vôbec vzpriamený a chodil po zemi po štyroch ako ostatné opice. Oreopithecus sa síce pohyboval aj vzpriamene, ale na stromoch. Zatiaľ sa leda živočíšni predchodcovia človeka nenašli. Ak aj niektorí vedci niektoré kostry považujú za také, iní vedci to rovnako pre-svedčivo popierajú.
Po štvrté: ďalším vývojovým stupňom od zvieraťa k človeku má byť Australopithecus. Tak to uvádza aj brnenské múzeum Anthropos. Zrejme podľa starších mienok, podobne ako aj iní autori. Lenže podľa ďalších vedeckých záverov žil Australopithecus asi pred 4–2 miliónmi rokov a zvyšky jeho kostí sa nachádzajú spolu so zvyškami kostier ľudí (po latinsky Homo) napr. pri jazere Turkana v Afrike. Niektoré kostry ľudí sú dokonca značne staršie, ako kostry Australopithecov, majú napr. aj 2,5 mil. rokov. Nálezy zvyškov kostí Homo v Koobi Fiora majú tiež 2,3–2,5 mil. rokov. Stopy v skamenelom sopečnom popole sú staré dokonca až 3,6 – 3,8 mil. rokov! Ba európske nálezy v Omo a Afar posúvajú hranicu života Homo až na 4 milióny rokov, ako to u nás uvádza J. Mikula v knihe „Dvacetkrát starší než Altamira“, str. 29. To úplne vylučuje možnosť vývoja človeka z Australopitheca. Brnenské múzeum k tomu síce poznamenáva iba toľko, že je to zatiaľ ne-vysvetliteľná záhada, ale „biely černoch“ L. B. Leakey to nepovažuje za nevysvetliteľne. On, ako jeden z najuznávanejších antropológov, jednoducho hovorí: „Doba Australopithecov sa prekrýva s dobou nástupu Homo habilis a tak chýba potrebný časový odstup na predpokladaný vývoj!“ Tento citát je tiež z knihy „Dvacetkrát starší než Altamira“, str. 29. L. B. Leakey vydal aj knihu „Ľudia od jazera“, kde píše o najstarších nálezoch Homo pri jazere Turkana.
Ktosi nato vymyslel ďalšiu teóriu, podľa ktorej sa človek vyvinul kdesi v Himalájach už pred Australopithecmi. Odtiaľ sa rozšíril do Ázie, Afriky a Európy a vyhubil Australopithecov, s ktorými inak nijako nesúvisel. K tejto teórii však nevedú nijaké nálezy, je iba teoretickým únikom, ktorým chcú niektorí vysvetliť, ako je možné, že človek je starší ako Australopithecus. Táto teória sa podobá tej o vzniku života na inej planéte.
Slávne nálezy „opočloveka“ (Pithecantropus), ktoré boli dlho považované za „chýbajúci článok Darwinovej teórie“ (pozri „Cesta za Adamom“, str. 138), vôbec nie sú článkami vývoja medzi zvieraťom („opicou“) a človekom. Opočlovek nájdený na Jáve má vek iba 500 tisíc rokov (pozri Prí-roda, str. 275) a tzv. „Phithecantropus pekinsis“ čiže pekingský opočlovek má iba 300 tisíc rokov. V tom čase už. mali generácie ľudí na zemi nejaké milióny rokov za sebou!
"Po šieste: Neandertálec, ktorého kostra dala asi vôbec podnet ku vzniku vývojových teórií, bol pomerne rozšírený v Ázii, v Európe i v Afrike. To bol už človek, ale ešte veľmi primitívny – aj keď nie až taký primitívny, ako si mnohí o ňom myslia. Možno tento názor vznikol aj vďaka veľmi populárnym obrazom Zdeňka Buriana, ktorý krásne a pútavo maľoval pravek ľudstva, pračloveka i opočloveka. Žiaľ, nemaľoval dosť pravdivo, vedci mu zazlievajú, že dával praľuďom príliš zvierací výzor. Pokiaľ ide o neandertálca, tiež ho nemožno považovať za nižší vývojový stupeň človeka, z ktorého by sa postupne vyvinul dnešný človek. Naopak. Bola to akási zdegenerovaná vetva ľudského rodu, ktorá sa postupom tisícročí – asi od 100 tis. do 20 tis. rokov – stále viac degenerovala, bola čoraz primitívnejšia, až nakoniec vyhynula.
Azda by sa to dalo tak trochu prirovnať tomu, keby niektorý ľudský kmeň dostal nejakú genetickú chybu a postupne by vyhynul. Keď by potom archeológovia vykopali ich kostry, nemohli by o nich tvrdiť, že boli vývojovým stupňom ku kultúre len preto, že boli primitívni. Tak ani primitívnosť neandertálcov nedokazuje, že boli jedným zo stupňov vývoja a že sa z nich vyvinuli rozumnejší a kultúrnejší ľudia. Dnešná veda hovorí dokonca opak: starší neandertálci (okolo 100 tis. r.) boli oveľa vyvinutejší ako neskorší (20 tis. r.). To už svorne uvádzajú aj naši autori v novinách „Pravda“, L. Souček v „Tušení tieňa“, „Pyramída“ (str. 3565), „Príroda, zem, rastliny, živočíchy“ (str. 276) atď. Ba podľa autorov „Pyramídy“ niektorí starší neandertálci mali dokonca väčší obsah mozgu ako dnešný človek (str. 3565).
Na dôvažok môžeme spomenúť nie dosť podloženú, ale predsa len publikovanú mienku J. Mikulu, že najstarší človek žil už asi pred 15 mil. rokov, a to aj na našom území. Usudzuje to podľa kamenných nástrojov z treťohôr. Zvyšky kostí z takých prastarých dôb sa zatiaľ nenašli (J. M. „Dvacetkrát starší než Altamira“). Z uvedeného vyplýva, že dosiaľ nájdené kosti sú alebo kosti zvierat, alebo kosti ľudí degenerovaných vetiev, alebo kosti človeka, ktorý sa vyvíjal od začiatku ako človek – čiže s ľudskou dušou, samostatne a odlišne od všetkých uvádzaných tzv. vývojových stupňov. Dosiaľ uvádzané „vývojové stupne“ od „opice“ k človeku nie sú teda stupne vývoja vpred, ale stupne degenerácie, čiže vývoja späť niektorých pravekých národov. Popri týchto vymierajúcich vetvách žil aj normálny, dodnes žijúci a životaschopný rod – ľudský (por. Leakey vo VTM, str. 400, r. 1983). J. Mikula tiež priznáva, že každý doteraz objavený „prvý Adam“ bol nájdený ako prekvapujúco vyspelý (str. 29).
Podľa neveriacich propagátorov vývojovej teórie na čele s Fr. Engelsom sa mozog človeka vyvíjal tým, že človek bol prírodnými podmienkami donútený pracovať inak než dovtedy. Pracoval teda a novými prácami sa mu rozvíjal mozog. Museli sa v mozgu vyvíjať určité centrá, napr. reči, logického myslenia, hmatu, pamäti, predstavy o priestore a čase atď... Ale ako je potom možné, že dnešný človek čiže najvyvinutejší používa sotva 3 – 5 % kapacity mozgu? Akými prácami sa vyvinul mozog človeka 20-krát viac, než ho potrebuje človek kozmického veku k svojim prácam? Ako to, že rovnako vyvinutý mozog majú primitívni pigmejci alebo krováci, žijúci na úrovni kamennej doby? Nahí s oštepom v ruke nikdy nerobili iné, okrem primitívneho hľadania potravy a lovu, ale sú schopní študovať na vysokých školách tak, ako ostatní ľudia. Zrejme sa teda mozog nevyvíjal na základe práce, ale naopak, človek vymýšľal nové práce na základe Bohom daného rozumu. Ten rozum dostal jednoducho ako Boží dar už prvý človek a potom ho v rozličných historických i predhistorických dobách už len uplatňoval, ako kde vedel. Dnes je už vedecky isté, Že schopnosti nadobudnuté počas života jednotlivcov sa nezapisujú clo jeho genetického materiálu a preto nie sú dedičné.
Môže ma niekto azda podozrievať, že chcem vyvrátiť vývojové teórie tým, že ich staviam proti sebe a jednu druhou popieram. Ale je to neoprávnené podozrenie. Božie slovo nepopiera vývoj a boli by sme neverní Božiemu slovu, keby sme ho popierali. Rozhodne však musíme popierať také vysvetlenie vývojovej teórie, ktoré sa podáva u nás v knihách, v časopisoch i na školách a ktorým sa neodôvodnene vysmievajú z Božieho slova. Veľmi veľa neprávd a poloprávd je popísaných proti Sv. písmu v knihách, ako sú „Skamenelý život“ od E. Č.; „Cesta za Adamom“ od J. K.; ostro protináboženská kniha „Čo rozprávajú proroci“ od Z. K.; „Dvacetkrát starší než Altamira“ od J. M. atď. Keby sme chceli na všetky tie nepravdy poukázať a vysvetliť ich, boli by z toho ďalšie knihy. Nemáme však na to ani možnosť, ani chuť.

Týchto niekoľko riadkov o vývoji by mohlo pre bežnú orientáciu veriacim stačiť, aby vedeli rozlišovať dobré od škodlivých. Išlo mi tu o podanie tej základnej orientácie veriaceho v postoji k vývojovým teóriám. Stanovisko veriaceho má byť také, aké je v Božom slove, teda veriaci nemá po-pierať vývoj, ale brániť sa proti zlému podávaniu vývoja.
Na vysvetlenie ešte jedno prirovnanie: v letných dažďoch t sa na oblohe niekedy objaví dúha. V krásnom oblúku sa načrtne sedem jemných pastelových farieb spektra. A niekto vám povie, ako to nám pred rokmi vysvetľovali v škole na fyzike, že ten oblúk je dôkazom toho, že Zem je guľatá. Všetky kvapky vraj smerujú príťažlivosťou zeme k jej jadru, preto nepadajú v rovnobežkách. Keď rozkladajú slnečné svetlo na spektrum, vytvára sa oblúk dúhy. Lenže oblúk dúhy sa vytvorí aj striekaním vody z hadice pri zavlažovaní a vôbec nie preto, že kvapky nepadajú v rovnobežkách. Stred oblúka dúhy je iný ako stred zeme, polomer oblúka dúhy je celkom iný ako polomer zeme. Jednoducho nie je pravda, že oblúk dúhy je dôkazom guľatosti zeme. Ale to neznamená, že zem nie je guľatá. Len na dôkaz guľatosti zeme si nemôžeme vymyslieť nepravdivé veci, ani uvádzať pravdivé veci, ktoré s tým nesúvisia.
Podobne je to s vývojovými teóriami. Nechceme a nemôžeme popierať vývoj, pretože ani Božie slovo ho nepopiera. Ale takisto nemôžeme na dôkaz vývoja uvádzať vymyslené veci (napr. vývoj mozgu vďaka práci), ani také, ktoré s vývojom nesúvisia (napr. kostry Ramapithecov, Australopithecov, Pithecantropov atď.). Vývoj je mimo otázok Sv. písma, mimo otázok viery. Nedopusťme však, aby sa vývoj života alebo človeka uvádzal ako výsmech Sv. písma, ako dôkaz proti viere a proti Pánu Bohu.
Ba až takto to treba povedať: vývojové teórie sú len teórie, preto sa ani nemôžu prijímať tak, ako keby boli s istotou dokázané. Nie sú to dokázané pravdy, ale len teórie. Je v nich práve toľko neistoty, dohadov a predpokladov ako v každej inej teórii. Ak by sa však niektorá z vývojových teórií časom dokázala ako pravdivá, bol by to pre veriacich len jeden z ďalších prejavov Božej moci a múdrosti. Hoci nie je dokázaná žiadna, musíme povedať, že pre človeka je len výhodou, že jeho telesný organizmus je podobný iným živým organizmom, že pozostáva z podobnej hmoty. Veď čím by sa živil, ako by sa bránil proti chorobám, keby bolo telo človeka celkom odlišné? Žiaľ, zatiaľ ešte veriaci nemôžu hovoriť o vývoji s veľkou istotou ako o prejave Božej moci a múdrosti. Tým menej však môžu neveriaci hovoriť o vývoji ako o dôkaze proti Božej moci a múdrosti a uvádzať ju ako výsmech z Božieho slova.

PRVÝ HRIECH ĽUDÍ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že nemôžeme neriešiť otázku hriechu aj keď je zložitá,
2. že správne dokážeme hriech vyriešiť len podľa Božieho slova,
3. že hriechom Adama a Evy začína celodejinný boj s hriechom a
4. že bez Božieho slova si ľudia vždy riešili otázku hriechu zle.

1. Katechizmus veľmi jednoducho definuje hriech ako vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho príkazu. Zo svojho života však každý z nás vie, že vôbec nie je také jednoduché vždycky určiť, čo je hriech a čo nie. Koľko pochybností majú aj dospelí, aj starí ľudia, aj svätci! Nie všetci rovnako poznajú Božie prikázania. A aj tí, čo ich poznajú, nie všetci ich rovnako chápu. A keď ich každý chápe tak trochu po svojom, každý si aj svoje myšlienky, slová a skutky odôvodňuje po svojom. Kedy a nakoľko je potom prestúpenie Božích príkazov hriechom? To sa nedá tak jednoducho v definícii povedať.
Mnohí ľudia by dnes asi najradšej vôbec zabudli na pojem hriechu. Nechcú o hriechu počuť, ani hovoriť, ani rozmýšľať. Namiesto slova „hriech“ radšej povedia slovo „chyba“ alebo „ľudská slabosť“ alebo „omyl“ alebo „náhoda“... Alebo – a to je najčastejšie, najmä keď ide o vlastné hriechy – hľadajú, alebo i vymýšľajú dôvody, pre ktoré to „museli“ práve tak urobiť... Dajme si pozor, lebo aj u kňazov, aj v spovednici sa môžeme stretnúť s týmto postojom ku hriechu: namiesto toho, aby nám pomohli pochopiť vážnosť hriechu a zbaviť sa ho, budú nás uspokojovať a ospravedlňovať, že „to nie je také zlé“... Kto však chce človeku naozaj pomáhať, musí mu pomôcť v prvom rade z hriechu. Aj vojny, aj sociálne nespravodlivosti, aj hlad vo svete, aj zlé ekonomické systémy, to všetko sú v prvom rade otázky hriechu.

2. A aký je postoj Božieho slova? Nielen náš život nám nedovoľuje zabudnúť na pojem hriechu, pretože sa v skutočnosti mnohých hriechov dopúšťame, ale ani Božie slovo nám nedovoľuje zabudnúť na pojem hriechu, pretože od Genezis až po Apokalypsu celé Sv. písmo rieši práve otázku hriechu. A vlastne len otázku hriechu. Nie však tým, že by ako katechizmus povedalo jednoduchú definíciu hriechu. To nie! Ono hriech nedefinuje, ale opisuje v celej jeho zložitosti, opisuje konkrétne hriechy ľudí, počnúc prvým človekom Adamom. Opisuje aj pôvod hriechu v diablovi a v ľudskej slabosti. Opisuje aj boj s hriechom. Opisuje aj postoj svätého Boha k hriechu, opisuje aj následky hriechov v celej ich tragickej skutočnosti. A z moci našich hriechov nás nevyslobodí klamlivé uspokojovanie sa, ale pravda Božieho slova (por. Jn 8, 32).
„Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba...“ (1 Jn 1, 8). Všetci sme teda hriešni, ale to nás nesmie viesť k ľahostajnosti. Sme hriešni, ale to neznamená, že máme a musíme byť hriešni. To má a musí byť inak. Práve preto Božie slovo od začiatku do konca na tisícerých stránkach hovorí o hriechu, aby sme sa aj my chceli zbaviť hriechov. A práve preto prišiel na svet Boží Syn, preto sa stal človekom, aby sme sa nielen chceli, ale i mohli zbaviť hriechov.
V prvých dvoch kapitolách svojho slova Boh popísal svoje stvorenia až po vrcholné stvorenie, po človeka. Na prekrásne a premúdro urobené javisko stvorení vystupuje človek. Začína hrať svoju rolu, ale hneď od začiatku falošne. Hneď tretia kapitola začína opisom prvého hriechu. Počas tohto týždňa rozjímaní o prvom hriechu ľudí bude možné naozaj len veľmi málo si vybrať z bohatstva Božích právd o hriechu. Zato však pochopenie – alebo nepochopenie – aspoň tých niekoľkých právd nesmierne ovplyvní ďalšie naše rozjímania i celý náš ďalší život. Aj ten večný život. Ako sme si to už v úvode povedali, pri čítaní Sv. písma sa musíme osobne zapojiť do celosvetového dramatického boja proti hriechu.

3. V tomto týždni v tretej kapitole Genezis sme sa dostali na začiatok tohto boja. Ako proti hriechu bojovali Adam a Eva? Prehrávali. Aspoň v tomto prvom boji prehrali. Neskôr zvíťazili a dnes ich Cirkev oslavuje ako svätých 24. decembra.
My však nesledujeme túto drámu, ako nezúčastnení diváci na futbalovom štadióne. My tento boj denne bojujeme – a vyhrávame, alebo prehrávame aj my.
Podľa tretej kapitoly Genezis raj nebol len miestom pozemského šťastia prvých ľudí, ale aj miestom skúšky. Tu sa mali osvedčiť, či chcú byť v správnom vzťahu k Bohu, k sebe i ku svetu a „zaslúžiť si“ šťastie alebo nie. Možnosť zásluhy šťastia však nemôže byť iná, len taká, že je zároveň aj možnosťou viny. Možnosť odmeny je zároveň aj možnosťou trestu. O nutnosti týchto možností, vzhľadom na slobodu človeka, sme hovorili pred týždňom.
Prvý hriech nám Božie slovo podáva konkrétnym príbehom zakázaného ovocia, ktoré v raji predbežne nahrádzalo Desatoro Božích prikázaní. Vďaka stredovekým maliarom aj našej obrazotvornosti pod ovocím ľudia bežne myslia „jablko“, hoci Sväté písmo nehovorí, aké to bolo ovocie. Skúste povedať niekomu, nech vám povie nejaký druh zeleniny. Čo ho prvé napadne? Takmer každý povie – mrkva. A spýtajte sa na nejaký druh ovocia, a takmer každý vám povie – jablko. Vážnosť Božieho príkazu však nebola ani v jablku, ani v inom ovocí. Vážnosť bola v tom, že príkaz dával Boh, že ho dával človeku na skúšku, ako prejav poslušnosti, a že jasne vyslovil následky, v ktorých šlo o bu-dúcnosť Adama, Evy i celého ľudstva. „Božie prikázania nie sú ťažké“ (por. 1 Jn 5, 3). Veľmi veľa mali v raji dovoleného a len veľmi málo zakázaného. Eva ani v rozhovore s diablom si nesťažuje, že by bol príkaz ťažký. Ba ona ho vyslovila v ešte prísnejšej forme, ako skutočne bol daný (por. Gn 3, 3). Prví ľudia sa ani dodatočne nevyhovárali, že to bolo ťažké. Naozaj nebolo nad ich sily postarať sa o šťastie svoje i ľudstva. A pre takú odmenu, akú im Pán sľúbil a už vopred dal, by sa oplatilo aj stokrát viac námahy.

4. Za spomienku azda stoja ešte dve porovnania z mimobiblických prameňov. V britskom múzeu v Londýne uchovávajú sumerský pečatný valček s názvom „Pokušenie Evy“. Je to 4,1 cm vysoký hlinený valček, starý asi päť tisíc rokov. Zobrazuje strom, „boha“ a ženu, za ktorou sa plazí had. Vedci však hovoria o podobnosti čisté náhodnej a vonkajšej. Nenašiel sa totiž zatiaľ žiadny text, ktorý by odôvodňoval rozumieť pod ženou Evu, pod hadom diabla a pod „bohom“ Adama, alebo skutočného Boha. Preto aj názov „Pokušenie Evy“ dávajú do úvodzoviek (por. Epos o Gilgamešovi).
Hrdina Gilgameš pocítil hrôzu smrti, keď mu zomrel priateľ Enlil. V slávnej jedenástej tabuľke, ktorej sa ešte dotkneme asi o mesiac, Gilgameš zatúži po nesmrteľnosti. Po nadľudských námahách ukoristil z morského dna rastlinu života proti vôli osudu. Jeho radosť však netrvala dlho. Prv, než sa dostal do svojho kráľovského mesta Uruk, ukradol mu ju had (Epos o Gilgamešovi, str. 123-156). Sú tu však podstatné rozdiely. Podľa Svätého písma Boh chcel ľudí uchrániť od smrti, kým tu boh Slnka Samaš priamo hovorí Gilgamešovi: „Život, ktorý hľadáš, nenájdeš!" Podľa Sv. písma had je diabol (por. Zjv 12, 9) a pokúšal Evu tak, ako dodnes pokúša nás, kým podľa eposu niet náznaku, že by cez hada pôsobil diabol. A hlavne: podľa eposu bol človek nešťastným hrdinom, ktorý si stratu nesmrteľnosti nezavinil sám, kým podľa Božieho slova ide výslovne o hriech, o vinu Adama a Evy. Boh týmto príbehom vôbec nastoľuje problém hriechu, ktorý bude riešiť cez tisícročia celé Sväté pís-mo. Toto hľadisko hriechu, najpodstatnejší problém človeka, v mimobiblických paralelách úplne chýba. Hlavne touto hĺbkou Božie slovo všetky prevyšuje.
Prvý hriech nespáchali ateisti, v zlom prostredí a zle vychovaní, ale veriaci ľudia, v raji, doslova vyrobení Bohom, o ktorých sám Boh neomylne svedčí, že boli veľmi dobrí! Pozor aj na vieru, aj na prostredie, aj na výchovu. Ale „kto stojí, nech si dáva pozor, aby nespadol.“ Ani najlepšia výchova, ani najlepšie prostredie, ani viera nás neuchráni pred hriechom, ak si nedáme pozor!

NÁSLEDKY HRIECHU

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že podľa následkov poznáme vážnosť hriechu,
2. že následky prvého hriechu nesieme všetci,
3. že ľutovať musíme hriech, a nielen jeho následky,
4. že následky dedičného hriechu cítime denne všetci a
5. že podobnosť Svätého písma s mimobiblickými prameňmi v tejto veci je len zdanlivá.

1. V prvých piatich veršoch tretej kapitoly Genezis je opísané, ako prišlo k prvému hriechu. Samotný hriech je opísaný len jediným veršom. Všetko sa zdramatizuje vlastne až potom. Následky hriechu sú potom opisované v ďalších až osemnástich veršoch. Vlastne v celom ďalšom Svätom písme. V Božom slove je to teda tak, ako v našom živote. Hriech je nám čosi všedné, nevenujeme mu veľkú pozornosť. Veľmi nerozmýšľame, zdá sa nám, že robíme čosi normálne, až banálne, čo aj iní robia. Až po hriechu nám začne v hlave svitať, čo sme naozaj vyviedli. Niekedy až mesiace, ba i roky po hriechu, keď pocítime jeho trpké ovocie... Plač žalmistu pre hriechy mladosti je veľmi častý v celých dejinách ľudstva. Rodičia si svoje hriechy neraz uvedomia až vtedy, keď vidia ich následky na deťoch. Až vtedy sa ich hriech stáva skutočnou drámou, neraz až tragédiou, hoci možno celé roky predtým si mysleli i hovorili, že je v podstate všetko v poriadku... Tak to bolo aj s hriechom prarodičov.
Prvých následkov hriechu Adama a Evy sme sa už dotkli. Stratili pôvodnú nevinnosť duše, a tým aj harmóniu duše a tela. Pocítili teda žiadostivosť tela, očí a pýchu. Odvtedy „si telo žiada, čo je proti duchu...“ (por. Gal 5, 17). Ježiš Kristus nám zaslúžil odpustenie hriechov a posväcujúcu milosť, teda Adam a Eva stratili aj milosť. Klamali a vyhovárali sa, z čoho vidno, že ich rozum a vôľa sa dali do služby zla, hriechu. Katechizmus na to používa výraz: „rozum sa im zatemnil a vôľa sa stala náchylnou k zlému“. Učení páni v dogmatike to označujú ako stratu nadprirodzených a mimoprirodzených Božích darov. Človek prestal byť Božím dieťaťom, a tým aj Božím dedičom. Prirodzené dary mu však Pán ponechal. Čiže človek zostal človekom, Pán mu ani za trest nezobral nič, čo normálne patrí k ľudskej prirodzenosti. Človek zostal človekom asi tak, ako vianočný stromček zostane stromčekom aj keď z neho zvesia všetky ozdoby, ktoré mal pridané navyše... Aj naďalej je to stromček, ale už to nie je tá krása, radosť, bohatstvo...

2. Človeku zostali po hriechu všetky prirodzené dary, ale z pôvodnej krásy, radosti a bohatstva sú to naozaj len biedne trosky. Azda najhoršie na hriechu prarodičov bolo to, že Adam skladal v raji skúšku nielen za seba. Ako prvý človek zastupoval celé ľudské pokolenie. A tak čo stratil on, to stratili všetci ľudia všetkých vekov... Aj dnes sú ešte osudy mnohých v rukách jednotlivcov. V športe, napr. v hokeji hrá jedno mužstvo za celý štát a nikto nepovie, že títo reprezentanti síce prehrali, ale Slovensko ako štát vyhralo. Povedzme, že sú to hlúposti, ale v politike a v ekonomike je to určite vážne. Čo dohodne a podpíše riaditeľ alebo politický predstaviteľ, to sa vzťahuje aj na všetkých, ktorých zastupuje. Žiaľ, Adam zastupoval aj nás... Vyplýva to aj z tzv. spoločenstva svätých, o ktorom hovoríme v Apoštolskom vyznaní viery. Z modlitieb a dobrých skutkov jednotlivcov majú duchovný osoh aj ostatní. V prípade Adamovho hriechu zhrešilo celé ľudstvo. Preto nazývame tento hriech dedičným.

3. Napriek všetkým týmto logickým vysvetleniam sa nám to predsa zdá dosť kruté. Azda ani nie nespravodlivé, ale kruté áno... Prečo sa nám to tak vidí? Lebo nevieme, čo je hriech a kto je Boh... Máme sklon neľutovať hriech, ale ľutovať následky, ľutovať toho, kto zaň pyká. O hriechu si ľahko povieme, že šlo vlastne len o maličkosť. „Pre jedno jablko také tresty?“ – povieme si a takmer neveríme, že šlo o hriech a už vôbec nevieme pochopiť, ako taká maličkosť môže mať také strašné následky... Keby sme však chápali, kto sme my a kto je Boh, vedeli by sme, že nijaký hriech nie je maličkosť.

4. O dedičnom hriechu sotva môže niekto rozumne pochybovať. Jeho následky cíti každý z nás na sebe denne a natoľko, že dedičný hriech patrí azda viac medzi každodenné skúsenosti, než medzi tajomstvá viery. Kto chce žiť normálnym ľudským životom, telesne zdravý, duševne vyrovnaný, v pokoji a v porozumení s blížnymi a pritom sa kontroluje, ten určite denne cíti ten sklon rozumu a vôle ku zlému. Napr. skúsenosť všetkých normálnych rodičov: ako ľahko si vaše dieťa zapamätalo neslušné slovo z ulice a ako ťažko tie dobré veci, ktoré ho učíte vy! Alebo moja vlastná skúsenosť: pred rokmi mi na ulici padol do oka neslušný nápis, ktorý som nikdy nikomu neopakoval, ani sám som sa ním nechcel zaoberať, ale viem ho dodnes presne doslovne... Podobne jeden hlúpy vtip, ktorý som ešte ako dieťa počul a nemal počuť na svadbe! Neskúšajte to, ale ak ste už predsa videli film, „inak dobrý“, ako sa vraví, len v ňom bola jedna hlúpa scéna, povedzte mi, ako dlho a ako podrobne si pamätáte hlavnú myšlienku filmu, poučenie z neho a ako dlho a ako podrobne tú jedinú scénu! Naozaj, príkladov by bolo neúrekom. Náš rozum a vôľa sú tak naklonené ku zlu, tak sú v službe zla, že to naozaj každý a naozaj denne môže cítiť. A dá nám poriadne zabrať, ak ich chceme postaviť len do služby dobra...

5. Podobne ako pri iných biblických častiach, aj tu niektorí ľudia hľadajú súvis s mimobiblickými mýtmi. Podľa jedného z nich, mať boha Enliho, pramatka Nammu, ktorá „porodila nebo a zem“, porodila Enkinu, aby urobili z hliny živé bytosti, ktoré by pomáhali bohom pri práci... Osem bohýň jej pri tom asistovalo, ako pôrodné babice. Najmocnejšia z nich Ninnah sa cítila akosi odstrčená a tým urazená. Zaslepená hnevom urobila preto zo zvyšku hliny tvorov postihnutých telesnými chybami a pohlavnými nenormálnosťami... atď. V tom vidia niektorí – neviem, či si zaslúžia označenie vedci – akési porovnanie s vyhnaním z raja. K tomu však treba priveľa fantázie, aby sa našla nejaká podob-nosť... A netreba si nič prifantazírovať, aby sme videli ten obrovský – a podstatný – rozdiel. Podľa sumerskej tabuľky ide o rozmary zlej bohyne, na ktoré doplácajú nevinní ľudia, podľa Božieho slova ide o zaslúžený trest za hriech človeka a o možnosť pokánia... Viac k tomu azda hovoriť netreba.

KAIN A ÁBEL

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Kainov hriech bol tiež celým komplexom hriechov,
2. že prví ľudia neboli primitívni, lebo s vierou prijímali deti,
3. že viera prvých ľudí bola živá a praktická,
4. že ateizmus nie je moderný, ale taký starý ako hriech človeka,
5. že aj keď Kain a Ábel nemuseli byť prvými deťmi Adama a Evy, predsa nejde o pohanskú bájku,
6. že aj na Slovensku sú prastaré pamiatky pastierov a roľníkov a
7. že duchovný zmysel príbehu Kaina a Ábela je dôležitejší než historické dáta.

1. Prvá polovica štvrtej kapitoly knihy Genezis podrobne opisuje ďalší hriech na zemi – bratovraždu. Príbeh Kaina a Ábela je jedným z tých najznámejších. Niektorí ho dávajú do súvislosti s prvým hriechom Adama a Evy v tom zmysle, že prvý hriech bol proti Bohu, druhý proti človeku. V tomto usporiadaní by to potom naznačovalo tú veľkú pravdu, že ak človek stratí Boha, tak stratí aj bratov. V pozitívnom premietnutí by teda už tu bol zakotvený príkaz lásky k Bohu a k blížnemu. Súvislosti tu sú a tieto závery z nich môžu byť dobré. Ale skôr vyplývajú z toho, že práve tieto dva hriechy opisuje Božie slovo dosť obšírne a práve v tomto poradí. Ďalšia súvislosť je v tom, že rodičia nikdy nedokážu tak hrešiť, aby následky ich hriechu nepocítili aj deti... Inak však treba pamätať na slová sv. Augustína, že prvý hriech prarodičov bol vlastne celým radom, celým komplexom hriechov: pýcha, neposlušnosť, zvádzanie, nezodpovednosť, klamstvo, samovražda... Čiže nebol to len jeden hriech. A podobne ani hriech Kaina nebol len jediný. Okrem vraždy tam bola aj pretvárka, čiže klamstvo, nenávisť, falošná bohoslužba, zlé skutky (1 Jn 3, 12) atď...

2. Opis hriechu sa začína narodením detí Kaina a Ábela. Ich narodenie bolo hmatateľným dôkazom Božieho požehnania. Pred hriechom dal Boh Adamovi a Eve požehnanie, aby sa rozmnožili a podmanili si zem. Po hriechu ich Pán Boh potrestal, ale požehnanie neodvolal – a narodenie detí bolo toho veľmi jasným, doslova živým dôkazom. Ľudia museli opustiť raj a znášať trest za hriech – ale Boh bol s nimi aj potom a pomáhal im niesť trest. Podľa Evinej vety: „Obdržala som človeka pomocou Pánovou“, vidno, že Eva už vie o svojej závislosti na Bohu. Vie, komu má ďakovať. Vie, že dieťa je Boží dar. Vie, že ľudské rozmnožovanie je len spoluprácou človeka s Bohom Stvoriteľom. Dobre je podčiarknuť si, že rozmnožovanie bolo pre prvých ľudí úkonom viery. Aj z toho vidno, že pračlovek nebol primitív. Ako ďaleko za ním zaostávajú dnešní „moderní“ ľudia, neraz aj kresťania, keď rozmnožovanie je pre nich len otázkou neovládaných vášní, pudov a zlyhania antikoncepcie!!!

3. Adam a Eva boli ľudia, nie poloopice. A boli to ľudia so živou vierou, ktorú aj sami zachovávali, aj ďalším pokoleniam odovzdávali. Vidíme to z toho, že aj svojich synov naučili modliť sa a obetovať. Počnúc prarodičmi, cez ich deti, vnukov, pravnukov, až podnes si stavia ľudstvo oltáre a pri nich sa modlí. V raji ľudia oltár nepotrebovali a ich modlitba bola stála. Stále boli v kontakte s Bohom. Ani v nebi oltár nebude, iba ustavičná bohoslužba (por. Zj 21, 22). Zatiaľ však ľudstvo – od raja až po nebo, od prvého hriechu, až po koniec sveta – stavia kostoly, oltáre, modlí sa a obetuje, čím obnovuje spoločenstvo človeka s Bohom. V týchto časoch ešte nemali kňazov, ani Sväté písmo, ani dogmy (vyhlásené pravdy viery), ani Cirkev, ani sviatosti, ale mali oltáre, modlitbu a obetu. A toto je dôkazom, že ľudstvo nepoznalo nijaký „prednáboženský vek“, ako to tvrdia niektoré moderné teórie, podľa ktorých náboženstvo je len „prechodný spoločenský jav“, ktorý vznikol „pravdepodobne už u neandertálcov“ (por. Pyramída, str. 3465 a iné publikácie). Božie slovo nepozná nijaké prednáboženské obdobie ľudstva, ale ani vedci. Zatiaľ sa totiž nenašiel nijaký dôkaz, ktorý by o takomto veku svedčil. Práve naopak. Archeologické nálezy dosvedčujú, že všetky národy všetkých čias mali náboženstvo. Ba ako svedčí A. Uhling (Sumeri, str. 30n) predhistorický človek robil všetko v súvislosti s náboženstvom. Podobne dôvodí anglický konvertita G. K. Chesterton, že ak „opica“ zo strachu pred bleskom padla na kolená a začala sa modliť, tak to určite nebola opica, ale človek. To predsa žiadnu opicu, ani iné zviera nenapadne. Modliť sa dokáže len rozumný tvor, človek. Náboženstvo teda nie je dôkazom nerozumnosti, ale práve rozumnosti človeka!

4. Kain podľa Božieho slova po bratovražde odišiel a postavil mesto. Nie veľké, ale bolo vyjadrením potreby brániť sa a zdá sa, že ho postavil bez oltára. Teda celkom „moderné“. Ateizmus, nevera, to nie je moderný nápad vedecky vzdelaných ľudí posledných storočí. Nie. Ateizmus je len jeden z prastarých prejavov nekajúceho hriešneho človeka. Adam sa po hriechu začal skrývať pred Bohom. Kain tiež. Viera, náboženstvo sú také staré ako ľudstvo samo. A nevera, ateizmus sú také staré ako hriech človeka. Keby bol ateizmus prejavom vedy, kultúry, pokroku ľudstva, tak náboženstvo by bolo prejavom nevedomosti, nekultúrnosti a primitívnosti ľudstva. Kain by sa potom nemohol odvrátiť od Boha, lebo nežil v moderných časoch kultúry, vedy, pokroku. Ba najnábožnejšie by museli byť zvieratá... A čím primitívnejšie, tým nábožnejšie...!

5. Pre zaujímavosť môžeme spomenúť mienku niektorých, ktorí šestnásť veršov Svätého písma o Kainovi a Ábelovi pokladajú za mytologické podávanie dávnych sporov pastierov a roľníkov. Uvádza ju napr. Kosidovský (Čo rozprávajú proroci, str. 27). A podobne Uhling (Sumeri, str. 72) vidí v epose Dumuzzi a Enidua predlohu biblickej rozpravy o Kainovi a Ábelovi. V epose ide o ľúbostnú zápletku pastiera a roľníka, myšlienkovo úplne odlišnú od Kaina a Ábela. Podobnosť je len v tom, že v oboch prípadoch šlo o pastiera a roľníka. Celé veky to boli najhlavnejšie zamestnania ľudí a vlastne dodnes živočíšna a rastlinná výroba sú najnutnejšími prácami človeka. Nuž, príbehov medzi pastiermi a roľníkmi mohlo byť napísaných na tisíce, ba bolo by čudné, keby neboli. To nie je dôkaz, že pisatelia Biblie vlastne iba sfalšovali cudzie predlohy, ako sa domnieva Kosidovský (str. 23, 27 a vlastne v celej knihe).
Vedeckejšou môže byť domnienka, že Kain a Ábel boli synmi Adama a Evy len v zmysle hebrejskej reči. Hebrejčina je totiž chudobnejšia na počet slov a preto každé slovo musí mať bohatší obsah. Pod slovom syn sa rozumie aj vnuk, i ďalší potomok. Napr. známy je nám titul Pána Ježiša „Syn Dávidov“. Bol potomkom Dávida a preto jeho „synom“, hoci žil celé tisícročie po ňom. Podobne by to mohlo byť aj so synovstvom Kaina a Ábela. Biblický ústav v Jeruzaleme, ktorý vydáva najspoľahlivejšie katolícke preklady Sv. písma s poznámkami, to tiež tak chápe. V chronologickej tabuľke uvádza Adama a Evu v dobe asi pred 2 miliónmi rokov a Kaina a Ábela iba v dobe asi pred 9 tisíc rokmi. Zrejme na základe vedeckého skúmania rozvoja pastierskeho a roľníckeho života ľudí. O love zveri svedčia francúzske jaskynné maľby (Altamira, Lesceau atď.) už pred najmenej tridsiatimi tisícami rokov, ale to ide ešte len o lov, nie o pastierstvo.

6. Nás môže azda zaujímať, kedy žili prví ľudia na našom území... V Ládví pri Prahe sa našli kamenné výrobky, hroty šípov a oštepov vo vrstvách viac než 12 mil. rokov starých (Dvacetkrát starší než Altamira=DSA, str. 33). Či je správne určená ich výroba, používanie i vek, to sú zatiaľ len dohady. Možno sú viac snami našich archeológov než možnou pravdepodobnosťou. V povodí rieky Vltavy a Ohre sa našli pästné hroty (DSA str. 47) a sekáče, aké vyrábal „Homo erectus“ už pred 2,5 mil. rokov. Či žil aj u nás už vtedy, alebo až neskôr, to nie je isté, lebo nijaké kostry sa nenašli. „Iba“ 800 tis. rokov staré kamenné nástroje sa našli v povodí riek Berounky, Ohře a v Podřipsku. V povodí riečky Hasina, ktorá sa pod Litoměřicami vlieva do Vltavy, našla sa medzi kamennými nástrojmi hlava pravekého lovca (DSA str. 101). Podľa usadenín na jej povrchu datovaná až na 700 tis. rokov starú! Praha-Letní vydala zo svojich pokladov opracovaný kameň, ktorý predstavoval dievča s čelenkou, starý 300 tis. rokov a ženu, tiež starú 250-300 tis. rokov. Zaujímavé je aj to, že nemá ani trochu zvieracie črty, ako ich maľuje Z. Burian, ani nízke čelo, podobné opiciam a ľudoopom, lež normálne ľudské čelo (DSA str. 109)! Pritom žili v tej dobe ako tzv. pekingský opočlovek, z ktorého sa vraj mal vyvinúť človek!
Celkom umelecká výzdoba stará 15 tisíc rokov sa našla v Dolných Vestoniciach, v Předmostí pri Přerove, v Moravanoch nad Váhom a v Barci pri Košiciach. Medzi množstvom pozostatkov z obydlí, nástrojov, nádob, jedál, hrobov, umeleckých pamiatok našlo sa napr. aj počítadlo z vlčej kosti. Najstaršie nájdené počítadlo na svete, a tiež na kosti najstaršia mapa na svete. Na mape je lovište mamutov v D. Věstoniciach. Počítadlo počíta systémom päťky a desiatky, čo sa osvedčilo dodnes – kým počítanie Sumerov systémom šestky a dvanástky (známy „tucet“) sa neosvedčilo – tak počítame už len hodiny. Títo všetci boli u nás dávno pred Kainom a Ábelom, ak je pravdou, že Kain a Ábel žili len pred 11 tisíc rokmi (9 tisíc rokov pred J. Kr.). Ale aj tak nás Kain a Ábel predbehli. Najstaršie stopy roľníctva a chovu domácich zvierat sú u nás v jaskyni Domica staré „iba“ 6120–6490 rokov. Aj v Štúrove a v Branči pri Nitre žili roľníci a pastieri, ale tiež nie starší. Kain a Ábel teda začali poľnohospodárskou a živočíšnou výrobou najmenej dvakrát včaššie, ako „naši predkovia“.

7. Nie menej zaujímavé a oveľa potrebnejšie je však poznať zmysel obety Kaina a Ábela v Božom pláne. Ábel obetoval baránka. Neskôr bolo u Židov uzákonené obetovať baránka a ešte neskôr sa sám Boží Syn obetoval ako Boží Baránok za naše hriechy. Ábelova obeta bola teda predobrazom Kristovej obety. Kain zas obetoval zo svojej úrody. Neskôr bolo u Židov uzákonené obetovať prvotiny úrody z poľa a ešte neskôr Pán Ježiš obetoval sám seba pod spôsobom chleba a vína. On „Boží Baránok“ (por. Jn 1, 29) sa obetuje pod vonkajšími znakmi z poľnej úrody. Tak mala byť Kainova obeta predobrazom Eucharistickej obety, svätej omše. Ale nestalo sa tak, lebo Kainove skutky boli zlé (1 Jn 3, 12). Svoju zlobu Kain zavŕšil smrťou spravodlivého Ábela (por. Mt 23, 35). Tým sa Ábel stal ešte aj osobne predobrazom smrti J. Krista, najspravodlivejšieho, na ktorom ani jeho úhlavní nepriatelia nenašli jedinej chyby! (por. Jn 8, 46) Ábelova krv volala k Bohu o pomstu (Gn 4, 10), ale splnenie tohto predobrazu je krajšie. J. Kristus vylial svoju krv, ktorá volá k Bohu hlasnejšie ako Ábelova (por. Hebr. 12, 24). Volá o odpustenie! Aj my, ktorí pri svätej omši a pri svätom prijímaní máme účasť na Kristovej krvi (1 Kor 10, 16), máme volať k Bohu o odpustenie. Aj nám sa občas stane nejaká krivda, ale lepšie je krivdu znášať, ako páchať. Naučme sa volať k Bohu tak, ako krv učeníkov – mučeníkov: „Pane, nezapočítaj im tento hriech!“ (Sk 7, 60) 

ADAMOVO POTOMSTVO

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že aj cez rodokmene k nám hovorí Boh,
2. že rodokmene sú písané nábožensky, nie historicky,
3. že schematizmus rodokmeňa má tiež duchovný zmysel,
4. že podobnosť so sumerskými tabuľkami má spoločné historické pozadie,
5. že najstaršie známe mesto je Jericho, ale nemusel ho založiť Kain a
6. že hlavný je pre nás príklad Henocha – žiť podľa Božej vôle a dostať sa do neba.

1. Po prečítaní týchto rodokmeňov vás azda mimovoľne napadlo: „O tomto týždeň rozjímať?“ Áno, čítanie rodokmeňov je nezáživné. Keď sa náhodou aj pri sv. omši začne čítať nejaký rodokmeň, hoci aj P. Ježiša, spravidla hneď na začiatku „vypneme“. Sme presvedčení, že nám to aj tak nič nepovie. Aj pri rozličných vydaniach Sv. písma obyčajne rodokmene sú prvé, ktoré sa pri skracovaní vynechajú. Teraz však nevypínajme, naopak, napnime pozornosť! Tento rodokmeň nám má veľa povedať. Museli by sme rozjímať nad ním veľa týždňov, kým by sme zachytili všetko, čo nám ním chce povedať Pán. Viac ako týždeň mu však v našom štvorročnom prehľade Starého zákona venovať nemôžeme.
Židia a vôbec staroveké národy mali väčší zmysel pre rodokmene. Patrilo k rodovej hrdosti poznať svojich praotcov a ich duchovné dedičstvo. My už tento zmysel vypestovaný nemáme. Už aj rodičia našich starých rodičov sú nám obyčajne celkom neznámi. Ba aj svojich starých rodičov poznáme skôr len ako osoby, ktoré ešte dožívajú, alebo už aj zomreli a o ich duchovnom dedičstve vieme málo. Ba možno vôbec nič. V tomto týždni budeme rozjímať o našich pradávnych prarodičoch. Ale napriek nášmu otupenému zmyslu pre duchovné dedičstvo dejín buďme veľmi pozorní. Budeme si pripomínať to, čo Boh uznal za potrebné zachovať pre nás cez tisícročia – zaiste nejde o maličkosti!

2. V Božom slove podané rodokmene v štvrtej až piatej hlave Genezis sú iba schematické. Ak je správny predpoklad, že Kain a Ábel žili asi pred 11 tisíc rokmi a potopa bola asi pred 6 tisíc rokmi, tak tieto rodokmene zachytávajú obdobie 5 tisícročí! Do hĺbok tak vzdialených dejín však vidíme len veľmi matne a je celkom možné, že zachytávajú obdobie 70 tisícročí alebo aj viac. Svätopisec nadväzuje na text Gn 2, 4a, po ktorom uviedol podrobnosti zo života prvých ľudí. V textoch od Gn 2, 4a po Gn 4, 16 dosť podrobne načrtol problematiku hriechu, o ktorú pôjde v celom Božom slove. Teraz od Gn 4, 17 – nadväzujúc na Gn 2, 4a – mu ide o to, aby nejako preklenul obdobie od stvorenia po potopu, teda asi 2 milióny rokov, alebo počítajúc od Ábela a Kaina, aspoň 5 tisíc rokov. Podobne potom po opise potopy preklenie ďalšie tisícročia rodokmeňom Sema v Gn 11, 10-32.
Bolo by teda nepochopením Božieho slova, vážnym omylom, keby chcel niekto z týchto rodokmeňov vypočítavať dátumy stvorenia Adama, alebo dokonca stvorenia sveta. Roku 1654 to vraj urobil arcibiskup Usher v Írsku a vyšlo mu stvorenie sveta na rok 4004 pred J. Kristom. Po ňom to skúšal ešte všelikto, medzi inými biskup Lightfoot, ktorý určil stvorenie sveta presne na 23. október r. 4004 pred J. Kristom o 9.00 hod. ráno. Takéto výpočty slúžia iba na pobavenie neveriacich. Oprávnene, lebo Sväté písmo nie je dejepis a vonkoncom nás teda nechce poúčať o dejinách, ale chce sa nám prihovárať pre náš život. Nehľadajme teda vo Svätom písme to, čo tam nie je, ale to, čo tam je.

3. Na schematické preklenutie tisícročí používa svätopisec určitý vzorec, najmä v Gn 5, 1-32. Všimnime si ho: „Keď mal A... X rokov, narodil sa mu B... Po B... narodení žil Y rokov a narodili sa mu synovia a dcéry. Všetkých A... rokov bolo Z... a potom zomrel.“ Do tohto vzorca desaťkrát dosadí namiesto Á a B mená praotcov a namiesto X, Y a Z (X + Y = Z) dosadí počet rokov. To je schéma vystihujúca aj plnenie príkazu o plodení a zákon smrti. Aj zo schematizmu, aj z mien je zrejmá starobylosť týchto rodokmeňov.
Tento zoznam praotcov je po hebrejsky uvedený ako „séfer“, čo bežne znamená „knihu“, kým kniha v tom čase nebola knihou s listami a stránkami ako dnes, ale skôr „zvitok“ súvislého pásu papyrusu alebo neskôr vzácnejšieho koženého pergamenu natočený na paličkách. Po hebrejsky uvedený a označený „zoznam“ však obsahuje aj nehebrejské mená, čo je dôkazom toho, že sa ústne zachovával tradíciou už v časoch pred vznikom hebrejskej a ostatných rečí.
Odborníci rozoznávajú zhruba tri základné praveké pramene, podávané ústne, neskôr azda aj písomne, ktoré svätopisec pod vplyvom Svätého Ducha použil vo Svätom písme na podanie Božích právd. Časť Gn 4, 17-24 je z tzv. Jahvistickej tradície, časť Gn 5, 1-32 je z tzv. kňazskej tradície, časť Gn 4, 25-26 je z nejakého iného samostatného prameňa. Verš 29 je vsuvka z Jahvistickej tradície ohľadom Noema. Výberu rodostromov z týchto troch prameňov a ich usporiadaniu budeme venovať jedno rozjímanie, lebo z toho si musíme čosi pre praktický život odniesť.

4. V Mezopotámii sa našli mimoriadne vzácne hlinené tabuľky z konca tretieho tisícročia, teda vyše štyritisíc rokov staré. Klinovým písmom je na nich napísaný zoznam sumerských kráľov od počiatku – „keď nebeské kráľovstvo prišlo na zem a rozvinulo sa v Eridu...“ Schéma tohto zoznamu je čiastočne podobná schéme nášho biblického zoznamu. Aj ona rozdeľuje dejiny na obdobie pred potopou a po potope. Tiež uvádza desať kráľov pred potopou, pričom tretí má tiež meno „človek“, po hebrejsky Enos, ako v našom zozname. Tak isto siedmy z nich bol mimoriadne nábožný, aj keď sa nevolal Henoch a nebol vzatý do neba, a rovnako desiaty bol hrdinom potopy, aj keď sa volal Utnapištim a nie Noe. Spomínaní králi sa tiež dožívali vysokého veku až niekoľko tisícročí, hoci z nášho zoznamu ani najstarší sa nedožil tisíc rokov. Z rozdielov je možné vidieť, že ani biblický rodostrom nemohol slúžiť ako predloha sumerskému, ani naopak. Z podobností však možno predpokladať nielen to, že oba sa zakladajú na tom istom historickom pozadí, ale že boli aj ústne tradované a zoschematizované podľa podobného vzorca niekedy v hĺbkach praveku.
Vek patriarchov, ktorý je veľmi vysoký, skoro až tisíc rokov, sa bežne považuje za súčasť schémy. Teda že patrí skôr ku štýlu vyjadrenia a znamená napr. že praotcovia boli veľmi požehnaní. Dlhý vek sa dodnes považuje za Božie požehnanie a smrť v mladosti za akýsi Boží trest. Ale môžu to byť aj zhruba skutočné čísla. Nedá sa vylúčiť, že mladé, telesne i duševne zdravé ľudstvo sa dožívalo celé stáročia. V porovnaní so živočíchmi, ktoré sú dospelé za jeden rok a dožijú sa 20 – 30 i viac rokov, by zdravý človek, ktorý je dospelý za 20 rokov, mal žiť aspoň 400 – 600 rokov. A ak dospievanie trvalo trochu dlhšie, tak priemerný vek okolo 900 rokov mohol byť celkom reálny.

5. Jedno rozjímanie budeme venovať aj založeniu mesta Kainom. Pod slovom „mesto“ sa má rozumieť to, čo aj v slovenských knihách niekedy historici vyjadrujú latinským slovom „oppidum“. Ide teda o obydlie, ktoré je násypom, valom, múrom, kolovou ohradou, alebo inak obkolesené a zabezpečené pred nepriateľmi. Slúžilo ako ochrana nielen tým, ktorí v ňom stále bývali, ale aj okolitým obyvateľom, usadlíkom i kočovníkom, ktorí sa v čase ohrozenia uchýlili za jeho „hradby“. Najstaršie mesto, ktoré doteraz archeológovia vôbec na svete vykopali, je Jericho, nám známe zo Sv. písma. Najstaršie múry, ktoré v ňom našli, sú asi 10 tisíc rokov staré, 8 tisíc rokov pred J. Kr., teda z čias, kedy vymierali neandertálci! Zo 6. až 7. tisícročia pred J. Kr. sa nachádza už pálená keramika, a to tak v Egypte, ako aj v malej Ázii, Mezopotámii, Perzii, Indii a Číne. To je koniec kamennej doby a začiatok medenej. Až do roku okolo 3500 pred J. Kr. zaraďujú odborníci Kainovho „syna“ (v zmysle hebrejčiny potomka) Tubalkaina, prvého kováča a zrejme aj výrobcu kovov.

6. Aj nám najznámejšou postavou z praotcov medzi Kainom a Noemom je Henoch. Židia si ho veľmi vážili, veľa o ňom rozprávali. Napísaná bola celá „Kniha Henocha“, ktorú čítavali a vysvetľovali takmer s takou vážnosťou ako Sväté písmo, hoci nepatrí medzi knihy inšpirované Svätým Duchom. My ho poznáme podľa toho, že aj sv. Júda apoštol vo svojom liste cituje z tejto knihy, (por. Júd 1, 14) a ešte známejšia je tá skutočnosť, že Henoch nezomrel. Bez smrti ho Pán vzal do neba. Tomu má slúžiť všetka naša námaha, aj toto denné počúvanie Božieho slova, aby si aj nás raz navždy – hoci aj po smrti, ale predsa – vzal Pán Ježiš k sebe do neba.

NOE MEDZI SKAZENÝMI ĽUĎMI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že zmysel Svätého písma nemajú odkiaľ vedieť neveriaci, aj keď ide o potopu,
2. že aj pred potopou rástlo zlo rýchlejšie než dobro,
3. že Boh nenechá zlo šíriť sa neobmedzene a
4. že nie je podstatné, kedy bola potopa, ale jej vzťah k hriechom ľudí.

1. Schematickými rodokmeňmi v piatej kapitole Genezis naznačil Pán Boh dva tábory, na ktoré je rozdelené ľudstvo všetkých čias: tábor Božích synov z pokolenia Adamovho syna Seta a tábor tých, ktorí sa odvrátili od Boha ako pokolenie Adamovho syna Kaina. Až v šiestej kapitole používa Sväté písmo výraz „Boží synovia“. Popri nich hovorí o „ľudských dcérach“ a o „obroch“. Tieto prvé štyri verše sú dodnes predmetom namáhavého štúdia mnohých odborníkov. Ich obsah stále nie je celkom jasný a aj mienky o zmysle spomenutých troch výrazov sa rozchádzajú. Navyše tu robia zmätok neodborníci, ktorí sú najmä medzi mladými často obľúbení jednoducho preto, že sú zaujímaví. Napr. Däniken, ktorý bol archeológmi odsúdený a v teológii sa vyzná ešte menej, ale ako novinár vie aj prekrútené veci podať tak zaujímavo, že ešte aj filmári to využili na dobrý zárobok a natočili film podľa jeho knižky „Spomienky na budúcnosť“. Däniken propaguje mienku, že „Boží synovia“ z Gn 6, 2 sú kozmonauti, ktorí v dávnych časoch prišli z vesmíru na zemeguľu. Emília Činčurová v knižke pre deti zas tvrdí, že spomínaní „obri“ sú vymyslené postavy, ktoré ľudia povymýšľali, keď nachádzali kosti mamutov a iných veľkých zvierat. Tieto dve mienky neodborníkov dosť šarapatia u nás medzi deťmi vďaka filmom, knihám a školám.

2. Ale azda potrebnejšie je vedieť mienky odborníkov. Rodokmeňmi Kaina a Seta ukázal Boh rast hriechu do hĺbky, ako sa vzájomná nenávisť prehlbovala až po pomstychtivého Lamecha. Zároveň sa však v skazenom pokolení rozvíjala technika, hospodárstvo i kultúra. Prvými štyrmi veršami sa naznačuje rast hriechov do šírky. Nielen niektorí ľudia boli výnimočne zlí, ale všetci ľudia sa kazili. Aj „Boží synovia“. Azda Pán Ježiš aj na týchto myslel, keď povedal: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.“ (Mt 5, 9) V Kainovom pokolení vzrastalo násilie a Setovi potomci azda za pokojamilovnosť dostali i meno – možno prezývku, na ktorú mohli byť hrdí – „Boží synovia“.
V prvých kresťanských storočiach niektorí otcovia považovali „Božích synov“ za anjelov, ale túto mienku Cirkev neprijala, lebo anjeli nemajú telo a Pán Ježiš výslovne hovorí, že anjeli sa neženia (Mk 12, 25). Preto je Cirkvou prijatá mienka, že Boží synovia sú Setovi potomci, medzi ktorými sa z pokolenia na pokolenie predsa len vždy nachádzali mužovia a ženy prijímajúci Božie svetlo pravdy. O tých Božie slovo tvrdí, že im Boh dá moc stať sa Božími deťmi (Jn 1, 12).
Lenže zlo sa šírilo viac než dobro. Ako dnes, tak aj v dávnej minulosti sa ľahšie zmenila pšenica na kúkoľ, než kúkoľ na pšenicu (por. podobenstvo v Mt 13, 24-30). Boh síce všetko stvoril ako dobré (Gn 1, 10) a s človekom ako veľmi dobré (Gn 1, 31), ale práve pre zlobu človeka sa všetko začína kaziť. Človek mal byť pomocníkom, spolupracovníkom Stvoriteľa (1 Kor 3,9), ale je z neho burič, ovláda ho iba zloba, násilie (por. Ž 18, 49). Od Kainových synov sa kazia aj Boží synovia a nákaza hriechu sa šíri tak hrozne do hĺbky i do šírky, že už len jediný Noe zostáva ako spravodlivý. Výrazom „obri“ sa myslia „slávni mužovia, hrdinovia dávnych časov“ (Gn 6, 3), možno aj postavou mocní, ako neskôr Goliáš alebo Samson. Ale týmto výrazom sa môže označovať aj ich obrovská sláva, moc, úspechy, nielen obrovská postava. V dávnych časoch však možno veľká moc, sláva a úspechy záviseli predovšetkým od telesnej zdatnosti v boji i v práci... Ak takto rozumieme výraz „obri“, potom by tým Božie slovo naznačovalo nielen pokrok zloby hriechu, ale aj pokrok techniky a kultúry v Kainovom pokolení. Darí sa im, hoci sú proti Bohu. A Boh akoby to nevidel, ba akoby ich požehnával napriek ich vzrastajúcej zlobe. No Boh to videl, aj zasiahol...
Zastavme sa ešte pri výraze „dcéry ľudí“. Stavajú sa do protikladu s „Božími synmi“, ktorí si ich brali za ženy, koľko kto chcel, lebo boli pekné, ale neboli Božie. Boli to len ľudské dcéry, odvrátené od Boha tak, ako celé ľudstvo okrem Noema. Prečo však Božie slovo spomína len ľudské dcéry a nie aj ľudských synov? Naznačuje tým, že ako sa prvý hriech začínal pýchou ženy, Evy a nezodpovednosťou muža, Adama, tak sa hriech aj prehlbuje a šíri skrze skazené ženy až k nezodpovedným mužom, ktorí sa dávajú zviesť? Je tu naznačená aj smrteľná choroba miešaných manželstiev veriacich s neveriacimi. Ak si veriaci chlapec berie za ženu neveriace dievča, nemá nádej na zdravú veriacu rodinu a výchovu detí vo viere. Najmä ak si berie neveriace dievča len preto, že je pekné, že sa mu páči. Čo z toho, keď sa mu páči jej telo, ale Bohu sa nepáči jej duša?!
A zdá sa, že v zmienke o ľudských dcérach je aj narážka na Božie ustanovenie po dedičnom hriechu. Žena a jej potomstvo malo zvíťaziť nad diablom (Gn 3, 15) – „ono ti rozšliape hlavu“. Ale tu vidíme žalostnú skutočnosť, že ženy znovu zlyhávajú. Neprinášajú svetu vieru a vo viere spásu. Naopak, ešte aj Božích synov zvádzajú ku hriechu, odvádzajú od Boha, od duchovného života, takže tí sa stávajú už len telom... Aj keď s obrovským telom, s obrovskou mocou, s technickými a kultúrnymi úspechmi, predsa sú malí, lebo sú len telo. Aj obor je malý, ak nemá vo veľkom tele aj veľkého ducha. Len duch – Boží Duch –robí človeka skutočne veľkým.
Diabol Eve sľúbil, že budú ako Boh... Ako všetci ľudia, aj Eva túžila po veľkosti človeka. Pred potopou človek dosiahol veľkosť – ale akú žalostne malú veľkosť! Iba veľkosť dosiahnutú telom, ale Ducha a Božiu veľkosť nemali. Lebo Boží synovia si brali nielen ženy spomedzi hriešnikov, ale s nimi si brali aj ich bezbožnosť, aj ich hriech. Vidno to už aj z toho, že si ich brali, koľko kto chcel. Okrem Noema a jeho synov už ani v Setovom rode nikto nezachovával Boží zákon o rodine – jednoženstvo.

3. Bolo to zdanlivé víťazstvo zla, hriechu, diabla, že víťazil Kainov rod, a nie Božia línia. Ale Boh bol tu a v Setovom rode sa vždy našiel niekto, kto hľadal Boha. Teraz to bol už len Noe. Jediný, ale bol. V jeho srdci víťazil Boh – a cez neho víťazil aj vo svete. Zloba si však už vyžadovala od Boha vážny zásah. Boh vidí ľudské poblúdenie, vidí, ako sa ľudia stávajú len telom, zabúdajúc na svoju dušu. Ale Boh vie, že nie sú len telom, Boh myslí aj na ich dušu a rozhoduje sa zachrániť ju. Ako? Ťažkým operačným zákrokom. Keď už iné nepomôže, musia lekári operovať. Keď treba, odrežú a zahodia aj časť žalúdka, čreva, alebo aj celé ruky a nohy. V tomto prípade musel Boh zahubiť celé telo, aby sa zachránili duše ľudí. Preto poslal potopu. Keby ľudia svoje hriechy odstránili pokáním, boli by si zachránili telo i dušu. Takto Boh za cenu telesného života zachraňoval ich duše. A z Božieho slova vieme, že mnohých z týchto hriešnikov skutočne zachránil (por. 1 Pt 3, 20).
A nebola potopa – táto operácia ľudstva – predsa len veľmi ukrutná? Môžeme si byť istí, že ešte nikdy nebol operačný nôž v lepšej ruke ako v ruke nekonečne milujúceho nebeského Otca (Dr. Búda). Predčasná smrť nie je pre človeka nespravodlivá, lebo veď nežijeme pre tento svet, ale pre večnosť. Či prejdeme do večnosti ako 80, 90, alebo aj storoční, alebo o niekoľko desaťročí skôr, to nie je podstatné. Podstatne je to, aby sme boli tak pripravení na večnosť, aby smejú mohli mať šťastnú. A kvôli tej šťastnej večnosti Boh dopustil aj strašnú potopu. Chcel zachrániť pre večnosť tých, ktorí by inak žili naďalej bez pokánia, v hriechoch.

4. Okrem záchrany vtedajších hriešnikov mala potopa ešte jeden veľmi dôležitý účinok. Boh dal ňou ľuďom poučenie o vážnosti a následkoch hriechov. Také poučenie, že do konca vekov si ho budú ľudia opakovať a spomienka na potopu zostane aj po tisícročiach. Naozaj. Ani národy, ktoré žili celé tisícročia v pohanstve, v náboženskej pomýlenosti, ďaleko v horách Ameriky, alebo inde, nezabudli na potopu. Čo sa však diablovi predsa podarilo je, že národy zabudli na súvislosť medzi potopou a hriechom. Pamätajú na potopu, ale k pokániu ich nevedie. V známom babylonskom epose o Gilgamešovi sa tiež spomína potopa sveta. Zachránil sa v nej iba Utnapištim. Ešte v staršej sumerskej predlohe sa nazýva Ziusudra. Nemilosrdný „boh vôd“ Enlil rozpútal potopu po porade s ostatnými „bohmi“. Dobrý „boh“ Enki proti vôli ostatných „bohov“ vyzradil trstinovej stene Ziusudrovho domu tajný zámer „bohov“. Ziusudra sa to od trstiny dozvedel a urobil si loď. Oklamal tak „bohov“ a tí sa veľmi rozhnevali. Ale keď rozpútali potopu, sami „bohovia“ sa nastrašili toľkej skazy a od hrôzy sa učupili a skuvíňali ako psi. V epose „bohovia“ ľutujú svoj nerozmyslený čin a hrdinom je odvážny človek. Ziusudra – Utnapištim sa potom stal nesmrteľným prievozníkom cez vody smrti v podsvetí do ríše mŕtvych. Tento epos, ako aj ostatné povesti, báje a mýty iných národov zachovali v ľuďoch spomienku na potopu. Ale ani stopy po ľudskej zlobe, ani stopy po Božej spravodlivosti, láske, milosrdenstve, ani stopy po postojoch človeka a Boha ku hriechu. Podľa Božieho slova je to celkom inak: Boh netajil, že bude potopa, už 120 rokov vopred ju oznámil a vyzýval k pokániu. Noe nie je zbožšteným ani zidealizovaným človekom. Je a zostáva človekom, a to aj so sklonom ku zlému – po potope ho vidíme opitého. Dostal milosť a jeho veľkosť je v tom, že ju vedel prijať. Biblia oslavuje spravodlivosť a lásku Božiu, nie hrdinstvo ľudí. V pohanských mýtoch bojujú ľudia proti „bohom“ a aj „bohovia“ navzájom. Vo Svätom písme je len jeden Boh, všemohúci Pán, ktorý vo svojej vševedúcnosti s nekonečnou láskou uplatňuje spravodlivosť i milosrdenstvo voči hriešnym ľuďom. Ani potopu nedopustil len tak z rozmaru, ani preto, že by bol zlý ako Enlil, ale z lásky k ľuďom pre záchranu ich duší (por. 1 Pt 3, 20).
Posledný redaktor Svätého písma spája a rešpektuje dve starobylé podania, ktoré boli pôvodne zrejme ústne, ale on ich zrejme mal v rukách už písomne zachytené a chránené ako posvätný text. Obidve čerpajú z toho istého historického pozadia ako babylonské rozpravy. Už sa neodváži upraviť ich, iba ich spája také, aké ich prijal, podobne ako pri rozprávaní o stvorení človeka. Toto spájanie rôznych prameňov bez zmeny je dôkazom ich starobylosti a posvätnosti. S takouto úctou k nim pristupujme aj my, ako k Božím slovám, aby sme počuli, čo nám nimi, prekračujúc tisícročia, vraví Boh pre náš každodenný život.

POTOPA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že potopa je skutočnou udalosťou, aj keď je ťažké datovať ju,
2. že drevo korába zachraňovalo len vďaka drevu kríža,
3. že Bohu obetuje nie ten, kto má veľa, ale ten, kto chce obetovať,
4. že Boh vždy znovu vychádza v ústrety hriešnemu človekovi zmluvou a
5. že víno (v Eucharistii) nám má byť prostriedkom spásy a nie záhuby.

1. Tak ľudsky zmýšľajúc aj sám Noe si musel pripadať ako blázon. Boh mu prikázal postaviť koráb a on ho s veľkou námahou, s veľkými výdavkami a za veľkého posmechu po stodvadsiatich rokoch dostaval. Potom do korába zhromaždil zvieratá a vtáctvo, potraviny a krmoviny a nakoniec aj sám s rodinou vošiel do korába. Dvere sa zatvorili a týždeň sa nič nedialo, iba ľudia sa mu zrejme ešte viac smiali. Noe musel mať obdivuhodnú vieru, keď to vydržal. Až potom sa začala potopa. Sväté písmo uvádza aj presný dátum. Ale z takej presnosti nevieme nič historicky presne určiť. „Sedemnásteho dňa, druhého mesiaca, v roku 600 Noemovho
života.“ Kedy však žil Noe, to nik nevie. Napriek tomu nám tento údaj nedovoľuje považovať príbeh o Noemovi jednoducho za bájku. Naznačuje, že Noe bol skutočnou historickou osobou a aj potopa bola skutočnou historickou udalosťou. Aj Pán Ježiš hovoril o Noemovi a o potope ako o skutočnosti, nie ako podobenstvo (Lk 17, 26n).
Sir Charles Leonard Woolley r. 1928 ohromil celý svet archeologickým dôkazom potopy sveta, ktorým určil aj pomerne presný čas, kedy sa potopa stala. Pod nálezmi datovanými do štvrtého tisícročia pred J. Kristom našiel asi dvaapolmetrovú vrstvu naplaveniny. Naplavenina bola nad úrovňou riek i nad úrovňou okolitej zeminy. Musela teda vzniknúť niekedy začiatkom štvrtého tisícročia pred J. Kristom pri záplave, pri ktorej dlhší čas musela byť najmenej osemmetrová vrstva vody. Taká vrstva vody však musela zaplaviť nielen hlavné mesto Sumerov – Abrahámovo rodisko Ur, kde sir Ch. L. Woolley kopal, ale celú Mezopotámsku nížinu.
Takáto záplava sa mohla zapísať do pamäti ľudstva ako „potopa sveta“, ale má svoje háčiky. Na iných miestach v Mezopotámii vykopali archeológovia naplaveniny aj z iných dôb, teda nešlo o jednu záplavu, ale o viaceré záplavy. Okrem toho si potopu pamätajú aj národy, ktoré sú ďaleko od údolia Eufratu a Tigrisu. Napr. aj Indiáni v Amerike, ktorí sa tam presťahovali dávno pred štvrtým tisícročím pred J. Kristom, niektorí pravdepodobne už pred 30 tisíc rokmi! Iní neskôr, ale keď je spomienka na potopu spoločná, predsa len ide asi o udalosť staršiu než 6 tisíc rokov. Alebo ide o viac udalostí, viac záplav, medzi nimi aj tú, ktorú objavil Ch. L. Woolley?
V poznámkach nášho vydania Svätého písma sa uvádza šieste až siedme tisícročie pred J. Kristom. Vylučuje sa však domnienka, že by šlo o dilúvium zo starších štvrtohôr, lebo dilúviom sa zmenilo podnebie na celej zemi. Po oteplení ľadovce ustúpili, zmenil sa povrch zeme, počasie, teplota, pôdy, rastlinstvo i živočíšstvo, a to na dlhšie obdobie. Pri potope opisovanej vo Svätom písme k takýmto zmenám neprišlo, šlo teda o udalosť mladšiu a menšieho rozsahu. Možno o záplavy Mezopotámskej nížiny.
Výrazy „celý svet“, „všetci ľudia“ a „po páre zo všetkých zvierat“, používa svätopisec s takou samozrejmosťou, ako omnoho neskôr sv. Lukáš píše o cisárovi Augustoví, že dal „vykonať súpis ľudu po celom svete“ (Lk 2, 1). S úplnou samozrejmosťou myslel na ten ich „svet“, na Rímsku ríšu. A ani nie preto, že by si azda mysleli, že iní ľudia na svete nejestvujú. To je len otázka vyjadrovania. Zo samotného textu Sv. písma nutne nevyplýva, že pri potope zahynuli doslova všetci ľudia okrem Noemovej rodiny a doslova všetky zvieratá na celej zemi okrem tých v korábe. To však nie je dôvod odmietnuť doslovy zmysel opisu potopy sveta. Aj povesti národov sú svedectvom toho, že potopou dal Pán Boh poriadnu príučku naozaj celému ľudstvu a navždy. A hlavne toto nám chce povedať Božie slovo.

2. Ararat je 5 156 metrov vysoký vrch vo východnom Turecku, v blízkosti hraníc Iránu s Arméniou, ale v dávnych časoch sa celá krajina volala Ararat, takže mohlo ísť aj o iný vrch. Drevené brvná vo večnom ľade a snehu pod vrcholom Araratu údajne dosvedčujú historickú pravdivosť aj tohto údaja, ale zdá sa, že svedectvá o nich sú podávané nie celkom presvedčivo.
Na pochopenie zmyslu to však ani nepotrebujeme. Potrebnejšie môže byť pochopenie výrazu „štyridsať dní a nocí“, počas ktorých pršalo. Vo Sv. písme sa toto číslo viackrát používa a vždy je akousi dobou pokánia. Mestu Ninive Pán hrozí, že o 40 dní a nocí ho Pán zničí (Jon 3, 4). Je to čas Božieho súdu, ale aj čas skúšky, premýšľania nad hriechom a milosťou. Podobne Židia boli 40 rokov na púšti (Joz 5, 6). Mojžiš bol bez jedla a vody 40 dní a nocí na hore a vyprosoval milosť pokánia pre svoj národ (Ex 24, 18, tiež 34, 28). Aj Pán Ježiš sa po krste pokánia v prísnom pôste 40 dní a nocí pripravoval na púšti na verejné vystúpenie (Mt 4, 2). Eliáš na púšti 40 dní a nocí bez jedla a vody šiel na Sinaj, kde sa mu zjavil Pán (1 Kr 19, 8). Aj pre Noemovu rodinu bolo 40 dní a nocí v korábe časom pokánia, premýšľania nad hriechmi svojimi i druhých, nad Božou spravodlivosťou i láskou, nad svojím plnením Božej vôle pred potopou, a ako ju budú plniť po nej...
Kniha Múdrosti končí stať o potope takým vyjadrením, ktorému až my v Novom zákone môžeme hlbšie porozumieť: „Požehnane drevo, ktoré slúži spravodlivosti“ (Múd 14, 7). Áno, aj drevo korába slúžilo spravodlivosti. Pomocou neho bol zachránený spravodlivý Noe s rodinou a aj spravodlivo potrestané hriechy ľudí. My však poznáme aj ešte požehnanejšie drevo – drevo Kristovho kríža, ktoré poslúžilo Božej spravodlivosti. Na ňom boli potrestané hriechy celého ľudstva, ktoré P. Ježiš vzal na seba, ale na ňom nám zaslúžil aj záchranu pre večný život. Nielen ôsmim ľuďom ako drevo Noemovho korába, ale celému ľudstvu. Vďaka Bohu!

3. Už Noe sa držal zásady, ktorú oveľa neskôr formuloval Pán Ježiš: „Hľadajte teda najprv Božie Kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6, 33). Preto len čo vyšiel z korába, prvé, čo urobil, bolo, že poďakoval Bohu. Modlitbou, ale aj obetou. Neľutoval zabiť na obetu z tých zvierat, ktoré s toľkou námahou a Božou pomocou zachránil pred potopou. Lebo nie ten obetuje, kto má mnoho a zvyšuje mu, ale ten, kto chce obetovať. A Noe chcel, preto obetoval aj z toho mála, čo mu zostalo Hádam sa tu žiada ešte vysvetliť výraz, že Pán „zavoňal vôňu obety“. Ak vám už zhorel aspoň kúsok mäsa na sporáku, viete asi, o akú vôňu išlo. Zhorené mäso, koža, črevá a ich obsah i kosti nemajú ani trochu príjemnú vôňu. Naopak, majú veľmi nepríjemný zápach. Ale vďačnosť a úcta, ktorú Noe obetou prejavil, tie sú príjemné Bohu.

4. Boh ich potom požehnal a uzavrel s nimi zmluvu, ktorej znakom mala byť dúha na oblohe. Nie že by predtým nejestvovala, ale teraz ju ustanovil za symbol – akoby sedemfarebnú pečať – zmluvy s ľudstvom. Tak, ako keď snúbenec dá dievčaťu kvietok na znak lásky. Aj predtým ten kvietok kvitol, ale teraz sa stal znakom lásky.
V pohanskom prostredí mala dúha ešte hlbší význam. Oblúk dúhy považovali pohania za oblúk vojenského luku „boha búrky“ a blesky za jeho šípy. Boh však nikdy nebude bojovať proti ľuďom, napriek tomu, že „zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti zlé“ (Gn 8, 21). Boh miluje človeka na-priek jeho zlobe a ustanovil dúhu ako znak tejto svojej lásky. Lásky, ktorá je Božia a božská, jednostranná a nepodmienená. Nezávisí od toho, či aj druhá stránka – človek – miluje. Boh nás miluje aj vtedy, keď my jeho nie – aj vtedy, keď musí spravodlivo trestať.

5. Čoskoro sa ukázalo, že srdce človeka je naozaj zlé. Osem ľudí, jediná zázračne zachránená rodina sa stala znovu pareniskom hriechu. Po takých silných zážitkoch s Bohom Noe vysadil vinicu a nepoznajúc silu vína, opil sa, čo bolo príležitosťou k ďalším hriechom. Azda to začalo už vysadením vinice, záhrady? Azda z túžby po rajskej záhrade? Nevieme, ale tu na zemi človek nikdy nebude mať raj a túžby po pozemskom raji vždy skončia tak žalostne ako opitý a nahý Noe. Božie slovo pozerá na človeka veľmi reálne. Nezbožňuje človeka ako babylonský epos Utnapištima, ani ho neidealizuje. Človek zostáva človekom aj po všetkých zážitkoch s Bohom. Zostáva človekom so všetkou ľudskou slabosťou i zlobou.
Sväté písmo nám však v ľudskej slabosti ukazuje Božiu moc a silu (2 Kor 12, 9). V Božom pláne spásy aj vinica mala svoje miesto. Pán Ježiš sám seba prirovnal k viničnému koreňu a nás k ratolestiam, ktoré žijú z neho, z koreňa (Jn 15, 1n). A nezostal len pri prirovnaní. Svoj život, svoje Telo a Krv obetované na kríži, sprítomňuje nekrvavým spôsobom chleba a vína pri sv. omši. Takto naše duše skutočne, hoci tajomným spôsobom, živí sebou samým, ako vinič ratolesti. Boh teda používa víno na našu spásu, ale človek ho veru omnoho častejšie používa proti svojej spáse. Týka sa to mnohých národov, ale žiaľ, alkoholizmus je aj našou „slovenskou národnou chorobou“. O Židoch to nemožno povedať. Ani v minulosti, keď azda väčšina krčmárov boli Židia a Slováci sa opíjali, nechajúc im v krčmách niekedy celé živobytie, ani vtedy sa nijaký Žid neopil...
Náš národ by veľmi potreboval nájsť v chlebe a víne – v Eucharistii – prostriedok spásy, a nie záhuby!!!
Po tomto poklesku sa Noe ukázal ako správny otec, ktorý dáva deťom aj príklad pokánia. Svoje deti aj žehná, ale ich aj tresce, dokonca i kliatbou. Keď Izraeliti vo Svätom písme čítali tieto Noemove slová, mali až príliš jasný obraz pohanstva pred sebou – videli do akej hĺbky hriechov a poblúdení sa dostali potomkovia Chama a Kanaána. Historicky je zaujímavé, že napriek mnohým národným katastrofám sú potomkovia požehnaného Sema, najmä Židia, stále ako nezmar. Ba prvú historicky známu veľríšu vytvoril Sargon I. v Mezopotámii a jeho semitská reč akkadština sa stala diplomatickou, vedeckou, technickou a kultúrnou rečou celého Úrodného polmesiaca na celé tisícročia! Semovi potomkovia však mali byť predovšetkým nositeľmi spásy.
Ale ako to bolo s pokolením Noemovho syna Sema? Národy pochádzajúce od neho stratili pravú vieru, zachoval si ju len neskôr vyvolený Abrahám a jeho rod – Izraeliti. Ale aj z izraelského národa väčšina odpadla počas babylonského zajatia. A ten verný zvyšok národa sa pomýlil vo svojom očakávaní Mesiáša a neprijal Božieho Syna, Ježiša. Vďaka Pánu Ježišovi sa však môžu ešte spasiť, a to tak Židia, ako aj pohania. Oboji však len pokáním a vierou v J. Krista. On sníma kliatbu aj z prekliateho Chama! „Kristus sa za nás stal kliatbou..., aby v Kristovi Ježišovi prešlo Abrahámovo požehnanie“ na pohanov (Gal 3, 13-14). Dnes teda už nikto nemusí byť zlorečený a prekliaty, v Kristovi môže a má byť každý požehnaný. Nech je tak aj s nami!

MNOŽIA SA ĽUDIA, AJ ICH HRIECHY

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že zrúcaných babylonských veží sa našlo viacero,
2. že v Božom slove je to pokus človeka ovládať Boha a
3. že je to obraz celého skazeného ľudstva...

1. Alexandrovi Macedónskemu dali dejiny titul „Veľký“. Tento mladý a mimoriadne schopný muž sa v 4. stor. pred J. Kristom náhle vynoril v dejinách, úspešne sa rozbehol s obrovskou armádou na východ a svoju veľkosť chcel dokázať aj znovuvybudovaním „babylonskej veže“. Vtiahol do starobylého Babylonu a našiel v ňom trosky veže, ako ich pred vyše storočím zanechal Xerxes, ktorý ju dal naposledy zbúrať. Alexander Veľký nasadil desaťtisíc robotníkov a tí celé dva mesiace iba odpratávali trosky zbúranej veže. Po dvoch mesiacoch zostali len holé základy 90 x 90 m veľkej veže a mohlo sa začať so znovuvýstavbou. No práve vtedy zasiahol Pán. História hovorí, že Alexander sa opil tak, že čoskoro zomrel. Malo to byť roku 323 pred J. Kristom. Odvtedy veľkolepú vežu už nikto nestaval. Iba maličké modely, viac-menej pravdepodobné napodobeniny pôvodnej legendárnej babylonskej veže. Sotva už niekto s istotou zistí, či to bola skutočne tá veža, o ktorej píše Božie slovo. Možné to je.
Ale veža v Babylone nebola jedinou vežou tohto druhu. V Mezopotámii si ich ľudia nastavali mnoho, aj keď nie takých veľkolepých ako v Babylone. Dnes ich nazývame „zikkuraty“. Majú štvorcový pôdorys, nie okrúhly a ich výška nepresahuje ich základňu. Podobali sa teda viac egyptským pyramídam, než vežiam, aké si my dnes predstavujeme. „Boh“ mal počas bohoslužieb tajomne zostúpiť na vrchol veže, kam k nemu po schodišti vystupovali zasvätené osoby. V Borsipe, juhovýchodne od Babylonu, sa našiel takýto zikkurat Birs Nimrud 48 m vysoký. V nížinách Egypta a Mezopotámie to boli vlastne umelé vrchy, umelé obetné hory. Zikkuraty, „babylonské veže“, boli teda prejavom náboženstva, ale pomýleného. Išlo tu o tú snahu, ktorú opisuje Božie slovo, o snahu dostať sa do neba vlastnými silami. Pomýlené nábožní ľudia sa snažili ovládať „bohov“, nútili „bohov“ obetami a modlitbami do svojich služieb namiesto toho, aby radostne slúžili pravému Bohu.

2. Mnoho sa dnes hovorí o tom, že človek si zo strachu vymyslel „bohov“, kým v skutočnosti žiadny Boh nejestvuje. Tá prvá časť vety je úžasne pravdivá. Boha, toho jediného, pravého si ľudia nevymysleli. Naopak, Boh vymyslel ľudí a celý vesmír. Vymyslel i stvoril. V človeku i v celom vesmíre zanechal dosť dôkazov o svojej moci, múdrosti, láske... Ale keď ľudia stratili poznanie o pravom Bohu, vymýšľali si mnoho rozličných „bohov“. A naozaj zo strachu. Na potopu ľudia nezabudli, ale na láskavého Boha zabudli. Vo svojich povestiach oslavovali hrdinského človeka, ktorý oklamal krutých a nespravodlivých „bohov“. A tých „bohov“ a bôžikov a modiel sa človek začal báť. Po stáročiach a tisícročiach dostával strach ešte aj pred takými „bohmi“, ktorých si vyrobil svojimi rukami. Výstižne to hovorí Sväté písmo: „Hlúpi boli totiž všetci ľudia..., ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je, čo nepoznali Tvorcu pri pohľade na diela, ale oheň, vietor, letný vzduch, hviezdny okruh, vodu, svetlá na nebi, pokladali za bohov... Lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva Stvoriteľ... Nešťastní sú však..., čo bohmi nazývajú diela ľudských rúk“ (por. Múd 13, 1n). Zo strachu si teda ľudia povymýšľali „bohov“, ale nie pravého Boha.
Zo strachu stavali aj zikkuraty, aj „babylonskú vežu“. Koľko sa namáhal slávny Gilgameš, podľa eposu „z dvoch tretín boh“, aby dosiahol nesmrteľnosť! Koľkokrát hovorí o svojom strachu pred smrťou! Dlho bol slávny a pyšný, všetkým rozkazoval a jemu nikto, „bohom“ vypovedal boj a vyhrával ho. Končí však v zúfalom strachu, hoci všetky svoje až nadľudské sily a možnosti využil na dosiahnutie nesmrteľnosti: do podsvetia zašiel, vody smrti preplával, na dno podsvetných vôd pre rastlinu života sa ponoril atď. – a aj tak končí v beznádeji. Tento epos vymysleli ľudia tam, kde stavali babylonskú vežu. Aj v epose je snaha ovládnuť svojimi silami božské sily, prinútiť Boha do svojich slu-žieb a svojimi silami sa naveky spasiť. Vo Svätom písme opisovaná stavba babylonskej veže – či už jedinej, alebo viacerých zikkuratov – obdivuhodne vystihuje túto povahu skazeného náboženstva. Ľudstvo sa teda aj po potope znovu pokazilo. Ba ešte viac než pred potopou. Vtedy bol ešte aspoň Noe spravodlivý. Pri opise babylonskej veže je skazené už celé ľudstvo, aspoň Božie slovo nemenuje ani jediného spravodlivého, ani jedinú výnimku v tom mori blúdiacich pohanov.

3. Po potope sa Boh rozhodol, že už nikdy nevyhubí ľudí. Na záchranu ich duší teda musel vymyslieť iný plán. A vymyslel. V Chaldejskom meste Ur v južnej Mezopotámii žil okolo roku dvetisíc pred J. Kristom polokočovným životom Táre so svojou rodinou. Pre nový plán spásy si Pán vybral jeho syna Abrama. Boh sa rozhodol nevyhubiť ľudstvo, ale ponechal ho blúdiť v rozličných, aj v ťažkých náboženských omyloch. Rozprávaním o babylonskej veži nám Pán hovorí aj to, ako sa pomýlené ľudstvo rozpŕchlo po celej zemi a nebolo medzi ľuďmi ani jediného spravodlivého. Rozličné národy si určité náboženské pravdy zachovali, hoci niektoré iba v náznakoch – tak u všetkých národov sme sa stretli s poznaním Stvoriteľa, aj keď popri ňom uctievali ešte rôznych vymyslených „bohov“. Pán Boh im síce neodmietol všetky prostriedky spásy a nemôžeme tvrdiť, že všetci sú zatratení v pekle, ale vyvolil si Abrama, aby v jeho rode zachoval pravú vieru v jediného Boha a cez jeho rod, cez vyvolený izraelský národ dal celému svetu svoje Slovo, Spasiteľa Ježiša Krista, i Svätého Ducha. Z priamej účasti na tomto pláne spásy sú okolo roku 2 000 pred J. Kristom vylúčení všetci okrem Abrama a jeho ženy Sarai.
To sme už ale opustili „pradejiny“ a vstupujeme do dejín. Mesto Ur, kde sa Abram narodil a oženil, poznáme už aj z vykopávok. Aj v ňom sa našiel „zikkurat“. Zasvätený bol „bohu“ Sin čiže mesiacu. Dodnes je na pôvodnom mieste a je najlepšie zachovalou a Ch. L. Woolleyom reštaurovanou pamiatkou v Mezopotámii. Abramovi rodáci i príbuzní sa teda klaňali mesiacu ako „bohu“. Tu sa končia pradejiny, lebo z tohto obdobia máme už vykopaných mnoho budov, celých miest, i mnoho písomností. Vo štvrtom tisícročí ľudia už poznali písmo, existovali celé pisárske školy a nám sa na pergamenoch, papyrusoch, kameňoch a hlavne na hlinených tabuľkách zachovalo veľa zaujímavého o živote vtedajších ľudí. Preto sa toto obdobie považuje za prechod z hmlistej prahistórie do aspoň menej hmlistej histórie. Stavba babylonskej veže je staršia, ale rodokmeňmi nás svätopisec doviedol dvadsiatym šiestym veršom jedenástej kapitoly Genezis až k Abramovi, teda do histórie. Takže aj my týmto týždňom končíme prvú časť rozjímaní.
Prv, než začneme druhú časť, treba sa skontrolovať, ako sme v uplynulých 11-tich týždňoch využili túto predlohu na poznávanie Božej vôle a na boj proti hriechom.

BOH SA ZJAVUJE A POVOLÁVA ABRAMA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že aj vzťah k Božiemu slovu si treba kontrolovať,
2. že Abrahámom opúšťame pradejiny a vstupujeme do dejín,
3. v akom prostredí vyrástol Abrahám a
4. že iba Božie zjavenie ho mohlo priviesť k pravej viere.

1. Začíname druhú časť rozjímaní zo Starého zákona a to je príležitosť pre rodičov i pre deti preskúmať svoj vzťah k Božiemu slovu. V tichom zamyslení, alebo aj v príležitostnom či pripravenom rozhovore, by sme si mohli odpovedať na niekoľko otázok, aby sme zistili, ako nám prvých jedenásť týždňov rozjímaní pomohlo k novému vzťahu k Božiemu slovu. Napr.: Bolo to naozaj denné rozjímanie, alebo sme niektoré dni vynechávali? Alebo sme si len narýchlo bez rozmýšľania prečítali text, alebo dokonca len posledný riadok s predsavzatím a ostatné sme pohodlne vynechali? Aký vplyv malo Božie slovo na náš praktický život, čo sa naozaj zmenilo v našom živote za tých jedenásť týždňov? Bolo pre nás Božie slovo dosť príťažlivé, nečítali srne ho len na nátlak? Ak nás priťahuje, skúmajme, čím to je. Tým, že chceme cez Božie slovo každý deň poznávať konkrétnu Božiu vôľu? Alebo si čítame pre príjemný pocit, že robíme čosi viac ako iní? Alebo pre pocit, že sme lepší než iní? Alebo že budeme múdrejší v dišputách o Svätom písme? Nepovažujeme rozjímanie len za svoju najsúkromnejšiu záležitosť a dokážeme sa aj navzájom porozprávať o tom, čo nám Pán povedal a ako podľa toho žijeme? A ak niečomu nerozumieme, máme dosť pokory opýtať sa na to? Nesnažíme sa pri rozjímaní mať to čím skôr za sebou, hoci aj povrchne? Alebo si dáme čas aj na to, aby sme si do du-chovného zošita poznačili hlavnú myšlienku a predsavzatie? Aj splnenie predsavzatia?
Vy, otcovia a matky, musíte sa pri tejto príležitosti pýtať svojho svedomia ešte viac. Aký príklad dávate deťom svojím osobným vzťahom k Božiemu slovu? Vedia vaši synovia a dcéry, že aj vy rozjímaním nad Božím slovom hľadáte denne, čo chce od vás Pán? Vidia zo zmien vo vašom živote, zo splnených predsavzatí, že ho beriete vážne? Možno vaše deti neradi o týchto veciach s vami hovoria a vy ich ani otázkami neviete k tomu pohnúť... Ani netreba. Nič sa ich nebudete musieť vypytovať, ak im budete vy sami nenútene, v pokojnom, dôvernom rodinnom rozhovore rozprávať o svojom živote s Bohom. Potom sa vám otvoria aj ony samy. Vlastným príkladom ich naučíte najviac.
Predovšetkým k tomu vám majú poslúžiť tieto poznámky pred každým týždňom rozjímaní, aby ste na základe Božieho slova mali podnet k takýmto rozhovorom.
Najmä mužovia mávajú priveľa zbytočného strachu z rozhovorov o viere a radšej strasú zo seba zodpovednosť, keď sa ich deti na niečo spýtajú: „Choď sa opýtať mamy...“ Ide snáď o strach, že nebudeme vedieť deťom na všetko odpovedať a naša autorita v ich očiach klesne? Takéto obavy sú zbytočné. A niekedy aj naivné. Veď 14-ročné deti prijmú celkom normálne, keď im rodičia na niektorú otázku povedia: „To neviem ani ja, opýtam sa niekoho a potom ti poviem...“ Takouto pokornou pravdivosťou si autoritu skôr získavajú, než strácajú.

2. Okrem tejto sebakontroly nášho vzťahu k Božiemu slovu, mohlo by nám poslúžiť aj určité objasnenie ohľadom tejto druhej časti rozjímaní. Opúšťame ňou pradejiny, ktoré boli zhrnuté v prvých jedenástich kapitolách Svätého písma, a vstupujeme do dejín. Z náboženského hľadiska sa v pradejinách orientujeme len podľa tých niekoľkých záberov zo začiatku Svätého písma. Z historického hľadiska máme k dispozícii iba niekoľko vykopávok a na ich základe hmlisté domnienky.
Od Abraháma sa môžeme orientovať už s väčšou istotou. Abraháma si už môžeme dosť presne zaradiť ako historickú osobu do konca tretieho a začiatku druhého tisícročia pred J. Kristom. Z tohto obdobia máme už aj písomné pamiatky.
Kto by si chcel urobiť akýsi schématický prehľad, tak celá prvá kniha Sv. písma hovorí o pôvode, preto sa nazýva „Kniha pôvodu“, latinsky „Genezis“. Prvých jedenásť kapitol v nej hovorí o pôvode celého sveta a celého ľudstva, ďalších tridsaťdeväť kapitol hovorí o pôvode vyvoleného národa z prvého vyvolenca Abraháma. Jeho predkovia v treťom tisícročí pred J. Kr. putovali ako kočovníci pozdĺž riek Eufrat a Tigris v Mezopotámii.
Božie slovo nám z tohto obdobia opisuje len stavbu babylonskej veže, ale vtedy tam prekvital mocný štát Sumerov. V severovýchodnej Afrike bol vtedy už veľmi mocný Egypt, ktorého pyramídy obdivujeme ešte aj dnes po piatich tisícročiach – a pri všetkej dnešnej vede a technike nevieme pochopiť, ako ich dokázali už vtedy projektovať a realizovať! Koncom tretieho tisícročia sa Abramovi predkovia čiastočne usadili južne od Mezopotámie v Ure Chaldejskom. Tam sa narodil a tam vyrastal začiatkom druhého tisícročia praotec našej viery, Abrahám. Ale to sme už z hmlistých pradejín prešli do trochu prehľadnejších dejín – do dejín spásy, nielen do dejín sveta.

3. Celkom na juhu Mezopotámie, na pobreží Perzského zálivu pri ústí rieky Eufrat, stálo slávne chaldejské mesto Ur. V ňom okolo roku 1900 pred J. Kr. vyrastal Abrahám, ako syn bohatej rodiny. Možno nás prekvapí, že praotec našej viery bol pôvodne pohan. Ale nečudujme sa tomu. Vyrastal vo veľmi pohanskom prostredí.
Z akkadských rozpráv Enuma Eliš o stvorení, z eposu o Gilgamešovi, z tabuliek egyptského lekára Sinuhe a z mnohých iných písomných a materiálnych pamiatok z tých čias vidíme, v akom mori pohanstva to Abrahám vyrastal. Bola to už doba kultúrneho rozmachu. Vo Fenícii na východnom pobreží Stredozemného mora ľudia vynašli písmo, ktoré sa rýchlo rozšírilo aj na juh do Egypta, aj na východ do Mezopotámie. Písali sa skvosty vtedajšej literatúry, diplomatická korešpondencia, obchodné záležitosti, výmery polí i rodinné záležisti ako testamenty, kráľovské kroniky, archívy... A hlinené tabuľky pretrvávali veky!
Napriek tomuto pokroku žilo ľudstvo v priepasti hriechu, v neznalosti najzákladnejších právd o Bohu, o svete i o sebe. Svedčí nám o tom Božie slovo a svedčia o tom aj pamiatky z tých čias. Abrahámov otec sa volal Táre, po hebrejsky Terach, čo vo všetkých semitských jazykoch znamená „Mesiac“. Svojmu synovi dal meno Abram, čo je skrátené Abírámu, po slovensky „môj otec je vznešený“. Možno myslel na svoju vznešenosť a chcel, aby si jeho syn stále pripomínal, z akého vznešeného rodu pochádza. Ale pravdepodobnejšie je, že Táre pritom myslel na onoho „vznešeného otca“, na „božstvo Mesiac“, ktorému sa všetci v Ure klaňali.
Nám to znie trochu zvláštne, ale pred päťtisíc rokmi v krajine Úrodného polmesiaca to mohlo byť jedno z najčastejších a najčestnejších mien. Najmä v meste Ur, ktoré bolo jedným z centier uctievania mesiaca. Táre a jeho syn Abram pochádzali zo Semovho požehnaného rodu, ale aj oni podľahli pohanstvu a nezachovali si vieru v jediného pravého Boha. Toto neskôr z Božieho vnuknutia pripomínal Jozue: „Oddávna bývali vaši otcovia, Táre, otec Abraháma a Náchora, na druhej strane Rieky (t.j. Eufrat) a slúžili iným bohom“ (24, 2). A v knihe Judit čítame: „Tento národ je z rodu Chaldejcov. Jeho predkovia bývali sprvu v Mezopotámii a pretože Abrahám nechcel ísť za bohmi svojich otcov, čo boli v krajine Chaldejcov, opustil teda posvätné obyčaje svojich otcov, ktoré predpokladali množstvo bohov. Ctili si jedného Boha, ktorý im aj príkazy dal, aby sa vysťahovali stadiaľ a usadili sa v Kanaáne...“ (5, 6n).
Z tohoto všetkého je dosť pravdepodobné, že aj Táre bol modloslužobníkom, možno dokonca „vznešeným“ sluhom „boha“ mesiaca a aj syna Abrama vychovával v tom pohanskom náboženstve, ako mu to už aj menom určil. Jeho syn mal byť synom mesiaca, nie ctiteľom pravého Boha. Lenže jemu sa pravý Boh zjavil a prikázal mu, aby sa vysťahoval z Uru (por. Sk 7, 2). Vtedy už bol Abram ženatý so svojou polosestrou Sarai. Terach mal totiž viac žien a tak svojho syna Abrama oženil s jednou so svojich dcér, ktorú mal s inou ženou. Možno preto, aby jej nemusel dávať veno do inej rodiny a takto všetok majetok zostal doma. Z Uru sa však nevysťahoval len Abram so ženou, vtedy ešte neplodnou, ale celá Tareho rodina. Nemusíme ho podozrievať, že to bolo zase len kvôli majetku. Rodinné zväzky a tradície boli vtedy omnoho pevnejšie ako dnes.
Boh mohol použiť aj politické zmeny v Ure na to, aby pomohol Táremu vysťahovať sa s Abramom. Táremu, ako sa zdá, naozaj nebolo podnetom k sťahovaniu Božie zjavenie ako Abramovi. Vyvodzujeme to z toho, že sa nepresťahoval do Kanaánu, ale s celou rodinou sa usadil v meste Haran v severnej časti Mezopotámie, ktoré bolo tiež známe kultom „boha“ mesiaca. Zrejme sa tam prisťahovalo aj viac ctiteľov mesiaca, lebo začiatkom druhého tisícročia pred J. Kr. sa tento kult v Harane posilnil natoľko, že pretrval tisícročia! Ešte dvanásť storočí po J. Kristovi, teda o tri tisícročia po Abrahámovi, si v Harane uctievali mesiac ako „boha“.
Medzitým Boh urobil z Abraháma vyvolený národ, v ňom nám poslal Boh svojho Syna za Spasiteľa, ten založil Cirkev a tá sa rozšírila do ďalekých končín Ázie, Afriky i Európy, ale v blízkom Harane kresťanstvo nemohlo zapustiť korene! Dokonca ani silné a útočné islamské náboženstvo nie! Prvú mešitu v Harane postavili až v dvanástom storočí, teda o tri storočia neskôr, ako sa u nás rozšírilo kresťanstvo vďaka sv. Cyrilovi a Metodovi! V takomto pohanskom prostredí, v silne pohanskom meste a v silne pohanskej rodine vyrastal náš praotec viery, Abrahám.
Načo to máme vedieť? Len tak pre zaujímavosť? – Nie!!!

4. Z poznania prostredia, v akom vychovávali Abraháma, čerpáme aj istotu našej viery. Abrahámovu pravú vieru totiž nemožno vonkoncom nijako vysvetliť bez priameho zjavenia pravého Boha. Židovské náboženstvo bolo v staroveku jediné založené na viere v jediného pravého Boha. Ako by vôbec mohol Abrahám prísť na takúto myšlienku v tej dobe a v tom prostredí? A keby ho hneď aj bolo čosi také napadlo, ako by mohol v tejto viere vytrvať po celý život on sám a potom i jeho potomstvo po celé veky?!
Je pravda, že človek je schopný navymýšľať si všelijakých „bohov“, keď stratí vieru v pravého Boha, ale ani jeden človek nie je schopný bez Božej pomoci sám nájsť cestu späť k pravej viere. Nik nie je schopný vymyslieť si pravého Boha, uctievať ho aj za cenu veľkých obetí a v tejto viere vytrvať aj v ďalších pokoleniach cez tisícročia!!! Bez Boha sa žiť nedá, preto tí, čo stratia vieru v pravého Boha, vymýšľajú si bôžikov, modly, duchov..., ale pravdu o Bohu si nedokáže vymyslieť nik.
Ani Abrahámovo potomstvo nebolo v náboženstve bez omylov a neraz v dejinách mu hrozilo, že sa utopí v mori pohanstva. Tisíc rokov po Abrahámovi jeho veľmi múdry a slávny potomok Šalamún upadol do modloslužby. O čo viac to hrozilo osamelému Abramovi, keď bol pohansky vychovaný, nosil pohanské meno, a bol uprostred pohanov jediným ctiteľom pravého Boha. Musel to byť sám Boh, živý a pravý, ktorý sa mu zjavoval a posilňoval ho vo viere.
Z Božej strany však nešlo len o snahu zachrániť Abrama a jeho potomstvo a už vonkoncom nie o „túžbu zahubiť ostatné národy“. Šlo o ďalší pokus zachrániť celé ľudstvo. Keď na počiatku Kainiti pokazili aj Setov rod, zasiahol Boh potopou, aby aj za cenu telesnej smrti celého ľudstva zachránil aspoň niektorých pre nebo, ak by sa pri potope kajali – a aby v Noemovi ako mužovi viery položil základ nového ľudstva na zdravej viere. Lenže pokazili sa aj oni, dokonca aj osobitne požehnaní potomkovia Sema, Semiti. Boh zasiahol tým, že pokazil ich ľudské plány pri stavbe babylonskej veže, ale oni z toho nezmúdreli.
Kým pri potope bol spravodlivý aspoň Noe a jeho rodina, pri babylonskej veži sa už nespomína ani jeden spravodlivý veriaci, na kom by mohol položiť základ veriaceho ľudstva. Boh si teda vyvolil jedného z pohanov, Abrama, syna Táreho, aby v ňom vzbudil a udržiaval pravú vieru a aby cez jeho potomstvo o dvetisíc rokov poslal svojho Syna a tak cez Cirkev dával pravú vieru celému ľudstvu!
Modlime sa k Abrahámovi, praotcovi našej viery, nech nám Pán na jeho príhovor dáva milosť podobne ho poznávať a plniť jeho vôľu a vzdávať sa svojej – ako Abrahám.

PÁN UČÍ ABRAMA DÔSLEDNOSTI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že vo všetkom, ale najmä v poslušnosti viery musíme byť dôslední a
2. že Boh nám pomáha aj vonkajšími milosťami, ku ktorým patria aj ťažkosti.

1. Obsah rozjímaní tohto týždňa by sa dal stručne zhrnúť do troch slov: Abram sa rozišiel s Lotom. Ide tu však o viac. Týmto rozchodom učil Pán Abrama poslušnosti viery. A to dôslednej poslušnosti. Ešte v Ure Chaldejskom dostal Abram od Boha príkaz opustiť otcovskú zem i dom i príbuzenstvo. To bola Božia požiadavka, aby mohol dostať Božie požehnanie Abram osobne i jeho potomstvo a potom celé ľudstvo cez nich.
Abram síce poslúchol, ale nie dôsledne. Vysťahoval sa z Uru, ale aj s príbuznými, ktorí si aj naďalej uctievali mesiac a kvôli tomuto kultu zostali v Harane. Uľahčili mu sťahovanie tým, že išli s ním, ale v Harane sa mu stali brzdou, lebo tam zase on zostal s nimi. V tomto bola nedôslednosť jeho poslušnosti. V Harane sa mu Boh znovu zjavil, alebo si Abram iba pripomenul pôvodné Božie zjavenie a po otcovej smrti poslúchol dôslednejšie. Odsťahoval sa aj z Haranu.
Tam zanechal aj svojich príbuzných, ktorí zrejme naďalej zostali ctiteľmi mesiaca. Iba synovca Lota vzal so sebou. Ten pravdepodobne už tiež začal uctievať pravého Boha, ktorý sa zjavil Abramovi. Veď Abram staval oltáre pravému Bohu všade, kade chodil, modlil sa k nemu a obetoval. A Lot zrejme spolu s ním. Nebolo to však dôsledné splnenie Božej požiadavky „opustiť aj svoje príbuzenstvo“. Táto požiadavka bola splnená len čiastočne, keď si jedného z príbuzných aj s rodinou i majetkom vzal so sebou.
Je v tom kus krásy, že vtedy, pred štyritisíc rokmi, boli rodinné zväzky také pevné. Nesporne to má aj dnes úžasnú hodnotu, keď rodina drží pevne pospolu. Je znakom veľkého úpadku civilizovaného ľudstva, že sa rodiny rozpadávajú. Tým sa búra základ ľudskej spoločnosti a keď sa v tejto oblasti neurobí výrazná zmena k lepšiemu, za upevnenie rodín, tak ľudstvo po nabúraní základov nemôže čakať nič iné, iba všeobecný úpadok, sebazničenie. Rodinné zväzky prirodzene sú a musia byť tými najsilnejšími na zemi. Jestvuje iba jediný dôvod, pre ktorý ich možno narušiť – Boh. „Kto miluje otca, alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden“ – povedal Pán Ježiš (Mt 10, 37). Ak rodina začne zhubne pôsobiť na dušu, na jej vzťah k Bohu, musí Boh položiť niekedy aj túto najtvrdšiu požiadavku – opustiť aj svoje príbuzenstvo. Nedivme sa Abramovi, že mu to bolo ťažké. On mal zdravo vyvinutý zmysel pre hodnotu rodiny! Zdravšie, než my...! Hoci nemal ešte možnosť počuť Ježišovo slovo, ktoré my máme v Evanjeliu. Jeho si Pán vyvolil za praotca viery, preto bol na neho náročný a učil ho dôslednej poslušnosti aj v takýchto ťažkých požiadavkách. Spohanštená rodina mu bola prekážkou, v spojení s ňou sa nemohol dostatočne primknúť k Bohu, a tak sa Boh neuspokojil ani s tým, že Abram odišiel z Haranu, lebo ešte mal pri sebe Lota.

2. Keď od nás Boh niečo žiada, on nám aj pomáha, aby sme to mohli a vládali splniť. Aj Abramovi dal v zjavení nielen požiadavku, ale aj mu pomáhal splniť ju. Pomáhal mu už tým, že k nej pripojil aj veľké prisľúbenie, že bude mať potomstvo. Nepochybne mu dal aj vnútornú milosť, ktorú navonok nevidíme, ale dal mu aj milosť vonkajšiu, pomáhajúcu. Tou boli ťažkosti, ktoré mal s Lotom, s jeho a so svojimi pastiermi a v dôsledku toho aj s pohanmi. Tie spory mu uľahčili rozhodnutie rozísť sa s Lotom a tak dôsledne poslúchnuť svojho Boha.
Ako k tomu prišlo? Palestína ani vtedy nebola bohatou krajinou. Volali ju Kanaán – Palestínou ju nazval až omnoho neskôr Herodotos podľa obyvateľov usadených na juhozápade, ktorých práve Abramovi potomci nazývali Pilistim, z toho Palestína a obyvateľov nazývali Filištínci. Hornatá krajina, prebrázdená údoliami, ktoré sa len neveľmi rozširovali do úrodných doliniek. Aj to len pri pobreží Stredozemného mora a uprostred krajiny v údolí Jordánu. To sa končí nížinou, ktorá je položená ešte oveľa nižšie ako hladina oceánov. Dnes je zaplavená Mŕtvym morom, v ktorom končia vody Jordána, ale podľa tejto kapitoly Božieho slova môže byť pravdivá i jedna smelá domnienka: je možné, že v Abramových časoch vody Jordána nekončili v Mŕtvom mori, ale v tisícerých zátokách a močiaroch po brehoch a po osídlení ľuďmi aj v dômyselných zavlažovacích systémoch. nádržiach a záhradách. Podľa Božieho slova videli Abram a Lot z vrchu krajinu, ktorá bola ako Pánov raj, ako rajská záhrada Adama a Evy, zavlažovaná ako Egypt. Mŕtve more nespomínajú...
Vrchy však, po ktorých Abram a Lot so svojimi pastiermi popásali stáda, neboli ako raj. Naopak. Boli tam veľmi skromné pastviny pre stáda veľmi riedko usadených, alebo kočovných Kanaánčanov a Ferezitov, medzi ktorými putovali aj príležitostní kočovníci, akými boli aj Abram a Lot. Iba údolie Jordána bolo od najstarších čias osídlené hustejšie. Jericho na pravom dolnom brehu Jordána ako najstaršie archeologicky dokázané mesto na svete, nebolo jediné v údolí dnešného Mŕtveho mora. Tam bolo v tom čase i viac miest. A okolo nich množstvo polousadlých i kočovných obyvateľov, ktorí sa za hradby miest uchyľovali len v časoch vojenského ohrozenia, alebo tam zašli za výmenným obchodom.
Abram bol v Ure vychovaný mestským spôsobom života. Odolal však pokušeniu usadiť sa v údolí Jordánu a zostal na horách pod Stanmi. Lot neodolal. Abram mu dal možnosť rozhodnúť sa, ktorú časť krajiny si vyberie – a vybral si úrodné údolie. Príležitosťou k tomuto ich rozhovoru boli spory medzi ich pastiermi: stáda sa rozmnožovali, potrebovali stále viac pasienkov i sluhov. Sluhovia sa o pasienky škriepili a domáci obyvatelia ich asi tiež nevítali najvľúdnejšie, veď po týchto kočovníkoch už ani domáci nemohli pásť... Abram tieto spory pochopil ako Božiu výzvu na rozchod s posledným príbuzným.
Abram teda už pred štyritisíc rokmi pochopil, čo možno my ešte ani dnes dobre nechápeme, že Boh k nám hovorí nielen cez zjavenie, svedomie a cez autoritu, ale aj cez udalosti. Pochopil, počúval a dôsledne poslúchal...

PÁN DÁVA ABRAMOVI VÍŤAZSTVÁ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Melchizedech tiež uctieval jediného pravého Boha.
2. že náboženstvo sa vyvíjalo od jednobožstva k mnohobožstvu, nie naopak,
3. že označovanie Boha množným číslom ešte neznamená mnohobožstvo a
4. že vzťah k Bohu sa prejavuje aj úctou k jeho menu.

1. Vaše deti sa v školách, v knihách, časopisoch i medzi neveriacimi kamarátmi stretnú s názormi, ktoré akoby ani neboli proti Božiemu slovu, vysvetľujú ho však zle. Napr. v tejto kapitole sa stretávame so záhadnou postavou kňaza a kráľa Melchizedecha, ktorý tiež, uctieval „Boha Najvyššieho“ ako Abram. Niektorí si to vysvetľujú tak, že aj bez Božieho zjavenia občas ľudia dospeli k uctievaniu jedného Boha, že teda k tomu Božie zjavenie nie je potrebné. Vraj si ľudia najprv vymýšľali mnohých bohov a postupne už len jedného a nakoniec ani jedného, čo je vraj najmodernejšie a najvedeckejšie. Niektorí sa odvolávajú aj na Melchizedecha, ktorý vraj tiež uctieval viacerých bohov a medzi nimi jedného ako Najvyššieho. Čo na to povedať?
V prvom rade kto bol Melchizedech, kto bol Abram a aký vzťah mohol byť medzi nimi. K tomuto jedinému vystúpeniu Melchizedecha sa Božie slovo ešte vyslovuje v žalme a v Novom Zákone. Inde sa nespomína. Bol kráľom v Sáleme.
Týmto slovom je označovaný Jeruzalem. Napr. aj na hlinených tabuľkách z El Amarny päťsto rokov po Abramovi. Doslovne Uru-Salim. Slovo „sálem“ znamená po slovensky „pokoj“, preto niektorí ani nemyslia na názov mesta, ale na to, že Melchizedech bol jednoducho kráľom pokoja. Veď ani nevystupuje vo vojne, iba po skončení boja sa pokojne objavuje na scéne. V preklade znamená jeho meno aj kráľ spravodlivosti, alebo aj „Môj božský kráľ je spravodlivosť“.
V tomto spojení by sme mohli uvažovať aj nad symbolickou súvislosťou, že bol kráľom spravodlivosti a preto aj pokoja, lebo pokoj je možný len na základe spravodlivosti.
Židia pri Melchizedechovi mysleli viac na svojho budúceho Mesiáša. Najmä preto, lebo bol kráľom i kňazom zároveň a oni snívali o takom Mesiášovi, ktorý by bol Božím mužom a zároveň politickým kráľom a obrancom národa proti nepriateľom. Vieme, že po zázračnom rozmnožení chlebov, keď v P. Ježišovi vytušili Mesiáša, chceli ho zvoliť za kráľa. Nakoniec sa im táto predstava o Mesiášovi stala vážnou prekážkou prijať Ježiša ako Mesiáša, lebo sa nechcel stať ich kráľom a vojenským osloboditeľom od Rimanov.
Pritom je fakt, že Melchizedech bol naozaj predobrazom Mesiáša, len nie celkom tak, ako si to vysvetľovali oni. Je kráľom, veď spravuje celý vesmír a raz bude súdiť celé ľudstvo a je i kňazom, veď obetoval Bohu nielen dary, ale aj seba samého na kríži. A nielen na kríži, aj na našich oltároch sprítomňuje denne túto svoju obetu pod spôsobom chleba a vína. To je vrchol jeho kňazskej funkcie.
Záhadný Melchizedech určite nie bez Božieho vedenia obetoval pred Abramom práve obetu chleba a vína. Aj v tomto bol predobrazom Mesiáša, lebo naznačil jeho eucharistickú obetu, svätú omšu. Krásne je napísané o jeho predobraze v liste Hebrejom v siedmej kapitole. Niektorí cirkevní otcovia, čiže svätí a mimoriadne vzdelaní spisovatelia prvých kresťanských storočí sú dokonca tej mienky, že starozákonný Melchizedech v skutočnosti možno ani nežil ako kráľ a kňaz v Jeruzaleme, ale že sa to sám Boží Syn Ježiš Kristus už vtedy ukázal Abramovi v ľudskej podobe (por. Jn 8, 56) a naznačil seba samého ako kňaza a kráľa i s obetou sv. omše. Ale táto myšlienka sa v Cirkvi neujala.
Pravdepodobné je, že bol naozaj historickou osobou a Abramovým priateľom. Aká bola jeho viera v jedného Boha, či vo viacerých a ako k tej viere prišiel?

2. Mohol prísť k viere v pravého Boha aj cez svojho priateľa Abrama. Nemusel dostať zjavenie on osobne. Nie je pravdepodobné, že by uctieval viacerých bohov. Aj keď nazýva Boha „E1 Eljon“, čím Hebreji rozumejú „Boh Najvyšší“, vôbec to neznamená, že by tým musel myslieť na najvyššieho medzi inými „nižšími“. Slovo El znamenalo u všetkých Semitov to, čo naše slovo Boh.
Niektorí by radi pričlenili Melchizedecha k Abramovi v zmysle akéhosi prirodzeného vývoja náboženstva. A pod týmto vývojom rozumejú postupný prirodzený prechod od mnohobožstva k jednobožstvu. Podľa toho by obaja títo mužovia dospeli k uctievaniu jedného Boha bez zjavenia, prirodzeným vývojom. Najprv bol vraj vek tzv. nenáboženský, kedy vraj ľudstvo nepoznalo nijaký pojem o Bohu.
Postupne sa však vraj zo strachu pred prírodnými živlami začali klaňať silám, ktoré nedokázali ovplyvniť a vymysleli si „boha“ búrky, dažďa, vetra, ohňa, slnka, uctievali rozličné zvieratá, „boha“ lovu, plodnosti, chorôb,... Tomu sa hovorí polyteizmus.
Ďalším vývojovým stupňom má byť vraj „monarchický“ polyteizmus, keď si medzi mnohými „bohmi“ ľudia vybrali niektorých hlavných a jedného najhlavnejšieho ako monarchu. Niekto by do tohto stupňa chcel zaradiť Melchizedecha. Iní by ho radi zaradili do ďalšieho stupňa, tzv. henoteizmu. Rozumie sa tým nie uctievanie mnohých bohov, ale len viera v nich, kým uctievajú len jedného, „svojho“. Za posledný stupeň v tomto neskutočnom vymyslenom vývoji sa uvádza monoteizmus, pri ktorom už ani existenciu iných „bohov“ ľudia neuznávajú. Za najvyšší stupeň – a kvôli tomuto uzáveru sa všetko predošlé vymýšľalo – sa považuje ateizmus, pri ktorom už neuctievajú ani neveria ani v jedného Boha.
V skutočnosti bol vývoj náboženstva opačný. Spočiatku v raji ľudia poznali jediného pravého Boha. A tak, ako sa postupne šírili aj iné hriechy, šíril sa aj hriech nepravej viery, až nevery. Kain ešte ani po hriechu, keď bol rozhodnutý skrývať sa pred Božou tvárou, nepochybuje o existencii jediného Boha, ani nerozmýšľa o nijakých iných bohoch. Ani jeho potomkovia dlho po ňom. Lenže kto sa nechce riadiť Božou vôľou a chce sa skrývať pred Božou tvárou, všeličo popletie. Nuž postupne si ľudia k skutočnému dobrému Bohu primysleli aj „boha zla“. A potom nielen jedného dobrého a jedného zlého, ale mnohých dobrých a zlých „bohov“. Podľa pohanských predstáv sa bohovia aj rozmnožovali, mali synov a dcéry. Okrem toho niektorí ľudia sa vraj premenili na bohov, keď už pred smrťou sa ako bohovia dali uctievať (rímski cisári) a tak bolo tzv. „bohov“ stále viac.
Nie je možné, aby v časoch Abraháma mal niekto pravú vieru v Boha bez Božieho zjavenia. Buď ju mal zachovanú z prvotného zjavenia z raja, čo nie je pravdepodobné, alebo ju mal z priameho zjavenia (napr. Jób), alebo cez kontakt s tými, komu sa Boh zjavil, napr. Abramovi príbuzní, sluhovia, priatelia... Veď nie preto sa Boh zjavil Abramovi, aby ostatných ľudí poslal do pekla, ale aby ich za-chránil cez slovo a príklad Abrama a jeho potomkov viery...

3. Ako si však vysvetliť to, že ešte aj vo Sv. písme sa naozaj na mnohých miestach hovorí o Bohu v množnom čísle, teda o „bohoch“. Z. Kosidovský má naporúdzi pohotové vysvetlenie. Židovskí kňazi vraj už vo vývoji náboženstva dospeli ďalej, k jednobožstvu a aby ho rozšírili, vymysleli Bibliu, čiže Sv. písmo. Vlastne ani nevymysleli, len sfalšovali staré povesti a mýty iných národov o „bohoch“. Falšovanie spočívalo vraj v tom, že to, čo sa hovorilo v bájkach o „bohoch“, oni pretlmočili do jednotného čísla a hovorili o jednom Bohu, len sa občas pomýlili a tak vraj aj v Biblii máme dodnes pozostatky polyteizmu.
Aká je pravda? Toho, koho my označujeme slovom Boh, Semiti označovali slovom El, babylonský Ilu, ugaritsky jednoducho L. Bez ohľadu na to, či hovoríme o skutočnom Bohu, alebo len o vymyslených pohanských „bohoch“, aj my dodnes používame ten istý výraz, lebo iný nemáme. Týmto slovom označovali Boha, ktorý je mocný, silný, veľký, dobrý,... Takže používali tento výraz aj obohatený o prívlastky, napr. „El Sadaj – Boh Vládca“, „Él Olan – Boh Večný“ (por. Gn 21, 33), „El Kaná – Boh Žiarlivý“, alebo aj „horlivý“ (por. Ex 20, 5).
Melchizedech sa v uvádzanom úryvku označuje ako kňaz „Boha Najvyššieho – El Eljon“. Ale práve tak ako Boh Vládca, Večný, Žiarlivý, či Horlivý neznamená rozličných bohov, ale rozličné mená jedného Boha, tak ani výraz Najvyšší nemusí znamenať len jedného spomedzi mnohých nižších bohov, ale jeden z prívlastkov jediného Boha.
Podobne sa v rozličných spojeniach používalo slovo Baal, po slovensky Pán. Židia z úcty k pravému Bohu napríklad vôbec nepoužívali meno, pod ktorým sa Boh zjavil Mojžišovi – Jahve – ale nahrádzali ho týmito rozličnými menami.
Tieto mená sa používali aj v množnom čísle a predsa to vôbec nebolo mnohobožstvo. Celkom určite to nie je „omyl židovských falšovateľov“. Vieme to s istotou. Napr. z toho, že označenie Boha slovom Elohim, teda v množnom čísle, po slovensky „bohovia“, máme vo Sv. písme až dvetisíc päťsto sedemdesiat krát. Nie je možné, aby toto uniklo omylom. Rozhodne nie normálne mysliacim ľuďom. A už vôbec nie, keby im išlo práve o to sfalšovanie mnohobožstva na jednobožstvo! Raz, prípadne viackrát by sa im to mohlo stať omylom. A tí, ktorí text po autorovi odpisovali – a bolo ich veľa za tie tisícročia – by to boli dávno opravili. Zenon Kosidovský neobjavil nič nové, čo by si neboli všimli tisícky iných pred ním.
Množné číslo použiť až 2570 krát mohli autori Sv. písma len zámerne. Prečo? Jednoducho preto, lebo používali množné číslo na znak úcty práve tak, ako my, keď niekomu vykáme. Napr. keď syn nepovie otcovi: „Otec, podaj mi, prosím ťa...“ – ale povie: „Otec, podajte mi, prosím vás...“ Určite pri použití tohto výrazu v množnom čísle nemyslí syn na to, že by mal viac otcov, že ich naraz viacerých oslovuje a prosí, aby mu čosi podali! Práve tak, ako svätopisci nemysleli pri výraze Elohim na viacerých „bohov“.
A čo ak predsa pri zámernom používaní množného čísla tak veľa krát potom ani Sv. písmo nie je monoteistické a chce nás viesť k mnohobožstvu? Nie. Taký naivný už nie je ani Z. Kosidovský. Totiž aj slovo Elohim sa vo Sv. písme používa dvojako: na označenie jediného Boha úctivým „vykaním“, ale aj na označenie viacerých „bohov“ pohanských, teda nepravých. Na ich označenie totiž nemali iný výraz, ako ani my dodnes nemáme. Lenže predsa to rozlišujú. Keď sa slovom Elohim označuje jediný pravý Boh, sloveso za ním nasleduje v jednotnom čísle. Keď sa ním označujú nepraví „bohovia“, sloveso za ním je v množnom čísle.
Z toho vidíme, že v hebrejčine sa po gramatickej stránke „vykalo“ trochu iným spôsobom, ako v slovenčine. Keď po slovensky syn úctivo vyká otcovi, tak podstatné meno ponechá v jednotnom čísle a sloveso dá do množného: „Otec, podajte...“ Keby to isté chcel povedať po hebrejsky, dal by podstatné meno do množného čísla a sloveso by ponechal v jednotnom. V doslovnom preklade by to teda znelo: „Otcovia, podaj mi...“ Je to teda len gramatická otázka. Z nej však s istotou vieme, že svätopisci ani pri používaní množného čísla pri označení Boha nemysleli na viacerých bohov, ale iba na jediného pravého Boha. Odborne sa takémuto vyjadrovaniu hovorí „plurál majestaticus“.

4. Možno najpraktickejší z tohoto všetkého je záver: aby sme v tajomnom Melchizedechovi videli predobraz nášho Pána J. Krista, či už pravú vieru zdedil z pôvodného prazjavenia, čo nie je veľmi pravdepodobné, alebo ju prijal od Abraháma. Nesmieme sa dať pomýliť a veriť v akýsi prirodzený vývoj náboženstva od mnohobožstva k jednobožstvu, lebo také niečo bez Božieho zjavenia nie je možné.
Úctu k Bohu máme vyjadrovať aj správnym užívaním jeho mena. Dnes sa hrozne mnoho hreší proti Božiemu menu. Nielenže ho nevyslovujeme s úctivým vykaním navonok, ale chýba nám aj vnútorná úcta k Bohu. Veriaci by nikdy nemali patriť medzi tých, ktorí vyslovujú Božie meno v hneve, dokonca ako zahrešenie, alebo hoci len bez potreby, pri rozličných vtipoch a pod... Nebola by to dostatočná úcta voči Bohu, keby nebola vnútorná a týkala by sa len vonkajšieho užívania Božieho mena. Ale nebola by dostatočná ani vtedy, keby bola len vnútorná a navonok by sme hrešili zlým užívaním Božieho mena.

BOŽIA ZMLUVA S ABRAMOM

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Boh nás požehnáva natoľko, nakoľko plníme podmienky požehnania,
2. že Abram žil v otrokárskej dobe,
3. že predsa nebol ani takým otrokárom, ako bývame my,
4. že dnes je zrušené otroctvo, ale nie hierarchia, autorita,
5. že nik nemôže byť ospravedlnený z viery bez skutkov,
6. že spôsob uzatvárania zmlúv zachovaný dodnes má zmysel a
7. že symbol ohňa a dymu nás má upevňovať v dôvere v Boha.

1. Naposledy srne videli Abrama ako statočne vybojoval zápas so svojím srdcom, keď sa rozišiel so svojím posledným príbuzným Lotom, hoci ho vyslobodil zo zajatia. Bol to Abramov krok viery, lebo až týmto krokom dôsledne splnil to, čo od neho žiadal Boh už v Chaldejskom Ure. Aj keď šiel za Lota bojovať, svoj osud s ním už nikdy nespojil. Ba vidíme, ako keby boli Abramovi bližší Melchizedech, Mamre, Aschol a Aner, ako Lot, za ktorého spolu s Abramom bojovali. Rozchod s Lotom bol teda bratský, cítil za neho aj naďalej istú zodpovednosť, ale pritom dôsledný. Natoľko, že starý Abram nepomýšľal zanechať svoj majetok príbuznému Lotovi ako dedičstvo, ale jednému zo svojich verných otrokov, Eliezerovi.
Za takéto dôsledné splnenie podmienok požehnania je aj Boh dôsledný a znovu sa mu zjavuje. Sľubuje mu potomstvo a sľub spečaťuje zmluvou. Kým Abram spĺňal podmienky požehnania v odpútaní sa od vlasti, domu a príbuzenstva iba čiastočne, zatiaľ ho aj Boh požehnával iba čiastočne, na majetku. Teraz dovršuje svoje požehnanie, lebo Abram dovršuje splnenie podmienok. Boh nám všet-kým chce dať nekonečné more milostí, ale môže nám dať len toľko, koľko sme my ochotní a schopní prijať do nádoby svojho srdca.

2. Abram bol členom vyššej spoločenskej vrstvy, otrokárom. Mal „ovce, dobytok, osly, otrokov a otrokyne, oslice a ťavy“ (por. Gn 12, 16). Abram bol jedným zo slobodných bohatých mužov svojej doby a nakúpil si stovky otrokov on i jeho predkovia. Aj damšský Eliezer, ktorý sa spomína v tomto úryvku ako pravdepodobný dedič a bude sa spomínať ešte aj neskôr, bol otrokom. Otrokom, ktorý sa ako otrok narodil v ich dome, možno ešte v Ure Chaldejskom.
Na otrokársku spoločnosť sme zvyknutí pozerať ako na spoločnosť vrcholne nespravodlivú. Treba uznať, že nie bez dôvodu, veď otrok bol považovaný len za súčasť majetku svojho pána, ktorý ho mohol kúpiť, predať, alebo aj zabiť, ako sa mu chcelo. Aj v uvedenom úryvku Sv. písma sa otroci a otrokyne spomínajú len ako Abramov majetok spolu s ťavami, kravami... Pán mal nad otrokom všetky práva a otrok nemal nijaké práva. To je nesprávny prístup človeka k človeku. Bol to nespravodlivý právny poriadok, aj keď si ho azda vyžadoval spôsob myslenia vtedajších ľudí vrátane otrokov. Možno by mnohí zahynuli, keby neboli donútení do organizovanej práce, hoci aj otrockým spôsobom...

3. Nie všetci však tento nespravodlivý právny poriadok zneužívali proti otrokom. Niektorí ho využívali v prospech tých otrokov, ktorí boli na nich takto otrocký viazaní. U Abrama vidíme iný obraz otrokárskej spoločnosti. Napr. si vybral za dediča otroka Eliezera a nie príbuzného Lota. Ba neskôr mu dôveroval tak, že ho poslal s nie malým majetkom do ďalekého Haranu a spoľahol sa na neho, že vyberie pre jeho Bohom vyvoleného syna správnu nevestu podľa Božích zásad. Nebál sa, že mu ujde s majetkom, že ho podvedie, okradne...
A nielen k Eliezerovi mal Abram takýto vzťah. Nešlo o výnimočný vzťah k vybranému otrokovi. Podobné vzťahy dôvery mal aj k ostatným otrokom. Boli súčasťou jeho domácnosti, jeho rodiny. Vidíme to z toho, že šli s ním do boja oslobodiť Lota. Veď už to mohli pociťovať ako krivdu, že Lot odišiel do úrodnej nížiny a ich nechal na horách. A keď bol teraz zajatý, mohli to považovať za Božiu odplatu za jeho lakomstvo. No keď Abram rozhodol, že treba ísť, tak šli. A on ako ich otrokár sa nebál vyzbrojiť ich, hoci by sa boli mohli proti nemu veľmi ľahko vzbúriť a ujsť s korisťou, či s Abramovým majetkom... No nič také sa nestalo, ani na to nepomysleli, lebo Abramov majetok bol aj ich živobytím. Riskovali život, obetovali sa vlastne za jeho lakomého synovca a keď z koristi nemal nič otrokár Abram, samozrejme, že nemali z nej nič ani jeho otroci.
Toto však nie je obraz bezprávia v otrokárskej spoločnosti. Abram cítil svoje povinnosti voči otrokom a nenarábal s nimi ako s bezprávnym majetkom, ale ako so svojimi zamestnancami, ba ako s domácimi. Aj keď mu zákon vtedajšieho sveta dovoľoval byť len surovým otrokárom, zákon Boží aj jemu ukladal povinnosti voči nim a im priznával práva ľudskej dôstojnosti. Tu akoby bolo otrokárstvo zrušené, hoci inak v dejinách trvalo ešte celé tisícročia. Bolo zrušené láskou, ktorú mal veriaci Abram ku všetkým blížnym, či už boli otrokmi, alebo slobodnými.
Podobne ani Pán Ježiš o dvetisíc rokov nezrušil otroctvo revolúciou a uzákonením a ani Cirkev nie. Tak sa totiž otroctvo zrušiť nedá. Ono sa z ľudských vzťahov vytrácalo všade tam, kde začala panovať viera a láska. A naopak: napriek úradnému zrušeniu otroctvo zostáva všade tam, kde ešte nie je viera a láska. Aj u nás. Aj dnes.
Veď čím je mladý učeň na škole a na internáte voči svojim o rok-dva starším spoluučňom, keď sú schopní s ním doslova zametať podlahu ako s handrou, zmlátiť ho za čo chcú, ako chcú a kedy chcú, prípadne aj za nič a on nemá ako uplatniť svoje ľudské práva? Čím je mladý vojak na vojenčine oproti mazákom, ktorí ho vo dne v noci šikanujú, musí povytierať šnúrkami z topánok desať vedier vody pri tzv. umývaní podlahy, alebo vydrhnúť dlážku, či dokonca záchodové misy zubnou kefkou, alebo ho jednoducho vyhodia von oknom, aby sa ako mladý vták učil lietať, atď, atď?!? A beda mu, ak sa opováži čo i len naznačiť sťažnosť! Alebo čím je žena v domácnosti alkoholika...?
Netreba vymenúvať všetky formy otrockého bezprávia dnes... Len to sa tu chcelo povedať, že uzákonené otroctvo ani pred štyritisíc rokmi nebolo otroctvom tam, kde vládla viera v Boha a láska k blížnemu a že aj po zákonnom zrušení otroctva dodnes vládne všade tam, kde panuje hriech, kde Božie pravdy ľudia nechcú prijať do svojho života.

4. K otázke zrušenia otroctva patrí ešte poznámka o autorite. Ani formálne zrušenie otroctva na papieri, ani jeho praktické zrušenie v živote ešte neznamená zrušenie autority a hierarchických vzťahov v rodine a v ľudskej spoločnosti. Každá ľudská spoločnosť, počnúc rodinou ako najmenšou jej bunkou, je a musí byť usporiadaná hierarchicky. Vždy v nej boli, sú a budú podriadení a nadriadení. Len o to ide, že aj podriadení majú svoje práva a aj nadriadení majú svoje povinnosti: „Kto je medzi vami prvý, nech je sluhom všetkých.“ Niet človeka, ktorý by nemal nijaké práva, ani takého, ktorý by nemal nijaké povinnosti. Iba deťom a ťažko chorým sa neukladá iná povinnosť okrem poslušnosti.
Spravidla je to však tak, že každý človek je voči niekomu podriadený a voči niekomu nadriadený. Podľa toho potom má každý rozličné práva a rozličné povinnosti. Aj štrnásťroční, aj mladší... Ak sú si vedomí viac svojich práv, ako svojich povinností, je to vážny nedostatok výchovy a sebavýchovy. Vtedy nerastie u nich vedomie zodpovednosti rovnomerne s vedomím práv a nepreberajú na seba dosť služieb, ktoré by už mali zvládnuť. Nielen poriadok vo svojej izbe a vo svojich školských veciach, ale aj mnohé domáce práce by už mali v tomto veku robiť s úplnou samozrejmosťou – aj spovedať sa pri ich prípadnom zanedbaní. Býva to často chybou rodičov, že robia všetko namiesto detí, „len aby sa chudiatka mohli učiť“ a stávajú sa tak otrokmi „jeho veličenstva“ dieťaťa. Alebo nemajú dosť trpezlivosti pozerať sa na to, ako ich syn či dcéra robí niektoré práce, preto si radšej všetko rýchlejšie a lepšie urobia sami. K tomu sa hovorieva príslovie: „Zabudol vôl, že teľaťom bol“.
Veľa treba hovoriť konkrétne v rodinách, rodičia s deťmi, o právach a povinnostiach z hľadiska lásky, aby sa deti necítili zotročené, keď sa od nich niečo právom očakáva, alebo aby sa nestali otrokármi svojich rodičov a okolia...

5. Pritom treba podčiarknuť hľadisko viery: že totiž priamym dôsledkom našej viery je plniť si svoje povinnosti voči Bohu i ľuďom. Treba o tom hovoriť pri tejto kapitole, lebo práve na ňu sa odvoláva aj sv. Pavol: „Abrahám uveril a počítalo sa mu to za spravodlivosť“ (por. Rim 4, 3 a Gn 15, 6). Šlo o to, že Boh mu napriek jeho i manželkinej starobe prisľúbil syna a on uveril. Na toto sa vplyvom M. Lutera odvolávajú mnohí oddelení bratia a stavajú na tom tzv. teológiu „sola fide“, („len viera“). Niektorí dokonca vraj pod heslom: „Hreš, koľko chceš, len silno ver!“ Samozrejme, že podľa tohto hesla nikto nežije svoju vieru ani medzi oddelenými bratmi, veď to by nebola viera. „Viera bez skutkov je mŕtva!“ – píše sv. Jakub a odvoláva sa na to isté miesto knihy Genezis (Jak 2, 2 1n). Tomuto neodporujú ani výroky apoštola Pavla, že budeme ospravedlnení z viery a nie zo skutkov, veď Sv. Duch, ktorý viedol pri písaní aj Pavla, aj Jakuba, si nemôže protirečiť. Ak v liste Rimanom predsa čítame, že sme ospravedlnení vierou, nie skutkami, to je niečo špeciálne. K tomu si treba prečítať aj súvislosti, v akých to sv. Pavol píše (aspoň 3, 21 – 4, 25) a neslobodno vytrhnúť takýto citát zo súvislostí. Stručne by sa to dalo povedať asi takto: sv. Pavol tu netvrdí, že mravne dobré skutky sú v živote viery zbytočné, ale špeciálne o skutkoch podľa liturgických predpisov starozákonnej liturgie, teda o obriezke, o židovských sviatočných dňoch, bohoslužbách a obetách. Hovorí, že toto všetko bolo vynikajúce a potrebné ako príprava na príchod Mesiáša, ale práve preto teraz treba už veriť Mesiášovi, Kristovi a nie sa spoliehať na tú liturgiu, ktorá už svoje poslanie splnila. V časoch očakávania Mesiáša mohli byť spasiteľné aj takéto skutky viery, veď na to ich ustanovil sám Boh, ale Kristovým príchodom stratili zmysel a účinnosť. Po jeho príchode aj obriezka, aj starozákonné obety sú zavŕšené krstom a Kristovou obetou. Ale ako viera pred Kristovým príchodom, tak aj viera po ňom sa musí prejavovať aj skutkami.
Napriek tomu sú aj v katolíckej Cirkvi nielen nepoučení veriaci, ale dokonca aj pomýlení kňazi, spovedníci i kazatelia, ktorí si jednoducho povedia: načo sa trápiť nad hriechami,
tých sa aj tak nezbavíme, aj tak budeme hrešiť stále, hlavné je len to, aby sme neprestali veriť... A pritom pod vierou neraz rozumejú len to, aby sme verejne nepopreli, že veríme v Božiu existenciu, ba niektorí dovoľujú aj to, napríklad funkcionárom a učiteľom, aby vraj nemali v zamestnaní problémy. Takto zostane viera bez skutkov a takíto ľudia už len to veria, že ešte veria. V skutočnosti už ani nejde o vieru v Boha.
Ako hrozne to znie, keď niekto ľahostajne poznamená: „Veď sa z toho vyspovedám...“ Alebo rúhavo pohodí plecom: „Čo na tom, že hreším, veď Pán Boh je milosrdný, odpustí mi a môžem hrešiť ďalej a zase mi odpustí a tak dokola... Život je už taký...“ Takto sa to hovorieva pri tzv. nevyhnutných hriechoch, keď napr. niekto v nedeľu stavia dom, pracuje v záhrade, podvádza v zamestnaní tým, že si píše neodrobenú prácu a čas, či klame doma vo veci minutých peňazí, aby bol pokoj... Alebo keď sa odvolávame na svoju povahu: „Ja za to nemôžem, ja som už taký...“ aj 14-roční už musia vedieť, že takýto prístup k svojim i cudzím hriechom je opovážlivým spoliehaním sa na Božie milosrdenstvo, čiže neodpustiteľným hriechom proti Sv. Duchu.
A nedajme sa tu mýliť ani nesprávnym odvolávaním sa na Abramovo ospravedlnenie z viery bez skutkov. Pavol sa na neho odvoláva preto, lebo Abram nebol vtedy ešte ani obrezaný, ani nemal nijaké liturgické starozákonné predpisy a predsa bol ospravedlnený vierou. Ale nie vierou teoretickou bez skutkov, bez praktických postojov v živote, veď on dokonca obetoval svojho syna, až takú praktickú, skutkovú vieru mal!!! Pri tomto rozhovore rodičov a detí bude vhodné pripomenúť si nielen domáce a školské povinnosti ako skutky viery, ale aj spovedné predsavzatia, či sa premieňajú na skutky viery obranou proti budúcim hriechom.

6. Chlapcov azda viac než dievčatá bude zaujímať spôsob, ako sa za Abramových čias uzatvárali zmluvy a čo z toho zostalo dodnes. Aký to má význam, to by malo zaujímať všetkých rovnako. Zmluva sa uzatvárala pri obete zvierat na oltári. Abram najprv obetné zvieratá preťal na polovicu a pomedzi dve polovice prešli tí, čo zmluvu uzatvárali: Abram a Boh v podobe ohňa a dymu. Tým bola zmluva spečatená. Zvieratá potom obetovali čiastočne spálením na oltári, čiastočne ich konzumovali pri obetnej hostine.
Z tohto prastarého zvyku uzatvárania zmlúv z čias, keď ešte ľudia nevedeli písať, sa čosi zachovalo podnes. Keď chlapci uzavrú stávku, zmluvu, dohodu, dohodnú sa na treste porazeného a odmene víťaza, potom si podajú ruky. A platí to od chvíle, keď niekto tretí ich ruky „pretne“, ako sa kedysi pretínali obetné zvieratá.
Podľa biblických odborníkov v Jeruzaleme má toto pretínanie hlboký zmysel. Zmluvné stránky sa zaväzujú zmluvu dodržať a v prípade nedodržania sú ochotní dať sa tak preťať, ako sú preťaté obetné zvieratá. My na to pri svojich stávkach málokedy myslíme a vôbec zdá sa, že sme si akosi odvykli brať svoje slovo vážne, až smrteľne vážne, ako to bolo v Abramových časoch. A to je nie malá škoda...

7. V prípade Abramovej zmluvy je dôležitý aj symbol ohňa a dymu. Tento symbol Božej prítomnosti zostal v dejinách spásy ešte veľmi dlho, vlastne až dodnes. Mojžišovi sa Boh zjavil v horiacom kríku a on už z toho symbolu vedel, že je to „Boh Abrahámov“ (Ex 3, 2). Na púšti potom sprevádzal Boh Abramových potomkov v podobe ohnivého a dymového stĺpa. Ten istý Boh uzavrel s nimi na Sinaji zmluvu a tiež sa zjavil v podobe ohňa (Ex 19). Mnohokrát ešte použil tento spôsob svojej prítomnosti – v Novom zákone na Turíce zostúpil Duch Sv. na apoštolov v podobe ohnivých jazykov. Aj my pri rozličných bohoslužbách i doma dodnes zapaľujeme sviece... No nielen symbol pretrváva tisícročia, ale ten istý večný Boh vedie k sebe ľudstvo počas celých dejín. Celé ľudstvo i každého z nás. O to by sme sa vo viere mali pevne opierať a za to ďakovať...

SÁRINE KRIVÉ CESTY A BOŽIA PRIAMA CESTA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. aké zvyky a štátne zákony platili o manželstve za Abrama,
2. rozdiel medzi sviatostným a prirodzeným manželstvom,
3. že kresťanským ideálom je sviatostné manželstvo a
4. že neprispôsobovať sa tomuto svetu v otázke manželstva je požiadavkou viery.

1. Podľa odborníkov dominikánskej biblickej školy v Jeruzaleme Abram mohol prísť do Kanaánu okolo roku 1850 pred J. Kr. ako 75-ročný muž so svojou o desať rokov mladšou manželkou Sarai. Aké štátne zákony a zvyklosti platili vtedy o manželstve, dozvedáme sa z niekoľkých prameňov. Z tejto doby, označovanej ako stredná doba bronzová (2100 – 1550 pred J. Kr.), sa nám zachovalo už aj niekoľko písomností, ktoré odborníci lúštia, prekladajú a niečo i zverejňujú. Epos o Gilgamešovi vyšiel aj v slovenčine. Hlinené tabuľky o egyptskom lekárovi Sinuhe, spracoval veľmi voľným románovým štýlom Valtari. Spomínali sme už akkadskú poému o stvorení Enuma Eliš. Z hľadiska manželského zákona je veľmi cenný zákonník (kódex) Chamurapiho. Zachoval sa nám asi z roku 1750 pred J. Kr. vytesaný do kameňa. Tento významný a svojím zákonníkom navždy preslávený panovník (1791 – 1749 pred J. Kr.) politicky zjednotil Sumerov, ktorí po úpadku znovu ožili, a Akkadov, ktorí po Sumeroch prevzali moc i štafetu kultúrneho rozvoja. Zákonníkom sa mu však podarilo nielen politicky zjednotiť veľkú ríšu, ale aj ustáliť, zjednotiť a právne zakotviť zvyklosti svojej doby.
Z jeho kódexu vieme, čo vtedy ľudia bez Božieho zákona považovali za dobro a čo za zlo. Iste by bolo zaujímavé poznať celý tento zákonník, lebo sú v ňom napr. aj také „drobnosti“, ako má byť potrestaný lekár, ktorý pri operácii šedého zákalu oka poškodí oko... Mužovi dovoľoval mať aj viac žien a zákon presne vymedzoval práva prvej manželky a práva vedľajšej, aj miesto ich detí v rodine.
Mladšia, ale podľa Chamurapiho zákonníka písaná, je manželská zmluva rodiny Tehaptili (1500 pred J. Kr.). Našla sa v Nuzi, v zrúcaninách archívu bohatého mezopotámskeho kupca: „Ak žena bude mať deti, muž nemá právo vziať si druhú ženu. Ak však nebude mať deti, potom ona sama vyberie manželovi otrokyňu a deti zrodené z tohto zväzku vychová tak, akoby boli jej vlastnými deťmi.“
Presne podľa tohto zákona, ktorý sa dodržiaval celé stáročia po Chamurapim a určite aj celé stáročia pred ním ako zvyk, sa zachovala aj Sarai, manželka Abrama. Boh sľúbil Abramovi potomstvo a ona bola neplodná. Čo robiť? Urobila to, čo robili všetci pohania naokolo: vybrala pre Abrama otrokyňu Agar. Také boli vtedy zvyky i štátne zákony.

2. Ale Božie zákony o manželstve boli už aj vtedy iné, ako štátne. Bolo to síce asi šesť storočí pred Mojžišom, no Boh nedával svoje zákony ľuďom len výlučne cez Mojžiša. Dával im ich už v raji a potom stále cez svedomie. Aj zákon o manželstve patrí k tým prazákonom, ktoré mal človek od svojho stvorenia. Ustanovil ho Boh v raji už pred prvým hriechom ľudí. Ešte nie sviatostné ako od čias Pána Ježiša, iba prirodzené. Ale aj prirodzené zákony sú Božie.
Prvé porušenie zákona jednotnosti manželstva Sv. písmo odsudzuje u Lamecha ako hriech, ako vystupňovanú zlobu v Kainovom pokolení. Mnohoženstvo Boh neustanovil, ani nikdy neschválil. Vidíme to aj z takého Božieho riadenia, podľa ktorého sa cez celé milióny rokov stále rodí zhruba rovnaký počet mužov a žien, teda pre jedného muža len jedna žena. Toto platilo od samého začiatku ľudstva a bude stále platiť ako prirodzený zákon. Niektorí by síce chceli tvrdiť, že aj ľudia pôvodne žili v stádach, ako žijú niektoré zvieratá, a aj potomstvo plodili podľa práva silnejšieho ako zvieratá, a tak vraj bolo tzv. mnohomužstvo, keď žena mala viac mužov a bola hlavou rodiny (tzv. matriarchát).
Na takéto domnienky však niet dosť solídnych podkladov. Našlo sa síce z praveku dosť sošiek a vyobrazení žien, nahých žien, prípadne len niektorých častí ženského tela. Ale na tom predsa nemožno stavať teórie o matriarcháte, lebo takých obrazov a sôch bolo vždy dosť všade tam, kde upadli mravy, a aj dnes si mnohí, počnúc uličníkmi až po umelcov (ktorí sa naivne myslia, že sú moderní, keď kreslia akty!) dovoľujú zameriavať svoju pozornosť na nahé telo ženy a nie na jej dušu a tak ponižujú ženy!
Toto však Boží zákon nikdy nedovoľoval. Ani vtedy za Abrama, ani predtým, ani potom, hoci manželstvo bolo iba prirodzeným, ešte nie sviatostným zväzkom muža a ženy. Už aj vtedy malo byť manželstvo plne ľudské a preto muselo ísť v ňom o trvalý a úplný, nielen telesný, ale aj duševný zväzok medzi jedným mužom a jednou ženou.
Aj Abram to takto chápal, preto svoju manželku Sarai neprepustil, aj keď bola neplodná, ani sa nepokúšal byť jej neverný. Pán Ježiš devätnásť storočí po Abrahámovi povýšil manželstvo na sviatosť, a tak sa manželstvo pokrstených stáva nielen prirodzenou zmluvou, ale aj prostriedkom milosti. Rodinným životom sa manželia posväcujú práve tak, ako sa posväcuje kňaz napr. slúžením sv. omše, spovedaním a inými kňazskými službami. Nielen sami manželia si navzájom pomáhajú ako v prirodzenom manželstve, ale Boh im pomáha osobitnými milosťami v spolužití i vo výchove.
P. Ježiš, posvätil rodinný život tým, že keď sa stal človekom, neprijal na seba telo dospelého človeka, ani neprišiel ako dospelý človek z neba, ale narodil sa v rodine a v nej vyrastal so všetkými každodennými starosťami i radosťami.

3. Ideálom kresťanských manželov nie je Abramovo prirodzené manželstvo, ani Dávidovo či Šalamúnovo mnohoženstvo. Ideálom je nadprirodzené, sviatostné manželstvo, ako ho ustanovil Pán Ježiš. No ako Pán Boh nezjavil tajomstvo Najsvätejšej Trojice hneď, ale najprv len svoju existenciu, potom svoje jednobožstvo a až potom svoju trojjedinosť, tak ani o manželstve nezjavil hneď všetko. Dlho toleroval to, že ľudia o jeho trojjedinosti nevedeli vôbec nič a aj to, že nepoznali sviatostné manželstvo. Ako nám postupne zjavoval pravdy o sebe, tak aj pravdy o nás, aj tie o manželstve. Ako by nebolo správne, keby niekto trval len na starozákonnom pojme o Bohu, tak ani na starozákonnom pojme o manželstve.
Niečo by sme sa však mohli od nich naučiť. Napr. to, že za cieľ manželstva považovali deti a túžili mať ich čím viac. To by malo byť aj vo sviatostných manželstvách, lebo veď pre tento cieľ dostávajú špeciálnu sviatostnú milosť. Nebolo zdravé, že bezdetnosť považovali v Starom zákone za Boží trest a dokonca za dôvod na rozvod, alebo na mnohoženstvo, týmto by sme sa nemali dať pomýliť...

4. Abramov problém v týchto dvoch kapitolách je problém viery, či sa v prípade neplodnosti svojej manželky prispôsobí tomuto svetu, civilnému zákonu a zvykom, alebo či vytrvá na ceste viery a bude čakať, ako situáciu vyrieši Boh. Vidíme, že na nahováranie svojej manželky Sarai zlyhal a zariadil sa nie podľa prisľúbenia viery, ale podľa spôsobov tohto sveta. Vzal si za manželku Agar, ktorú mu vybrala Sarai a mal s ňou syna Izmaela. Doplatil na to mnohými trpkosťami on sám i celá rodina, ba celé generácie po ňom. Lebo zariadiť sa v otázke manželstva a rodiny podľa sveta a nie podľa viery, je taký vážny omyl, že ani vyvolený Abrahám so všetkou Božou pomocou, ktorú mu Boh neodoprel ani potom, to nedokázal napraviť za celý svoj život.
Aj na tomto jeho chybnom kroku a neskôr aj na iných nám Pán ukazuje, aká je dôležitá otázka manželstva a rodiny. Naši chlapci a dievčatá by si mali ujasňovať kritériá viery a modliť sa za svoje budúce rodiny, aby sa podľa viery riadili už pri výbere životného partnera a potom v každom jednotlivom rozhodnutí.
Štát, ktorý si neosvojí Božie normy, môže nám aj v tejto otázke dovoľovať všeličo, aj rozvody, aj potraty, ako Abramovi dovolil mnohoženstvo, ale my sa musíme držať Pána a jeho pravdy.

ABRAHÁMOV ŽIVOT S BOHOM

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. hlbokú pravdivosť príslovia: „Hosť do domu, Boh do domu
2. že v tomto nám dal príklad aj Pán Ježiš a
3. že sa to týka všetkých.

1. Život viery, život s Bohom, sa v našom úryvku Sv. písma prejavil u Abraháma trojako: ochotnou poslušnosťou príkazu o obriezke, pohostinstvom a modlitbou za hriešne mestá Sodomu a Gomoru. Bližšie si vysvetlime aspoň jeden z týchto prejavov jeho viery: pohostinstvo. Nešlo totiž len o bežné východniarske pohostinstvo, ale o vieru.
Boží poslovia prišli k nemu v čase, kedy ich mohol Abrahám najmenej čakať. Prišli v poludňajšej páľave, keď v tých krajoch všetci odpočívali, lebo v takej horúčave sa pracovať nedá. V tomto čase dňa odpočívali aj pútnici, na cestu vykročili až keď páľava slnka trochu ustupovala a potom zase včas ráno, kým slnko nevystúpilo vysoko. Ale hoci prišli ako nečakaní hostia a celkom neznámi, prijal ich ako Božích poslov.
Niektoré preklady jeho privítanie prekladajú aj v takomto zmysle: „To nie je len tak, že prechádzate okolo mňa...“ Náš preklad má: „Prečo by ste mali prejsť popri služobníkovi svojom?“ Aj tu je obsiahnutý zmysel: „Prečo by ste mali prejsť len tak bez zastavenia?“ Ale prvý preklad má ešte hlbší zmysel: „To nie je len tak, to nie je náhoda, to je Božie riadenie..." V živote viery nejestvujú náhody. To nie je len tak, že chodíš práve do tejto triedy,... že máš práve takúto povahu,... že si na ulici stretol práve X.Y... Abrahám videl Božie riadenie vo svojom živote, nie náhody. Nevedel ešte, kto k nemu ide, ale s istotou vedel, že ho posiela Boh, nech je to ktokoľvek. Preto ich prijal ako samého Pána.
List Hebrejom dosvedčuje, že tí, ktorí nezabúdali na pohostinnosť, takto nevedomky prijali anjelov (por. 13, 2). Myslí sa tým aj na Tobiáša (Tob 5, 5), ale aj na Abraháma a Lota (Gn 19, 1n). Na Východe je pohostinnosť jedným z dobrých zvykov. Už aj to by bolo nasledovaniahodné. Ale Abrahám aj tieto služby prežíval s Bohom ako Pán Ježiš umývanie nôh – a to je ešte viac hodné nasledovania. Najmä pre nás, čo nie sme jeho pokrvnými príbuznými, takže to nemáme v krvi, ale sme jeho synmi a dcérami vo viere.
Aj pohania, hoci vo svojich pomýlených náboženstvách zblúdili od poznania pravého Boha a navymýšľali si mnoho „bohov“, predsa len stále túžili po kontakte s Bohom – veď Boh si nás pre seba stvoril a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Bohu (sv. Augustín). Ani pohania teda nezabudli na to, že Boh nám chce byť a je blízky. Preto tiež vo svojich povestiach rozprávajú o tom, ako sa ľuďom zjavovali „bohovia“ v ľudskej podobe. Jedna grécka báj dokonca navonok vyznieva podobne, ako tento Abramov príbeh. Bezdetný Hyrieus prijal a pohostil troch „bohov“, Dia, Poseidona a Hermesa a oni mu za to darovali syna.
A predsa je Abrahámov prípad celkom iný. Jemu nedáva Boh syna preto, že si to vyslúžil svojím pohostinstvom, akoby mu bol Boh zaviazaný vďakou, veď mu ho prisľúbil už dávno predtým. A keď sa mu Boh zjavil, tak to nebolo len tak z rozmaru ako v gréckych bájkach, ale preto, že mal s ním presný plán bez ohľadu na jeho pohostinnosť. Ani Abrahám ich nepohostil preto, aby mu dali syna, veď spočiatku ani nevedel, o koho ide. Jednoducho sa u neho láska k Bohu spájala s láskou k ľuďom. Vedel, že keď idú okolo neho neznámi pútnici, tak mu ich posiela Boh, aby ich pohostil a on to urobil naozaj štedro. Pre troch ľudí dal zabiť teliatko a napiecť chlebíkov z tridsaťšesť litrov múky, a to z tej najlepšej! Isteže to nemohli zjesť všetko a Abrahám im pripravil aj na cestu, ale aj tak to bolo príliš mnoho. Nakoniec, u neho to mal kto zjesť, ale najdôležitejšie je iné: spojenie služby s vierou! Spojenie lásky k Bohu a k blížnym!
Nič nenaznačuje, že by bol Abrahám nejako mimoriadne prekvapený alebo dokonca preľaknutý, keď vysvitlo, že ide o anjelov, o celkom zvláštnych Božích poslov, ktorých posiela Boh osobitne jemu, aby mu oznámili blízke narodenie Izáka. Veď beztak sa už od začiatku pozeral na nich očami viery, teda ako na Božích poslov...

2. Nám uľahčuje podobný pohľad viery už dvetisíc rokov príklad Pána Ježiša. „Ježiš vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza...“ – čo urobil? On, Boží Syn, vedomý si svojho božstva, svojej vznešenosti, nekonečnej vyvýšenosti nad celý svet, nad priateľov i nepriateľov, nad prírodu i nad celý vesmír, ktorý vznikol skrze neho..., keď si uvedomoval, že ide k Otcovi, s ktorým je od večnosti ako jediný Boh... Čo urobil? Je veľmi zaujímavé, čo v tomto vedomí najvznešenejších myšlienok a skutočností Ježiš urobil: „Vstal od stola, zobliekol si odev, vzal si plátenú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať ich zásterou, ktorou bol prepásaný“ (Jn 13).
Urobil teda to, čo vo vtedajšej otrokárskej dobe robievali otroci svojim pánom. Nie preto, že musel. Ani nie preto, že by chcel byť mimoriadne slušný voči svojim hosťom, veď aj on bol hosťom vo večeradle a to prvým! Ale ako Boží Syn chcel nám dať príklad služby, aby sme vo vznešenom vedomí, že sme Božími synmi a dcérami prejavovali svoju lásku k blížnym. Keď teda robíme akúkoľvek službu, či niekoho pohostíme alebo ponúkneme cukríkom, chce, aby sme to robili s vierou. Nie len zo zvyku, ani z prinútenia, ani z ohľadov, čo by povedali ľudia, keby sme napr. nepozdravili, ale s vierou... Ako Abrahám, ako Ježiš...
Podať pohár vody, ponúknuť stoličku, či slané tyčinky, utrieť dieťaťu noštek,... to všetko má byť preniknuté vedomím, že v ľuďoch k nám prichádza Pán, že to jemu preukazujeme lásku, keď im poslúžime. Veď tak to povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili... a čo ste neurobili im, ani mne ste to neurobili!“ (por. Mt 25, 3ln).

3. Zvlášť chlapcom bude azda užitočné pripomenúť, že nie Sára, ale Abrahám pohostil troch neznámych pútnikov. A službou vo večeradle nepoveril Ježiš ani Pannu Máriu, ani inú ženu, ale mužov. Vtedy i dnes. Nielen dievčatá sa majú učiť ochotne, pohotovo, radostne a štedro poslúžiť, ale aj chlapci. Chlapci v rodinách nie sú na to, aby dievčatá mali koho obsluhovať. Aj chlapci majú slúžiť tak, ako Abrahám. Samozrejme ešte s tým rozdielom, že Abrahám mal vtedy už deväťdesiat deväť rokov! Už nemal toľko síl, ako mladší mužovia a mládenci. Ale on sa aj napriek tomu vedel prekonať. Ani ho len nenapadlo špekulovať, či sa mu chce alebo nechce poslúžiť..., ako často špekulujeme my. Dokázal prekonať únavu z práce, únavu z poludňajšej páľavy i únavu z vysokého veku. Sv. písmo výslovne píše, že Abrahám utekal hosťom v ústrety, potom sa ponáhľal za Sárou, potom bežal ku stádu... Zoči voči takémuto príkladu služby Abraháma, no najmä Božieho Syna, isto nájde každý chlapec i dievča, ba i rodičia niečo, v čom by mali svoje služby s vierou poopraviť, vylepšiť...

BOH TRESTÁ HRIEŠNE MESTÁ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že úprimnosť je nutná aj v problémoch pohlavného života,
2. v čom spočíval sodomský hriech a aké mal následky,
3. že v tejto oblasti maličkosti nie sú maličkosťami a
4. že treba jasne hovoriť aj o príležitostiach k hriechom.

1. Niektoré deti sa ostýchajú hovoriť s rodičmi o problémoch pohlavného života. A niektorí rodičia sa ostýchajú ešte viac. Preto si pripomeňme niekoľko dôvodov, pre ktoré treba práve v rodinách úprimne hovoriť o týchto otázkach.
Predovšetkým: ak Sv. Duch považuje za potrebné hovoriť o tom aj vo Sv. písme, musíme to považovať za potrebné aj my. Božie slovo rieši celý ľudský život od počatia až po večnosť, a to všetky oblasti života. Z hľadiska čnosti a hriechu rieši aj pohlavný život človeka a my si ho musíme tiež riešiť z tohto podstatného hľadiska. Psychológovia hovoria, že je potrebné hovoriť s deťmi o týchto veciach už pred pubertou, keď v nich ešte nepôsobí telesná žiadostivosť a ostýchavosť im nebráni v úprimnosti. Spýtajú sa aj na počatie dieťatka práve tak bez rozpakov ako na mašličku a cumlík.
Okrem viery v Božie slovo a dôvery k psychológii vedie k tomu aj praktická skúsenosť. Prostredie, v ktorom žijeme, nie je oveľa lepšie, ako bolo v Sodome, ak vôbec je lepšie. Ak dieťa nehovorí s rodičmi o tom, čo vidí na ulici, na lavičke pred školou, či priamo v škole, alebo v autobuse, to ešte neznamená, že nič nevidelo. Znamená to, že si to dieťa rieši bez rodičov, čo ani najnaivnejší nemôže považovať za ideálne. A veľmi naivní sú aj tí rodičia, ktorí si myslia, že ich dvanásť a viac ročných synov a dcéry to ešte nezaujíma. Musí ich to zaujímať už aj preto, že niektoré dievčatá už v šiestej triede začínajú menštruáciu a potrebujú výnimky na telesnej výchove, chlapci si všimnú, že chodia na WC s kabelkou, majú o rok, dva staršie kamarátky...
Deti by mali o tom hovoriť práve s rodičmi a nielen medzi sebou cez prestávky a na ulici. Nie vždy, ale možno spravidla chlapec s otcom a dievča s matkou. Nespoliehajme sa na literatúru, osvetové prednášky v školách, samovýchovu z ulice. Vhodná literatúra takmer nejestvuje a vhodných prednášok je ešte menej. Deti na tieto otázky narazia, aj keď nechceme, aj keď sami nechcú a musia si ich nejako riešiť. Najlepšie je, keď si ich riešia s rodičmi.

2. Vážnosť a podstatu sodomskeho hriechu pochopíme len vtedy, keď si všimneme jeho súvis s Abramovým zasväteným životom, ako aj jeho následky.
Abram sa usiloval poslúchať Božiu vôľu vo všetkom, a preto sa vzdával domova, príbuzenstva, majetku i svojich plánov a zasvätil Bohu aj svoj najintímnejší život, čo vyjadril obriezkou. A Sodomčania, ktorí žili v bohatom údolí, v pohodlí, v hriechoch pýchy, sebectva, nevery, mali opačný postoj. Východniari majú napr. dodnes vrodenú pohostinnosť, ale Sodomčania nie. Jediný Lot, cudzinec, bol ochotný privítať a pohostiť neznámych hostí. Dovoľovali si pôžitky nielen v jedení, pití, v bývaní a v obliekaní, ale aj v mravnom, vlastne v nemravnom živote. Aj na neznámych mužoch sa chceli dopustiť, ako sa nepochybne dopúšťali medzi sebou, ťažkého hriechu proti prírode – homosexuality. Teda tak, ako sa Abram úplne zasvätil Bohu, oni sa úplne poddali diablovi a oddali hriechu. Ako sa Abramovo zasvätenie muselo vzťahovať aj na pohlavný život, aj hriechy Sodomčanov sa týkali celého ich života, aj pohlavného.
Aké to malo následky? Katastrofálne. Už aj v prirodzenej oblasti, keď mužovia žili s mužmi, ženy so ženami a po deťoch netúžili. Ani ich nemali a hrozilo im vymretie, aj keby Pán nebol ohňom zničil ich mestá. Vidíme to z toho, že sa v celom meste nenašlo ani desať spravodlivých, pre ktorých by Pán bol ušetril celé mesto. Boh zachránil kvôli nevinným deťom Ninive. No Sodomu nemohol ušetriť ani kvôli tým, lebo v Sodome deti neboli... Je to smutné až kruté konštatovanie, ale nepriamo ho potvrdzuje aj Pán Ježiš. Hovorí, že za Noemových čias ľudia jedli, pili, ženili sa a vydávali... A za čias Lotových len jedli, pili, kupovali a predávali, sadili a stavali... (por. Lk 17, 26n).
Ani tí dvaja, čo boli ochotní vziať si za ženy Lotove dcéry, netúžili po manželstve tak, že by boli ochotní odísť z mesta kvôli budúcim manželkám, aj keď už neverili Lotovi, že ich mesto bude za pár hodín zničené. Aj oni, zdá sa, patrili medzi zvrhlých mužov Sodomy. Pán ani nemusel ohňom potrestať ich mesto, boli by aj tak vyhynuli. Tento oheň bol pre nich iba milosťou. Mohli si v ňom podľa vážnosti Božieho trestu uvedomiť i vážnosť svojich hriechov, ľutovať ich a zachrániť si dušu.
Porovnajme ich hriešny pôžitkársky život s Abramovým obetavým a požehnaným životom! Čo je krajšie? Hriech má zlé následky už tu na zemi a ešte horšie vo večnosti. Hriech môže byť zaujímavejší a príťažlivejší ako čnosť iba na chvíľu, kým nemyslíme na jeho následky. Chlapci si prezerajú nemravné obrázky, prípadne si ich kreslia, bavia sa na nemravných vtipoch... Tým vzbudzujú zvedavosť aj u veriacich. Ale tí vidia ďalej, pozerajú aj na následky. Ako raz budú žiť títo chlapci a dievčatá vo svojich manželstvách? Len pôžitkársky na úkor okolia... Dokedy?... A ako vo večnosti? Naozaj sa oplatí nechať ich tak a nepúšťať sa s nimi do hriechov. Alebo ako Dominik Savio, keď sa spolužiak vysmieval z pekelného ohňa, že sa v ňom bude príjemne ohrievať: nepovedal mu nič, len mu o chvíľu zapálil zápalku pod rukami založenými za chrbtom. Ten sa na neho s krikom oboril, ale Dominik sa len usmial: Oproti večnému pekelnému ohňu to bola predsa len mizerná zápalka!

3. V oblasti čistoty nie je nič takou maličkosťou, že by to mohlo byť aj dobré aj zlé, akési neutrálne, že to nie je ani hriechom ani čnosťou. Lavína sa môže začať aj tým, že sa začne kotúľať malý kamienok, kúsok ľadu, alebo hrudka snehu. Ani Sodomčania nehrešili hneď tými najťažšími hriechami proti prírode – to by boli hneď vyhynuli. Tiež začali maličkosťami, ktoré podcenili, nebrali dosť vážne. Tak sa začínajú lavíny našich hriechov.
Nemusí mať každý hriech hneď najvážnejšie následky, ani každý hriech proti čistote nemusí mať hneď viditeľné katastrofálne následky. A predsa sa vyplatí radšej sa v každej maličkosti zasvätiť Bohu ako Abram, než hrešiť ako Sodomčania, hoci len v maličkostiach. Aj malými dobrými skutkami a sebazapreniami si získavame Božiu milosť pre seba i pre blížnych. Niekedy len pomáhajúcu, ale aj to stojí za to. A aj malými hriechami ju strácame.
Zdá sa však, že v našich okolnostiach hovoriť o maličkostiach ani veľmi nie je možné. Ako Abram bol výrazne zasvätený Bohu a preto výrazne požehnaný, tak Sodomčania boli výrazne oddaní hriechu a preto výrazne potrestaní. Zdá sa, že aj nám sa ponúkajú len dve cesty: celkom sa zasvätiť Bohu, alebo celkom sa dať strhnúť hriechu. Nijaká „zlatá stredná cesta“ nejestvuje. Ani vševediaci P. Ježiš ju nepoznal a hovoril nám len o dvoch cestách: úzkej do večného života a širokej do zatratenia (Mt 7, 13).
Nie náhodou sa dnes až 95 percent chlapcov a dievčat celé roky nevie ovládať v pohlavnom živote – neraz aj proti svojej vôli, keď sa im to samým prieči. Kto sa však ako Abram celkom oddá Bohu, odolá hriechom aj uprostred takého sodomského prostredia, aké býva na školách, internátoch a na pracoviskách...

4. Najmä na začiatku puberty sa dostávajú vaše deti do ťažkého boja so zvedavosťou. Preto ich treba včas a konkrétne varovať pred nebezpečnými knihami, časopismi, piesňami, filmami, ale najmä kamarátmi, ktorí im budú za vaším chrbtom tieto nebezpečenstvá sprístupňovať. Lot nazýval Sodomčanov „bratia moji“, ale kam ho títo „bratia“ doviedli? Pred takýmito „kamarátmi“ treba deti celkom konkrétne a menovite varovať. Ale aj pred dospelými úchylnými ľuďmi, ktorí poznačia psychiku detí často na celý život. Stretnutia detí s nimi nie sú ani zďaleka také zriedkavé, ako si to rodičia myslia. Mnoho dievčat sa doslova bojí manželstva len preto, že vďaka nepozornosti rodičov majú z detstva či zo začiatku puberty zlé zážitky, o ktorých sa boja hovoriť. Mnoho chlapcov sa naučí sebaukájaniu i homosexualite od starších kamarátov, nezriedka od blízkych dospelých príbuzných. A nech je to akokoľvek trpké, treba deti varovať aj pred takými kňazmi, ktorí ich podceňujúc nebezpečenstvá hriechu zavedú do blízkych príležitostí k hriechom: na kúpaliská, nebezpečné výlety, zlé filmy, ba niekedy aj v spovednici nezaujmú k hriechom jasné odmietavé stanovisko a pomýlia deťom normy dobra a zla. Žiaľ, je takých kňazov dosť, hoci aj jeden by bol mnoho...
A musia rodičia svoje deti chrániť aj sami pred sebou, aj keď to neradi počujú. Keď rodičia pozerajú filmy, ktoré „nie sú pre deti“, vzbudzujú v deťoch silnú túžbu byť už dospelými a vidieť to tiež. A keď nato rodičia pošlú deti spať, tým ešte neodstránia zlý príklad, ak to sami ďalej pozerajú. Veď ani dospelým Boh nedovoľuje pozerať a počúvať hocičo. A potom si deti podľa scén na ulici prisnívajú aj také scény, aké by ani režiséra nenapadli. Ide spať, ale s akými predstavami o filmoch „pre rodičov“?
Dnes mnohými obhajovaná teória „nech si dieťa zvyká“, je mravne veľmi nebezpečná. Keby boli deti k takým rodičom úprimné, povedali by im, aký zmätok to vyvoláva v ich srdci. A ešte horšie, ak to v nich už ani zmätok nevyvolá, lebo si na hriech naozaj zvykli.
Bude to veľmi požehnané, ak sa medzi rodičmi a deťmi pri tejto 19. kapitole nadviaže úprimný rozhovor.

ABRAHÁM A ABIMELECH

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Boh chce spasiť všetkých ľudí,
2. že pritom musí spravodlivo trestať hriechy a
3. že svoje milosrdenstvo podmieňuje naším pokáním.

Je možné, že Abrahám pri stretnutí s Abimelechom toto všetko pochopil.

1. Oklamaný Abimelech si dal doviesť do háremu Sáru, ale v noci sa mu zjavil Boh a varoval ho. Preto ju potom prepustil s bohatými darmi späť k Abrahámovi. V jeho časoch, v devätnástom storočí pred Pánom Ježišom, ľudia ešte nevedeli, že Boh je všadeprítomný. Tu si Abrahám uvedo-mil Božiu všadeprítomnosť, že jeho Boh nie je s ním iba na horách, ako s ním bol v Mezopotámii, ale že je s ním všade a vždy. Ba že je aj Bohom pohanov, lebo aj pohanského Abimelecha zjavením uchránil pred hriechom! Teda aj o pohanov sa stará a chce im dať svoju milosť. Abraháma si nevyvolá ako jediného pre spásu, aby ostatných zatratil v pekle, ale aby cez neho dával milosť aj ostatným – aj pohanom, aj Abimelechovi. Lebo „Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (por. 1 Tim 2,4).
Abrahám si myslel, že tu naisto niet bázne Božej, a zrazu musel vidieť, že aj tento pohan je schopný počúvať Boží hlas a ochotný poslúchať pravého Boha! A to nie sme vždy schopní ani my, pokrstení, štyritisíc rokov po ňom!
Abimelech mal hárem a teda pomýlené predstavy o manželstve, ale v porovnaní so Sodomčanmi mal predsa len oveľa väčšiu úctu k manželstvu a zodpovednosť i túžbu po deťoch. Oproti Sodomčanom, ktorí si zahlušovali svedomie a nechceli robiť pokánie ani po silnom Božom upozornení (oslepnutie!), Abimelech sa po prvom napomenutí ochotne kajal a robil nápravu, aj keď sa mu Boh prihovoril len vo sne. Mohol si povedať: „To nič, to bol len sen...!“ Navyše mu záležalo na Božom požehnaní, pretože nielen poprosil Abraháma o modlitby a nevyhnal ho zo svojho územia ako Egypťania, ale natrvalo mu ponúkol svoju krajinu na kočovanie. Záležalo mu na Bohu a jeho požehnaní, preto aj Bohu záležalo na ňom. Nechce smrť, ale obrátenie hriešnika.

2. Ako si to však Abrahám mal dať dohromady s Božím postojom k Sodomčanom? Pozná Boha, ktorý je k nemu od začiatku veľmi dobrý, ktorý mu stále navidomoči prejavuje svoju lásku, a naraz vidí, ako strašne potrestal Sodomu a celé okolie! My už vieme od P. Ježiša, že tým ľuďom, čo tam zahynuli, nebude na Božom súde najťažšie – bude im ľahšie ako tým. čo mohli prijať Evanjelium a odmietli ho! (por. Mt 11, 24). Ale Abrahám toto ešte nevedel. On sa večer modlil za tieto mestá k svojmu dobrému Bohu a ráno ich videl zničené. Vieme si predstaviť, čo to v ňom mohlo vyvolať? Vrátil sa do tábora, rozkázal zohnať stáda z pastvín, zbaliť Stany a odtiahol z hôr Hebronu do doliny... Prečo tak náhle? Mal tam predsa verného Mamreho a jeho bratov, ktorí za neho aj život riskovali. Mal tam oltár k svojmu Bohu, s ktorým tam uzavrel zmluvu spolu so 650 – 700 sluhami! Tam on i celý jeho dom obriezkou spečatili zmluvu s milujúcim a milovaným Bohom! Hebron musel Abrahámovi veľmi prirásť k srdcu! A predsa ho náhle opúšťa...
Muselo to byť veľmi narýchlo, hneď po zničení údolia Mŕtveho mora, lebo keď prešli pomaly so stádami, deťmi, starými a chorými z Hebronu cez Negeb do Gerary, ešte nebolo na Sáre vidno, že čaká dieťa – hoci rok po zničení Sodomy ho už pestovala v náručí. Niektorí vykladači Sv. písma to považujú za také náhle, že sú ochotní pripustiť, že spomínaný pobyt Abraháma v Gerare bol niekedy inokedy a nepatrí sem do 20. kapitoly.
Isté však je, že my ho v tejto kapitole máme a vari nám nie je ani také ťažké pochopiť, že Abrahám tak rýchlo zutekal odtiaľ, kde sa prvý raz tak silno stretol s Božou spravodlivosťou. Boh je nielen milujúci, ale aj spravodlivý a horiace mestá boli obrazom jeho spravodlivosti. Strašný obraz! Utrpenie a hrozná smrť toľkých ľudí, aj keď hriešnych, to je obraz Božej spravodlivosti, ktorá musí hriech trestať.
Keby bol mal Abrahám vedľa tohto obrazu obraz kríža a na ňom utrpenie a smrť najnevinnejšieho Božieho Syna, cenu za naše hriechy, možno by bol Abrahám ľahšie pochopil. Ale on vtedy ešte nemohol poznať ani len malý katechizmus! Nemal Sv. písmo, nemal od detstva poučenie o Božej láske i spravodlivosti. My to všetko máme a predsa do akej krízy sa dostáva naša viera, keď sa stretneme s utrpením! Ako ťažko sa s tým vyrovnávame!
Abrahám utekal z Hebronu vo veľmi ťažkom duševnom rozpoložení a nečudujme sa, že pritom zopakoval so Sárou starú chybu. Radšej sa poučme, že ani svoje krízy nevyriešime útekmi, zmenou miesta, ani zmenou priateľstiev, iba ak by bola kríza priamo vyvolaná miestom, prostredím, osobami... Inak je však dôležitá zásada: nerobiť v krízach viery nijaké vážne rozhodnutia, nemeniť ani bývanie, ani pracovisko, ani vzťahy s ľuďmi, ani spôsob duchovného ži-vota. Modlime sa, ako sme sa modlievali, keď nám to ešte chutilo. Čítajme si, čo sme si čítali, kým nám to nebolo proti chuti. Stretávajme sa s ľuďmi, s ktorými sme sa na úžitok svojej duše stretávali dovtedy... Keď sa búrka v duši utíši, jasnejšie pochopíme, čo ju vyvolalo a čo treba v živote naozaj zmeniť. Možno „iba“ seba!!!

3. Vo všetkých týchto ťažkých vnútorných búrkach dozrievala Abrahámova viera. Boh sa nezmenil, len Abrahám ho lepšie spoznal. Boh bol naďalej rovnako milujúci, hoci Abrahámovi ukázal aj svoju spravodlivosť. A lepšie spoznať Boha, aj keď cez tvrdé, ťažké a nepríjemné situácie, to je predsa len milosť, to je zase len prejav jeho lásky. Keď rodič udrie dieťa, ono možno nevie, že aj to je prejav jeho lásky. Keby ho neudrel, bolo by to nezodpovedné a nezodpovednosť predsa nie je prejav lásky. Boli udrel Sodomčanov, aby ich priviedol k pokániu. Áno, zabil ich tým úderom pre pozemský život, ale iste nejedného zachránil pre život večný. Pozemský život by stratili aj tak, takže to nebola krivda – ale keby ich nebol zabil ohňom, stratili by s pozemským životom aj ten večný a od toho chcel Boh zachrániť aspoň tých, ktorí sa dali.
Pochopil to vtedy Abrahám? Nevieme. Ale vzťah medzi Božou spravodlivosťou a milosrdenstvom mohol potom pochopiť pri stretnutí s Abimelechom. Boh je spravodlivý, preto musí hriechy trestať, ale pritom chce všetkých ľudí spasiť, preto trestá hriechy takým spôsobom, aby nás priviedol k pokániu a aby sa mohol potom nad nami zmilovať.
Za naše hriechy trpel predovšetkým Boh sám, J. Kristus, lebo nijaké ľudské utrpenie by spravodlivo nevyvážilo veľkosť hriechu. Obrazom Božej spravodlivosti je predovšetkým Kristov kríž. Tie naše sa už len pridávajú k nemu. Ale to Abrahám ešte nemohol vedieť. Videl však, ako Boh navštívil Sodomu i Abimelecha. Nielen vo sne, keď sa mu zjavil a prehovoril k nemu. Navštívil ho aj chorobou. Jeho i celú jeho domácnosť. Tu však Pán ukázal aj základný vzťah medzi jeho spravodlivosťou a milosrdenstvom, keď povedal: „Ak..., tak zomrieš!“ Pre hriech má byť človek potrestaný a to smrťou. Ale Boh dáva ešte možnosť, dáva podmienku. Ak človek robí pokánie, tak nemusí zomrieť.
Božie milosrdenstvo je teda podmienené naším pokáním. Aj v Sodome dostali ľudia možnosť pokánia, keď k nim prišli anjeli. Keby im boli uverili, keby si uvedomili, že majú návštevu z neba, aspoň vtedy, keď oslepli, nemuseli nielen naveky, ale ešte ani telesne zahynúť. Ale oni si z možnosti pokánia robili žarty a tak nesplnili jedinú podmienku Božieho milosrdenstva a museli byť potrestaní.
A to bol veľký prejav Božej lásky, keď ich potrestal tu na zemi a aspoň niektorých ušetril vo večnosti. Ako by Boh trestal človeka nie za hriech, ale iba za nekajúcnosť. Padnúť, to ešte nie je pre človeka to najhoršie – horšie je nevstať. Aj keby sa nám koľkokrát stalo, že zhrešíme, nikdy nad sebou nemávnime rukou. Vstať, robiť pokánie, je vždy možné, len my to musíme chcieť.
Abimelech bol pohan, ktorý sa teraz pri Abrahámovi možno prvý raz stretol s pravým Bohom. Ale robil pokánie a získal Božie odpustenie. Celé generácie Sodomčanov hrešili, no snáď aspoň v plameňoch robili pokánie a bude im na Božom súde ľahšie... Nebojme sa pokánia! Máme Boha, ktorý nás pri všetkej svojej spravodlivosti veľmi chce spasiť a tak nám prejaviť svoje milosrdenstvo! Dovoľme mu spasiť nás! Umožnime mu to svojím pokáním!

IZÁK A IZMAEL

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že spory Izmaela a Izáka mali aj sociálne príčiny,
2. ale aj povahové a vekové, ako aj spory medzi nami,
3. dá a má sa to riešiť rozlišovaním lásky a spravodlivosti a
4. a to už v maličkostiach.

1. Izmael bol synom otrokyne a Izák bol synom právoplatnej manželky. Keby Sára nemala iné dieťa iba adoptovaného Izmaela od Agar, ako to pôvodne plánovala, bol by Izmael právoplatným dedičom. Tak to čítame v Chamurapiho zákoníku z r. 1750 pred J. Kr., paragraf 165 a nasledujúce. Takto by ho však musel Abrahám ako otec výslovne uzákoniť za rovnoprávneho dediča, čoho sa zrejme Sára obávala, preto trvala na tom, aby ho Abrahám aj s matkou Agar vyhnal.
Keby ho nebol ani uzákonil, ani vyhnal, bol by Izmael zostal v dome len ako otrok, syn otrokyne a až po Abrahámovej smrti by sa obaja stali slobodnými a mali by právo odísť. Od Abraháma to teda nebola krutosť, keď ich poslal preč na slobodu aj s patričným zaopatrením, ale bola to vlastne milosť. Nemuseli zostať otrokmi až do jeho smrti, ale daroval im slobodu i živobytie.
A nebola to krivda ani voči Izmaelovi ako synovi, pretože Abrahám sa ako otec o neho postaral po každej stránke. Dal mu nielen život, nielen hmotné zabezpečenie, nielen výchovu, ale ho aj Bohu zasvätil obriezkou tak, ako seba. Teraz bol Izmael najmenej sedemnásť ročný. Keď vezmeme do úvahy, že tam dospievali ľudia trochu skôr ako my (napr. P. Mária mohla mať 14 – 15 rokov, keď sa jej narodil Pán Ježiš, to bol normálny vek vydaja), tak Izmael bol už vlastne odchovaný, dospelý mladý muž. Jeho osamostatnenie od otca nebolo teda krivdou.
Zároveň Pán vyriešil otázku Abrahámovho mnohoženstva, keď prepustil na slobodu a poslal preč vedľajšiu ženu a zostal len s právoplatnou manželkou Sárou. Pán totiž nesúhlasil ani s takým mnohoženstvom, hoci dnes sa mužovia dopúšťajú krutejšieho mnohoženstva: prepúšťajú právoplatné manželky, aby pokračovali v manželskom živote s vedľajšou ženou, ktorá je prípadne právoplatnou manželkou iného muža, ktorý možno žije s manželkou ďalšieho muža... A na takéto prepúšťanie manželiek ani nie sú také sociálne príčiny, ako mal vtedy Abrahám – a deti na to dnes omnoho viac doplácajú ako Izmael, ktorý vlastne len získal túžené oslobodenie od otroctva.

2. Zdá sa však, že okrem týchto príčin, ktoré poznáme trochu aj na pozadí Chamurapiho zákoníka, boli tam aj také príčiny nezhôd, aké poznáme aj z našich rodín. Medzi Izákom a Izmaelom bol napríklad vekový rozdiel štrnásť rokov a iných súrodencov nemali. Kde je človek človeku vlkom, tam starší a silnejší jednoducho uplatňuje právo päste. Kde je Božia láska, tam staršiemu nepadne ťažko zodpovednosť za mladšieho. A mladšiemu nevadí, že starší je silnejší a schopnejší, je na neho hrdý. Kde je Božia láska, tam nie je prekážkou, keď mladší predstihuje v niečom staršieho, ako Izák Božím vyvolením predstihol Izmaela. Všetko sa dá vyrovnávať láskou.
Nie je zdravé, keď sa v deťoch podporuje pýcha pod rúškom tzv. súťaženia medzi súrodencami, v ktorom si nevedia jeden druhému dopriať prednosť a výhru. Žiarlivosť síce môže mladšieho vyprovokovať k väčšiemu výkonu a zdanlivo by sa to mohlo považovať za úspech. Ale kde motívom výkonu nie je láska (por. 1 Kor 13), tam sa v skutočnosti určite prehralo.
Okrem vekového rozdielu bol medzi Izákom a Izmaelom zdrojom napätia aj povahový rozdiel, ako to býva aj medzi nami. Pán stvoril každého človeka ako nenapodobiteľný originál a nemuselo by to byť príčinou nezhôd. Naopak, rozličnými darmi by sa mohli ľudia dopĺňať, slúžiť si navzájom. Kde je láska, tam ani s tým nie sú problémy. Ale kde láska nie je, tam sú napätia ako medzi Abrahámovými synmi. Izmael bol „neskrotný, ako osol púšte“ a pritom živý, bystrý, šikovný, životaschopný a azda aj preto posmievačný, pyšný. Izák bol tichý, ústupčivý, nepriebojný, uzavretý... Pri takomto nebratskom vzťahu Izmaela sa mohol ťažko zdravo vyvíjať a nezatrpknúť...

3. Ako sa sociálne, ale najmä vekové a povahové príčiny sporov v rodinách dajú odstraňovať? Okrem iného jasným rozlišovaním spravodlivosti a lásky. Závistí a konfliktov pre majetky, dedičstvo, je veľmi mnoho. Sú to nechutné spory, kde najbližší príbuzní nerozlíšia, čo komu naozaj právom patrí a nechajú rozhodovať nad sebou druhých.
Keď sa dospelé deti súdia pre dedičstvo, tam je už väčšinou nemožné odstraňovať príčinu sporov medzi nimi. Ale tieto závisti začínajú v ich srdciach už v detstve a vtedy sa dajú i majú odstraňovať ich príčiny. Koľko zbytočných napätí býva medzi súrodencami pre krajšie šaty, topánky, pre bicykel, knihu, zariadenie v izbe... Ba i pre také maličkosti, ako je krajšia ceruzka, obal na knihu, obrázok na stole...
Deti by sa od malička mali naučiť rozlišovať, na čo majú právo a čo sa im dostáva navyše, čiže z lásky. Napríklad majú právo denne sa pravidelne najesť, ale nemajú právo preberať si v jedlách, ktoré obľubujú a ktoré nie. Ak dostanú obľúbené jedlo, to je už prejav lásky nie spravodlivosti. Je síce normálne, ak má dieťa chuť na maškrty, ale nie je normálne, ak si ich vyžaduje, lebo neovláda svoju chuť a nárokuje si na maškrtu ako keby mu normálne patrila, prípadne si ju vynucuje trucovaním, krikom a plačom. Naopak, musí vedieť, že takáto pozornosť od rodičov je prejav lásky, nie spravodlivosti. A ako prejav lásky to dopraje aj druhým.
Ak dieťa za trucovanie dostane nie trest, ale požadovanú maškrtu, čiže mimoriadnu odmenu, prejav lásky – čo potom dostane za to, že je dobré, keď už za to, že je zlé, dostane odmenu? Ako môže pochopiť, že ho rodičia majú naozaj radi aj vtedy, keď mu nemôžu splniť všetky želania?
U odrastajúcich detí sa niekedy rodičia snažia predchádzať napätiam a zvadám tak, že im dávajú rovnaké dary. Napr. keby dali jednej dcére nový sveter a druhej nie, bolo by z toho napätie, hádky, závisti... tak im dajú obom naraz a rovnaké. Tým sa ale z rodiny neodstráni problém závisti, iba sa pevnejšie usadí. Odstránil by sa, keby predsa len dali sveter iba jednej, veľmi pekný a na závisť druhej by odpovedali jednoduchým vysvetlením: „No a čo sa deje? Krivda? Nemáš si čo obliecť?“ Aby si mala čo obliecť, na to má právo podľa spravodlivosti. Aby to bolo presne podľa jej vkusu, to je už navyše, to je prejav lásky, ktorý nemusí dostať vtedy, keď sa jej zachce.
Veľmi jasne o tom hovorí Pán Ježiš v podobenstve o nájomníkoch. Dostal si, čo ti patrí, tak buď spokojný. A keď dám inému viac, než mu patrí, čo teba do toho? To predsa neznamená, že aj tebe musím dať viac... (por. Mt 20, 1-15).
Niektorí budú do smrti presvedčení, že ich rodičia nemilovali, hoci dostali od rodičov doslova milióny! Ako si môžu myslieť, že ich nemilovali, ba dokonca že boli ukrivdení a nedostali ešte dosť? Len tak, že nevedia rozlišovať, čo bolo od rodičov prejavom lásky. Izmael nezazlieval Abrahámovi, že by mu azda krivdil – vedel, že aj tento odchod z rodičovského domu je prejavom lásky, veď podľa práva by mal byť otrokom až do Abrahámovej smrti!
Ale dostatočne predsa len nerozlišoval spravodlivosť a lásku, lebo predsa závidel Izákovi a zle sa k nemu správal. Pokiaľ sú v rodinách medzi deťmi závisti ako medzi Izákom a Izmaelom, tak sa rozhodne nedajú riešiť zmazávaním rozdielu medzi spravodlivosťou a láskou, ale naopak, jeho ob-jasnením.

4. Je mnoho takých rodičov, ktorí to nechápu a nečudo, že to potom nechápu ani ich deti. Ešte aj deťom, ktoré už dávno dospeli a ktoré si už celé desaťročia sami zarábajú na chlieb pre seba i pre svoje rodiny, snažia sa napr. na Vianoce kúpiť všetkým rovnako cenný dar, „aby sa niektorému neukrivdilo“! Hoci pravda je taká, že po hmotnej stránke už dávno dali všetkým viac než im podľa spravodlivosti patrí a všetko ostatné je navyše. A keby niektorému dali milión a ostatným ani korunu, nikomu nekrivdia.
Tento rozdiel medzi spravodlivosťou a láskou sa deti učia rozlišovať predovšetkým na maličkostiach. A tie veľmi ľahko podcenia tí rodičia, ktorí to sami nemajú celkom jasné. Z Božieho slova sa zdá, že aj v Abrahámovej rodine šlo predovšetkým o maličkosti. Konkrétne sa spomína po-smešný úsmev, ktorý si Abrahám ani nevšímal, iba Sára ho upozornila na zlý vzťah Izmaela k Izákovi. A na Boží príkaz to vyriešili veľmi rázne. Lebo kto nerieši aj maličkosti, sotva niečo vyrieši.

OBETOVANIE IZÁKA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Abrahám sa obetovaním Izáka dostal na vrchol viery,
2. ako my obetovaním môžeme pokročiť vo viere a
3. ako predísť tragickým omylom pri našich obetiach.

1. Obetovanie Izáka je azda najznámejšou scénou z Abrahámovho života. Ňou sa dostáva na vrchol viery. Potrebujeme si ju do podrobností vštepiť do srdca, aby smejú mali pred sebou ako smerodajnú hviezdu, ako vzor viery, ako cieľ, bez ktorého by naša viera a vôbec náš život nemal zmysel. My tento cieľ môžeme dosiahnuť omnoho skôr ako Abrahám, nemusí to trvať vyše sto rokov, lebo už máme pred sebou ako vzor nielen Abraháma, ale aj J. Krista.
Ide o vrchol života viery, lebo tu Abrahám najviac obetoval. A veľkosť našej viery sa dá len podľa toho merať, aká je veľká naša ochota obetovať Bohu.
Historicky túto udalosť ťažko presne zaradiť. Keď predpokladáme, že Izák nemal menej ako dvanásť rokov, keďže si sám niesol kopu dreva, na ktorej mal byť obetovaný, tak sa to mohlo stať okolo roku 1830 pred narodením J. Kr. Vtedy mal Abrahám 120 rokov. Tradícia nám presnejšie zacho-vala zemepisnú polohu hory Morja, na ktorej vrchole dosiahol Abrahám vrchol svojich obetí a tým aj vrchol svojej viery. Bol to vrch pri Sáleme, čiže Jeruzaleme, na ktorom neskôr Šalamún postavil chrám. Na jednom z jeho vrcholkov zvanom Sion, stál oltár, kde denne Židia obetovali baránka, na druhom vrcholku, zvanom Kalvária, obetoval raz navždy nebeský Otec svojho Syna, Božieho Baránka!

2. Bez obety, prinášanej s láskou k Bohu i k ľuďom, nie je praktická viera možná. A pokročiť vo viere môžeme zase len tým, že zväčšujeme svoju ochotu obetovať sa. Abrahám mohol vymenovať, čoho sa pre vieru vzdal: rodného mesta Ur, domoviny Chaldejska, celého príbuzenstva v Harane, nakoniec aj Lota, hoci ho nasledoval až do Kanaánu, koristi po víťazstve a navyše ešte obetoval Melchizedechovi desiatky, pri horiacej Sodome sa vzdal aj svojich predstáv o Bohu, keď videl, že Boh je nielen milosrdný, ale aj spravodlivý. Vzdal sa priateľov Mamreho a jeho bratov a na Boží príkaz sa vzdal aj syna Izmaela a jeho matky Agar. A teraz má obetovať Izáka, aj toho sa kvôli Bohu vzdáva!
Vedeli by sme vymenovať niečo, čoho sme sa kvôli viere vzdali my? Boh chce, aby sme sa vzdali všetkého, ale ak nevieme povedať nič konkrétne azda okrem niektorých hriechov (aj to si možno niektoré obhajujeme a nevieme sa ich vzdať?), tak sme sa asi vedome ničoho ešte nevzdávali. Pravda, treba si dať pozor na farizejskú pýchu, aby sme si nemysleli, že nám je niečo Pán dlžen, lebo my sme sa pre neho niečoho zriekli – nesmie ísť o farizejské vymenúvanie dobrých skutkov a obetí... Ide o to, aby sme sa skutočne naučili vzdávať sa niečoho pre Pána, obetovať.
Možno patríme k takým kresťanom, ktorí sa s hrdosťou vzdali pre Pána veľkých vecí a nevedia sa vzdať maličkostí! Napríklad žena sa ochotne vzdá zamestnania, aby sa podľa Božej vôle celkom venovala len rodine, ale nevie sa vzdať účesu, ktorý sa jej páči a manželovi nie. Alebo muž sa ochotne vzdá výhodného postupu v zamestnaní, aby nezaprel svoju vieru, ale nedokázal sa vzdať cigarety, alebo nejakej záľuby... Syn sa možno vzdal neveriacich kamarátov, hoci si s nimi dobre rozumel, ale boli pre neho nebezpečenstvom pre vieru, no ešte sa nevedel vzdať uštipačných poznámok na sestru. Dalo by sa vymenovať tisícky maličkostí i veľkých vecí, ktorých sa treba vzdávať pre Pána a ešte sme to nedokázali.
Treba pritom pripomenúť, že pre Pána sa vzdávame nielen zlých vecí, ako napr. zlých kamarátov, cigarety a pod. Abrahám sa musel vzdať Izáka nie preto, že by bol zlý. Bol mu dokonca samým Bohom zázračne prisľúbený a daný ako vyvolený dedič viery. A predsa ani na neho sa nesmel Abrahám viazať tak, že by sa ho nevedel vzdať.

3. Športovcom sa stáva, že celé roky trénujú, vzdávajú sa voľného času, alkoholu, sladkostí, kávy, kamarátov... Obetujú sa kvôli nejakej veľkej súťaži, na ktorej nakoniec prehrajú. To je veľké sklamanie. Ešte horšie je, keď sa niekto rozhodne pre veľké obety Bohu a nakoniec zistí, že takéto obety Boh nechcel. A najhoršie vari je, keď to ani nakoniec nezistí. Ušetrí si síce sklamanie zo seba, ale stále prináša veľké obety zbytočne.
To sa stávalo mnohým pohanom po dlhé tisícročia. Neskutočným „bohom“ obetovali nielen vojnových zajatcov, ktorí pre nich znamenali lacné pracovné sily, ale aj svojich najstatočnejších mládencov a najkrajšie panny. A nielen druhí ich obetovali podľa svojho pomýleného presvedčenia násilím, ale aj samotné obete sa chceli obetovať.
Pravdepodobne aj Izák sa sám chcel obetovať – inak si nevieme predstaviť, že by chlapec, ktorý dokázal vyniesť na kopec drevo na veľkú zápalnú obetu, nedokázal ujsť starcovi o sto rokov staršiemu!
Tragédiou je, že pohania, ktorí takéto veľké obety prinášali svojim „bohom“, nevedeli, že všetky tieto obety ľudských životov sú proti Božej vôli. Pravý Boh to jasne ukázal na tomto prípade obetovania Izáka – žiadal od Abraháma ochotu vzdať sa aj svojho syna a zabiť ho na oltári, ale stačila mu ochota. Obetu nechcel.
Aj naši praotcovia v pohanských časoch, kým ešte nepoznali kresťanstvo, obetovali ľudí na oltároch svojim pohanským „bohom“ – napr. aj na Molpíre, malom vŕšku pri Smoleniciach, nad dnešným kostolom. Myslí si niekto, že takýto omyl sa už nemôže stať? Aj keby sme pritom nemysleli na potraty, kde sa prinášajú kruté ľudské obete na oltár „Pohodliu“ a „Zdraviu“ a..., aj tak sa nám to môže stať. Budeme prinášať obety pravému Bohu, možno aj veľmi veľké, ale také, ktoré si my vymyslíme a ktoré Boh nechcel.
Ako tomu predísť? Veľmi jednoducho: poslušnosťou. Toto je výhoda, ktorú ešte Abrahám nemal. On musel počúvať Boží hlas len cez svedomie a cez priame zjavenie, ktoré len občas dostal. My môžeme a máme počúvať Boží hlas aj cez Cirkev a to každý deň. Môžeme sa denne pýtať, či tá obeta, sebazaprenie, ktoré chceme Pánovi obetovať, súhlasí s Božou vôľou, alebo je to km naša túžba... Ba aj sa musíme na to pýtať, ak nechceme riskovať, že budeme obetovať niečo proti jeho vôli.
Treba sa o tom v rodinách porozprávať konkrétne, kto sa čoho pre vieru vzdal, čoho by sa ešte mal vzdať a koho sa má na to spýtať, aby nepochybil...

HĽADANIE NEVESTY IZÁKOVI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Pán plní svoje sľuby, ale aj nás to musí čosi stáť.
2. že kto hovorí o tom, čo Boh robí, nemusí dokazovať, že Boh je a
3. ako sa mohlo podariť Abrahámovi, čo sa toľkým rodičom nedarí, totiž odovzdať živú vieru – ešte aj sluhom!

1. Zakúpenie pozemku na dedičný cintorín bolo pre Abraháma tiež otázkou viery. Bol to totiž začiatok plnenia Božieho prísľubu, že celú túto zem raz Pán dá jeho potomstvu. Abrahám nečakal, že raz mu to Pán dá bez jeho pričinenia, námahy. Ochotne zaplatil aj úžernícku cenu 400 šeklov striebra bohatému Hetejcovi v Hebrone.
Vďaka českému archeológovi Bedrichovi Hroznému vieme o Hetejcoch aj veľa podrobností. Kopal v zrúcaninách ich hlavného mesta Chattuši, ktoré je dodnes osídlené a volá sa Boghazkôi a vylúštil ich písmo. Aj v Božom slove sú nazývaní Hittiti, alebo Chetiti a mali mocnú ríšu medzi r. 2000 a 1200 pred J. Kr. S Abrahámom vyjednávali z pozície sily – bolo to v období ich rozkvetu, v r. 1812 pred J. Kr. Boli súčasťou indoeurópskeho obyvateľstva tak, ako i my a ostatní obyvatelia Európy, teda nie Semiti, ako Abrahám!
Vzdelaný Európan by im pri troške námahy aj dnes ešte čosi rozumel. Napr. „voda“ hovorili oni „va-a-dar“, alebo zámeno „ja“ hovorili „ugo“, čo znie celkom podobne ako latinské „ego“. Vo Sv. písme sa spomínajú ako potomkovia Noemovho vnuka Kanaána (Gn 10, 15), osídlili dnešnú Palestínu a Sýriu (Gn 23; 3 Krľ 9, 20; 3 Krľ 11, 10; 2 Krn 8, 7), Samson, Dávid a iní s nimi neraz bojovali, ale aj obchodovali. Šalamúnovi platili dane a on si jednu z nich vzal za manželku. Práve mocní Chetiti v XVII. stor. pred J. Kr. spôsobili pád veľríše Sumerov a Akkadov, ktorú založil pred storočím Chamurapi. Až neskôr o päť storočí sami podľahli Filištíncom a ostatným prímorským národom, no úplne ich porazil až Sargon II. r. 717 pred J. Kr. – ten istý, čo odvliekol do zajatia obyvateľov severnej izraelskej ríše.
Týchto teda Abrahám nazýval „mužovia krajiny“, hoci on jediný vedel, že táto krajina raz bude patriť jeho potomstvu. Boh veľmi pomaly spĺňal svoje prisľúbenia, ale predsa ich spĺňal viditeľne a Abrahám nestrácal istotu viery. Možno ho daktorí Chetitskí páni krajiny aj ľutovali, že ho, chudáka, pre jeden pohreb privedú na mizinu, ale on bol spokojný. Zaplatil, lebo za spĺňanie Božích sľubov sa musí aj platiť. V smútku nad stratou milovanej manželky Sáry musel ponižujúco vyjednávať o svoju požiadavku, dbať pritom na zvyky Chaldejskej krajiny uzákonené v Chamurapiho zákonníku i na zvyky vzrastajúcich pánov Chetitov – Hetejcov. A napokon zaplatiť úžernícku cenu!
Aký pekný príklad nám dáva Abrahám, ktorý ani pozemskú vlasť nechcel od Boha zadarmo! A my by sme mali niekedy chuť aj do nebeskej vlasti ísť len tak bez námahy, bez príkorí, pohodlne...!

2. O hľadaní manželky pre Izáka budeme rozjímať ešte aj v nasledujúcom týždni. Teraz by sme si mohli pritom viac všimnúť sluhu, Abrahámovho otroka, ktorý pod prísahou šiel vyhľadať vhodnú manželku pre jeho vyvoleného syna. Možno to bol „damašský Eliezer“ (Gn 15, 2), ktorý zrejme aj vo viere pokračoval tak nádejne, že ho zamýšľal urobiť svojím dedičom, keby sa mu nebol narodil syn. Aleje pravdepodobné, že aj viac Abrahámových sluhov malo takú pevnú vieru, že ich mohol poveriť takou ťažkou úlohou.
Vybrať celoživotnú a jedinú manželku pre takého syna, ako bol Izák, muselo byť totiž otázkou viery. A sluha sa skutočne nespoľahol na svoj úsudok, ale modlil sa, aby mu Pán ukázal, koho si on vybral. Abrahám musel síce z tejto krajiny odísť, lebo aj jeho príbuzní boli pohania, ale poslal sluhu späť do Haranu. Lebo žena, ktorá bude ochotná s vierou opustiť vlasť a otcovský dom, ako to urobil on, to bude žena s dobrým predpokladom viery.
Sluha sa modlil a Boh ho vyslyšal. On rád vyslyší modlitby tých, ktorí chcú plniť jeho vôľu. Prosil Boha, aby sa tá panna, ktorú Boh vybral pre Izáka, prejavila výraznou ochotou poslúžiť pri napájadle pri studni. Podľa tohto mu Boh skutočne dal poznať Rebeku, ktorá bola z Abrahámovho príbuzenstva a čoskoro sa skutočne stala Izákovou ženou.
Ona i jej rodina asi počuli už niečo o Abrahámovom Bohu, keď im hovorili otcovia o jeho odchode z Haranu. Ale neuctievali ho a možno ani neverili, že jestvuje. Sluha im nedokazoval, že Abrahámov Boh je skutočným a jediným pravým Bohom. Stačilo, že im porozprával, ako sa k nemu konkrétne modlil za tento výber nevesty a ako ho Boh vyslyšal. Ako ho doviedol presne do toho domu, kam ho Abrahám posielal. O jestvovaní takého Boha, ktorý takto vedie ľudí, takto im pomáha, takto vyslyší ich modlitby, ich ani nenapadlo pochybovať. Lebo Boh, ktorý koná, musí byť predsa skutočný!
Keby sme hovorili ľuďom o tom. čo Boh s nami robí, nemuseli by sme nijako inak dokazovať, že Boh skutočne je.

3. Táto tretia časť sa možno bude dať vysvetľovať deťom len postupne vlastným príkladom rodičov, a nie rozhovorom ihneď po prečítaní týchto poznámok. Treba si to však tu vysvetliť, aby si to aspoň rodičia dobre uvedomili. Natrafili sme tu totiž na jednu veľkú záhadu: na záhadu Abrahá-movho apoštolského úspechu.
Mnohým kresťanským rodičom sa nepodarí odovzdať vieru ani len svojim vlastným deťom, možno ani len jednému z detí. Abrahám odovzdal vieru nielen svojim deťom, ale aj stovkám svojich sluhov. Nebolo to však podľa zásady „cuius regio, eius religio“. Abrahám svoju vieru otrokom nenanútil. Nanútiť by im totiž mohol iba nejaké vonkajšie prejavy viery, ale skutočná živá viera sa nanútiť nedá. Ako otrokov by ich mohol prinútiť, aby sa všetci zúčastňovali na jeho bohoslužbách, obetách, prípadne aby mu pomáhali zabíjať obetné zvieratá, nosiť drevo na zápalné obety a pod.
Tu však vidíme, že prinajmenej tento sluha, čo vyberal nevestu Izákovi, bol nielen navonok, ale úprimne vnútorne veriaci. Bol v stálom osobnom vzťahu k Bohu a považoval ho jednoznačne za svojho Boha, aj keď ho označoval výrazom „Boh Abrahámov“. Sluhovia museli od Abraháma dostávať čosi, čo deti nedostávajú ani od svojich kresťanských rodičov – osobné svedectvo poslušnosti voči Bohu.
Abrahám mal tiež chyby, ako o tom svedčí egyptský hárem, klamanie, aj narodenie Izmaela, ktoré boli značnými tieňmi tohto veľkého muža viery, a pre ktoré ho hádam Sv. písmo ani nedáva za vzor kresťanským manželom, hoci Sáru dalo za vzor kresťanským ženám (por. 1 Pt 3, 5). Ani sv. Peter, ani sv. Pavol, keď píšu výslovne na adresu mužov, nedávajú im za vzor Abraháma, ale priamo Krista: „Ako Cirkev je podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom. Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu“ (Ef 5, 24). Božie slovo teda tiež nechváli na Abrahámovi všetko, no napriek všetkému sa mu podarilo uprostred úplne pohanského sveta odovzdať vieru nielen svojej rodine, ale aj sluhom! Naše chyby teda nemusia byť prekážkou odovzdávania viery, ak...
Toto „ak...“ potrebujeme rozlúštiť vo svojom živote, lebo ono je tajomstvom Abrahámovho apoštolského úspechu. Do smrti budeme robiť rozličné chyby, ale ak budeme robiť pokánie z nich, ak budeme ochotne hľadať Božiu vôľu a plniť ju natoľko, nakoľko ju poznáme, to je silné svedectvo viery a najúčinnejší apoštolský prostriedok.
Pokiaľ bude viera rodičov spočívať len v odmodlení sa povinných ranných a večerných modlitieb, návšteve povinných nedeľných sv. omší, prípadne v odmodlení sa nejakých tých ružencov „navyše“, prípadne ani v tom nie – tak to nie je živá viera. To môžu byť len vonkajšie formy. Nie zlé, ba nutné! Ale iba vonkajšie formy ešte vieru nesprostredkujú. Ak ich aj deťom nariadia, tak sa budú tých foriem pridŕžať nanajvýš dovtedy, kým budú prinútené poslúchať. Odmodlia sa, zájdu do kostola, prípadne ku kostolu a neskôr so všetkým prestanú, len čo zostanú samostatní.
Nie preto, že by stratili vieru, ale preto, lebo ju nemali. Mali len jej vonkajšiu formu. Zle je, ak aj tú zahodia. Lepšie by bolo, keby prázdnej forme dali vnútorný obsah.
A ešte rodičia, ruku na srdce: ak ste vy nedali deťom živú vieru, ktorá spočíva v hľadaní a plnení Božej vôle, ako Abrahám, tak je dosť možné, že ju ani vy nemáte. Možno aj vy ste dostali od rodičov len vonkajšie formy, ktoré vám ešte mohli v živote stačiť, keď ste im aspoň v niektorých situáciách dali aj správny obsah – ale na odovzdanie viery to nestačí.
A viera vašich detí v tomto svete musí byť živšia, lebo pri dnešnom tlaku praktického i teoretického materializmu s formálnou vierou nevystačia. Ak je to s vami, rodičia, takto, potrebujete oživiť najprv svoju vieru hľadaním Božej vôle a potom ju svedectvom odovzdáte.
Nech v tom rodičom i deťom náš Pán svojou milosťou pomáha.

IZÁKOVA ŽENBA A ABRAHÁMOVA SMRŤ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že aj trvalý citový vzťah musí byť postavený viac na viere ako na cite a
2. potrebu samostatnosti každej rodiny.

1. Dnes je veľkou vzácnosťou taký trvalý citový vzťah, aký bol medzi Izákom a Rebekou. V Božom slove čítame (Gn 26, 8), že Abimelech videl zo svojho obloka, ako sa Izák s Rebekou láskali. Podľa ostatných údajov v Božom slove vieme, že vtedy musel mať Izák už okolo osemdesiatky, Rebeka nie oveľa menej. Dnes tiež vídať na uliciach zaľúbencov, ako sa láskajú, ale nie v tom veku! Oni boli do seba úprimne zaľúbení aj v osemdesiatke, keď už mali odrastených a vychovaných mládencov.
A ako to bolo s ich citmi pred svadbou? Čo všetko vyskúšali, ako dnes slobodní „skúšajú, či sa k sebe citovo hodia“? Izák a Rebeka sa pred svadbou ani nevideli! Iba Abrahámov otrok usúdil, že Rebeku pre Izáka vybral Boh a tak mu ju doviedol – a nemýlil sa. Pre Rebeku a Izáka bola svadba len otázkou viery. Uverili, že Pán to chce a podriadili sa mu bez ohľadu na city. Vôbec ani nemali možnosť rozmýšľať o tom, či sú alebo nie sú do seba zaľúbení, lebo nemali byť ako zaľúbení, keď sa ani nevideli. Zaľúbili sa do seba až potom v manželstve a nie hocijako. Sobášili sa „len“ na základe viery, ale ich citový vzťah bol veľmi trvalý.
Keď Izák videl vo výbere svojej manželky Božie riadenie, to mu stačilo. Nielen na to, aby bol „ochotný dať sa oženiť“, ale stačilo mu to aj na to, aby sa do Rebeky úprimne a natrvalo zaľúbil. A to aj napriek tomu, že mali veľmi rozdielne povahy, z čoho bolo v ich manželstve nie málo napätí. Izák bol tichý melancholik, kým Rebeka bola rázna a rozhodná žena. Mal všetky predpoklady na to, aby bol po celý život „pod papučou“. A z posledného požehnania synov Jakuba a Ezaua vidíme, že Rebeka naozaj vedela na svojho muža všeličo povymýšľať, aby dosiahla, čo si vzala do hlavy.
A predsa sa úprimne milovali až do smrti. Je to presný opak toho, čo vidíme dnes u nás. Mnohí dnes začínajú i pokračujú so svojím citovým životom opačne. Kým sú slobodní, cítia sa byť lak strašne zaľúbení, že nevydržia jeden bez druhého. A keď sú spolu, nevedia vydržať bez stáleho objímania a bozkávania, „lebo sa majú veľmi radi“. Z takejto „veľkej lásky“ sa berú často ešte veľmi mladí a veľmi nepripravení na skutočný život. Ale musia sa už brať, „lebo sa majú veľmi radi“. Natoľko, že pre „lásku“ k sebe zabúdajú na lásku k Bohu, ktorú by mali prejaviť zachovávaním jeho prikázaní, vrátane šiesteho (por. Jn 14, 21).
Po svadbe však ich „láska“ vychladne tak rýchlo, že po niekoľkých rokoch sú nielen rozvadení, ale často aj rozvedení a to až tretina manželstiev, v Bratislave až polovica, v Petržalke a v Prahe ešte viac. A aj u tých, ktorí sa nerozvádzajú a kvôli deťom zostávajú spolu, láska vychladne. A vôbec, riskovať rozvod a nové manželstvo? Kto im zaručí, že bude vydarenejšie? Ich city? Už vedia, že tie nie.
Nielen Abimelech videl vonku Izáka a Rebeku, ako sa láskali. Dnes vidíme mnoho dvojíc na uliciach, ako si bez ostychu prejavujú svoje city, „lásku“ (často len zmyselnosť). No žiaľ, medzi tými našimi na uliciach by sme darmo hľadali osemdesiatročných manželov. Manželom, a to aj omnoho mladším, citová láska nezvykne vydržať... Zrejme pre tú obrátenosť: základom citovej zaľúbenosti u Izáka a Rebeky bola viera. Kto chce byť vo svojom budúcom manželstve naozaj šťastný, nesmie sa nechať unášať citmi bez viery, ale hľadať s vierou, s kým by mohol splniť Božie poslanie v manželstve.

2. Z uvedeného Božieho slova vidíme, že Abrahám žil po Izákovej svadbe ešte tridsať päť rokov. Abrahámovi vnukovia Ezau a Jakub mali už 14-15 rokov, keď Abrahám „starý a uspokojený životom pripojil sa k svojmu ľudu“ ako 175 ročný. Ale vidíme aj to, že Abrahám neodchádzal zo scény až svojou smrťou, ale už Izákovou ženbou. Nevieme, čo všetko prežil tento skvelý muž a praotec našej viery za posledných 35 rokov svojho požehnaného života... Božie slovo pri jeho smrti stručne zhrňuje, že medzitým sa ešte raz oženil, stihol vychovať i hmotne zabezpečiť ešte ďalších synov, ktorých poslal preč od Izáka.
Nič však o tom, že by Abrahám nejako zasahoval do Izákovej rodiny, alebo podľa vlastnej skúsenosti posilňoval Izáka a Rebeku počas ich dvadsaťročnej neplodnosti. Ani o tom, ako starý otec Abrahám vychovával svojich vnukov vo viere, hoci Izák nemohol mať na celom svete lepšieho pomocníka vo výchove, ako svojho otca, praotca pravej viery. Lenže Abrahám aj to nechal na Izáka a Rebeku. Výchova je predsa povinnosťou rodičov, nie starých rodičov. A samozrejme už vôbec nie školy alebo ulice!
Je to drsno povedané, že Izák sa ani oženiť nevedel bez otca, ale keď ho Abrahám oženil, už ho nechal samostatného bez ohľadu na to, či to zvládne, alebo zlyhá. Nová rodina nie je len akýmsi prírastkom na starej, ako konár na strome. Ona je novým samostatným stromčekom!
Izák mal šťastie, že Abrahám sa ani nesnažil pripútať si ho, ako to dnes rodičia robievajú: finančnou pomocou, darčekmi, bývaním, varovaním vnúčat, vybavovaním úradných záležitostí cez svoje známosti, alebo jednoducho citovým vydieraním... Rodičia nemôžu žiadať od ženatých synov takú poslušnosť, ako keď boli malí. Ani pred vnúčatami, ani mimo nich. Starý rodič nemôže pozmeniť ani šikovne predísť rozhodnutia rodičov, ani kupovať si priazeň vnúčat svojou povoľnosťou.
Podľa štvrtého Božieho prikázania máme si rodičov ctiť, milovať a poslúchať. Ctiť a milovať bezpochyby až do smrti i po smrti. Poslúchať však nie, ako to vidno aj z tohto Božieho slova. Aby sa raz deti mohli o rodičov s láskou postarať, musia sa naučiť stáť na vlastných nohách, musia uniesť zodpovednosť za seba i za svoju novú rodinu.
Toto musia vedieť aj deti, aby im bolo jasné, cez koho majú poslúchať Pána Boha a cez koho nie. Týka sa to, pravda, len tých trápnych (ale dosť častých) prípadov, keď starí rodičia protirečia rodičom a tak nevhodne zasahujú do výchovy, čo sa Abrahám neopovážil. Neskôr podobne odstúpil do úzadia Izák, keď sa Ezau a Jakub oženili. Nová rodina musí byť pevná, samostatná, s vlastným životom a vlastnou ťarchou zodpovednosti... Inak nesplní svoje poslanie od Pána.

IZÁK V ABRAHÁMOVÝCH STOPÁCH

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. vďačnosť za to, že oni sú vaším obrazom v dobrom a
2. bedlivosť preto, že sú vaším obrazom aj v zlom.

1. Sledujme Izáka, ako kráčal v Abrahámových stopách. Ako všetky deti aj nechtiac nastavujú rodičom zrkadlo: „Jablko nepadne ďaleko od stromu“ – tak aj Izák. Pán ho povolal, aby bol nositeľom Abrahámovej viery a on to poslanie prijal. Nemusel, ale Božia milosť v ňom nepôsobila nadarmo (por. 1 Kor 15, 10), pretože ju vedome chcel prijímať. Mal slobodu, mal možnosť aj zanedbávať Božie milosti, ako ich často zanedbávame my. Ale on sa podľa vzoru svojho otca snažil poznávať a plniť Božiu vôľu.
Vidíme to z toho, ako bol ochotný a schopný počúvať Boží hlas, keď prišiel neúrodný rok. Poslúchol Pána, keď mu povedal, aby neschádzal do Egypta, lebo ho chce požehnať tam, v Kanaáne. Mohol mať strach, že mu stáda uhynú od smädu a hladu, ale o jeho strachu sa Božie slovo nezmieňuje. Len to hovorí, že uveril a poslúchol, čím sa osvedčil ako dobrý nositeľ Abrahámovej viery.
Mnohým kresťanským rodičom sa nepodarí odovzdať svojim deťom ani zdedenú vieru, hoci sa o to snažia: čo som ja dostal od mojich rodičov, to chcem dať aj mojim deťom. Možno preto sa im to nedarí, lebo sa snažia len odovzdávať a nie aj zveľadiť dedičstvo viery. Odovzdávajú ho potom ako čosi neosobné. Abrahám odovzdal Izákovi živú vieru – Izák je schopný aj sám zachytávať Boží hlas a poslúchať ho. Navyše mal oproti Abrahámovi aj takú odvahu viery, že napriek suchu nielen zostal v Kanaáne, ale dal sa aj na poľnohospodárstvo, o čo sa Abrahám ani nepokúsil, a to ani v lepších rokoch.
Pán Izáka aj v tomto požehnal, odmenil jeho odvahu viery stonásobnou úrodou. Čudovali sa tomu i pohania v okolí – tí nemali veľmi zmysel pre duchovné dedičstvo a požehnanie, ale toto hmotné požehnanie aj im udrelo do očí.
A ešte v niečom vidíme Izáka ako zrkadlový obraz Abraháma. Keď čítame o jeho zmluve s Abimelechom, Ochozatom a Fikolom, takmer máme dojem, akoby svätopisec omylom odpísal Abrahámov príbeh, ktorí sme už čítali. Ako mal Abrahám ochotu uzavrieť priateľskú zmluvu s kýmkoľvek, tak ju mal aj Izák. Ako si Abrahám pritom vyrovnal spor o studňu, aby základom priateľstva bola spravodlivosť, tak Izák si vyrovnal spor o viaceré studne, čo mu Abimelechovi sluhovia nielen zaujali, ale aj zahádzali. Bol ochotný všetko zabudnúť a odpustiť, ale im aj pripomenul, že on touto priateľskou zmluvou vlastne nič nemení na svojom vzťahu k nim, len oni musia zmeniť svoj doterajší nepriateľský postoj na priateľský.
V tomto mohol dať Abrahám Izákovi už priamy príklad, lebo Izák mal už asi 12 rokov vtedy, keď Abrahám uzatváral priateľskú zmluvu s Abimelechom. V tomto veku deti veľmi citlivo vnímajú spravodlivé a nespravodlivé postoje rodičov k okoliu. Keď príde sused o niečo poprosiť otca a on od syna žiada: „Povedz mu, že nie som doma...“ – dáva mu tým veľmi zlý príklad. Opačný, ako Abrahám Izákovi.
Lepšie je, keď rodičia naučia svoje deti v tomto veku aspoň to, čo naučil Abrahám Izáka: znášať aj krivdy a odpúšťať neveriacim, lebo na nich bude aj Pán menej prísny, pretože dostali menej milostí, ako my. Iste by sa aj oni ku nám mali správať aspoň spravodlivo, keď už aj nie priateľsky, ale v prvom rade ich to musíme my naučiť svojím príkladom. Máme na to všetky predpoklady i dôvody: prirodzené i nadprirodzené.

2. Žiaľ, nielen v dobrom, ale aj v zlom bol Izák obrazom Abraháma. Vidíme to na situácii, ktorá sa stala na doline v Gerare. Aj Izák sa tam nejaký čas zdržiaval a dopustil sa tam podobnej chyby ako Abrahám. Aj on klamal o svojej manželke Rebeke, že je jeho sestrou. Bola to len čiastočná pravda a bola to len tá menej dôležitá časť pravdy. Izák teda zdedil od otca nielen povolanie, vieru, požehnanie, ale aj chyby. S dobrými vlastnosťami detí sa rodičia radi pochvália a radi počujú, keď o ich deťoch niekto povie: „To je celý otec, mama!“ No nie vždy je to lichôtka.
Teraz by to Abrahám o Izákovi nerád počul. Ba pri chybách detí si rodičia niekedy navzájom vyčítajú: „Vidíš, to si celý ty!“ Takéto výčitky však k ničomu dobrému nevedú.
A už vôbec nie, keď sa deti o svojich chybách vyjadria podobne a vyčítajú rodičom: „Však to som po vás zdedil, ja za to nemôžem!“ Povinnosťou každého je sebavýchovou naprávať nedostatky vo výchove. Tým viac, čím jasnejšie ich vidíme.
Je pravdou, že chyby detí sú aj obrazom chýb rodičov, preto majú aj rodičov viesť k pokániu podľa nepropagovaného: „Ohýbaj SA (!) mamko i otec, či som ešte Janko, alebo už Jano!“ Keď rodičia vidia chyby detí, má im to napomenúť, v čom sa aj oni majú naprávať... Ale to pre deti nesmie byť výhovorkou, aby nerobili pokánie. Dokonca môžu rodičom pomáhať k pokániu, najmä svojimi modlitbami. Čím viac vidia deti chyby rodičov, tým viac by sa mali za nich modliť i obetovať. Ale nie odsudzovať ich a už vôbec nie ospravedlňovať svoje chyby! Chyby rodičov môžu byť vysvetlením chýb detí, ale nie ich ospravedlnením!!!
To isté platí, keď ide o duchovné deti duchovných rodičov. Abrahám bol Izákovi nielen telesným otcom, ale aj duchovným. My si v dospelosti, ale už aj v období dospievania, hľadáme duchovných otcov spravidla odlišných od tých telesných. Ideálom by skôr bolo, aby ten istý duchovný otec viedol aj rodičov, aj ich deti, najmä dospievajúce. Nebolo by dobre, keby sme si duchovných otcov idealizovali a považovali ich za bezchybných. Aj keď nám Pán dáva cez nich veľa milosti a pravdy, za čo im môžeme a máme byť vďační, aj tak majú svoje ľudské slabosti, ktoré tiež máme vidieť. A opäť nie preto, aby sme si ich chybami ospravedlňovali svoje, ale preto, aby sme seba aj ich zodpovedne chránili od týchto chýb – modlitbami a obetami.

IZÁKOVI SYNOVIA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Boh nikoho nepredurčil do zatratenia, a chce všetkých spasiť,
2. že neruší našu slobodu, lebo prv predpozná, potom predurčí a
3. Boh všetko vopred pozná na základe svojej večnosti.


1. Na otázke predurčenia stroskotali už. aj veľmi múdri ľudia. A na základe ich omylu sa odštiepili od katolíckej Cirkvi celé krajiny, mnoho cirkevných spoločenstiev i jednotlivcov. Je to ťažká otázka, a pritom jedna z najhlavnejších, lebo sa ňou mnohí zaoberajú a mnohí sa na nej mýlia. Vidíme Izákových synov Ezaua a Jakuba, z ktorých jedného Boh vyvolil, predurčil a druhého nie. Podobne to bolo už s Izákom a Izmaelom a niečo sme si už vtedy k tomu povedali. V zložitej otázke predurčenia si pripomeňme aspoň tri pevné body ako nepochybne pravdivé.
V prvom rade, že Boh nikoho nepredurčil na zatratenie v takom zmysle, že by sa zbytočne usiloval dostať sa do neba. Kto chce byť spasený a usiluje sa o to podľa Božej cesty, ten spasený bude. Ani Ezau, ani Izmael, ani ostatní Abrahámovi synovia, ani nikto na svete nebol predurčený do pekla. To, čo čítame o predurčení v Božom slove, znamená, že Boh niekoho vyvolil k priamejšej spolupráci na Božom pláne spásy a iného ponechal v nepriamejšej. Čiže niekto je viac len prijímateľom Božej milosti, ak ju neodmieta – a iný viac aj sprostredkovateľom Božej milosti pre iných. Abrahám, Izák, Jakub a jeho potomstvo mali sprostredkovať Božiu milosť aj ostatným národom. Urobili to tým, že cez nich sme všetci dostali Božie slovo, Sv. písmo a v plnosti času aj samého Božieho Syna Ježiša Krista. Aj ostatní ľudia dostali milosti pre svoju spásu, ale cez nich, nie priamo. V tom bolo vyvolenie jedných a nevy volenie druhých.

2. Druhá pravda, ktorá súvisí s predurčením a je nepochybná, je tá, že nijakým predurčením Boh neberie človeku slobodnú vôľu. Boh človeka predurčuje podľa predpoznania. Máme to objasnené v liste Rimanom (8, 29): „Ktorých predpoznal, tých aj predurčil...“ V tomto zmysle by mohol Boh aj vopred o niekom povedať, čiže predurčiť ho, že bude zatratený, pretože Boh vopred vie, kto bude prijímať jeho milosti a kto nie. Ale aj to je milosť, že to o nikom Boh vopred nehovorí a ak hovorí o predurčení niekoho vopred, ako o Abrahámovi. Izákovi, Jakubovi a jeho potomstve, lak ide nie o ich spásu, ale o spoluprácu na pláne spásy.
Človek sa však rozhoduje slobodne. Človek sa nie preto tak rozhodne, lebo to Boli vie, ale Boh to vie preto, lebo vopred vie o jeho budúcom rozhodnutí. Nielen medzi oddelenými bratmi, ktorí sa okrem iného aj v tomto s Cirkvou rozchádzajú (napr. Kalvín), ale aj medzi katolíckymi teológmi od stredoveku až doteraz sa ešte neuzavrel svetodejinný „spor“ tomistov a molinistov o tom, akým spôsobom Boh predpozná budúce slobodné rozhodnutia ľudí. Nemusíme sa miešať medzi týchto múdrych ľudí ani do ich sporu. Pre nás stačí mať istotu, ktorú majú aj obidve sporné stránky, aj celá Cirkev, že Boh pri predpoznaní a predurčení ponecháva človeku slobodu rozhodovania.

3. Podľa katechizmu Boh vždy bol, je a bude, Boh je večný. Ide o detské vyjadrenie večnosti. Večnosť Boha totiž nie je časová, ale nadčasová. Výrazy „bol, je a bude“ vyjadrujú večnosť v zmysle časovom, akoby večnosť bola čas predĺžený do nekonečna a to do minulosti i do budúcnosti. Lenže v skutočnosti Boh nemá ani minulosť, ani budúcnosť. Večnosť znamená „ustavičné teraz“ a nie nekonečný čas. Aký je v tom obrovský rozdiel! Skúsme si to priblížiť na podklade niektorých vedeckých zistení.
Napr. jednotlivé hviezdne galaxie sa vo vesmíre od seba vzďaľujú obrovskou rýchlosťou. Podľa doterajších výskumov sa predpokladá, že tie najvzdialenejšie galaxie na okraji hmotného vesmíru sa vzďaľujú rýchlosťou svetla. (Príroda: zem, rastliny, živočíchy, str. 18). Pýtame sa: Kto sa to od koho vzďaľuje? My od nich, alebo ony od nás? Pohyb je vzájomný pomer telies. Aj my sme v pohybe. A keď rýchlosť toho vzájomného vzďaľovania sa je rýchlosťou svetla, ktorú nič vo vesmíre podľa doterajších poznatkov nemôže prekonať? Čo to znamená? Podľa Einsteinovej teórie relativity čas zastane. Ak je však celý vesmír navzájom v takomto rýchlom pohybe, v rýchlosti svetla, tak čas existuje len uprostred tohto nášho vesmíru, vo vzájomných vzťahoch medzi hviezdami a ich galaxiami... Mimo vesmíru čas nejestvuje. Mimo vesmíru panuje ustavičné „teraz“, Božia večnosť.
Celý vesmír si potom môžeme predstaviť ako detskú hračku v Božej ruke. Pekná hračka, v ktorej sa to všetko krúti závratnými rýchlosťami a medzi jednotlivými súčiastkami jestvuje čas aj priestor, ale Boh tým nijako nie je viazaný. On je „večný“, mimo priestoru a času, povznesený nad priestor a čas. Presnejšie: on je v každom priestore a v každom čase prítomný vždy celý. On nemá minulosť, ani budúcnosť. Večnosť je teda stála Božia prítomnosť v každom čase a priestore. On jednoducho jestvuje vždy a všade. „JA SOM“, hebrejsky „Jahve“, také meno si dal pred Mojžišom. Nie »bol, je a bude«!
Ako teda Boh pozná naše budúce slobodné rozhodnutia? Jednoducho tak, že pre neho vôbec nič nie je budúce. Pre neho je všetko a vždy prítomné. Ako prítomné ustavične a bezprostredne vníma všetko: i to, čo je pre nás minulé, či budúce. Pre neho je aj naša budúcnosť ustavične prítomná a taká zrejmá, že ju jednoducho nemôže nepoznať. Ak sa na základe tohto svojho poznania o niekom (pre nás je to „vo-pred“, pre neho nie) vyjadrí o jeho budúcnosti (pre nás je to „budúcnosť“, pre neho nie), tým mu ešte neberie slobodu.
Ak by sme aj nič z týchto teórií nepochopili, nikdy nepochybujme, že Boh chce všetkých ľudí spasiť. Nepochybujme o tom ani vtedy, keď na nešťastie upadneme do hriechu – a najmä vtedy nepochybujme. On nikoho neurčil, že musí byť zatratený – ani nás nie. Najmä k poznaniu našich hriechov a k pokániu nám celkom isto chce vždy pomáhať. Aspoň táto pravda nech zostane v našich srdciach po prečítaní a prerozjímaní tejto state o Izákových synoch.

UKRADNUTÉ POŽEHNANIE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že požehnanie je svätenina, teda prostriedok milosti,
2. že o Božiu milosť sa musíme namáhať, ak ju naozaj chceme a
3. chronológiu udalostí zo života Abraháma a jeho potomkov.

1. V celom starovekom Oriente, nielen u Izraelitov, bolo požehnanie veľmi dôležitým úkonom. Bolo to čosi ako starozákonná sviatosť. Preto sa oň veľmi namáhali a preto bol Jakub ochotný tak nepekne oklamať svojho úctyhodného 136 ročného otca Izáka, len aby dostal požehnanie.
My dnes podľa presne formulovanej cirkevnej náuky vieme, že sviatosť je účinný viditeľný znak neviditeľnej milosti. V Starom zákone podobne pozerali na požehnanie. Považovali ho nielen za formálny vonkajší znak Božej milosti (Gn 9, 25n). A to nezmeniteľný (Gn 27, 33n). Aj keď slovo požehnania vyslovuje len človek, predsa je to slovo účinné, lebo je to sám Boh, ktorý pri tých slovách požehnáva... (La Bible de Jeruzalem).
Je pravda, že na požehnanie v Starom zákone pozerali trochu skreslene, lebo v ňom hľadali predovšetkým hmotné požehnanie. Kto bol požehnaný, tomu sa darilo vo všetkom, čo podnikal. Neúspech bol znakom, že Boh prestal žehnať. V Izákovej rodine bol však pohľad na tento prostriedok milosti predsa len trochu čistejší, lebo Abrahám a Izák zakúsili veľa Božieho požehnania, hoci na to najväčšie požehnanie museli obaja dlho čakať. Za najväčšie požehnanie považovali deti, čo sa dodnes zachovalo medzi veriacimi, keď hovoria o žene, ktorá čaká dieťa, že ,Je v požehnanom stave“. Abrahám a Izák napriek dlhému čakaniu nepochybovali o tom, že sú požehnaní a aj pohania v ich okolí to vedeli.
My v Novom zákone na základe Kristovho kríža omnoho jasnejšie vidíme, akým zlom je hriech, preto by sme si mali oveľa viac ceniť duchovné požehnanie. Keď vidíme, čo stálo Božieho Syna naše vykúpenie z hriechu, mali by sme prosiť Pána predovšetkým o ochranu pred hriechom. Väčšieho požehnania nad toto niet! Nijaké hmotné požehnanie nemôže prevýšiť toto duchovné: „Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, ale svojej duši by uškodil? Alebo za čo vymení človek svoju dušu?“ (Mt 16, 26).
Naši praotcovia si vplyvom viery v Krista veľmi cenili Božie požehnanie. Viac, ako my dnes: „keď išiel tatko do sveta, pri tomto kľakol buku, na moju hlavu položil, tú svoju ťažkú ruku...!“ – a mysleli pritom na žehnajúcu otcovskú ruku... Aj pieseň „Ó, Matka Pána“ spieva o žehnajúcej otcovskej ruke... Rodičia, ktorých spolužitie Boh osobitne požehnáva sviatosťou manželstva, majú byť nositeľmi Bo-žieho požehnania a majú žehnať svoje deti. Požehnanie nie je síce sviatosťou, v tomto máme jasnejšie poznanie ako starozákonný Boží človek, ale je predsa sväteninou a teda prostriedkom Božej milosti. So žehnaním na perách i v srdci sprevádza každý veriaci rodič svoje dieťa do školy. S požehnaním ho odprevádza do chrámu na sobáš, s požehnaním sa s ním lúči v chorobe na smrteľnej posteli...

2. Jakub bol vyvolený podľa Božieho predpoznania, preto on mal prijať prvorodenské požehnanie. On mal byť nositeľom toho požehnania, ktoré dal Boh Abrahámovi a prisľúbil jeho potomstvu. Neurobil dobre, že sa usiloval dosiahnuť Božie požehnanie klamstvom, podvodom, keď na to využil slabý zrak a neovládanú chuť Izáka. Ale urobil dobre, že sa o Božie požehnanie vytrvalo usiloval. Určite nie je správne, ak sa nevieme o Božie požehnanie ponamáhať.
Je pravda, že samému Bohu najviac záleží na tom, aby nás žehnal, viac než nám samým, lebo on nás miluje viac, než my sami. Ale aj nám musí na tom záležať a musíme to nejako prejaviť. Jakuba vidíme, ako ustavične špekuluje nad tým, ako získať Božiu milosť. Za svoje chytráctvo pri „mise šošovice“ a za svoj podvod pri žehnajúcom slepom Izákovi bude musieť trpko pykať. Ale na jeho duši je prekrásne to, že túži byť požehnaným. Takáto túžba je krásna vec – bárs by sa ňou chceli ozdobovať aj naši synovia a dcéry!!!
To požehnanie by sa u Jakuba malo prejaviť aj tým, že by bol dostal dvojnásobný podiel dedičného hmotného majetku, ale o tento Jakubovi nešlo. Keby mu bolo šlo oň, nebol by to takto robil. Musel predsa vedieť, že týmto podvodom nielenže nezíska dvojnásobok majetku, ale stratí všetok! Musel totiž ujsť pred bratovou pomstou celkom naprázdno a všetok hmotný majetok zanechať Ezauovi – „len“ duchovný majetok zostal Jakubovi, ale to mu stačilo. O ten mu šlo, na tom mu záležalo.
Pán Ježiš hovorí o úzkej a strmej ceste, ktorá vedie do neba (Mt 7, 14). Bez námahy sa do neba nedostaneme ani my. Požehnanie, Božia pomoc, Božie milosti nie je v tom, že by nám malo ísť všetko bez námahy, ale v tom. že naše námahy nebudú zbytočné...

3. Pre objasnenie doby si pripomeňme dejepisný rámec. Abrahám, Izák. Jakub a jeho synovia už síce zapadajú do tzv. historického obdobia ľudstva, ale vtedy sa ešte nepísali dejiny v našom zmysle slova. Roky sa počítali v každej krajine, ba neraz aj v každom meste inak. To iba dnes nám je také jednoduché prečítať si v nejakej knižke, že to a to sa stalo toľko a toľko rokov pred alebo po narodení Krista. Alebo ako sa „modernejšie“ bez viery hovorí: pred naším letopočtom alebo v ňom. Vtedy sa však roky počítali podľa vlády jednotlivých kráľov a kráľa mala každá krajina i každé väčšie mesto svojho. Historikom to dalo veľmi mnoho práce, aby nejako ujednotili historické dáta podľa jednotného kľúča – podľa dátumu narodenia J. Krista.
Ani podľa tohto kľúča sa však nedá celkom presne určiť, kedy sa odohrali udalosti, o ktorých teraz rozjímame. Pomerne presne sa dajú určiť až udalosti asi o tisíc rokov mladšie, teda až z doby kráľov. V následnej tabuľke sú uvedené dva stĺpce rokov. Prvý stĺpec je pomerne presný, pretože označuje roky podľa tzv. „Abrahámovho letopočtu“ a o ten nám pri rozjímaniach ide. Uvádza, v ktorom roku po narodení Abraháma sa tá ktorá udalosť stala.
Pri jeho zostavovaní sú hlavnými opornými bodmi vekové rozdiely jednotlivých patriarchov: Abrahám bol o sto rokov starší od Izáka, Izák o 60 rokov starší od Jakuba (Gn 25, 26). Podľa Gn 15, 13 malo byť Abrahámovo potomstvo 400 rokov zotročené v cudzej zemi, ale potom vyslobodené. Stalo sa tak za Mojžiša, ktorý ich po 40 ročnom putovaní doviedol ku Kanaánu. A tu máme ďalší oporný bod a to už z histórie mimo Sv. písma. Egyptský faraón Merenptah, ktorý panoval v r. 1224 – 1204 pred J. Kr., v piatom roku svojej vlády porazil Izraelitov v Kanaáne a na pamiatku tohto víťazstva dal vytesať kamenný pomník. Podľa tohto pomníka boli teda Izraeliti v r. 1220 pred J. Kr. už usadení v Kanaáne. Podľa „Abrahámovho letopočtu“ to bolo 730 rokov po narodení Abraháma. Podľa tohto oporného bodu môžeme spätne vypočítať, koľko rokov pred narodením J. Kr., pred „naším letopočtom“, sa jednotlivé udalosti odohrali. Nesprávnosti nie sú v tejto vzdialenej dobe vylúčené, vychádzame z predpokladov, ktoré nie sú sto percentné:
Napr. 400 ročný útlak v Egypte berieme doslovne presne od príchodu patriarchov do Egypta, teda presne 290 rokov po narodení Abraháma. Roky panovania Merenptaha berieme tiež presne ako sú uvádzané, hoci tam tiež nie je celkom vylúčený menší omyl. Tiež rok Merenptahovho víťazstva píšeme zároveň ako rok príchodu do Kanaánu, čo zaiste bolo trochu skôr. Tieto nepresnosti vo výpočtoch sú presne také, ako ohľadom iných historických osôb tej doby (napr. faraónov). I tak nám však výpočet pomôže, aby sme postavy Sv. písma nepovažovali len za nejaké vybájené osoby, ale za historické v plnom zmysle slova, práve tak ako postavy faraónov. Boli to skutoční ľudia svojej doby, ktorých si Boh vyvolil – i keď svet o ich veľkom poslaní nevedel – aby priniesli spásu celému ľudstvu.
Tento prehľad nám poslúži aj na to, aby sme vylúčili niektoré naivné predstavy o týchto ľuďoch. Napr. na niektorých náboženských obrazoch je nakreslený mládenec Jakub, ako sa stretol so svojou milovanou nevestou Ráchel – hoci v skutočnosti mal vtedy už 76 rokov. Pri stretnutí s Ezauom po návrate do Kanaánu mal už 91 rokov. Alebo nám to dokreslí obraz vzťahov v tejto vyvolenej rodine: napr. keď bratia predali 17-ročného Jozefa do Egypta, to ešte žil staručký 168 ročný Izák a zomrel až dvanásť rokov po tom.
V prvom stĺpci sa uvádzajú roky po Abrahámovom narodení, v druhom roky v prepočte pred narodením J. Krista. Potom je stručne uvedené, čo sa stalo v danom roku, s označením knihy, kapitoly a veršov Sv. písma, podľa ktorých sa daná udalosť zaraďuje na uvedené miesto v histórii.


0 1950 – narodenie Abrama v Chaldejskom Ure
? ? – presťahovanie Abramovej rodiny do Haranu
75 1875 – presťahovanie Abrama do Kanaánu, Gn 12, 4
? ? – rozchod Abrama s Lotom, Gn 14, 1n
? ? – Božia zmluva s Abramom, Gn 15, 1n
86 1864 – narodenie Izmaela, Gn 17, 24
99 1851 – zmluva s Bohom potvrdená obriezkou, Gn 17, 24
99 1851 – zničenie Sodomy, Gn 19
100 1850 – narodenie Izáka, Gn 21, 5
103 1847 – vyhnanie Agary a Izmaela, Gn 21,8
? ? – obetovanie Izáka, Gn 22, 1n
137 1813 – smrť Sáry, Gn 23, 1n
140 1810 – Izák sa žení ako 40 ročný, Gn 25, 20
? ? – Abrahám sa druhýkrát žení, Gn 25, 1n
160 1790 – 60 r. Izákovi sa nar. Ezau a Jakub, Gn 25, 26
175 1775 – smrť Abraháma, pochovajú ho 75 r. Izák a 89 r. Izmael, Gn 25, 7
200 1750 – 40 r. Ezau sa žení, Gn 26, 34
236 1714 – 136 r. Izák požehnáva Jakuba, ten potom ujde do Haranu ako 76-ročný, Gn 28, 1n
244 1706 – 84 r. Jakub sa žení s Liou a Ráchel, Gn 29, 18
251 1699 – 91 r. Jakub ujde od Labana, dostáva meno Izrael, narodenie Jozefa, Gn 30, 25
268 1682 – 17 r. Jozefa predali, Jakub má 109 r., Izák 168, Gn 27, 2
280 1670 – smrť 180 r. Izáka, väz. 29 r. Jozefa, Gn 35, 28
281 1669 – povýšenie 30 r. Jozefa, Gn 41, 46
289 1661 – Jozefovi bratia v Egypte po 8 r., Gn 42, 1n
290 1660 – aj 130 r. Jakub s rodinou do Egypta, Gn 49, 7 a Jozef má 39 r., dvoch synov
307 1643 – smrť 147 r. Jakuba, Jozef má 56 r., Gn 47, 28
361 1589 – smrť 110 r. Jozefa, Gn 50, 22
610 1340 – narodenie Mojžiša, Sk 7, 20
690 1260 – vyslobodenie z Egypta, 80 r. Mojžiš, Sk 7, 30
730 1220 – Izraeliti v zasľúbenej zemi

JAKUBOV ÚTEK A VIDENIE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako mylne vysvetľujú Jakubov sen neveriaci,
2. čo v skutočnosti pre Jakuba tento sen znamenal a
3. čo tento jeho sen znamená pre nás dnes.

1. Kto chce poznať, ako si neveriaci svojvoľne vysvetľujú niektoré časti Sv. písma, môže si otvoriť knihu Čo rozprávajú proroci na str. 76-77. Autor Zenon Kosidovský považuje za prirodzené nielen to, že Jakub musel ujsť z domu, keď tak nepekne podviedol otca a brat Ezau mu hrozil smrťou, ale za prirodzený považuje aj jeho sen o rebríku do neba, pretože vraj išiel do Mezopotámie, do krajiny zikkuratov. O čom inom sa mu vraj mohlo snívať, keď nie o schodišti do neba, na ktorého vrchole bol Boh, ktorého požehnanie ukradol bratovi?
Zikkuraty, podobné pyramídam, boli skutočne schodišťami k „bohom“, ktorí mali oltár na vrchole zikkuratu. K oltáru sa vystupovalo po schodoch v slávnostnom sprievode – pričom aj vo vnútri zikkuratu bolo schodište pre tých, čo pomáhali, posluhovali pri obetách. Takéto prirodzené vysvetlenie Jakubovho úteku a sna však nemôže byť dostatočné. Podľa prirodzeného vysvetľovania by totiž Jakub podviedol brata a otca len kvôli hmotným výhodám prvorodenstva, kvôli dvojnásobku v dedičstve. Keby však Jakubovi nešlo o duchovné požehnanie, nebol by sa toho hmotného tak ľahko vzdal, bol by oň bojoval aspoň ľsťou. Nebol by utekal naprázdno, bol by si z dedičstva, ktoré mu už ako prvorodenému patrilo, vzal, keby už nechcel o celý dvojnásobok bojovať...
Jakubovi však šlo o duchovné požehnanie, ktoré si chcel zachovať aj manželstvom na základe viery, nie s pohanskou manželkou ako Ezau. A jeho sen o mezopotámskych zikkuratoch, ktoré nikdy nevidel, si už vôbec nemožno vysvetliť prirodzene. Dokonca ani to nebolo prirodzené, že sa mu vôbec snívalo o Bohu, lebo ešte nevedel o Božej všadeprítomnosti: keď sa zobudil, prekvapený zvolal: „Ozaj, Pán je na tomto mieste a ja som o tom nevedel!“ Jeho teda prirodzene ani nenapadlo, že Boh je tam s ním...

2. Pre Jakuba tento sen znamenal predovšetkým uistenie o Božej všadeprítomnosti a o platnosti „ukradnutého“ požehnania. Jedno i druhé potreboval. Ľudia v tých časoch verili v mnohých „bohov“. Každá krajina mala svojich „bohov“, medzi ktorými boli niektorí hlavnejší a uctievanejší, iní im boli podriadení. Ale aj každá oblasť mala svojho „boha“ alebo aj viacerých, aj každé mesto, aj každá rodina, ba aj jednotlivci. Preto aj pohania bez rozpakov hovorili o Abrahámovom Bohu a ani ich nenapadlo, že by neexistoval, ale ani to ich nenapadlo, že by to mohol byť jediný skutočný Boh. Takéto zmýšľanie o Bohu, či „bohoch“ mnohým pohanom slúžilo ako náhrada za pokánie. Keď sa im niečo nepodarilo, keď čosi vyviedli a museli znášať následky, pripísali to svojim „bohom“. Nie ľudia sa dopúšťali hriechov, ale to „bohovia sa navzájom hašterili, bili, súperili...“ Kto mal silnejšieho, vplyvnejšieho „boha“, mal to vyhraté...
Zdá sa, že aj Jakub bol uprostred pohanského sveta čiastočne ovplyvnený skresleným pohľadom na „svojho“, či „Abrahámovho“ Boha. Zrejme bol presvedčený, že je jediným skutočným Bohom, ale o jeho všadeprítomnosti asi nebol až tak pevne presvedčený. Počítal s jeho požehnaním v zasľúbenej zemi – ak vôbec mal istotu, že ho požehná napriek podvodu. Ale tu sa mu Boh zjavil, z čoho nepochyb-ne spoznal jeho všadeprítomnosť a tiež dostal uistenie, že ho bude požehnávať aj v Mezopotámii.
Jakub nepochyboval o tom, že to bolo skutočné zjavenie skutočného Boha. Nemávol rukou, že to bol – žiaľ – len sen. Nepovzdychol si so želaním: „Kiež by to bola skutočnosť!“ On vedel, že to je skutočnosť a hneď tam postavil oltár pravému Bohu. Sám si pomenoval toto odteraz posvätné miesto na „Bet-El“, čiže „Dom Boží“ a zložil sľub vernosti. Sľubuje mu dokonca na tomto mieste obetovať desiatky, čiže spáliť desatinu toho majetku, čo bude mať, keď sa bude vracať do zasľúbenej zeme! A desať percent, to nie je málo – toľko sotva dáva niektorý katolík do zvončeka! Nanovo spoznal Jakub svojho Boha, získal s ním osobnú skúsenosť viery a tento duchovný poklad raz odovzdá aj svojim deťom a cez nich aj nám.

3. Pre nás znamená Jakubov rebrík, čiže schody do neba, ešte omnoho viac. Boh vychádza v ústrety nám slabým, aby sme sa mohli dostať do neba. Ani Jakub ani my nie sme schopní postaviť si nijaký rebrík do neba. To Boh musí z neba spustiť pre nás „rebrík milostí“. Katechizmus to hovorí tak, že nijaký človek sa nemôže dostať do neba vlastnými silami, každý na to potrebuje Božiu milosť a to posväcujúcu i pomáhajúcu.
Anjeli zostupujúci od Boha dolu k nám a vystupujúci späť, nám sprostredkúvajú Božie milosti. Sám Boh ich posiela. V prvom rade „Anjela veľkej rady (veľrady? židovský sanhedrin?)“, ako tiež v liturgii oslovujeme Krista. Aj Jakub prijal milosť len pre zásluhy J. Krista... Ale tým nie je vylúčená aj pomoc ostatných bytostí – aj duchovných bytostí, anjelov, aj ľudí, ktorí sú pre nás pomáhajúcou milosťou.
Neznamená to však, že my nemusíme robiť nič, aby sme sa do neba dostali, že všetko urobí Boh a jeho anjeli. On sa nám postaral o rebrík, ale vystupovať musíme po ňom my a to pekne schod po schode. Tými našimi schodmi do neba sú dobré skutky, modlitby, obety, sebazaprenia, odpúšťanie a hlavne dobré prijímanie sviatostí.
Veľmi biedne by sme pochopili 28. kapitolu knihy Genezis, keby sme si ju chceli vysvetľovať len prirodzene, ako neveriaci. Jej hĺbku pochopíme až vtedy, keď pochopíme vo svojom praktickom živote, ako máme denne vystupovať po schodíkoch Božích milostí do neba, a to aj s pomocou tých poslov, ktorých každému z nás Boh posiela. Kto sú pre nás tí anjeli, ktorí nám majú pomáhať na ceste do neba, komu a ako máme byť my takými anjelmi, ako ktoré skutky robiť, aby sme nimi naozaj získavali milosť, ako sa čím lepšie pripravovať na prijímanie sviatostí... to všetko si musíme zvážiť i poradiť sa o tom, ak chceme pochopiť to, čo nám toto Božie slovo hovorí a mať z toho úžitok...

JAKUB U LABANA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že kto čím hreší, tým trestaný býva,
2. zmysel nášho zvyku zahaľovať nevestu závojom a
3. čo Pán sleduje v nás cudzími hriechami.

1. V tých časoch, keď sa ľudia dožívali takmer 200 rokov, vtedy 76 rokov ešte nebolo zďaleka takou starobou ako dnes. V tomto veku prišiel Jakub k Labanovi, bratovi Rebeky. Ten býval v Harane na riečke Nahr Balih neďaleko jej sútoku s horným Eufratom, asi 500 kilometrov severne od Uru. Od čias, čo sa Labanova sestra Rebeka vydala za Izáka do Kanaánu, uplynulo takmer sto rokov, ale na spôsobe ich polousadlého života, čiastočne pastierskeho a čiastočne roľníckeho i obchodného, sa veľa nezmenilo. Jakub sa srdečne zvítal s príbuznými, s ktorými sa ešte v živote nevidel a ktorí si veľmi radi vypočuli Jakubovo rozprávanie o Rebeke a ojej živote v Kanaáne. Jakub, ktorý bol jej miláčikom, iste vedel o nej s obdivom a pútavo rozprávať...
Ale Jakub bol mužom činu a netratil čas len rozprávaním. U príbuzných nechcel byť na ťarchu a hneď sa chytil roboty: pásaval Labanove stáda oviec, namiesto jeho dcéry Ráchel. Po mesiaci služby mu Laban navrhol, aby si sám povedal, akú odmenu chce za túto prácu, aby neslúžil u neho zadarmo ako otrok – a aby sa nedal do služby niekomu inému... Jakub mu navrhol, že mu bude sedem rokov slúžiť za jeho dcéru Ráchel, ktorá sa mu zapáčila a chcel ju za manželku. Laban súhlasil a Jakub ani nezbadal, akú búdu na neho tento starec šije... Miloval Ráchel, takže mu nepripadla zaťažko takáto dlhá a ťažká práca. Odmena, ktorú mal za ňu sľúbenú, mu stála za to.
Jakub teda slúžil budúcemu svokrovi za svoju budúcu manželku, aby za ňu nemusel platiť. Bolo to tak uzákonené a zaužívané vtedy pred štyritisíc rokmi, ba už oveľa skôr a pretrvalo to až do našich čias. Arkády Fidler v „Divých banánoch“ rozpráva o takomto prípade aj u vietnamských Tajov. Ešte v XIX. storočí sa u Tatárov a Sýrčanov za nevestu slúžievalo u svokra. Nemecký cestovateľ v knihe „Cesta po Sýrii“ píše: „Raz som stretol mladého človeka, ktorý osem rokov pracoval iba za stravu. Na konci tohto obdobia mal dostať za ženu dcéru svojho zamestnávateľa, za ktorú by inak musel zaplatiť sedemsto piastrov. Keď som ho stretol, bol už tri roky ženatý. Trpko si však sťažoval na svojho lesťa, ktorý naďalej od neho žiadal, aby najťažšie práce vykonával zadarmo. To mu prekážalo pri založení vlastného hospodárstva a vlastnej rodiny. Bolo to v okolí Damasku.“
Prefíkaný Jakub natrafil na ešte prefíkanejšieho Labana, ktorý si z nádejného zaťa urobil polootroka, lacnú pracovnú silu. A aj sa mu to z veľkej časti po siedmich rokoch podarilo. Keď totiž Jakub sedem rokov ochotne odslúžil za Ráchel, Laban mu vystrojil veľkú svadobnú hostinu, ktorá podľa vtedajších zvykov trvala týždeň. Ale Jakub až ráno zbadal, že do mladomanželskej spálne mu Laban večer voviedol nie Ráchel, ale jej staršiu sestru Liu. Ráno mu Laban pokojne vysvetlil, že u nich nie je zvykom, aby sa najprv vydávala mladšia sestra... Načo sa však znepokojovať, keď sa takto stalo podľa starých dobrých zvykov a Jakub s tým predsa musel automaticky počítať. Čo teraz robiť? To je predsa jednoduché. Lia zostane jeho manželkou a ak chce naozaj za ženu Ráchel, môže dostať aj tú – stačí, ak za ňu odslúži ďalších sedem rokov...
Jakub bol týmto veľmi nepríjemne prekvapený, ale nebol ešte dosť duchovne zrelý na to, aby sa vedel Ráchely vzdať. Tak upadol do mnohoženstva, čo neurobil ani Abrahám, ani Izák a čo rozhodne nepatrilo do rodín Božích mužov. Akokoľvek ho to mrzelo, musel uznať, že on, ktorý podviedol vlastného otca, bol teraz podvedený svojím svokrom. Podvodník narazil na podvodníka a musel uznať, že na odborníka! Kto čím hreší, tým trestaný býva!

2. Nebolo to také ťažké takto podviesť mladomanžela, pretože mladá nevesta bola naozaj od hlavy po päty zahalená a aj do izby ju otec vovádzal s tvárou zahalenou svadobným závojom. Je to zaujímavé, že takýto zvyk sa čiastočne zachoval aj v našich krajoch a to až dodnes. Milióny ľudí už dávno nič nevedia o tomto zvyku starovekých východných národov, zahaľovať nevestu závojom, ale predsa tento zvyk zachovávajú. Vtedy sa tam nielen nevesty, ale všetky ženy zahaľovali pred mužmi závojom.
Spomínali sme už napr. že Rebeka dostala ako snubný dar od Abrahámovho sluhu nosný krúžok, ktorý ako krásny šperk spájal na koreni nosa cípy závoja. Závoj nosili dievčatá spustený z hlavy a popod oči spojený nad nosom a mal ich chrániť pred očami a tým aj pred žiadosťami mužov. Až po svadbe sa nevesta odhalila pred svojím mužom – a pred ostatnými ani potom. Závoj bol prejavom i ochranou jej čistoty, panenstva, neporušenosti jej mravného života.
Sotva to niektorá mladá nevesta takto chápe dnes. Dnes sa dievčatá a ženy skôr bez ostychu odhaľujú pred kýmkoľvek... Nielenže nenosia závoj, ktorým by si pred mužmi zahaľovali ešte i tvár, ale vďaka nemravným „moderným“ strihom nenosia často ani slušné šaty, ktoré by ich zahaľovali podľa potreby. Priesvitné blúzky a šaty, tesné pulóvre a nohavice, veľké výstrihy (a o kúpaliskách ani nehovoriac!) odhaľujú dievčatá a ženy pred známymi i neznámymi mužmi všade. Načo? Aby upútali na seba pozornosť telesnou krásou pre nedostatok krásy duchovnej? A potom si pri svadbe dajú na hlavu závoj, symbol ich mravnej zachovalosti, znak toho, že všetku svoju telesnú krásu si zachovali ako drahokam pre svojho manžela!!! Symbol pekný... Len aby nebol falošný, o to sa treba veľmi usilovať zvlášť v dnešnej dobe rozmáhajúcej sa nemravnosti. Kresťanské dievčatá by mali dať tomuto symbolu ten jeho pravý zmysel...

3. Nielen Jakub bol potrestaný tým, čím sám pred rokmi zhrešil. Stáva sa to aj nám, že natrafíme na odborníkov, ktorým sa „darí“ v našich hriechoch lepšie ako nám a Boh ich použije na našu výchovu. Stáva sa i to, že kto podvádza, je sám podvedený... Kto klame, býva aj sám oklamaný... Kto nedôveruje ľuďom a každého podozrieva, ten aj sám stratí dôveru a mnohí ho podozrievajú... Kto je lakomý, stratí aj to, čo mal... Kto kradne, toho okradnú... Kto je pyšný, toho ponížia možno omnoho viac, než on ponižoval druhých...
Prečo? Pán Boh je nekonečne múdry a má nekonečne mnoho prostriedkov k tomu, aby nás privádzal k pokániu, k poznaniu hriechov a ich náprave. Ak zlodej sám na vlastnej škode pocíti, ako to je, keď je človek okradnutý, má ho to pohnúť k pokániu, aby sám viac nekradol... No búri sa proti tomuto Božiemu zámeru ten, kto si po okradnutí povie: „Okradli mňa. tak teraz si aj ja nakradnem, čo chcem!“ Boh nám hriechami druhých dáva pocítiť následky našich hriechov, ako ich cítia druhí, aby nás pohol k pokániu. To je cieľ, pre ktorý na nás Pán dopúšťa krivdy – zvlášť také krivdy, akých sme sa niekedy aj my dopustili na druhých.
Ako ľahko sa nám hovorí pri cudzích hriechoch: „Ja by som to nikdy neurobil!“ To je opovážlivé slovo! Netrúfajme si... Radšej sa zamyslime, keď nás hriechy blížnych zabolia, či sme sa naozaj už niečoho podobného nedopustili aj my. A ak nám svedomie naozaj nič nevyčíta, poďakujme za to Pánovi, že nás doteraz od toho uchránil a veľmi pokorne ho prosme, aby nás chránil aj v budúcnosti...
Koho krivda neprivedie k pokániu, ale k novému hriechu, ten vytvára reťazce hriechov: Ktosi mi ukradol stierače z auta na parkovisku, tak ukradnem aj ja niekomu. Možno ktosi ukradol už tomu, čo okradol mňa a ten, koho ja okradnem, okradne ďalšieho... Takéto reťazce sa dajú pretrhnúť len tak, že niekto je ochotný krivdu zniesť a nepodať ju ďalej. Veriaci, ktorí vierou jasnejšie vidia aj svoje hriechy, majú na to najlepšie predpoklady.
Ba viac: my máme predpoklady aj na to, aby sme začínali reťazce dobrých nezištných skutkov. Pomôžem niekomu a nič za to nechcem, len ho poprosím, aby tiež dakomu pomohol a nič za to nechcel, len aby požiadal dotyčného, aby tiež dakomu pomohol a nič za to nechcel,... Príslovie „Kto čím hreší, tým trestaný býva“ – iste Pán zmení na krajšie: „Kto čo dobre robí, tým odmenený býva.“

V TVRDEJ BOŽEJ ŠKOLE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že ťarchavosť je požehnaný stav, znak Božej milosti a
2. čomu psychológovia hovoria „povahový tieň“.

1. Jakub sa oženil po siedmich rokoch služby u Labana. Vďaka prešibanosti Labana a jeho lakomstvu, aby mohol viazať vo svojej službe Jakuba aj naďalej ako dobrého lacného pracovníka, dal mu za ženu podvodom Liu, ale potom hneď po svadobnom týždni aj Ráchel, za ktorú však musel slúžiť ďalších sedem rokov. A tak sa nechtiac stal Jakub mužom dvoch žien. Podľa vtedajších zvykov, ako to vieme aj z Chamurapiho zákonníka, neplodná žena mala právo dať mužovi za manželku svoju slúžku, čo urobila aj Ráchel, aj potom Lia, keď prestali rodiť a mysleli si, že už budú neplodné. A tak sa nechtiac Jakub stal mužom štyroch žien a otcom dvanástich chlapcov.
Dodnes sa hovorí o žene, ktorá čaká dieťa a nosí ho pod srdcom, že je v požehnanom stave. Tehotenstvo, ťarchavosť, to je požehnaný stav. Žiaľ, aj vo veriacich rodinách sa to často tak iba hovorí, ale v skutočnosti nie vždy majú radosť z tohto prejavu Božieho požehnania. Už aj deti neraz s nevôľou ohŕňajú nosom, keď sa dozvedia, že budú mať ďalšieho súrodenca, čo je rozhodne prejavom sebectva. Dal by Pán, aby sme aj v dnešných časoch považovali deti naozaj za Božie požehnanie, ako Jakub a jeho ženy.

2. Po ďalších siedmich rokoch služby však Jakub už chcel odísť od Labana a postarať sa o svoju, teraz už početnú rodinu. Žiadal si preto od Labana v ďalších rokoch služby ako odmenu tie kusy zo stád oviec, kôz a dobytka, ktoré boli farebne výnimočné. V orientálnych stádach boli spravidla barany čierne a ovce biele. Strakaté kusy boli výnimkou. Jakub chcel ako odmenu len tieto výnimky a Laban s radosťou súhlasil, lebo myslel, že dohodol pre seba výhodnú vec (La Bible de Jerusalem 1974, str. 61).
Jakub sa vyznal v krížení zvierat a aj Pán mu pomáhal k hmotnému požehnaniu, aby sa mohol postarať o svoju rodinu. Tak sa stal aj napriek Labanovej novej skúposti bohatým mužom s množstvom sluhov i stád dobytka, oviec, tiav a oslov. Keď sledujeme spomenutú myšlienku o Božej výchove, stalo sa to teraz Labanovi, že narazil na odborníka a jeho lakomstvo bolo potrestané tým, že nechtiac musel priznať Jakubovi veľkú odmenu za jeho službu.
Otcovia, matky, mohlo by vás i vaše deti pri tejto príležitosti zaujímať, čomu sa v psychológii hovorí „povahový tieň“. Myslí sa pritom na tie vlastnosti, ktoré nás u druhých najviac hnevajú. Vlastne ide o také vlastnosti, ktoré my v sebe sebavýchovou potláčame, ale nezlikvidujeme ich, iba ich potlačíme do svojho podvedomia. Už si neuvedomujeme, že ich máme, ale len čo na ne narazíme u druhých, scitlivieme, hnevá nás to. Ak je niekto pokorný a stretne sa s pyšným človekom, tiež si všimne túto jeho chybu, ale pokorne ju prijme a má rád aj pyšného človeka takého, aký je. Ale ak je niekto len zdanlivo pokorný, vo svojom vnútri má však nezlikvidovanú iba potlačenú pýchu, ten pri pyšnom človeku hneď scitlivie a nevie sa zmieriť s tým, že ten druhý je pyšný. Nevie ho pokorne milovať.
Ak bol Jakub prešibaným podvodníkom, muselo ho veľmi zabolieť, keď sám naletel prešibanému Labanovi. Toto bolo Jakubovo najcitlivejšie miesto. Ak bol Laban lakomý, muselo ho veľmi zabolieť, keď Jakub popri ňom bohatol z jeho majetku. Aj keď sa tváril, že je Jakubovi vďačný za jeho službu, veď vďaka nemu sa jeho stáda nesmierne rozrastali... aj keď mal rád svoje dcéry a vnúčatá a chcel im dopriať bohaté zaopatrenie – predsa ho to veľmi hrýzlo, lebo bol lakomý a tu sa Jakub dotkol jeho najcitlivejšieho miesta. Hoci človek na sebe pracuje, hoci Jakub svoje špekulantstvo a podvádzanie stokrát oľutoval a prestal s tým (napr. voči Labanovi bol už čestný), predsa bol veľmi citlivý na každý podvod, na ktorý on doplatil...
Keby Laban nechcel byť lakomý a chcel by svojim vydatým dcéram a vnúčatám dopriať, aj tak bol na Jakubovo bohatnutie veľmi citlivý... Povahový tieň používa Pán na našu výchovu. To nie je náhoda, že v živote narážame práve na také veci, na ktoré sme citliví. To nebola náhoda, že práve Laban musel dať Jakubovi veľkú časť svojho majetku, hoci pôvodne to vyzeralo tak, že mu dá len niekoľko výnimočných kusov. Práve Laban pre svoju sebavýchovu toto potreboval. To Pán dopustil, aby Jakuba podviedol Laban. A tiež to bol Pán, ktorý zariadil, aby práve u Labana Jakub zbohatol. Keď v duchu viery domyslíme túto skutočnosť do dôsledkov a nájdeme jej odraz vo svojom živote, bude to pre našu sebavýchovu veľmi osožné.
Rodičia môžu pomerne ľahko a presne načrtnúť obrysy svojho povahového tieňa hneď po prečítaní týchto poznámok... Ako? Stačí si pripomenúť, čo ich najviac dráždi na správaní ich detí. Deti majú svoje vlastnosti po rodičoch a čo si rodičia možno mysleli, že už sebavýchovou odstránili, to teraz vďaka svojim deťom znovu nachádzajú. Možno si myslia: „Ja som taký nikdy nebol...!“ Ale stojí to za zamyslenie. Možno, že ste neboli v takej istej situácii, alebo ste na to už zabudli, ale ak vás to veľmi hnevá na svojom dieťati, ak je to zdrojom stálych napätí medzi vami, tak je to asi súčasťou vášho povahového tieňa. V takom prípade treba nie kričať a hnevať sa na syna, či dcéru, ale v tichu po-ďakovať Pánovi, že usmernil túto jeho vlastnosť na vaše najcitlivejšie miesto, aby vás tým vychovával.
Aj deti môžu uvažovať – a v príležitostných rozhovoroch im v tom môžu rodičia veľmi výdatne pomáhať – čo je ich povahovým tieňom. Stačí si pripomenúť niekoľko nepríjemných situácií, v ktorých voči súrodencom, spolužiakom, či rodičom prepuklo napätie. Neznamená to, že aj my máme každú chybu, na ktorú natrafíme u druhých. Ale nad tými, ktoré nás veľmi dráždia, sa oplatí zamyslieť.
Povahový tieň nemusí byť jedinou príčinou toho, že sme na niečo scitliveli, preto ak sa chceme naozaj spoznať, nestačí, aby sme si všímali sami seba. Treba sa zaujímať aj to, ako nás vidia iní. Najmä ako nás vidia tí najbližší, s ktorými sme najčastejšie a ktorým na nás najviac záleží, lebo po Bohu nás oni najviac milujú. Niet na to lepších príležitostí, ako sú rozhovory v pokrvných a duchovných ro-dinách. Aj týmto sa naše pokrvné rodiny budú premieňať na duchovné. Najmä ak nám nepôjde len o takú sebavýchovu, len to také hľadanie povahového tieňa, akého sú schopní aj neveriaci. My si musíme uvedomiť, že to nie sú náhody, na akých blížnych a na aké ich hriechy narážame. Svätý Boh majstrovsky narába aj s našimi hriechami a používa ich na sebavýchovu našu i blížnych. Zameriava ich na citlivé miesta našich pováh, aby sme sa lepšie spoznávali a mohli robiť konkrétne pokánie. O koľko menej hnevu a viacej vďačnosti voči Bohu by sme mali v srdciach, keby sme sa na hriechy blížnych pozerali vo svetle tohto Božieho slova! Nech Pán hojne požehná každú našu snahu v tomto smere!

ÚTEK Z HARANU

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. zmysel úcty obrazov voľakedy v pohanstve a dnes v Cirkvi,
2. ako premieňať pokrvnú rodinu na duchovnú, čiže na domácu Cirkev a
3. historickú poznámku o domácich bôžikoch.

1. Laban odišiel z domu na ďaleké pastviny na slávnosť strihania oviec. Veselo sa bavil nič netušiac a plánoval obchody. Až na tretí deň zbadal, že mu Jakub so ženami, deťmi, sluhami i s vyslúženými stádami ušiel. Pritom sa stala jedna zaujímavá maličkosť, ktorú si hodno všimnúť, lebo okolo nej sa točí všetok Labanov hnev, prenasledovanie Jakuba i ďalšie udalosti.
Keď Jakub odchádzal z Labanovho domu s rodinou i majetkom, jeho milovaná Ráchel sa dopustila krádeže. A neukradla hocičo. Naoko to bola maličkosť, ktorá sa dala ľahko ukrývať, takže ani sám Jakub o ničom nevedel, ale mala veľkú dôležitosť... Labanovi ukradla domácich bôžikov, po hebrejsky im hovorili terafim. Ako s modlami sa s nimi stretáme vo Sv. písme viackrát. Boli to sošky z kameňa, hliny, dreva, alebo aj zo vzácneho zlata, striebra, medi, cínu, bronzu, alebo dokonca aj z vtedy najvzácnejšieho kovu, železa. Vzácnosť týchto sošiek však nebola v materiáli, z ktorého boli vyrobené. Ich vzácnosť bola vo vzťahu ľudí k nim. Ľudia si ich uctievali ako svojich domácich bôžikov, modly... Niekde mali pre ne aj osobitné miestnosti, ako domáce kaplnky. Chudobnejší aspoň nejaké vyhradené miesto, oltáriky, pri ktorých sa k soškám modlievali, radili sa s nimi, pri nich a s pomocou nich sa snažili napr. veštiť budúce udalosti. Nepovažovali ich len za symbolické znázornenie nejakej duchovnej bytosti, božstva, ale považovali ich za akosi živých a stále účinných rodinných bôžikov.
Pomýlenosť tohto pohanského zmýšľania bola v tom, že týmto soškám pripisovali tajomnú moc, väčšiu ako čomukoľvek inému. Preto neskôr cez Mojžiša Boh zakázal uctievať akékoľvek obrazy a sochy. Ani pravého Boha si nemali Židia nijako zobrazovať, ba ani slávne udalosti dejín si nemali pripomínať ich zobrazením, len aby vyhli nebezpečenstvu, že budú ako pohania samotnému obrazu a soche pripisovať Božskú moc.
Až Cirkev v Novom zákone uznala ľudstvo za zrelšie a dovolila zobrazovanie udalostí i osôb z dejín spásy. A dovolila aj ich úctivé uchovávanie v tom zmysle ako si uctíme obraz rodičov a iných blízkych osôb na fotografiách. Dnes už nehrozí také nebezpečenstvo, že by sa niekto naivne klaňal obrazu Boha a nie skutočnému Bohu, ktorý je obrazom len symbolicky znázornený... I keď nemožno podceňovať ani primitívnosť ľudí nášho moderného veku, keď pripisujú čiernym mačkám, brechaniu psov na Štedrý deň, kominárom, gombíkom, číslam áut, piatkovému dňu, trinástke a ktovie čomu všetkému, magickú moc...
Od pohanstva Jakubových čias nás však predsa len delia takmer štyri tisícročia a aspoň ten, kto chce, môže mať v týchto otázkach jasno. Preto už nebezpečenstvo pohanského uctievania obrazov a sôch nie je také vážne, ako v časoch patriarchov. Vtedy skutočne pripisovali božské sily obyčajným soškám, obrazom, prípadne maskám, ktorým hebrejsky hovorili terafim...

2. Sila pohanstva bola okrem iného aj v tom, že to bolo vo veľkej miere rodinné náboženstvo. Pomýlené síce, ale predsa len rodinné, a preto veľmi silné. To, čo sa zaužíva v rodine ako tradícia a odovzdáva sa z pokolenia na pokolenie, to má budúcnosť dokonca aj vtedy, keď je to pomýlené. Rodinné tradície sa len veľmi ťažko dajú vykoreniť. Všetci pohania, v každej rodine mali svojich domácich bôžikov. My už poznáme pravdu o Bohu a nebudeme si vyrábať domácich bôžikov. Ale pravého a jediného Boha by sme mali aj v rodine uctievať ako svojho „osobného“ a „rodinného“ Boha. Keby sa bohoslužby uzavreli len do kostolov a obmedzili len na spoločné bohoslužby, bolo by to veľmi zlé. To by bol začiatok konca viery nás i našich detí... Model rodiny ako domácej Cirkvi nie je taký moderný, ako by sa zdal. Naopak. Je to najstarší model rodiny i najstarší model náboženstva. Ak sa nám pojem rodiny ako domácej Cirkvi vytrácal, bolo to určite len na škodu jednotlivcov, rodín i Cirkvi.
Tým nechceme tvrdiť, že by viera nemala byť veľmi osobná, že by sa azda mala stať len akýmsi spoločným majetkom rodiny. Viera a osobná skúsenosť s Bohom musia byť pevné a osobné aj vtedy, keby ostatní členovia rodiny zlyhali. Lenže týmto zdôraznením osobného vzťahu k Bohu nesmie utrpieť spoločný vzťah k Bohu v rodine, ako domácej Cirkvi, ani v rodine rodín, teda vo všeobecnej Cirkvi. A naopak, pozor, aby spoločný vzťah k Bohu nebol obmedzený len na všeobecnú alebo farskú rodinu, ale musí byť dostatočne silný aj v jednotlivých rodinách. Ak sa zídu v kostole členovia rodín, v ktorých neuctievajú Boha doma aj spoločnými modlitbami, spevmi, čítaním Božieho slova a hľadaním jeho vôle, tak ani v kostole nevytvoria spoločenstvo veriacich a bohoslužba nebude pravou bohoslužbou.
Jedným z dôležitých prostriedkov, ako budovať zo svojej rodiny domácu Cirkev, sú denné rozjímania z Božieho slova. Jednotlivci v rodine pomocou nich hľadajú Božiu vôľu nielen v lichých ranných chvíľach nad Božím slovom, ale aj potom spoločne v rozhovoroch, keď si povedia, čo im Boh v tichu povedal a ako podľa toho cez deň konali. Už tým sa vytvárajú v pokrvnej rodine duchovné vzťahy, vzájomná duchovná pomoc... Keď k tomu pridajú nielen osobné, ale aj spoločné modlitby, aspoň občas aj spoločné čítanie z Božieho slova, rozhovory, napr. o týchto poznámkach, zase sa viac upevňujú duchovné vzťahy, vytvára sa liturgia domácej Cirkvi...

3. Sv. Bazil Veľký bol presvedčený, že Ráchel vzala otcovi domácich bôžikov preto, aby ho zbavila pohanstva. Náboženstvo a to aj pohanské, je však v srdci, nie vo vonkajších prejavoch – bôžikov si zaobstará koľko kto chce. Podľa hlinených tabuliek, popísaných klinovým písmom, nájdených v archíve starovekého mesta Nuzi, súviseli terafim s dedičstvom. Na jednej tabuľke bol testament otca rodiny, ktorým odkazuje prvorodenému synovi sošku domáceho bôžika spolu s hlavným dedičstvom. Poznamenáva k tomu, že ostatným synom dáva právo prichádzať do domu najstaršieho brata, hlavného dediča a prinášať obetu tomuto bôžikovi ich rodiny. (Čo rozprávali proroci, str. 78, tiež Preklad a výklad Genezis, Kalich 1968, str. 191). Podľa zvykov a zákonov posemičtených Churijcov, ktorí v oblasti na západ od Tigrisu žili v 3. a 2. tisícročí pred J.Kr., teda aj v dobe patriarchov, patril majetok tomu, komu patril terafim. Kto sa teda zmocnil domáceho bôžika, ten sa zmocnil celého majetku rodiny. Alebo aspoň požehnania majetku. Nebolo to podľa práva, ak niekto terafim ukradol, takže si ostatní členovia nemuseli svoj majetok dať, ale museli sa aspoň obávať, že ich majetok nebude požehnaný, že vyjde navnivoč... Ale aj právnicky podľa Chamurapiho kódexu mal zať rovnaké práva na majetok celej rodiny ako synovia, ak bo! on majiteľom svokrovej sošky, terafim.
Týmito nálezmi sa nepopiera náboženská stránka domácich bôžikov, len ukazuje, ako silno bola zmaterializovaná. Aj patriarchovia videli Božie požehnanie aj v hmotnom bohatstve a skutočne nemôžeme povedať, že by aj to nebolo súčasťou Božieho požehnania. Len to by bolo pomýlené, keby sme za jediné požehnanie považovali toto hmotné a pozemské šťastie. To by bolo pohanské. Pohnút-kou ku krádeži u Ráchel mohlo byť teda obyčajné lakomstvo, spojené s jej ešte pohanským zmýšľaním a zdedené po Labanovi. Aj toto nám však môže veľa povedať. Modloslužba v tých časoch totiž bola potom veľmi podobná dnešnej modloslužbe. Aj dnes si ľudia uctievajú peniaze, hmotné majetky, pozemské výhody, ako keby to boli najväčšie sily a najdôležitejšie hodnoty na svete.
Táto moderná služba modlám, čiže modloslužba (peniazom, autám, záhradkám, športu, domom, nábytkom,...) nie je potom vlastne ani taká veľmi moderná. Takúto modloslužbu poznali ľudia už v praveku! Ak jej podľahneme, nepremeníme svoju rodinu na domácu Cirkev!

JAKUBOV ZÁPAS O ĎALŠIE POŽEHNANIE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako Jakub zápasil o Božie požehnanie,
2. že tak sa stal Božím bojovníkom ako my krstom a
3. že aj my v slabosti pociťujeme Božiu silu.

1. Jakub rozdelil svojich ľudí i svoj majetok na dve skupiny, aby sa aspoň jedna zachránila pred prípadným útokom brata Ezaua. Ale aj tak nemohol spokojne spať, preto sa modlil. Ani modliť sa však nemohol, lebo ho napadol Pánov anjel a Jakub s ním bojoval až do rána. Nevieme, či by ho bol anjel zabil, keby sa Jakub nebol bránil. Je to možné, lebo tento boj veľmi pripomína situáciu, ktorá sa stala Mojžišovi, keď ako 80-ročný na Boží rozkaz začínal novú kapitolu svojho života. Šiel do Egypta vyslobodiť Boží ľud z otroctva, ale napadol ho anjel a chcel ho zabiť. Toho vtedy zachránila jeho žena Sefora, ktorá rýchle obrezala kamenným nožom ich syna. Vysloboditeľ Božieho ľudu Mojžiš, bol týmto spôsobom privedený k tomu, aby najprv on splnil všetky Božie požiadavky, až potom mohol ísť plniť Božie poslanie. Inak by ho bol radšej zabil anjel!
Zdá sa, že Jakubov boj bol podobný. Nevieme, o ktoré Božie požiadavky teraz išlo, ale zdá sa, že Jakubovi šlo o život. Jakub poznal v neznámom bojovníkovi Božieho anjela a zdá sa čudné, že anjel bol slabší, ako starý Jakub. Ale to bol Boží zámer. Tento boj bol síce skutočný, ale bol aj symbolický. Aj Boží proroci neraz hovorili k ľuďom nielen slovami, ale aj symbolickými skutkami. Napr. Ezechiel hovoril k ľudu symbolickým odchodom z mesta vo vyhnaneckom oblečení... K Jeremiášovi v hrnčiarovom dome prehovoril Boh cez symbolický skutok, keď hrnčiar zle sformovanú nádobu celkom pokazil, aby hlinu z nej znovu zamiesil a urobil dobrú nádobu...
Tento skutočný Jakubov boj s anjelom bol symbolickým zhrnutím všetkých Jakubových životných zápasov, v ktorých zápasil o Božie požehnanie – a zvíťazil. Zápasil už v lone matky s Ezauom, potom od narodenia, keď držal Ezaua za pätu, stále zápasil o prvorodenské požehnanie a aj ho dosiahol, ďalej proti všetkým úkladom Labana, zápasil tiež o milovanú Ráchel, hoci aj Boh mu určil Liu za požehnanú manželku, potom zápasil o hmotné zabezpečenie rodiny, čo aj napriek Labanovmu lakomstvu dosiahol... Tento boj sa stal aj symbolom jeho ďalších bojov – ani Abrahám, ani Izák nedosiahli, aby všetci ich synovia boli vyvolení a zaradení do Božieho plánu spásy, ale Jakub aj to dosiahol: nielen jeden z jeho synov prebral štafetu viery, ale všetci! Nie pre svoje vynikajúce vlastnosti – budeme na nich vidieť až priveľa ľudskej slabosti, ale budú s nimi zápasiť a dosiahnu Božie požehnanie všetci. Tak sa tento Jakubov boj o požehnanie stal aj symbolom všetkých bojov o požehnanie, ktoré viedli jeho synovia i vnukovia, všetko jeho potomstvo, pokrvné i duchovné, teda vrátane nás...

2. Židia si celé tisícročia pripomínali tento Jakubov zápas s Bohom tým, že nejedli šľachu zadného kĺbu zvierat, lebo túto Jakubovi anjel zranil. Bolo si treba tento Jakubov zápas s Bohom pripomínať, lebo aj oni boli Izraelitmi, Božími bojovníkmi. V tomto zápase totiž premenoval Boh Jakuba a dal mu meno Izrael, čo znamená: „Zápasí Boh...“ Jakubovo potomstvo, celý národ z neho pochádzajúci, sa potom nazýval Izraeliti, nie Jakubiti. S novým menom dostal Jakub aj nové milosti. Bolo to pre neho akési znovuzrodenie. Čosi také, ako píše sv. Pavol: „Kto je v Kristovi, je nové stvorenie. Staré sa pominulo a hľa, nastalo nové!“ (2 Kor 5, 17). Jakub sa týmto zápasom o Božiu milosť stal novým človekom, znovuzrodeným, Božím bojovníkom, po hebrejsky Izraelom. Viac než doteraz si musel pripomínať svoju slabosť a Božiu silu, čiže svoju závislosť na Bohu. Pripomínal mu to boľavý kĺb na nohe. To bolo stálym znamením jeho slabosti, lebo tak, ako sa dotkol anjel jeho kĺbu a ochromil ho, tak sa mohol dotknúť aj celého jeho tela a zabiť ho. Ale Bohu ani anjelovi nešlo o to, aby Jakub zomrel, ale aby sa stal novým človekom. A aby ním stále zostal, ponechal mu boľavú nohu, ako stálu pripomienku tohto zápasu, v ktorom bol silný len Božou milosťou – lebo kto zápasí o Božiu milosť, ako Jakub, tomu ju Boh určite dá.
Nám Boh dáva nové meno pri krste. Stávame sa nie Izraelitmi – podľa Jakuba, Izraela, ale stávame sa kresťanmi, podľa Krista. Sme novozákonným Božím ľudom, ale ako hovorí katechizmus, tu na zemi stále bojujúcou Cirkvou. Musíme bojovať o Božiu milosť. Násilím (Mt 11, 12), ktoré si robíme sami sebe. Božiu milosť nik nedostane bez námahy, bez boja so svojimi slabosťami!
Otcovia, matky, toto naozaj stojí za reč, či sme bojujúcou Cirkvou, zápasiacou o Božiu milosť. Nehľadáme neexistujúcu pohodlnú cestu do neba namiesto násilia na svojich slabostiach? Hľadáme to, čo je Božie, aj keď je to menej pohodlné, ba i veľmi ťažké? Mnohí si myslia o sebe, že žijú tak normálne kresťansky, lebo napr. raz do roka idú na sv. spoveď, ako je to prikázané – ale chodiť každý mesiac, dávať si spovedné predsavzatia, aj si ich zapísať, aj denne kontrolovať... to sa im zdá prehnané. „Chcem patriť medzi normálnych...“ – obhajoval svoju prílišnú vlažnosť jeden mládenec. Vlažnosť, ktorá sa určite neprejaví jedine vo vzťahu ku sviatosti pokánia, ale aj v mnohých iných otázkach života. Bez stálej sebakontroly ani nezbadáme, ako sme prestali byť Cirkvou bojujúcou o Božie požehnanie...

3. Ako Jakubovi nechal Boh zranený kĺb ako stálu pripomienku jeho slabosti a závislosti na Bohu, tak každému z nás čosi ponecháva. Aj sv. Pavol to cítil: „...bol mi daný do tela osteň... Ale Pán mi povedal: Stačí ti moja milosť...“ (2 Kor 12, 7n). Bola to choroba, alebo nepochopenie ľudí, falošní „apoštoli“, povaha...? Nevieme. Mali by sme však vedieť, čo je tým ostňom, tým zraneným kĺbom, v našom živote. V čom pociťujeme svoju slabosť a Pánovu silu? Možno to bola len jedna situácia v našom živote, kde sme si jasne uvedomili, že ju bez Božej pomoci nezvládneme – situácia s chorým dieťaťom, alebo s rodičmi, možno hriech, ktorého sa už dlho nevieme zbaviť... Možno „len“ hriech obyčajnej nervozity, každodennej, už celé roky...
Alebo sme si to v niektorej situácii len mali uvedomiť, ale neuvedomili sme si svoju slabosť a Božiu silu?!
A ešte čosi. Keď sme to pocítili v jednej oblasti života, alebo hoci len v jednej situácii, potom musíme túto skúsenosť rozšíriť na všetky situácie, na všetky oblasti života, lebo všade sme rovnako závislí na Bohu, vždy ho potrebujeme! Nielen vtedy, keď si to uvedomujeme. No čím viac si to budeme uvedomovať, tým lepšie, lebo tým viac budeme prosiť a za dosiahnuté milosti ďakovať...
„Prečo ty dostávaš z diktátov jednotky a ja nie, hoci sa toľko učím!?“ – pýta sa štvrtáčka veriacej spolužiačky. „Vieš, to je tak: treba sa aj modliť, nielen učiť!“ Skúsila to a dostala jednotku! To bola jej prvé skúsenosť s Bohom!

ZMIERENIE S EZAUOM

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. rozdiel v praktickom duchovnom živote Ezaua a Jakuba a
2. aké potrebné, hoci ťažké je toto rozlišovanie v našich rodinách.

1. Abrahámovi vnukovia, Izákovi synovia, Jakub a Ezau sa nielen stretli, ale aj opätovne rozišli. Ich bratské vzťahy sa museli upraviť podľa ich zaradenia v Božom pláne. Ezau už nemyslel na pomstu. Nie preto tiahol Jakubovi naproti so štyristo ozbrojenými mužmi. Živil sa svojím mečom ako mu to Izák predpovedal a chodil s nimi všade. Možno sa živil prepadávaním kočovníkov a bohatých karaván obchodníkov, alebo čestne sa dával prenajímať ako ochranný sprievod karaván. Asi takto chcel poslúžiť aj bezzbrannému Jakubovi. Zdá sa, že Ezau nebol jednoducho zbojník, vrah. Mal aj svoje stáda. No vojsko akosi patrilo k štýlu jeho života – vyrovnávať si účty i brániť sa mečom.
Jakub naopak. Mal väčšiu rodinu a asi aj viac majetku, ale nebránil sa mečom, nemal ozbrojený sprievod, hoci vedel, že je ohrozený. Musel počítať s vojskom Labana i Ezaua. Ochranu svoju, svojej rodiny i majetku zveril Božím rukám. To bol zase štýl jeho života. Nebola to lenivosť? Nie – veď robil viac než Ezau: rozdeľoval vhodne svoj majetok i ľudí, posielal vopred dary, veľa sa modlil a zápasil tak, že ani oka nezažmúril celú noc.
To nebolo málo, čo robil na svoju obranu, ale bol to celkom iný štýl, ako Ezauov. Duchovne si boli tieto dvojičky veľmi vzdialené, lebo si v živote vypracovali celkom odlišný prístup k Bohu i k ľuďom. Preto sa nielen zvítali, nielen si odpustili, ale Jakub si vybral aj celkom odlišný životný priestor, hoci Ezau chcel ísť s ním. Nemáme dôvod pochybovať pritom o jeho úprimnosti a ani Jakub ho nepodozrieval. Tento Jakubov postoj nám skôr pripomína láskyplný a predsa pevný postoj Pána Ježiša k svojim príbuzným, keď odmietol ísť s nimi na sviatky do Jeruzalema. Boli to asi jeho najbližší bratanci, keď ich Sv. písmo nazýva jeho bratmi (Jn 7, 9). Dôvod im povedal veľmi jemne, ale pritom veľmi jasne: „Vás nemôže svet nenávidieť, ale mňa nenávidí, lebo svedčím o ňom, že jeho skutky sú zlé!“ (Jn 7, 7).
Jakub to Ezauovi nepovedal tak jasne, že ako muž meča a nie muž Boží, zostane stálou bolesťou jeho srdca tak, ako bol bolesťou Izákovou i Rebekinou, hoci bol dobrosrdečný, schopný, veľmi obdarený, prvorodený,... Jakub jasne vidí rozdiel medzi svojím a Ezauovým zápasom o Božiu milosť. Odlišné postoje viery, dôvery v Boha ho viedli k izolácii od brala. Je to tvrdé. Jakub, ktorý tak vedel zápasiť o Božiu milosť ako azda nikto, si ani netrúfol prosiť za svojho dobráckeho brata? Len Pán Boh vie, koľko sa modlil za neho, keď spolu vyrastali ako dvojčatá! A koľko v cudzine, keď musel pred ním zutekať! Koľko pri prebdených nociach pred stretnutím! Zaiste aj po rozchode... Ale to ešte nebol dôvod, aby šli spolu! Nepovedal si: „Keď iné nevie, nech pomôže aspoň mečom.“ Nie. Jakub vedel, že takáto pomoc, akokoľvek úprimne myslená, by bola kompromisom so svetom.

2. Ťažko nám padne podobne sa zachovať v našich rodinách. Žiaľ, nie preto, že by sme nemali dosť podobných Ezauov, ktorí síce chodia do kostola, ale v praktickom živote sa opierajú len o svoj „meč“, nie o svojho Boha! Tým mečom môžu byť pracovité ruky, vzdelanie, postavenie, protekcie, a rôzne iné istoty namiesto Boha. „Pomôž si, človeče, aj Pán Boh ti pomôže!“ – opakujú a pomáhajú si aj klamstvami, podvodmi, kompromismi, ústupkami bez ohľadu na hriech,...
A čo my na to, keď nám ponúknu svoje ochranné krídla? Vieme ich odmietnuť ako Jakub, jemne, úctivo, ale pevne a to aj s rizikom, že sa ich ochranný meč obráti proti nám z urazenej pýchy? Alebo neriskujeme, tiež sa radšej spoľahneme na ich meč, ako na Boha? Navrávame si dokonca, že nám ich sám Pán Boh poslal na pomoc? Že im dáme príležitosť k dobrým skutkom? Alebo ich odmietneme pyšne, hoci aj pre svoju vieru vo „vyššiu Protekciu“?
Ach, ako veľmi a často by sme potrebovali jasný a pokorný postoj Jakuba k svojmu bratovi, ktorý stratil prvorodenstvo! Prekonať strach, ale zachovať si pokoru! Zmierovať sa s nimi, ale nie spolčovať! Zachovať možno ťažko vybojúvanú praktickú lásku, ale pritom patričný odstup! Neurážať ich, oceňovať ich, ale nedať sa zmanipulovať ani ich službami! Nestrácať nádej a modliť sa za nich vytrvalo, ale pritom neoslabovať kompromismi svoju vieru, ani vieru v rodine, najmä neohrozovať ešte slabú vieru detí!
S dospievajúcimi deťmi treba o tomto rozlišovaní praktického života viery otvorene hovoriť, ale pritom pokorne a pravdivo konkrétne. Nie vždy vedia správne rozlišovať a môžu sa vám poľahky skamarátiť s príbuznými chlapcami a dievčatami, ktorí im nie sú dosť duchovne príbuzní. Mohlo by to v tom veľmi dôležitom období dospievania veľmi narušiť proces ich sebavýchovy, formovania svedomia... Treba s nimi preto jasne hovoriť o pokrvných príbuzných z toho hľadiska vonkajších znakov viery, ako o nich hovorí Pán Ježiš: „Strom sa pozná po ovocí.“ – Aby sme vedeli, kto a ako bude vplývať na vieru našu a našich detí a podľa toho upravili svoje vzťahy k nim ako Jakub k Ezauovi...

JAKUB V ZASĽÚBENEJ ZEMI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. veľkosť Jakubovho hriechu – nedbalosti o cudzie hriechy a
2. spôsob, ako ho Pán napomenul – hriechami detí.

1. Jakub nezostal v dôvere v Boha stále rovnako pevný. Zvlažnieval ako aj my zvlažnievame aj po tých najkrajších skúsenostiach s Bohom. Božie slovo nespomína z tohto obdobia Jakubovho života nijaký jeho hriech. Jeho hriech bol „len“ v tom, že zvlažnel voči cudzím hriechom. Trpel vo svojej rodine modloslužobníctvo. Jeho služobníci a možno aj jeho milovaná Ráchel a cez ňu možno aj jeho deti si uctievali všelijakých iných bôžikov okrem jediného pravého Boha. Toto však nie je nejaký malicherný problém, aj keď nešlo o jeho vlastné priestupky. Išlo o podstatu, o ústupok z nekompromisného vzťahu k hriechom. Zanedbal potrebné napomínanie, prestal plniť svoje otcovské výchovné poslanie. Takto predsa nemôže priviesť svoju rodinu k Bohu!
Boh však nenechal Jakuba na pokoji v jeho vlažnosti. Veľmi vážne a tvrdo ho napomenul. Pripomenul mu, čo kedysi na úteku sľúbil, že po návrate do vlasti pôjde zase do Betel a tam bude obetovať desiatky. A teraz sa usadil v Sokot a potom pri Sicheme na pozemku, ktorý odkúpil od mešťanov... A rok za rokom beží ako voda a Jakub sa stále do Betelu nevystrojil... Zabudol? Odkladal so splnením sľubu? Akokoľvek to bolo, ale čím viac rokov ubehlo, tým vážnejším bolo toto zanedbanie.

2. Nie je v Božom slove opísaný spôsob, ako Boh upozornil Jakuba, aby šiel do Betelu a tam priniesol obetu svojmu Bohu, ktorý sa mu zjavil na úteku pred Ezauom. Ale niečo si môžeme domyslieť podľa predchádzajúcej 34. kapitoly. V nej je opísaný veľmi bolestný prípad. Jedna z jeho dcér (Gn 37, 35) menom Dina, ktorú porodila Lia a pred narodením najmladšieho Benjamína bola počítaná „do tucta“ Jakubových detí (Gn 29, 28 – 30, 21), vypadla z tejto požehnanej dvanástky. Nie pre narodenie Benjamína, ale pre svoj hriech.
Spriatelila sa s pohankami zo Sichemu. I s chlapcami. Ktovie, čo všetko o tom otec Jakub vedel, ale Božie slovo píše, že keď ju jeden z nich zneuctil, Jakub sa to iba dozvedel. Ba aj potom o tom začas iba mlčal, stále nezakročil. Za jej zneuctenie sotva možno obviňovať iba mládenca, ktorý vari konal tak, ako bol vychovaný. Musela si aj ona počínať dosť svojvoľne, keď sa to Jakub nedozvedel od nej! To ona si s ním nemala vôbec začínať, lebo ona dostala inú výchovu, ona mala byť veriaca, ona mala mať správne zásady prípravy na manželstvo. Takéto jej zlyhanie a potom mlčanie o hriechu muselo Jakuba veľmi bolieť.
A hneď nato zlyhali jeho dvaja synovia Simeon a Lévi, keď sa za zneuctenie Diny pomstili vraždením mužov v Sicheme. Hriech ich mal viesť predsa k pokániu, nie k pomste, dokonca k pomste na pravdepodobne menej vinnom pohanovi a jeho nevinných spoluobčanoch... Podľa týchto dvoch vážnych hriechov troch Jakubových detí môžeme predpokladať, akým spôsobom sa prihovoril Boh k Jakubovi – prehovoril k nemu cez hriechy jeho detí.
Pán Boh k nám hovorí rozličnými spôsobmi. Niekedy priamym zjavením, ale to veľmi zriedkavo. Nám na rozdiel od Jakuba hovorí Boh aj cez Sv. písmo, aj cez Cirkev (Kto vás počúva, ten mňa počúva). Každému však, aj neveriacim, hovorí Boh cez predstavených v rámci ich právomoci. A každému hovorí tiež cez svedomie a cez udalosti tak, ako teraz Jakubovi. Jakub porozumel a dozrel k dôkladnému pokániu i k záchrane viery v celej jeho rodine.
V rodine sa dá hovoriť konkrétnejšie a preto jasnejšie o tomto spôsobe Božej reči. O situáciách, ktorými sa Boh prihovára rodičom i deťom, ako kto tejto reči rozumel, keď sa stalo to a ono... Vyberme si niektoré konkrétne situácie z rodiny a modlitbou, rozmýšľaním a rozhovorom skúsme prísť na to, čo nám tým chce Pán povedať... Mohlo by to viesť k veľmi potrebnému pokániu a prehĺbeniu viery...

NAJMILŠÍ JAKUBOV SYN

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že všetci môžeme byť vyvolení,
2. že sa musíme všetci úplne odovzdať Bohu, lebo on aj zlo premieňa na dobro a
3. vysvetlite im to aj príkladmi zo svojho života.

1. Pán Boh od začiatku robil medzi ľuďmi výber. Z Adamových synov vyvolil Ábela a po jeho smrti Seta, z jeho pokolenia Noema a z jeho synov Sema. Zo Semovho pokolenia Abraháma, z jeho synov Izáka a z jeho synov len Jakuba. V nasledujúcich kapitolách sa dočítame, že Jakubových synov vyvolil všetkých. Tí sa stali základom dvanástich kmeňov Izraelského národa. Podľa zaradenia do dejín ľudstva odborníci udávajú približne rok 1750 pred J. Kr. ako dátum presťahovania sa Jakubovej rodiny do Egypta.
Nás teraz zaujíma viac to, ako to Boh urobil, že tentokrát nerobil výber, ale vyvolil všetkých. Boli lepší, ako tí pred nimi? Nasledujúce kapitoly ukazujú, že veru nie! Ale aj tak ich Boh vzal do svojich rúk takých, akí boli a urobil ich takými, akých ich chcel mať. Možno pre modlitby a obety ich otca Jakuba, alebo brata Jozefa. Museli však prejsť tvrdou školou pokánia.
Najprv touto školou prechádzal Jozef. Nebol prvorodený a zdanlivo teda nemal byť on prvým vyvoleným a predsa sa ním stal, lebo sa dobre učil v Božej škole pokory. Posledný vážny hriech jeho bratov, ktorý je základom celej ďalšej časti knihy Genezis, bol ten, že svojho brata Jozefa predali za otroka do Egypta. Predali ho, lebo mu závideli jeho miesto v Jakubovom otcovskom srdci – a hádam aj v Srdci nebeského Otca... Jozef totiž nechcel hrešiť s nimi, ale naopak: odhaľoval ich hriechy. V Egypte potom zakúsil nielen otročinu, ale aj povýšenie, slávu a moc a predovšetkým zodpovednosť. Nielen zodpovednosť za telesne hladujúci svet, ale za duše bratov. Svojím správaním a bezpochyby aj mnohými modlitbami a obetami ich priviedol k pokániu. Až tak, že nakoniec v celom svojom živote videl obdivuhodné Božie riadenie, keď povedal bratom: „Vy ste síce proti mne snovali zlo, Boh to však obrátil na dobro preto, aby uskutočnil to, čo je dnes, aby zachránil život mnohým ľuďom...“ (Gn 50, 20). Nemusíme mať obavy, že Boh si dnes vyvolí len niektorých, aj keby sa všetci rovnako namáhali. Nie! Boh je schopný a ochotný vyvoliť si nás všetkých, ako si vyvolil všetkých Jakubových synov. My môžeme a máme byť vyvolení všetci!

2. Uzáver, ktorý na konci celého príbehu urobil Jozef, je základnou myšlienkou nielen celého tohto jeho príbehu, ale aj celého Svätého písma. Tiež je to základ nášho vyvolenia a vykúpenia: Boh zlé obrátil na dobro. Aj to najväčšie zlo, ukrižovanie svojho Syna, obrátil na dobro, na milosť pre nás. Z tejto základnej myšlienky vytryskol vo veľkonočnej liturgii velebný chválospev: „Ó, šťastná vina...!“
Samozrejme, že to pre nás nemôže byť dôvodom hrešiť, aby to Boh mohol premieňať na dobro! Tragédiou ľudstva je to, že robíme opak toho, čo Boh: premieňame dobro na zlo. Keď Boh stvoril svet, stvoril ho celý dobrý. Človek do neho svojimi hriechami vnáša zlo – a Boh to zlo napráva, nakoľko to len je možné.
Mne osobne je táto myšlienka silnou oporou od rokov dospievania. Prvýkrát som sa s ňou stretol nie v tomto Božom slove, ale na jednom obrázku. Nepamätám si už obrázok, ale viem, že na opačnej strane bol spomienkový text k výročiu smrti moravského arcibiskupa Antonína Cyrila Stojana. A modlitba: „Pane, ty ma poznáš, ty vieš, aký som, a predsa si si ma vyvolil. Prijmi ma teda takého, aký som a urob ma takým, akého ma chceš mať ty.“ Aj Jakubových synov Boh prijal takých, akí boli, aj s ich hriechami, aby ich pokáním urobil takých, akých ich chcel mať. Toto je naša jediná možnosť spásy i spolupráce na spáse iných.

3. O tomto zázraku Božej moci a dobroty by sa v našich rodinách mali rozprúdiť spasiteľné rozhovory medzi rodičmi a deťmi, najmä dospievajúcimi. Veď v živote každého z nás je dosť zla, ktoré Boh už premenil na dobro!!! Koľkokrát sme už mohli a mali spievať aj my ten chválospev: „Ó, šťastná vina...!“? Keď po hriechu, za ktorý sa hanbíme pred Bohom i pred ľuďmi i sami pred sebou, máme zrazu odpustenie, milosť pokánia a celoživotný zážitok Božej lásky!!! Nie je to vari väčší zázrak ako uzdravenie chromého, či vzkriesenie mŕtveho?! A nebyť tohto hriechu, možno by sme si nikdy neuvedomili ani hĺbku našej biedy, slabosti, ani tú ešte väčšiu hĺbku Božej dobroty a milosti!
Keby tak každý z rodiny po prečítam tohto Božieho slova mal odvahu povedať ostatným, kde ešte aj vo svojich hriechoch videl Božie riadenie, ako ich Boh pokáním obrátil na dobro...! To by bol požehnaný rozhovor! Možno to budú drobnosti ako napr.: „Z nepozornosti som pri šoférovaní zablúdil, čím som stratil dosť času. Ale práve vďaka tomu som našiel doma priateľa, ktorý dovtedy nebol doma. Keby som bol prišiel skôr, tak ho nenájdem a odídem naprázdno...!“ Ak sme ešte nepostrehli nikde vo svojom živote takéto Božie riadenie, možno tým rozhovorom ho objavíme! A keby nič iné, nech nám zostane v srdci aspoň príklad Jakubových synov a modlitba z obrázka A. C. Stojana, ktorú nie je ťažké naučiť sa naspamäť.

BRATIA JOZEFA PREDALI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Jakubovi synovia hrešili viac, než sami chceli,
2. že podobne hromadíme hriechy aj my a
3. že tie reťaze hriechov sa dajú pretrhnúť len úprimnosťou.

1. Desiati Jakubovi synovia nevedeli Jozefovi odpustiť, že povedal otcovi o ich zlej povesti. Najprv teda mali len malé hriechy, ktoré nepovažovali za nič. Potom aj trochu väčšie, ktoré si sami pred sebou ospravedlňovali, ale už nechceli, aby o nich vedel aj otec, lebo pred ním by ich už nevedeli zdôvodniť. Skrývaný hnev si tiež vedeli ospravedlniť sami pred sebou, ale otcovi ani Jozefovi nedali nič najavo. Až keď dostal krajšie šaty ako oni, hnev prepukol aj navonok ako závisť, žiarlivosť. Zase však nehľadali jeho príčinu v sebe, ale v Jozefovi a v otcovi. A pretože netúžili zbaviť sa svojich hriechov, zatúžili zbaviť sa aspoň Jozefa, ktorý im ich hriechy pripomínal. Keď ho zbadali prichádzať, rozhodli sa zabiť ho. Vraždu nechceli, len sa chceli zbaviť svojho živého svedomia. Preto bez váhania prijali Rubenov návrh a nezabili ho, len ho vyzliekli z peknej tuniky, ktorá im bola tŕňom v oku a hodili ho do cisterny. Tá v období dažďov slúžila na zachytávanie vody, preto bola vykopaná nie kolmo dolu ako naše studne, ale v hĺbke mala vydlabaný a možno aj vymurovaný veľký priestor. V období sucha bola prázdna a mohla poslúžiť ako väzenie pre nenávideného brata. A keď prechádzali okolo Izmaeliti, ktorí obchodovali so všetkým, aj s otrokmi, predali ho do Egypta.
Pôvodne to ani nechceli až takto ďaleko dotiahnuť, ale už sa stalo. Teraz išlo o to, ako to povedať otcovi. Báli sa povedať pravdu, nuž zmáčali v krvi bratovu tuniku a po sluhovi ju poslali Jakubovi, aby si myslel, že Jozefa roztrhala divá zver. Ani toto klamstvo asi neplánovali, ale chceli jeden hriech zakryť druhým hriechom. Nevieme, ako sa potom dokázali pozrieť Jakubovi do očí, ale zrejme už museli klamať ďalej, keď sa nechceli priznať k strašnej pravde, že tou divou zverou boli oni...

2. Ako mohli takto hlboko upadnúť mužovia, ktorí sa mali stať a skutočne sa neskôr stali zakladateľmi vyvoleného Božieho národa, z ktorého sa mal narodiť a naozaj sa neskôr narodil sám Boží Syn? Kto pozná silu svojich slabostí, ten sa nečuduje. Stalo sa im to tak jednoducho, ako sa to stáva aj nám... Ako im, tak aj nám dáva Boh vznešené poslanie, ale ponecháva nám aj slobodu a tým aj možnosť hrešiť. A kto by mohol úprimne povedať, že túto hroznú možnosť ešte nevyužil? Aj my hrešíme – a viac, než chceme.
Prečo? Lebo niektoré hriechy, ktoré nepovažujeme za vážne, skutočne chceme alebo aspoň pripúšťame, neriešime, ospravedlňujeme si ich. Dobrovoľne povolíme v niektorom malom hriechu, ktorý si sami pred sebou ospravedlníme, ale pred inými pre istotu zatajíme. Aby sme ho však zatajili, dopustíme sa ďalšieho hriechu a aby nám uverili, tak ešte ďalšieho... A takto rastie reťaz hriechov v našom živote presne tak, ako v živote Jakubových synov. Napr. žiak si neurobí úlohy, ale dúfa, že to stihne cez prestávku pred hodinou. Sám pred sebou to má ospravedlnené, veď si ich chce urobiť, len rodičom radšej nepovie, že ide do školy bez úloh, lebo ktovie, ako by to oni pochopili a vlastne o nič nejde, veď si ich urobí... Cez prestávku však nestihne všetko a tak učiteľovi „musí“ povedať nejaké klamstvo... Dostane však horšiu známku, ktorú doma neukáže, veď si ju ešte opraví... Pre istotu sa však neodváži hovoriť doma ani o dobrých známkach... atď... Chcel tento dobrý žiak zanedbávať povinnosti? Chcel zlú známku? Chcel klamať? Chcel stratiť dôveru rodičov?... Nie! Len sa dlhšie zabavil s priateľom a to nepovažoval za nič vážne. To ostatné šlo už samo preto, lebo sa k tej „maličkosti“ nechcel priznať ako k hriechu a robiť pokánie!

3. Niet iného riešenia hriechov, ako úprimné priznanie, vyznanie a náprava. Tomuto všetkému spolu hovoríme pokánie. Inak naše hriechy narastajú, hromadia sa ako lavína a my zostávame ako Jakubovi synovia: nevieme lavínu zastaviť, nechávame sa ňou unášať. Hriech na hriech nadväzuje ako ohnivká na reťazi a my sa bojíme priznať už aj preto, lebo sa necítime za všetko celkom zodpovední, keďže tie ďalšie hriechy v reťazi sme vlastne ani nechceli... Mrzia nás, hanbíme sa za ne aj sami pred sebou... Riešenie? Úprimné pokánie!
Preto potrebujeme aj v rodinách úprimne hovoriť o konkrétnych reťaziach našich hriechov. Je to ťažké, ale potrebné. Nie hrabať sa v minulosti a znechucovať sa – ale s odvahou viery a s pokorou povedať všetko potrebné na zastavenie lavíny, reťazí hriechov, ktorými diabol spútava naše srdcia. Ak nezistíme, ako diabol v našej rodine, alebo aspoň v niektorom z nás spevňuje túto reťaz a ako nás stále viac spútava, a to aj tzv. „maličkosťami“, ktoré si pred sebou ľahko ospravedlníme, ale o ktorých neradi hovoríme, tak nás nakoniec spúta celkom... A my sa budeme sami sebe čudovať, čo sme to povyvádzali, budeme sa za to hanbiť, stále viac to tajiť a stále viac hriechy hromadiť... Dokedy? Kým sa neodhodláme k pravému pokániu!

JOZEF V PUTIFAROVOM DOME

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že utrpenie nemusí byť vždy trestom za osobný hriech,
2. že otroctvo bolo pre Jozefa Božou školou pokory a
3. že skutočne pokorní sme len vtedy, keď nič nepovažujeme za krivdu.

1. Isté je, že Pán Boh dobrých odmeňuje a zlých trestá, ako to čítame v katechizme. Nemusí však každé dobro odmeniť a každé zlo potrestať už v pozemskom živote, veď má na to času dosť aj po smrti, celú večnosť! V období dospievania sú chlapci a dievčatá mimoriadne citliví na otázku spravodlivosti, preto sa všetci pýtajú na otázku nespravodlivého utrpenia. Napríklad aj takto: „Nedal som si povedať od rodičov a šiel som za kamarátom. Zmeškal som autobus a nenašiel som ho doma... Dobre, zaslúžil som si to. Ale päťku z fyziky som si nezaslúžil, naozaj mal učiteľ zlú náladu a všetkých do radu usádzal s päťkami... Človek je síce všelijaký, aj učiteľ je len človek – ale prečo to Pán Boh dopustil?! A koľko omnoho väčších nespravodlivostí!...“ A poukáže na vojny, živelné katastrofy...
V jednom rozhovore sa nedá odpovedať na všetky otázky a na niektoré budeme vedieť odpoveď azda až u Pána.
Niečo si však dospievajúci môžu vysvetliť v rozhovore s rodičmi aj na pozadí Jozefovho príbehu. Neraz si môžeme na otázku nášho utrpenia odpovedať aj tak, že sme sa síce nedopustili toho, za čo práve trpíme, ale dopustili sme sa všeličoho iného, za čo sme vtedy netrpeli... Napr. pri tej nespravodlivej päťke si nejeden žiak môže pripomenúť, koľkokrát by si bol päťku zaslúžil, ale sa neskúšalo...
Na každé utrpenie sa však nedá ani takto odpovedať. Pán Ježiš určite netrpel za nijaké svoje hriechy, ale za naše. To je tzv. zástupné utrpenie, aby pre nás získal Božiu milosť. Aj vtedy je utrpenie trestom za hriech, aj keď nie za osobný. Ale utrpenie má ešte jeden veľký význam a zdá sa, že Jozef to v otroctve a najmä vo väzení správne pochopil.

2. Jozef zaiste vedel od otca, že keď nebojí praotcovia Bohu dosť verní, napomínal ich aj utrpením. Ťažkosťami s pastiermi napomenul Boh Abrama, že sa mal odlúčiť aj od Lota. Až po tejto dôkladnej poslušnosti ho požehnal a dal mu syna. Izák sa oženil až keď mu ako štyridsaťročnému zomrela matka Sára. Až vtedy začal plniť aj požiadavku „opustiť otca a matku“ a mohol ako požehnaný niesť ďalej štafetu viery. Izák však musel byť trápne podvedený, kým pochopil, že Jakub je vyvolený a nie jeho miláčik Ezau. A Jakub až keď plakal nad zneuctenou dcérou a pomstivými synmi, spomenul si na sľub a šiel obetovať do Betelu...!
Utrpenie ako trest za hriech poznal Jozef aj z rozprávania o prvom hriechu, o potope sveta... Ale teraz si otázku utrpenia musel riešiť inak. Kým bol otrokom v Putifarovom dome, ustanovili ho za správcu domu a to mohol považovať z Božej strany ako potvrdenie, že si otroctvo svojimi skutkami naozaj nezaslúžil. Ale potom sa dostal do väzenia! Za čo? Za svoju vernosť Bohu! Nechcel zhrešiť s Putifarovou ženou, preto ho falošne obvinila a uväznila. Prečo mu Boh namiesto odmeny za vernosť dal trest? V pokornej pravdivosti povedal vo väzení faraónovmu čašníkovi, že sa nedopustil ničoho trestuhodného.
Ale nebúril sa proti Bohu, nemyslel si, že mu ľudia krivdia, ale rozmýšľal, čo chce od neho Boh. Využil to na školu pokory. Pochopil utrpenie nielen ako trest za hriech, ani ako trest za cudzí hriech, ale ako Božiu prípravu na čosi, čo ešte nepoznal, ale už v pokore hľadal. Bola to aj prevencia proti budúcim možným hriechom, najmä proti vždy možnej pýche. Vo väzení musel definitívne pochovať svoje sny o tom, že sa mu raz budú bratia klaňať... Či už boli tie sny prejavom jeho túžob, alebo Božím proroctvom, vo väzení sa ich musel vzdať. Boh ho pripravoval na veľké úlohy, ktoré mohol plniť len v pokore. Aj nás Boh chystá na veľké veci – veď čo Boh robí, to je všetko veľké! Ale musíme sa najprv naučiť pokore... Aby sme potom jeho dielo nepovažovali za svoje, aby sme neoslavovali seba namiesto Boha...!

3. Kedy už budeme pokorní? Cvičiť sa v tom budeme musieť zrejme do smrti. Ale určité pravidlo nám dáva sv. František Saleský: „Kto si ešte myslí, že mu niekto krivdí, ten ešte nie je opravdivo pokorný!“ My totiž vo viere môžeme a máme mať istotu, že nielen ľudia sú strojcami udalostí, ale Boh. Ak by ľudia niečo aj zamýšľali a plánovali ako krivdu. Boh to dopustí alebo nedopustí podľa toho, k čomu nás tým chce vychovať. Od ľudí to môže byť krivda, za ktorú sú zodpovední, ale z Božej strany je to škola pre nás, výchovný zásah. Ak nie je ohrozené Božie dielo, iba naša česť, alebo majetok, tak nemusíme rozmýšľať, ako sa za každú cenu brániť. Pán nám dáva nespravodlivým utr-pením – aj keď nie takým veľkým, ako bolo Jozefovo väzenie – príležitosť cvičiť sa v pokore. Nepochybne nám môže pritom veľmi poslúžiť nielen príklad Jozefa, ale aj príklad Ježiša Krista. On sám sa nám ponúkol za vzor: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný...“ A komu ľudia viac krivdili, ako jemu, Božiemu Synovi? Porovnajme, aký spravodlivý je on a akí „spravodliví“ sme my... A hneď nás musí opustiť každý pocit krivdy!
Toto riešenie utrpenia je však otázkou viery a tá je Božím darom, preto správne prijímanie krivdy treba sebe i svojim deťom predovšetkým vymodliť, nielen vysvetliť!
Nie všetci mladí sa boja utrpenia, obetí. Niektorí sa cvičia aj sami tak, že si dávajú rozličné sebazaprenia a nebývajú to malé veci. Ale ak si nejaké utrpenie sami vyberieme, ľahšie sa nám znáša, aj keď je ťažké a nemusí byť školou pokory. Dokonca nás môže viesť k pýche. Prijať však s vierou a pokojne krivdy, to je škola pokory, lebo tie si nevyberáme.

JOZEF VO VÄZENÍ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. rodinnosť Jozefa vo väzení a rodinnosť u vás doma a
2. čo prekáža v rodinnosti rodičom a čo deťom...

1. Vytvoriť dobré rodinné ovzdušie nie je ľahké ani v rodinách a ešte ťažšie je to inde. Niektorí sa o to pokúšajú aj v školách, aj na pracoviskách, na internátoch, vojaci v kasárňach, ale spravidla bez úspechu. Jozefovi sa to však podarilo aj vo väzení, teda v tých najťažších podmienkach. Navyše to mal sťažené ešte tým, že aj vo väzení mu dozorcovia dôverovali a zverili mu na starosť spoluväzňov. Bez Božej milosti si ani nemožno predstaviť, ako je to možné, že mu nezávideli, ani ho nepovažovali za donášača, špicľa. Nevyhýbali sa mu. naopak, svoju dôveru voči nemu prejavovali otvorenosťou. Povedali mu aj také veci, čo by sa hocikomu neodvážili povedať.
Do väzenia sa dostali aj faraónov čašník a pekár. Teda dôverníci, ktorí faraónovi pripravovali jedlo a nápoje. V ich rukách bol jeho život! Nevieme, prečo upadli do podozrenia, ale vo väzení sa im obom sníval zvláštny sen. V dôvere ho povedali Jozefovi a on im to v rodinnej dôvere vysvetlil. Nie ľahko sa mu hovorilo, že kým čašníka čaká podľa sna oslobodenie, pekára čaká rozsudok smrti. Jozef sa však nebál ani ťažkej pravdy a vedel ju povedať ľudsky súcitne. Takúto rodinnú úprimnosť sa nepodarí vytvoriť ani mnohým kresťanským rodičom v omnoho lepších podmienkach – ani vo sviatostne požehnaných manželstvách!!! Rodičia i deti majú svoje tajné bolesti, smútky i radosti, o ktorých sa nesmie vedieť a tiež svojich priateľov a priateľky, o ktorých sa nesmie hovoriť. Každý si žije v rodine svojím vlastným izolovaným životom, pričom „pre pokoj v rodine“ dodržiavajú akýsi spoločný „domový poriadok“. Aspoň do tej miery, aby neboli doma zbytočné výbuchy. To však rozhodne nie je rodinná atmosféra, to je nanajvýš spoločné bývanie, kuchyňa, nocľaháreň, čiastočne pracovisko, ale... Bez spoločných radostí a starostí, ktoré sa stávajú spoločnými vďaka úprimnej otvorenosti, nie je rodina rodinnou...

2. Rodinné ovzdušie sa dá vytvoriť len vzájomnou otvorenosťou členov rodiny. Tieto štyri slová sú úžasne obsažné. Vzájomná otvorenosť sa rozumie navonok i dovnútra – otvorené ústa i uši – ochota vyrozprávať sa i vypočuť druhého, otvoriť srdce, aby mohli iní do neho nazrieť, i vojsť do neho s istotou, že budú s láskou prijatí. Rodinnosť sa pokazí, ak si čo len jeden v rodine uzavrie srdce neochotou vyrozprávať sa, alebo neochotou vypočuť ostatných... Jozef vedel aj vo väzení s úprimným záujmom počúvať, čo hovoria ostatní a dokázal im s láskou povedať aj také ťažké skutočnosti, ako bol rozsudok smrti. Zábrany proti rodinnosti bývajú rozličné.
U rodičov to býva často nedostatok času. Ale táto príčina býva iba zdanlivá, lebo všetci máme dvadsaťštyri hodín denne a od nás závisí, čo považujeme za dôležité, do čoho tento čas investujeme. Skutočnou zábranou teda nie je nedostatok času, ale nesprávne zostavený rebríček hodnôt. Napr. niektoré práce považujeme za dôležitejšie, ako rozhovor: výsledok roboty totiž vidieť v peňaženke a výsledok rozhovoru nie. Otec, ktorý má zmysel len pre hmotné hodnoty, ten dá prednosť práci a nebude predsa počúvať dcérku o jej plánoch s bábikami, čo im „musí“ ušiť a nebude sa učiť mená všetkých bábik atď... Bude považovať za stratený čas, keď mu syn začne rozprávať o konflikte spolužiakov pre odznak akéhosi športového klubu... Taká mama však, ktorá má zmysel pre duchovné hodnoty a chce ich výchovou budovať v deťoch, nebude považovať za drzosť, keď sa jej dvanásťročná dcéra spýta, kedy bola prvýkrát zaľúbená,
ako to prežívala, ako to dopadlo, ba možno ani nebude čakať, kedy sa jej to odváži spýtať, lež jej to porozpráva vhodne už skôr... Bez pozorného vypočutia nemôžu rodičia vedieť, čo ich dieťa prežíva a bez ochotného vyrozprávania sa nemôžu čakať, že sa im vyrozprávajú deti! A jedno i druhé si žiada čas!
U detí môže byť častou príčinou strach z nepochopenia prípadne i z výsmechu. Nezdravo precitliveným deťom – a tých nie je tak málo ako by sa zdalo – sa ľahko môže stať, že za roky nezabudnú otcovi, alebo mame jedinú výsmešnú poznámku...! Iba raz im nechtiac vyletela z úst, možno to vôbec tak nemysleli a v ďalšej sekunde to už oľutovali, ale deti im to nezabudnú do smrti! Stále im to bude brániť v úprimnosti. Nie je to zdravé a je to neklamným znakom nedospelosti dospievajúcich. Deti tiež musia milovať rodičov takých, akí sú, aj s chybami a musia byť v potrebnej miere otvorení navonok i dovnútra, počúvaním i hovorením. Ak ma otec nepochopí teraz, hoci aj pre jeho chybu, možno ma pochopí zajtra...
Zvlášť v období dospievania majú deti sklon k otvorenosti k niekomu mimo rodiny, lebo tam cítia viac pochopenia. Býva to často mylné, ale niekedy to môže zdravo poslúžiť. Vtedy, keď nájdu otvorené srdce síce mimo svojej pokrvnej rodiny, ale v okruhu duchovnej rodiny... Ideálom však je, aby aj pokrvné rodiny boli duchovnými!
A čo ak všetci cítia dusnú atmosféru uzavretosti, nerodinnosti, ale nevedia to vyriešiť? Niekto musí začať s otvorenosťou aj s tým rizikom, že to druhým potrvá dlhšie. Neriešiteľnosť spočíva často len v tom, že si to nikto nechce risknúť prvý a rozmýšľa len o tom, čo by mohli urobiť tí druhí... „Keby tak otec nechodil na fušky a mal na nás viac času,... keby tak mama...“ Alebo: „Keby tak deti neodpove-dali na otázky len myknutím pleca a mrmlaním...“ Nech nám príklad i príhovor Jozefa pomáhajú v odvahe začať prvý!

POVÝŠENIE JOZEFA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Jozefovo povýšenie ako skúšku jeho pokory a
2. naše povýšenia ako skúšky našej pokory.

1. Všetky skúšky viery a pokory v Jozefovom živote, od nenávisti bratov, cez otroctvo až po väzenie, boli len prípravou na túto najväčšiu skúšku. Táto skúška bola najväčšia preto, lebo v nej hrozil Jozefovi najväčší hriech, pýcha.
A tiež, preto, že povýšenie obyčajne ani nepovažujeme za nebezpečenstvo, za skúšku. Všetky tie doterajšie skúšky potreboval Jozef na to, aby v tejto najväčšej nezlyhal. Zo dňa na deň sa z otroka a väzňa stal prvý muž Egypta po faraónovi! Nezatočila by sa nám hlava, keby sme tak zrazu vystúpili z takej hĺbky do takej výšky?
Pre Jozefa to bola skúška o to ťažšia, že už aj prv mal pokušenia povyšovať sa... Len si spomeňme na jeho sny! Jozef naozaj mal všetky predpoklady na to, aby sa stal veľkým. Aj otec Jakub ho uprednostňoval pred ostatnými synmi. Ba aj podľa Božích plánov mal byť čímsi viac, než ostatní bratia. Teraz, si mohol povedať: „Tak predsa to len neboli plané sny! Predsa som čosi viac!“ Ale Jozef si to nepovedal a tak svojou poníženosťou napriek vonkajšiemu povýšeniu prejavil svoju skutočnú veľkosť.
Pán ho nie preto povýšil, aby bol pyšný, ale preto, lebo mal s ním veľké plány. Chcel mu dať veľkú zodpovednosť, no mohol mu ju dať len tak, keď ho naučil pokore. Tej pravej pokore sa ešte nemohol naučiť pri bratoch, ani v otroctve, ani vo väzení, ani v nijakom inom ponížení. To všetko totiž, môže byť ešte len pokora z núdze, pretože mu vlastne nič iné nezostávalo, len sa zmieriť so skutočnosťou, alebo sa búriť. Už aj to bola istá pokora, že sa nebúril. Ale celá veľkosť jeho pokory sa prejavila až teraz, keď ho povýšili a predsa nespyšnel.
Z čoho vieme, že nespyšnel? Z toho, že nič nepripisoval sebe. Ako vo väzení spoluväzňom, tak aj teraz faraónovi hneď na úvod povedal, že to nie on dokáže vykladať sny, ale to Boh mu dal poznať. Jozef dobre vedel o svojej úplnej závislosti na Pánu Bohu, preto si ho Boh mohol použiť ako poddajný nástroj. A s takýmito pokornými poddajnými nástrojmi môže Boh robiť veľké veci! (por. Lk 1, 49 o povýšení pokornej Panny Márie).

2. Čo to s nami robí, keď nás niekto ani nie povýši, ale iba tak trochu pochváli? Koľko na to myslíme a ako dobre nám padne myslieť na to! Športové hry pre mládež sa niekedy odôvodňujú tým. že ich to vychováva k pokore, lebo sa musia naučiť nielen vyhrávať, ale aj prehrávať. Lenže z hľadiska tohto Božieho slova je táto pravda veľmi nedomyslená! Prehrávanie je totiž len veľmi čiastočne školou pokory – ako bolo pre Jozefa ponižovanie od bratov, či otroctvo, väzenie. Aj v športe by skôr vyhrávanie mohlo byť skutočnou školou pokory. Pri prehre je pokora nanajvýš ak z núdze čnosť. Ale pri výhre v športe to tiež nie je škola pokory v pravom zmysle slova! Prečo?
Medzi povýšením Jozefa v Egypte a výhrou v športe je totiž, obrovský rozdiel – Jozef dostal pri povýšení obrovskú zodpovednosť. Podobne bola povýšená P. Mária. Aká zodpovednosť je pri výhre v športovej súťaži? U Jozefa šlo o prípravu národa na roky neúrody. U P. Márie o zodpovednosť za výchovu a ochranu Božieho Syna. Presne podľa Ježišových slov: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých!“ (Mk 9, 35). V čom je však prvý športovec služobníkom všetkých? Iba ak tak, ako maďarský päťbojár, olympijský víťaz Balczó. Keď dosiahol popularitu vrcholného športovca, zanechal šport a začal chodiť do štátov, miest a dedín kde ho pozývali ako slávneho špor-tovca, ale chodil tam ako apoštol, aby ohlasoval Evanjelium: „Šport a popularita, to je len vešiak, ktorý som potreboval, aby som mal na čo zavesiť to hlavné – ohlasovanie Evanjelia.“
Lenže koľkí víťazní športovci použili svoje povýšenie takto zodpovedne? V našom zmýšľaní a postojoch povýšenie splýva s povýšenectvom – a to nielen v športe. Stačí hocijaké pochvalné uznanie, aj uznanlivý úsmev kamaráta a už sme – ani nie povýšení, ale povýšeneckí! Nevieme ako Jozef napísať na tie pochvaly Božiu adresu. Falošne povieme: „To nič nie je!“ Namiesto toho, aby sme pokorne povedali: „Je to veľká vec, ale nie moja, lež Božia!“

JOZEFOVI BRATIA V EGYPTE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že len tá rodina je Božia, v ktorej si pomáhajú k pokániu,
2. že najčastejšie ide o pomoc v mimosviatostnom pokání a
3. že sa to potom prejaví aj v duchovnej rodine, nielen v pokrvnej.


1. Postúpili sme o osem rokov dopredu. Po siedmich úrodných rokoch prišiel prvý neúrodný a hneď sa spoza hraníc hrnuli do Egypta záujemci o obilie. Jozef musel predpokladať, že jeho bratia tiež prídu nakupovať. Zariadil všetko potrebné, aby ich v tom množstve kupujúcich našiel. Podarilo sa mu to a aj ich spoznal. Iste aj preto, lebo ich čakal, hoci za 21 rokov sa aj ich výzor musel zmeniť. Oni však nečakali stretnutie s ním, najmä nie ako s prvým mužom Egypta. Okrem toho mal Jozef pred 21 rokmi iba sedemnásť a tak sa zmenil omnoho viac, než oni.
Ale hoci ich Jozef spoznal, nevrhol sa im hneď do náručia. Vedel, že ich vzťah nemôže byť len obyčajným vzťahom pokrvných bratov, ale musia byť Božou rodinou. Preto im musí pomôcť nielen obilím proti hmotnej biede, ale predovšetkým proti hriechu ako duchovnej biede. Keď ich videl naposledy, vyzerali po duchovnej stránke veľmi biedne – ako divá zver! Mohol im hneď prejaviť odpustenie a povedať: „Nič sa nestalo!“? Tým by im k pokániu nepomohol. Najprv im musel pomôcť k poznaniu, vyznaniu a náprave hriechov. Keď ako chlapec videl ich hriechy a hovoril o tom otcovi, vtedy im ešte nevedel pomôcť k pokániu.
Teraz vznikal medzi Jozefom a bratmi nový vzťah – ich pokrvné bratstvo sa menilo na duchovné. Tým pokrvné nie je zrušené, ale zušľachtené, pretavené na kvalitnejšie. Tento nový vzťah by medzi nimi nebol vznikol, keby im Jozef hneď prejavil odpustenie a nevedel by im, alebo nechcel, pomôcť k pokániu. Predbežne sa k nim správal naoko trochu tvrdo. Nie že by sa im chcel pomstiť, to by s nimi inak zatočil...! Bol to prejav jeho čistej bratskej lásky, založenej už nielen na bratstve pokrvnom, ale aj duchovnom.

2. Vtedy pred 3600 rokmi nemohli ani len tušiť nič o sviatosti pokánia. Ale o mimosviatostnom pokání vedeli ľudia od počiatku. Sviatostný charakter dal pokániu až Pán Ježiš o 1600 rokov neskôr, to je už novozákonná hĺbka Božej milosti. Ale aj v Starom zákone chcel Boh zachraňovať ľudí pred hriechom, preto im dával možnosť aspoň mimosviatostného pokánia.
Aký je rozdiel medzi sviatostným a mimosviatostným pokáním? Obidve sú nutné. Pán Ježiš ustanovil sviatosť pokánia, keď povedal apoštolom: „Komu hriechy odpustíte, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú mu zadržané.“ (Jn 20, 23). Odvtedy je spravidla sviatosť pokánia nutná na odpustenie ťažkých hriechov. Iba ak by ju niekto nemohol prijať, pretože o nej nevie, alebo niet kňaza, mohol by mať odpustené hriechy aj dokonalou ľútosťou, čiže mimosviatostným spôsobom. K dokonalej ľútosti však patrí aj ochota urobiť všetko, čo Pán žiada – preto určite nemá dokonalú ľútosť ten, kto odmieta možnosť vyspovedať sa, aj keď sa pritom na dokonalú ľútosť odvoláva a chce hriechy naprávať.
Medzi týmito dvoma spôsobmi pokánia je teda aj vonkajší rozdiel – sviatosť pokánia prijímame raz, dvakrát do mesiaca, kým mimosviatostné pokánie robíme ľútosťou a nápravou hriechov stále. Mimosviatostné pokánie stačí za normálnych okolností na odpustenie všedných hriechov, kým na odpustenie ťažkých nestačí. Jozef a jeho bratia vedeli len o tom mimosviatostnom, ale aj v našich rodinách si pomáhame predovšetkým týmto spôsobom. Niekoľkokrát do roka poslať deti na spoveď, alebo aj kamaráta na to nahovoriť, to ešte vôbec nemusí byť skutočná pomoc v pokání. Ale denne niekoho jemne a s láskou privádzať k poznaniu, vyznaniu a náprave hriechov, to je skutočná pomoc. Tak sa sviatostné vyznanie stane samozrejmou potrebou aj bez nahovárania.

3. Pán Ježiš povýšil manželstvo na sviatosť preto, aby rodiny neboli len pokrvnými rodinami, ale aj duchovnými. Aby si členovia rodiny pomáhali navzájom nielen hmotne, ale aj duchovne. Teda nielen k pozemským cieľom, ale hlavne do neba. Podľa Jozefovho príbehu povedané: aby si pomáhali nielen nakúpiť obilie, ale aj spoznať a odstraňovať svoje hriechy. Kto má vo svojej rodine takýto vzťah k du-chovným hodnotám, u toho sa to potom prejaví aj vo vzťahoch mimo pokrvnej rodiny. Ten vytvára aj širšiu duchovnú rodinu, spoločenstvo, miestnu Cirkev a začleňuje sa do všeobecnej Cirkvi... A to robí najmä tým, že svojim priateľom a priateľkám pomáha v mimosviatostnom pokání.
Najmä v období dospievania by sa to malo výrazne prejaviť. V detstve sa Janko kamarátil so všetkými v triede, ale okolo 12.–13. roku už robí výber, až mu zostanú len dvaja-traja priatelia, ktorých odlišuje od ostatných kamarátov. Tu sa prejaví správnosť výchovy podľa toho, akých priateľov si vyberú. Ak si ich vyberajú len podľa toho, s kým sa dá najlepšie zabaviť, prípadne od koho sa dajú najspoľahlivejšie odpisovať úlohy, alebo kto je najlepší v športe, či najvtipnejší v reči, tak nemajú zmysel pre duchovné hodnoty a pokrvná rodina i keď je kresťanská, nesplnila svoje poslanie. V tomto veku totiž už musia chlapci a dievčatá vedome dbať pri výbere priateľov na to, kto a ako im môže pomáhať odstraňovať ich chyby. Toto má byť pri výbere priateľov to najhlavnejšie hľadisko. Z tohoto hľadiska chcel byť aj Jozef v Egypte bratom svojich bratov – duchovne.

DRUHÁ CESTA BRATOV DO EGYPTA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. čo Jozefovi bratia v pokání urobili a čo im ešte chýbalo,
2. nutnosť vyznať svoje hriechy vo sviatosti pokánia a
3. potrebu vyznávať svoje hriechy aj mimo sviatosti pokánia.

1. Bratia už spoznali svoj hriech. Hovorili o ňom jasne ako o hriechu a ťažkosti, ktoré ich postihli, jasne považovali za dôsledok svojho hriechu. Už si ho neospravedlňovali ako vtedy otcovou láskou voči Jozefovi, ani sa nevyhovárali jeden na druhého ako vtedy, keď nikto nechcel niesť zodpovednosť za predanie Jozefa... Akoby to vlastne každý myslel vtedy s Jozefom nie tak zle, len to akosi celkovo zle dopadlo... Okrem tohto poznania hriechu sa snažili aj o nápravu. Napr. už nechceli zarmucovať otca a ochotne sa zaručovali za Benjamína svojím životom. A skutočne nechceli, aby sa mu niečo zlé stalo. Už im nevadilo, že ho otec uprednostňuje. Ani Simeona nechceli samého ponechať vo väzení...
A chránili sa nielen hriechov proti bratskej láske, ale aj ostatných hriechov. Napr. vrátili peniaze, ktoré im nepatrili a ktoré našli vo svojich vreciach. Keby nechceli byť svedomití, mohli sa pokúsiť Jozefa oklamať aj keby peniaze žiadal späť. Ale oni sa k nim priznali, hoci sa ich na to ani nik nepýtal. Mohli klamať, že o peniazoch nevedia, veď otca klamali už 22 rokov, že nevedia nič o Jozefovi... Teraz sa im klamstvo už natoľko protivilo, že nechceli klamať ani „neznámeho muža“ v Egypte. Ani už nezávideli. Nielen otcovskú lásku, ale ani bohaté pohostenie nezávideli Benjamínovi, hoci bol obrovský rozdiel v tom, ako sa správal Jozef k nim, keď ich videl prvýkrát a ako k nemu.
Ale k dôkladnému pokániu im predsa ešte čosi chýbalo. Ešte sa vyhovárali a nikto nechcel za spoločný hriech niesť osobnú zodpovednosť. Nikoho ešte neprenikla bolesť z hriechu natoľko, aby bol ochotný vyznať sa z neho a nevyhovárať sa na nikoho a na nič. Akoby ich ešte stále viac boleli len následky hriechov, než samotný hriech, ktorý bol bolestný pre druhých a urážal Boha.

2. Čo sa týka vyznania hriechov, je veľká podobnosť medzi sviatostným a mimosviatostným pokáním. Pri oboch je potrebné aj vyznanie navonok, nielen vnútorne si uvedomiť svoj hriech. Jozef to mal jasné už 1600 rokov pred P. Ježišom. Nám to Sv. Duch pripomína cez Jakuba: „Vyznávajte sa teda druh druhovi z hriechov...“ (5, 16). To písal Jakub o mimosviatostnom vyznaní, keď sviatostné bolo už dostatočne jasné z Kristových slov: „Komu hriechy odpustíte, budú mu odpustené...“ (Jn 20, 23). Túto moc dal Pán nielen apoštolom, ale aj ich nástupcom, ktorým ju oni vysviackou odovzdávajú. Veď by nemalo zmysel dávať ju len apoštolom na tých pár rokov do ich smrti... A určite Pán Ježiš nechcel nijakú svojvoľnosť tých, ktorým dal takú veľkú moc odpustiť i zadržať hriechy – podľa čoho by sa mali pritom rozhodovať, aby to nebola svojvoľnosť, ak nie podľa vyznania kajúcnika...? Jakub však hovorí o vyznávaní druh druhovi, teda nielen spovedníkovi. Načo? Cieľom vyznania, o akom hovorí Jakub, nie je Božie odpustenie cez spovedníka, ale vzájomné modlitby: „...a druh za druha sa modlite!“ (Jak 5, 16). Pritom cieľom vzájomných modlitieb je tak isto odpustenie, ako cieľom pokánia. Ale tu nie druh druhovi odpúšťa ako Pánov zástupca, iba sa za odpustenie modlí ako druh. Ako Jozef za svojich bratov...

3. Povinnosť vyznania hriechov mimo sviatosti sa samozrejme nechápe tak, že by mal každý každému a stále a všetky svoje hriechy rozprávať...! To by sme nikdy ani inšie nerobili, len sa stále zaoberali svojimi a cudzími hriechami.
A aj tak by sme sa nestihli zaoberať všetkými, ani keby sme sa z toho hneď nezbláznili... Ale neznamená to zase druhý extrém, že si svoje hriechy „vybavíme len s P. Bohom“ a vyznanie považujeme za nepotrebné. Pokánie musí byť hlboko osobné, ale nie že by sa okrem nás nikoho netýkalo. Aj čo sa týka vyznania: komu sme ublížili, ten aj tak o našich hriechoch vie...
Aj bez štipky viery jednoducho sa patrí, je to také normálne a ľudské, aj navonok sa priznať a povedať druhému: „Odpusť mi, prosím ťa, previnil som sa...“ Tým skôr je to kresťanské. A tiež povedať o svojom hriechu tomu, kto je za nás zodpovedný, aj keď to nie je spovedník, ale iba „druh“, brat vo viere, ktorý sa za nás modlí...
Teda iba vnútorné priznanie hriechu nie je ešte dôkladným pokáním... Ani ľútosť so snahou vyhnúť budúcim hriechom nie je ešte dôkladným pokáním... K úplnému pokániu patrí aj vyznanie minulého hriechu, už oľutovaného a možno i napraveného, nakoľko sa dalo... A to nielen vyznaním vo sviatosti, ale aj mimo sviatosti zmierenia. Len to treba zvážiť, komu sa vyznať – podľa toho, komu sme ublížili, kto je za nás zodpovedný, kto nám môže pomôcť napraviť spôsobenú krivdu, a pod.
S dospievajúcimi treba o tomto úplnom pokání hovoriť aj preto, lebo v tomto veku majú sklon uzatvárať sa do seba. Radi by si riešili osobné hriechy len sami s Bohom, prípadne len vo sviatosti zmierenia, kde ani nebýva dosť priestoru na také vyznanie, aké by potrebovali. Napr. aby sa mohli vyznať aj z takých hriechov, ktoré síce cítia vo svedomí, že tam čosi nebolo v poriadku, ale vlastne im „presne o tomto“ nikto nikdy nepovedal, že je to hriech, alebo či je to ťažký hriech a teda či je nutné o tom v spovedi hovoriť... A tak sa stáva, že aj napriek pravidelným spovediam sa v neistote vo svedomí chlapci a dievčatá dlhé roky nevyznávajú z tých najcitlivejších a možno aj najvážnejších hriechov.
Nie je to náhoda, že väčšina mladých ľudí okolo dvadsiateho roka považuje svoje spovede spred niekoľkých rokov za neplatné, alebo nemajú istotu, či sú platné. Niektorí to potom riešia tak, že sa pripravia na generálnu, celoživotnú sv. spoveď, aby sa aspoň dodatočne vyznali úprimne zo všetkého... Žiaľ, prevažná väčšina to rieši tak, že nič nerieši! Jednoducho sa im už nechce spovedať sa len tak formálne, neplatne, neúplne, v tom nevidia zmysel – a inak to nevedia. Radšej potom prestanú chodiť na spoveď, hoci kamarátom v krčme pri poháriku povedia o svojich hriechoch ešte viac a podrobnejšie, než by mali hovoriť v spovedi...
Lepšie je však veriť Božiemu slovu a dvojtisícročným skúsenostiam Cirkvi, že vyznanie hriechov je k ich dôkladnému odstráneniu naozaj nutné. Skonkrétniť kedy, komu, ako a ktoré hriechy hovoriť, to by bolo nanajvýš potrebné objasniť si v rozhovore s deťmi už teraz, aby o pár rokov nebolo neskoro, ako často býva...

JOZEF ZNOVU SKÚŠA BRATOV

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že potrebujeme aj krivdy, aby sme mali čo odpúšťať,
2. čo je to odpúšťanie a
3. ako sa odpúšťa, alebo neodpúšťa vo vašej rodine.

1. Mnohí si do smrti nedokážu vyriešiť problém odpúšťania. Problém možno najťažší v praktickom náboženskom živote. Pred tento problém postavil Jozef svojich bratov. Bolo veľmi dôležité vidieť, ako si odpúšťajú, lebo tak potom pochopia aj jeho odpustenie, aj Božie odpustenie.
Tento problém je dôležitý aj vo výchove a sebavýchove dospievajúcich detí, lebo sú stále kritickejší voči druhým a niekedy aj voči sebe. Potom často vidia hriechy druhých, pociťujú krivdu a bez odpúšťania sa nezaobídu.
Jozef postavil svojich bratov pred tento problém celkom úmyselne. Vyvolal takú situáciu, v ktorej sa im ich najmladší brat javil ako zlodej a nebolo možné dokázať jeho nevinu. Naopak. Zariadil to tak, aby jeho vina bola zjavná a dokázateľná. Bohato ich vystrojil na cestu a zase im dal do vriec späť peniaze za obilie, ale prikázal správcovi, aby tajne dal Benjamínovi do vreca okrem peňazí aj Jozefov strieborný kalich. Poslal potom za nimi sluhov a tí v jeho vreci ten pohár našli. Mohol sa vyhovárať, že ho neukradol? Mohol, ale naozaj všetko svedčilo proti nemu.
Bratia si však vtedy nepovedali: „Ach, mali sme to koho so sebou brať!“ Ani nič nevyčítali, Benjamínovi, hoci museli byť presvedčení o jeho vine. Čo je však podstatné, ani ho nedovolili Jozefovmu správcovi odviesť späť k Jozefovi za otroka. Videli jeho vinu, ale boli ochotní radšej sa všetci vrátiť s ním späť a zostať s ním v otroctve, ale neopustili ho. A nielen Júda, ktorý sa otcovi za neho zaručil, bol ochotný vrátiť sa, ale všetci; ako keby boli dohodnutí. Zrejme si uvedomili, ako oni potrebujú Božie odpustenie a tak Benjamínovi odpustili jeho „krádež“ a chceli trest za ňu znášať všetci. Ako keby už poznali, čo sa my denne modlievame: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame.“

2. Stojí za povšimnutie, že bratia nič nenachádzali na ospravedlnenie Benjamína. Museli mu odpustiť jeho „vinu“, tak ako ju videli v celej jej ošklivosti. Nám sa ľahko odpúšťa, keď nachádzame čosi na ospravedlnenie... Keď už aspoň môžeme povedať, že „on to tak zle nemyslel“. V tomto zmysle niektorí hovoria francúzske príslovie: „Comprendre, c’ est pardormer!“ – Odpustiť znamená vinníka pochopiť. Keď si uvedomíme, že v tých jeho okolnostiach by sme vlastne ani my nekonali lepšie.
Ale v skutočnosti to už potom vlastne nie je odpustenie, lebo keď takto chápeme skutok niekoho, už ho nepovažujeme za vinníka, už mu vlastne nemáme čo odpustiť. O odpustenie ide práve vtedy, keď nenachádzame nič, čím by sme ospravedlnili jeho vinu a musíme ju odpustiť ako skutočnú a jeho osobnú vinu, za ktorú je naozaj zodpovedný. Tie naše časté postoje: „Veď by som mu odpustil, len keby nebol taký...“ – znamenajú, že neodpúšťame. Presne to mu treba odpustiť, že je „taký“. Podobne to odpúšťanie: „Nič sa nestalo...“ Práve preto, že sa stalo, čo sa nemalo stať, musíme odpustiť.
Reálne vidieť a odpustiť vinu neznamená podporiť brata, aby hrešil ďalej. To tiež vidíme z Jozefovho odpúšťania. Už mnohonásobne prejavil bratom odpustenie, aj keď oni nevedeli, že tie dobrodenia im prejavuje ich brat, ktorého predali do otroctva... Odpustil im, postaral sa im o stravu pre telo, znovu im dal zdarma obilie pre celú početnú rodinu, ale aj tak ich viedol ďalej k úplnému pokániu. Pomáhať k pokániu, to neznamená neodpustiť, lež znamená to opravdivo milovať aj nesmrteľnú dušu brata!!!

3. Odpúšťanie v rodinách má mnoho úskalí a nie je také isté, či to robíme správne podľa Božích noriem. Či zohľadňujeme aj poľahčujúce okolnosti, aby sme videli vinu čo najobjektívnejšie, ale pritom či ju nezmalicherňujeme... Či dôvodom nášho odpúšťania nie je nadľahčovanie viny. Alebo či neprechovávame v sebe hnev a pomstu. Či nám ide iba o „pokoj v rodine“, alebo o skutočnú pomoc k pokániu a to s takou láskou, akú mal Jozef k svojim bratom...
Žiaľ, aj spory v rodinách bývajú príliš časté a niekedy príliš dlhé. Možno preto, lebo správne odpúšťanie je naozaj to najťažšie... Ale uľahčovať by nám ho mala denná modlitba a úprimné vedomie, že aj my potrebujeme odpustenie od Boha i od bratov. O konkrétnych prípadoch, kto, komu, kedy a ako mal prejaviť odpustenie a ako to s Božou pomocou zvládol, o tom sa treba s deťmi otvorene porozprávať. V rodinnom ovzduší lásky a denných vzájomných služieb sa to dá najlepšie, aby odpustenie bolo vyjadrené nielen slovami, ale aj skutkami. Ak sa nám podarí takto vyriešiť aspoň jeden spor medzi deťmi, alebo medzi nimi a ich kamarátmi, nebude to málo. Tým im vštepíme do srdca aspoň jednu vzorovú situáciu, ako sa to má robiť podľa Božích noriem. A potom to už s Božou pomocou zvládnu aj inokedy.

JAKUB – IZRAEL IDE DO EGYPTA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Jozef vierou videl Božie riadenie i v hriechoch,
2. rozdiel medzi živou a mŕtvou vierou a
3. aby rozjímaniami oživovali svoju vieru, nie pýchu.

1. Nezabudnuteľný indický mysliteľ Mahatma Gándhi sa vyslovil o nás: „Páči sa mi kresťanstvo, ale nepáčia sa mi kresťania“ – a preto sa ani on nestal kresťanom. Ako je to možné? V Indii tak isto, ako v premnohých prípadoch u nás. Aj u nás je mnoho ľudí, ktorým sa kresťanstvo páči, ale poznajú chyby kresťanov a preto majú veľké zábrany prijať ho. „Radšej ani kresťanom nebudem, ak mám byť taký, ako moja svokra, kolega v zamestnaní,...“ Aký? Formálny... Navonok sa hlásiaci ku krásnemu kresťanstvu, ale vnútri nežijúci podľa neho. To je priečny formalizmus, ktorý náš Pán odsudzoval ako farizejstvo a zákonníctvo. Jozef sa snažil vidieť Božie pôsobenie vo všetkom a podľa toho plniť Božiu vôľu, nie svoju. Dokázal odpustiť svojim bratom zo srdca a dokonca to ani nepovažoval za krivdu, lebo vierou videl, čo tým plánoval a urobil Boh. Bratia sa ho veľmi báli, keď ho spoznali, lebo boli pred ním ako pred mocným pánom Egypta úplne bezmocní.
Ale on na pomstu ani len nepomýšľal. Povedal im, že síce oni mu chceli urobiť zle, ale Boh to obrátil na dobro. Jozef videl Božie pôsobenie aj v tomto ich hriechu. Tým samým ešte nebol ich hriech odstránený a musel ich trpezlivo celé roky viesť k pokániu, ale to bol ich hriech, nie voči nemu krivda. Viac pozeral na to, čo tým sledoval Boh, ako na to, čo tým sledovali oni. Nie vy, ale Boh ma sem poslal pred vami do Egypta, aby naša rodina nezomrela.
Aj my dnes vidíme, ako Boh cez Jozefa zachránil Jakubovu – Izraelovu rodinu pred smrťou hladom i pred večným zatratením... Toto bol Boží zámer a Boh na to použil schopnosti a čnosti Jozefa, aj citovú naviazanosť Jakuba na Jozefa, aj nenávisť bratov, aj neúrodu, všetko...
Spoznávať Božiu vôľu zo zjavenia, to je dosť zrejmé... Keď sa Boh zjavil Abrahámovi a povedal mu: „Choď...!“ – Abrahám vedel, čo má robiť, zbalil sa a šiel. Jozef mohol poznávať Božiu vôľu aj cez sny, aj keď tie neboli také konkrétne a k ich splneniu ho viedol veľkými okľukami. Ale vidieť Božie pôsobenie aj v hriechoch bratov, to je predsa len krok vo viere aj u Jozefa hodný povšimnutia! Mohol si myslieť, že bratia svojou závisťou, nenávisťou a predaním ho do otroctva prekážali Bohu v jeho plánoch, ale on videl, že neprekážali Bohu – iba sebe tým škodili...

2. Možno aj my podľa vzoru niektorých „moderných“ kritikov vidíme vo Sv. písme len jednu z dobrých kníh, možno najlepšiu, historicky vzácnu, zaujímavú, ale nevidíme v nej Božie pôsobenie a jeho oslovenie k nám. Možno ani pri rozjímaní nepočúvame, čo nám náš budúci sudca hovorí ňou k jednotlivým dňom... Ale aj keby sa nám darilo dobre ho denne počúvať, aj tak je to ešte to najjednoduchšie: Boží hlas z jeho priamej reči.
Ďalšou formou počúvania a prejavom viery by mohlo byť, keby sme vedeli počúvať Boha cez predstavených i cez bratov a tu vidieť jeho pôsobenie... Možno aj v tejto oblasti viery máme niektoré pekné skúsenosti, ak vidíme, že bez poslušnosti by sme boli na svoju škodu robili inak...
Mali by sme však vo viere dozrieť až tam, kde Jozef, aby sme Boží hlas zachytili aj v hriechoch bratov, nielen v niektorých príjemných situáciách, alebo ťažkých Božích navštíveniach. Všetko je súčasť Božieho plánu. Veď keby nejaké hriechy mali narušiť Boží plán, on by ich nedopustil.
Takáto viera potom dokáže osloviť aj faraóna, aj Mahatma Gándhiho, aj neveriacich v našom okolí. Nie ako filozofický a mravný systém, ktorý je síce pekný, ale nedá sa žiť, nie ako farizejstvo, súbor naučených a denne opakovaných náboženských foriem, zvykov, modlitieb, úkonov,... Napr. farizej dával 10 percent všetkých príjmov chrámu, postil sa dva razy do týždňa (nielen v piatok, ak sa vôbec postíme)... a predsa to bol len súbor foriem a nie živá viera.
Nijaké náboženské praktiky nenahradia živú vieru, ktorá spočíva v hľadaní a plnení Božej vôle. Môžu byť ako pomôcka užitočné, ak nám pomáhajú hľadať a plniť Božiu vôľu, ale nie sú cieľom viery. Ani modlitba nie je cieľom, ani sviatosti, ani pôst, ani rozjímanie, ani obety... Sú to všetko nutné prostriedky, ale len prostriedky. Ak sa nedostaneme ďalej, na Jozefovu úroveň viery, zostane naša viera stále formálna, aj keď bude naberať stále nové formy...

3. Veľmi pomýlení by boli chlapci a dievčatá, ktorí by si namýšľali, že sú nábožnejší len preto, že napr. denne rozjímajú a splnia predsavzatie... Pretože ani tieto rozjímania nie sú cieľom, ale tiež iba prostriedkom, aby sme vo všetkom hľadali, nachádzali a spĺňali, čo chce od nás Boh...
O tomto by bolo treba hovoriť, aby sa nepovyšovali nad nikoho. Naopak, aby ich rozjímania viedli k pokore, lebo pomocou nich by mali stále jasnejšie vidieť rozdiel medzi ich a Božou vôľou. A tento rozdiel je vždy dôvodom k pokore. Keby šlo len o zvyk, to by mohlo byť dôvodom k farizejskej pýche... Podľa toho, čo vidíte na svojich deťoch, či stále hlbšie a pokornejšie hľadanie Božej vôle, alebo porovnávanie sa a povyšovanie nad tých, čo nerozjímajú... – podľa toho tiež vidíme, či v nich vzrastá viera, alebo pýcha, či živý vzťah k Bohu, alebo formalizmus...
Možno by poslúžilo poukázať deťom aj na niektoré konkrétne boľavé situácie, ktoré doteraz pociťujú ako krivdu, lebo ešte nepochopili, čo nimi sleduje Pán. Tým by sme im pomohli k živej viere. Príťažlivej, nielen formálnej. Príťažlivosť živej viery pre neveriacich je potom samozrejmým dôsledkom, nie však motívom k oživovaniu viery...

PRESÍDLENIE DO EGYPTA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Jozefovu zodpovednosť za bratov i za rodičov,
2. že dospievanie je zodpovednosť, nie svojvoľnosť a
3. za čo by už mohli byť zodpovedné v rodine ony.

1. Trochu čudne by znela téma, ktorú nám na duchovný rozhovor ponúka táto časť Božieho slova, keby sme si ju nazvali napr.: zodpovednosť detí za rodičov. Nielen rodičia sú zodpovední za svoje deti, ale čím viac deti odrastajú a rodičia starnú, tým viac sa stávajú ony zodpovednými za rodičov. A prichádza aj čas takej choroby a staroby, že už rodičia nebudú vôbec zodpovední ani za seba, a budú už za nich zodpovedné len odrastené a vychované deti.
V tomto Božom slove vidíme ešte Jakuba-Izraela pri sile, ale Jozef už prevzal na seba veľkú časť zodpovednosti za bratov i za neho. Za život ich duší rovnako, ako za ich telesný život. Už mal 36 rokov, ženu a dve deti, a na starosti chlieb pre celý Egypt i okolie... Ale ani Jozef sa nestal zodpovedným zo dňa na deň. Ako 17 ročný hľadal svojich bratov: nielen kde pasú, ale hľadal spásu ich duší. Už vtedy, keď prezradil otcovi ich zlú povesť, keď ho informoval o ich hriechoch, nebolo to žalovanie, ale hľadanie ich spásy. Jeho trápili ich hriechy viac, než ich samých. V tomto hľadaní pokračoval a viedol ich tak, aby ich nakoniec našiel na kolenách pred Božou tvárou, v pokání. Aj on sa teda stal zodpovedným nie jednorázovým zázračným premenením, ale vytrvalou sebavýchovou, postupne od detstva. Stal sa takým presne tak, ako sa takými aj my môžeme stať...

2. Boli už aj vtedy starobince? Nevieme, ale ani vtedy sa nie všetci rovnako vedeli a chceli postarať o svojich rodičov. Deti boli aj vtedy dobré i zlé... Jozef sa nezbavoval zodpovednosti za otca Jakuba nijakou výhovorkou. Akokoľvek si deti zdôvodňujú starobince, za tým vždy niečo je. Hriech nelásky je za tým vždy, iba ak deti pre svoju chorobu naozaj nie sú schopné postarať sa o rodičov v ich starobe. Možno hriech, zavinený samotnými rodičmi, ich neláskou k deťom, keď neradi prijímali ich život už pred narodením a nechceli im venovať dosť času, lásky, pozornosti a starostlivosti po narodení... Výrok, že starobince sú pomstou detí za jasle a škôlky, obsahuje veľa pravdy...
Ale odhliadnuc od toho, každý dospelý by si mal uvedomiť, že hriechy jeho rodičov nie sú ešte ospravedlnením jeho hriechov. Dospievajúci by si už mali uvedomovať, že postupne budú musieť prevziať zodpovednosť na seba. A už sa cvičiť v tom v tých oblastiach, ktoré už sú im zverené. Pre-dovšetkým musia pochopiť, že dospelosť nie je svojvoľnosť, ale zodpovednosť. Tým, že sú starší, nerastie ich právo robiť si podľa svojich chúťok, čo sa im kedy zachce... Naopak, malo by byť na nich stále viac spoľahnutia, že nebudú robiť len podľa svojich chúťok, ako malé deti...
Na Jozefa v Egypte sa dalo spoľahnúť, keď šlo o chlieb, o peniaze, pozemky, stáda i ľudí. Vedel si zorganizovať prácu i obchod, celý ekonomický život krajiny, všetko. Vieme si predstaviť, že by Jozef svoje vysoké postavenie zneužíval podľa niektorých nezodpovedných mladých: máme slobodu, môžeme si robiť, čo sa nám zachce? To by Jakubova rodina, egyptská krajina i okolie inak vyzerali v čase hladu... A neboli by si vyriešili ani otázku svojho základného hriechu... On však nerobil, čo sa jemu zachcelo, ale čo chcel Boh!

3. V čom by sa dalo spoľahnúť na vášho syna, dcéru? Mali by sa nad tým zamýšľať deti samy, aj rodičia. V tomto veku je to už dôležitá otázka. Sú schopní napr. aspoň vo svojich veciach si udržovať poriadok? Vo svojej izbe? V školských povinnostiach? Aj vtedy, keď ich nikto nekontroluje? Alebo zanedbávajú svoje povinnosti, keď ich rodičia a učitelia nekontrolujú, keď sa na nich spoľahnete? Učili by sa svedomito, aj keby vedeli, že ich nebudú skúšať? Vedia, kedy majú ísť spať bez ohľadu na vysielanie v rozhlase, televízii, bez ohľadu na magnetofón, knihy, záľuby? Majú teda potrebnú sebadisciplínu? Z vlastnej iniciatívy aj ráno? Netreba ich nasilu ťahať z postele? Budiť ich trikrát, kým nakoniec s nechuťou vstanú? Netreba im natiahnuť budíček o desať minút prv, lebo po zazvonení sa chcú ešte „zobúdzať“, čiže prevaľovať v posteli, ani spať, ani vstať, čo je prejavom lenivosti? Akú majú zodpovednosť za hmotné veci? Napr. za bicykel, ktorý je „ich“ a ktorý by mali nielen vedieť používať, ale aj udržovať, starať sa oň? V akom stave sú ich knihy, školské potreby, koberec v izbe,...
Tá Jozefovská zodpovednosť za všetko, vrátane rodičov a bratov začína už v detstve. Tu nie je naivná ani taká otázka, ako napr.: dokážu vaše deti tak listovať v knihe, písať do zošitov, aby nepokrčili rožky, nezafúľali ani obal...? Dodržiavajú v tomto veku dôsledne a už bez kontroly potrebnú hygienu? Spravidla aj keď nechcú, majú už určitú zodpovednosť aj za peniaze. Majú? Chodia nakupovať, majú svoju pokladničku, do ktorej vkladajú a z ktorej vyberajú peniaze – buď podľa svojej chuti, alebo podľa zodpovednosti na potrebné veci... Nekupujú zbytočnosti? Vedia rozumne zvažovať, čo je potrebné a čo nie? Dajú si v tom poradiť? Aj sami si pýtajú radu? Vedia si niečo aj zarobiť poctivou prácou, napr. cez prázdniny brigádou, alebo aj nejakou vynaliezavou podnikavosťou primeranou veku?
Akú zodpovednosť za duše už pocítili v tomto veku? Trápi ich, že brat, sestra, kamarát, zhrešili? Snažia sa modlitbou, obetou i vhodne premysleným napomenutím pomôcť im k pokániu? Alebo ich bolí len to, že následky bratovho hriechu nepríjemne pocítia aj oni? Čo napr. podniká, keď si všimne, že brat, sestra, neboli na sv. prijímaní? Všimne si to vôbec? Trápi ho to? Uvedomí si, že ide o smrteľný hriech, nebezpečenstvo večného zatratenia? Robí, čo je v jeho silách, vrátane úprimnej modlitby, aby ho dostal za mreže? (Za tie drevené v spovednici, aby predišiel tým železným.)
Dá sa spoľahnúť na neho, keď mu zveríte mladších súrodencov? Nezaihrá sa s kamarátmi a nezabudne na svoje povinnosti? Má pri nich trpezlivosť i vynaliezavosť? Registruje, s čím zápasia bratia, sestry, rodičia? Napr. pomocou predsavzatí, ktoré si hovoríte a on si ich zapamätá...? Vie prijať napomenutie a je zaň vďačný? Atď... I keď sa nikto nestane zodpovedným za deň, ani za týždeň, mesiac, či rok, s odstupom času musí byť istý pokrok viditeľný, aby sa dalo reálne povedať, že teraz je už zodpovednejší, ako pred mesiacom, rokom a to konkrétne v tom a tom...

JAKUB ADOPTUJE JOZEFOVÝCH SYNOV

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že osobnosťou je ten, kto vie, čo chce a chce to isté, čo chce Boh,
2. že Jakub-Izrael bol takouto osobnosťou a
3. že sa osobnosťami už teraz máme stávať a to denne.

1. Chcete zo svojich detí vychovať silné osobnosti, ktoré sa nebudú nakláňať ako trstina, kadiaľ vietor fúka? Naučte ich chcieť. Kto sám nevie, čo chce, ten nie je osobnosťou, aj keby mal neviem aké vlastnosti, vzdelanie, známosti... Už v hocijakej skupinke chuligánov na ulici sa ujíma vedenia ten, ktorý má najskôr premyslený plán a vie iných zaň oduševniť. I keby šlo len o plán hry, alebo bitky s inou bandou, alebo plán krádeže, úniku z vyučovania... Podstatnou črtou osobnosti je, že vie, čo chce.
A predsa je na svete veľa ľudí, ktorí vedeli, čo chcú, ale sklamali sa a ich osobnosť sa zrútila. Žijú zo dňa na deň podľa nariadení iných, či sily svojich slabostí. Prípadne podľa toho, proti čomu sa práve búria... Ale vlastne už nevedia, čo chcú. Sklamali sa v priateľoch, vo svete i v sebe. Snívali, že pôjdu na nejakú školu, potom do nejakého vyhliadnutého zamestnania, ale všetko dopadlo inak... Snívali o lepšej rodine, než bola tá, v ktorej vyrastali... A dnes zatrpknutí hľadajú vinníkov, prečo sa ich sny nesplnili...
Mohli tomu predísť? Mali ísť vytrvalejšie za svojimi detskými snami? Sotva... Mohli byť veľkými osobnosťami, keby boli menili svoje sny a chceli to, čo chce Boh. V tom by bola realita, stabilita i dynamika. Nemenné rozhodnutie držať sa Božej vôle a jeho plánov za každých okolností... A je v tom aj veľká dynamika, stála dispozícia k potrebným zmenám, ktoré vyžaduje lepšie spoznaný Boží plán. Postupne sa zriekame svojich nereálnych predstáv, a pritom sa pevnejšie upíname na tie Božie, reálne a krásne.
Chlapec, ktorý chce byť historikom, venuje všetok voľný čas štúdiu historických kníh, robí si prehľady histórie jednotlivých krajín, učí sa rozlišovať medzi hodnovernými a skreslenými historickými správami, rozlišuje objektívnych autorov od tých, ktorí skresľujú pravdu podľa toho, kto ich platí... Taký chlapec bude mať úctu medzi spolužiakmi i u učiteľov, odporučia ho na štúdiá, nik mu nebude zazlievať, že sa nevyzná v elektronike, lebo si vie vybrať záujmy i zamerať svoje povinnosti... Ale ako sa môže veľmi sklamať, ak ho niekto za to poriadne povysmieva, keď sa predsa nedostane na vysnívanú školu, alebo sa sklame sám v sebe, keď nakoniec v boji o každodenný chlieb sám bude písať články nie podľa pravdy, ale podľa mienky tých, čo ho platia...
Ak sa Božia vôľa stane jedinou osou nášho života, okolo nej sa všetko točí: výber školy, zamestnania i povolania, záujmov, priateľov, duchovného vedenia i životného partnera.

2. K zomierajúcemu 147 ročnému Jakubovi prichádza Jozef so svojimi synmi Efraimom a Manasesom. Z posledných síl sa ešte posadí na posteli, starobou takmer oslepnutý, ale s jasným duchovným zrakom. Jasnejšie, ako jeho synovia a vnukovia vidí minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Žehná Jozefových synov a v duchu im dáva dva podiely v zasľúbenej zemi, v Kanaáne, ako svojim synom, nie vnukom. Adoptoval ich. Zomiera v cudzine, ale rozdeľuje Kanaán akoby mu už teraz patril, a nie až o 400 rokov, hoci zatiaľ mu tam patrí len pohrebisko a niekoľko studní.
Ako si môže takto počínať? Nie je to len nesplnený sen senilného dedka? Nie, lebo o štyristo rokov sa Kanaán naozaj takto rozdelil a neskôr naozaj patril jeho potomstvu. Ako to však mohol vedieť už pred stáročiami? Vedel to, lebo poznal Boží plán s jeho rodinou. Kedysi sa mu Boh zjavil v Bet-El a sľúbil mu to. A Jakub veril: „Boh to sľúbil...! Dávno, pred skoro storočím, ale o to viac skúseností mám, že on je verný svojim sľubom!“
Jakub bol veľmi silnou osobnosťou, lebo vo svojom živote sa pevne držal Božieho plánu. Vedel, čo chce, lebo chcel to, čo Boh, a nesklamal sa... Nezatrpkol za celý svoj život, hoci sa mal prečo sklamať aj v sebe (napr. keď nedodržal sľub), aj v synoch, ktorí mali byť dedičmi požehnania, ale stali sa divou zverou,... Ale držal sa Božích plánov a veril, že Boh nesklame! Jakub nielen sám vedel, čo chce a preto sa stal veľkou osobnosťou, ale najmä preto, lebo stále hľadal, čo chce Boh a toho sa držal.

3. Veľmi dôležitým poslaním rodičov i starých rodičov je, aby pomáhali deťom objavovať tie Božie plány v ich živote. Tým im veľmi pomôžu stať sa skutočne veľkými osobnosťami, ktoré nijaké búrky života nepovalia. Vyžaduje to veľa modlitby, rozjímania a najmä pokory. Modlitby preto, lebo ide o objavenie toho Božieho plánu, ktorý nám Boh naznačuje ako Jakubovi v Beteli. Rozmýšľania preto, lebo bez neho nám to Boh zjavením nebude diktovať. A pokory preto, aby sme deťom nediktovali svoje plány namiesto Božích. Niekedy rodičia, sklamaní zo seba, žijú len v snahe, aby deti splnili ich nesplnené sny a nehľadajú Božiu vôľu.
Nemáte jasné, čo chce Boh od vašich detí? Nemajú to jasné ani deti? Do 76 roku to nemal jasné ani Jakub... Ale niečo by sme mali mať úplne jasné stále: že chceme byť osobnosťami poznávaním a plnením Božej vôle a to každodenne. Keď budeme dôsledne plniť to, čo poznáme – Pán nám dá včas poznať to, čo budeme mať plniť zajtra...! 

JAKUB ŽEHNÁ SVOJICH SYNOV

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že národ je taký, akí jednotlivci sú v ňom,
2. aj snahy Cirkvi musia byť snahami jej jednotlivcov,
3. osobná zodpovednosť sa nedá nahradiť kolektívnou a
4. že Cirkev je predsa viac, než len súčet jej členov.

1. Sme pri predposlednej kapitole knihy Genezis. Ako v celom Sv. písme, ide v nej predovšetkým o pôvod našej spásy, o Ježiša Krista, pôvodcu a zavŕšiteľa našej viery. Táto prvá kniha končí opisom pôvodu izraelského národa: z Jakubovej rodiny sa v Egypte za tvrdých otrockých podmienok vytvoril národ. V ďalších knihách Sv. písma už bude stále vystupovať ako celok, ako národ.
Tu ešte vidíme namiesto národa iba dvanásť Jakubových synov okolo zomierajúceho otca, ktorý ich požehnáva ako pohlavárov dvanástich izraelských kmeňov. V týchto mužoch vidí budúci národ ako v jablčnom semienku budúci strom. Zo slov žehnania poukážme si aspoň na jedno: národ bude taký, akí sú v ňom jednotlivci. Národ, to sme my. Nemôžeme sa naivne utešovať, že dnes je národ pokazený, hoci my sme ešte ako-tak dobrí, keby len všetci boli takí ako my... Nie. Ak sme my pokazení, tak aj národ je pokazený – ak sa my polepšíme, aj národ sa stáva lepším.
O Cirkvi to platí len s určitými pripomienkami.

2. Keď chceme, aby to v Cirkvi vyzeralo lepšie, to sa predovšetkým my musíme zlepšiť, jednotlivci. Keď chceme, aby Cirkev lepšie slúžila svetu, ktorý jej služby veľmi potrebuje, to mu my musíme lepšie slúžiť, každý jeden. Znaky celku musia byť znakmi jednotlivcov, ktorí ten celok tvoria. Ak je Cirkev jedna, svätá, všeobecná a apoštolská, tak aj jednotlivci v nej majú byť takí. Na každom z nás musí byť zjavná jednota tak, ako na prvých kresťanoch: „Hľa, ako sa milujú!“ A nielen jednota v láske, ale aj v pravde, v prijímaní tých jediných, jedine správnych Božích noriem pre život. Znamená to aj prijať svätosť, čiže posväcujúcu milosť za základ každodennej snahy, a nielen ako privilégium pre výnimky v Cirkvi. Bez posväcujúcej milosti sa dokonca dostávame natoľko mimo Cirkev, že napriek nezmazateľnému krstnému znaku nebudeme môcť do neba! Teda i keď nebudeme vylúčení z pozemského spoločenstva bojujúcej Cirkvi, bez posväcujúcej milosti nebudeme prijatí do spoločenstva oslávenej Cirkvi v nebi! A tiež všeobecnosť Cirkvi sa ako základný znak musí prejaviť aj na nás, jednotlivcoch tým, že všetkým ľuďom, všetkými dobrými prostriedkami, v každom čase a prostredí ohlasujeme všetky Božie pravdy... Apoštolskosť Cirkvi sa vyjadruje zase spojením s apoštolmi a ich nástupcami, čo prakticky znamená poslušnosť voči predstaveným počnúc pápežom až po posledného kaplána, ktorý je s pápežom zjednotený náukou a disciplínou.
Ako Jakubovi synovia boli každý jeden zvlášť a všetci spolu so svojím potomstvom súčasťou izraelského národa, tak my musíme byť živou súčasťou Cirkvi. Každý musel byť osobne a osobitne požehnaný a ani jeden nesmel z tohto požehnania vypadnúť, lebo izraelský národ, to boli oni.

3. V poslednom storočí sa kladie dosť veľký dôraz na kolektív. Niekedy sa až priveľmi zdôrazňuje fakt, že každý človek je nahraditeľný, len aby kolektív fungoval. Z ľudí sa urobia čísla, každý funguje v celku len ako jedno z čísel a keď vypadne, nahradí sa iným a nič sa nestalo... Jednotlivci potom nie sú dôležití, nanajvýš je dôležitá ich činnosť, ktorú by však mohol robiť ktokoľvek iný.
Zdôraznenie kolektívnej zodpovednosti môže mať svoj význam, veď v jej mene sa zakladajú rozličné organizácie, spoločnosti, výrobné celky, ktoré môžu ekonomicky fungovať... Ale jednotlivci zostávajú osobami, ľuďmi, ktorí majú a musia mať svoj život a osobnú zodpovednosť pred Bohom. Inak sa nám v civilnej spoločnosti môže stať, že všetci jednotlivci budú klamať a kradnúť s tým, že „pre to, čo ja zoberiem, závod predsa neskrachuje...“ A v Cirkvi sa môže stať, že napr. za ohlasovanie Evanjelia novým generáciám budú zodpovední všetci a pritom nikto: rodičia sa budú spoliehať na kňaza, kňaz na rodičov, prípadne budú všetci kritizovať štát i biskupov, prečo nezariadia vyučovanie inak atď. Ak má spoločenstvo fungovať, civilné, alebo cirkevné, musia správne zodpovedne fungovať jednotlivci v ňom.

4. K tomuto však nutne patrí pripomienka, že Cirkev je predsa Božia a nie ľudská ustanovizeň a tak na rozdiel od všetkých ľudských organizácií Cirkev je omnoho viac, než len súčet ľudí v nej. Cirkev je tajomné Kristovo Telo, oživované Sv. Duchom. Jednotlivci v nej sú čiastkami tohto Kristovho Tela a Boží Duch pôsobí v každom z nich i v celku. On z nás vytvára živý organizmus Kristovho Tela a nie iba ľudskú organizáciu. Toto patrí k tajomstvu Cirkvi a jej, čiže Božieho života. Tu na zemi to asi nikdy celkom nepochopíme, ale dobre je, keď o tom aspoň vieme. Budeme sa ešte viac snažiť tvoriť Cirkev, novozákonný Boží ľud.
Byť požehnaním pre všetky národy, to bola pre Jakubových synov nadľudská úloha. Úloha Božia, preto sa v nej museli dať viesť Bohom. Aj nás každého jednotlivo i všetkých spolu prevyšuje Cirkev a jej poslanie. Preto sa musíme dať viesť a posväcovať Božím Duchom tak, aby sa znaky Cirkvi ako celku, prejavovali na nás, jednotlivcoch.

POSLEDNÉ ROKY JAKUBOVHO ŽIVOTA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. úctu k zomrelým v Čine, Japonsku a v starom Egypte a
2. kresťanskú úctu k zomrelým.

1. V krajinách Ďalekého východu, najmä v Číne a Japonsku, je úcta k zomrelým hlavnou náplňou celého ich náboženského života. Až natoľko, že spojenie s Bohom a hľadanie Božej vôle v tomto živote ustupuje do úzadia. V tomto je omyl ich náboženského snaženia. Nie v tom, že by úcta k zomrelým nemala byť nijaká, ale v tom, že je prehnaná a na úkor ostatných súčastí náboženského života. U nás sa zdá, že prechádzame do opačného extrému. Na pochovávanie máme podnik a hotovo. Pohreby sú sériovo tak, ako v iných podnikoch hocijaká pásová robota. Príbuzní prídu už len na pohreb. Možno len pohádať o dedičstvo... Ešte k 1. novembru prídu upraviť hrob, niekedy len preto, aby ich susedia neohovárali, že ani na taký sviatok sa nepostarajú o hrob príbuzného. Prípadne zapália sviečku...
Egypťania, hoci boli pohania, verili nielen v posmrtný život duše človeka, ale aj v jeho budúce vzkriesenie tela. Preto aj ľudskému telu po smrti venovali veľkú pozornosť a snažili sa zachovať ho balzamovaním čím dlhšie. Tak sa nám zachovali až prekvapujúco neporušené múmie cez celé tisícročia. Či verili vo vzkriesenie každého človeka, ako si to predstavovali a ako sa táto viera v jednotlivých úsekoch ich dejín vyvíjala, to by tiež bolo zaujímavé čítanie.

2. Ale my si podčiarknime predovšetkým pravdu, že v zmŕtvychvstaní P. Ježiša máme ten najistejší dôkaz budúceho vzkriesenia nášho tela. Nemôžeme dostať väčší a istejší dôkaz o vzkriesení, ako je jeho vzkriesenie.
A k tomu patrí aj jeho výslovné učenie o vzkriesení, ktoré máme v dišpute s farizejmi, ktorí vzkriesenie popierali a Ježiš im ho dokazoval (por. Mt 22, 23nn a inde). Napriek tomu, keď sa spýtate „veriacich“, či naozaj veria, že tie zhnité telá zo zeme budú raz naozaj vzkriesené, usmejú sa, že ich považujeme za naivných a rozhodne odpovedia, že nie, že to predsa nikto vážne neverí... Kto však verí, že Boh bol schopný z ničoho stvoriť celý svet, ten nemá dôvod pochybovať, že Boh je schopný aj vzkriesiť nás. Vzkriesenie ľudstva na konci sveta určite nie je pre všemohúceho Boha o nič väčší problém, ako stvorenie sveta. Pre Všemohúceho ani väčšie veci nie sú problémom.
Rozjímania nad poslednou kapitolou knihy Genezis by nás mali viesť k istote o tejto pravde viery, o tejto Božej moci. Prakticky by sa potom táto viera mala prejaviť úctou k zomrelým a modlitbami za ich duše. Večný osud nášho vzkrieseného tela bude totiž taký, aký bude večný osud našej nesmrteľnej duše. Máme vo svojich rodinách aj takých zomrelých, ktorých sme ani osobne nepoznali, pretože zomreli, kým sme boli malí, ale aj tak sme im povinní úctou i službou modlitby. Môže k tomu určite patriť aj vonkajšia služba, ako je úprava ich hrobu, prípadne úctivé uchovanie nejakej pamiatky po nich. Ale prvoradá nech je tá vnútorná duchovná služba modlitbami a obetami za nich.

ÚTLAK IZRAELSKÉHO ĽUDU V EGYPTE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že otázka utrpenia sa dá riešiť len vierou,
2. ako trpeli Izraeliti v Egypte a ako to riešili a
3. ako trpíme my a ako to riešime.

1. V ľudskom živote môže byť mnoho rozličných problémov, ktoré ľudia chcú riešiť a riešia bez viery. Vytvárajú si celé ekonomické, politické a kultúrne systémy. Jeden systém zlyhá, vymyslia si nový a zase bez viery a takto sa ľudstvo pretĺka dejinami na vlastných omyloch. Všetko, čo riešime bez viery, je nedostatočné. Ale utrpenie sa ani nepokúšame bez viery riešiť. To vôbec neprichádza do úvahy.
Pán v každej dobe dopúšťa aj nejaké utrpenia. Zvlášť my, kresťania, vieme od nášho Pána, že vždy nejako budeme trpieť. Alebo preto, že patríme Kristovi, podľa jeho slov: „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás“ (Jn 15, 20). A kto chce vyhnúť utrpeniu, ktoré plynie z vernosti voči Kristovi, ten bude musieť znášať utrpenie, ktoré plynie z nevernosti voči Kristovi, podľa jeho slov: „Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali“ (Mt 5, 13).

2. Popri svetských dejinách (vojny a štátne prevraty), príchod Izraelovej rodiny do Egypta, potom ich otroctvo a o 400 rokov ich vyslobodenie, boli iba nepovšimnutou maličkosťou. Nikde to nezaznamenali. To však neznamená, že by svetské dejiny popierali tieto historické udalosti. Naopak. Aj celkom neveriaci historici predpokladajú, že vývoj udalostí opísaný v Božom slove, je celkom reálny.
Staršia doba bronzová končila okolo roku 2000 pred J. Kr., stredná asi do r. 1600 pred J. Kr. V Egypte panovala sto rokov cudzia dynastia Hyksósov. Vládli v rokoch 1680–1580 pred J. Kr. Hlavné mesto Egypta bolo vtedy – a len vtedy – Avaris (Hatvoret) v Dolnom Egypte, v delte Nílu. Ak sme správne predpokladali životné dáta patriarchov, tak Jozefa predali bratia do Egypta v r. 1682 pred J. Kr., teda dva roky pred štátnym prevratom, dva roky pred uchvátením moci Hyksósmi. Do r. 1669 pred J. Kr. bol Jozef v otroctve a vo väzení. Hyksósovia neboli Egypťanmi, ani vôbec Afričanmi. Boli z Ázie podobne ako Hebreji. Do štátnych služieb pochopiteľne vyberali radšej cudzích Ázijcov, ako domácich Egypťanov, ktorí ich nenávideli ako okupantov. Tak bol v r. 1669 pred J. Kr. povýšený aj Jozef.
Po siedmich rokoch úrody a dvoch neúrody sa v r. 1660 pred J. Kr. presťahoval do Egypta aj Jakub-Izrael s početnou rodinou. Jozef ich usadil v kraji Gesen, v delte Nílu, teda v blízkosti hlavného mesta, kde žil on. Po 80 rokoch pokojného života na pasienkoch Gesenu nastal štátny prevrat. Jozef zomrel v r. 1589 pred J. Kr. a Ahmosis Thébsky vyhnal Hyksósov až o 9 rokov po jeho smrti, roku 1580 pred J. Kr. Vyhnaním ázijských prisťahovalcov zo štátnych služieb Egypta, sa Hebreji a medzi nimi aj Izraeliti, stali otrokmi.
Dve storočia otročili a nemohli si pomôcť. Ale naučili sa modliť a to nie je málo. Izraeliti trpeli v otroctve ako všetci ostatní otroci, ale toto utrpenie riešili inak ako ostatní: vierou. Vzdychali pod robotou, ale vzdychali k Pánovi. Toto je jediné správne riešenie utrpenia. Kde začalo Mojžišovo povolanie? Jeho začiatok musíme hľadať už tu, v utrpení a modlitbách tisícov Izraelitov. Modlili sa a Boh na nich nezabudol. On rád vypočuje, keď má koho!

3. A ešte niečo: Nemusí byť zlá ani vonkajšia úcta ku krížu, veď na ňom nás Pán Ježiš vykúpil svojím utrpením. Každým prežehnaním prejavíme svoju úctu ku krížu. Aj úctivým uchovávaním tohto nástroja nášho vykúpenia. Napr. na stene v byte, na stolíku, alebo hoci na retiazke na krku. Určite však musíme v sebe pestovať najmä vnútorný vzťah k utrpeniu, že poznáme jeho cenu a nevyhýbame sa mu. Nemusí to byť dosť zrelý vzťah k utrpeniu, keď si len sami robíme sebazaprenia, lebo niekedy z vlastnej vôle mnoho dokážeme zniesť. Keď nám však Pán pošle niečo, pre čo sme sa sami nerozhodli, nedokážeme to prijať.
Aj novozákonná Cirkev trpí. Aj u nás. Keby sme trpeli správne, keby sme svoje utrpenie odovzdávali v modlitbe Bohu, možno by sme si vyprosili mnoho kňazských a rehoľných povolaní. Napr. osemročný chlapček rozmýšľal o tom prečo nemôžu mať hodinu náboženstva skôr. Jemu by to vyhovovalo. Veď pán farár si len odslúži sv. omšu a aj tak nemá čo iné robiť. Matka mu vysvetlila niektoré služby okrem sv. omše a vyučovania: „A nedalo by sa im nejako pomôcť, keď toho majú tak veľa?“ – „Dalo, ale keď mnoho je takých vecí, ktoré môže robiť len kňaz, iný nie...!“ – „Mami, a ja by som nemohol byť kňazom...?“ – zakončil napokon malý... Mama sa mu ešte nakoniec priznala, že sa často spolu s otcom modlili za to, aby nepokazili nedostatočnou výchovou Boží plán, ak by ich syna napriek ich nehodnosti v týchto ťažkých časoch povolal za svojho služobníka.
Aj takto môžu začínať povolania, ako Mojžišovo – modlitbou trpiacich veriacich. I keď nevidíme jasne, čo sleduje Pán naším utrpením, spoľahnime sa na jeho plán.

MOJŽIŠOVO NARODENIE A ZÁCHRANA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. niektoré okolnosti Mojžišovho narodenia z dejín a
2. niektoré okolnosti ich narodenia.

1. Stále sme v dobe bronzovej, keď ešte ľudia nepoznali železo. Preto si bronz, zliatinu mede s cínom, tak veľmi cenili. Nám sa to dnes javí ako fantastický poklad, keď sa v hrobke Tutanchamona našlo zlatých sôch a predmetov celá tona a dva metráky. No Tutanchamon bol jedným z bez-významných faraónov a jeho hrobka patrila medzi najchudobnejšie faraónske hrobky. V tom čase však zlato nemalo takú cenu ako dnes a iste by vtedy každý rád vymenil mnoho zlata za kus železa. Zo zlata sa dali robiť len ozdoby, ale zo železa aj nástroje. A to omnoho lepšie, ako z bronzu. Doba používania železa však bola ešte len pred nimi.
Nie je isté, ale ani vylúčené, že tento faraón, ktorý sa preslávil vlastne len svojím hrobom, jediným nevykradnutým a objaveným r. 1922, patril medzi krutých prenasledovateľov Izraelitov. Ešte pravdepodobnejšie je, že tým faraónom, ktorý prikázal vraždiť izraelských chlapcov, bol jeho svokor Amenhotep IV., ktorý sa dal premenovať na Achnaton. Vládol pravdepodobne v r. 1377–1361 pred J. Kr. Za jediného skutočného Boha považoval slnko a nazýval ho Aton. Jemu zasvätil aj novovybudované hlavné mesto Egypta Achet-Aton, čiže Obzor Atonov. Neskôr ho jeho nástupcovia vyhlásili za kacíra, lebo neuznával tradičných egyptských „bohov“ a jeho hlavné mesto zbúrali. Pod menom El-Amarna je známe na celom svete archívom klinopisne popísaných hlinených tabuliek, objavených r. 1887. Ak správne predpokladáme, že Mojžiš sa narodil r. 1340 pred J. Kr., tak aj Achnatona musíme zaradiť medzi prenasledovateľov Božieho ľudu, ako aj jeho hrobom presláveného zaťa Tutanchamona a ďalších dvoch nástupcov: Aje a Haremheb. Tí ešte síce patria do ich XVIII. dynastie, ale nepochádzajú z ich rodu. Za vlády niektorého z nich sa narodil aj Mojžiš.
Rodičia Amram a Jochebet neposlúchli faraónov príkaz a nezabili ani nedovolí zabiť svojho syna. Uplietli niečo, čomu my hovoríme košík, vymazali to smolou, mäkko a teplo vystlali a v tomto uloženého chlapčeka položili na hladinu Nílu do papyrusového tŕstia. Nevieme nič presnejšie, ako asi vyzeral ten košík, lebo Božie slovo nehovorí, že to bol košík. Užíva výraz, ktorým označilo aj Noemov koráb a tento výraz je použitý v Božom slove iba na týchto dvoch miestach. Preto nevieme ani z porovnania s inými miestami Sv. písma bližšie určiť, čo hebrejský výraz „téba“ znamená. A predsa je táto skutočnosť z náboženského hľadiska dôležitá. Znamená totiž prostriedok záchrany toho Božieho, nepatrného, uprostred mora pohanstva – a to malé, nepatrné, sa stane prostriedkom záchrany celého ľudstva pre večnosť.
V tomto je aj odlišnosť Božieho slova od iných podobných rozpráv zo starých čias. Je isté, že podobne sa na vodách z rozličných príčin mohli nájsť aj iné deti. Najmä keď vieme, že v tejto pohanskej dobe zabíjali sami rodičia svoje deti, ak ich otec po narodení neprijal na svoje kolená (do-dnes sa preto deťom hovorí „pokolenie“, po latinsky generácia, keďže koleno po latinsky sa povie genus). Podľa o tisíc rokov staršej legendy (pol. 3. tisícročia pred J. Kr.) sa podobne zachránil slávny akkadský kráľ Šargani-šari, čiže Sargon, na rieke Eufrat... A o pol tisícročia mladšia legenda zas hovorí podobne o kráľovi Kýrovi, ktorý je nám známy tým, že dovolil Židom vrátiť sa z babylonského zajatia.
Tým, že Božie slovo nazýva záchranný košík rovnako ako záchranný koráb, dáva Mojžišovi hlbší zmysel, ako všetky pohanské legendy svojím kráľom. Najmä ak vieme ešte jednu súvislosť. Egypťania vraj prisahali na „tisíc bohov egyptských“. A keď ich ktosi chcel spočítať, či ich je naozaj toľko, tak vraj napočítal 2500. Nie všetci uctievali všetkých, ale rieku Níl uctievali ako životodarné božstvo všetci. Faraónov príkaz utopiť v Níle hebrejských chlapcov znel pre Egypťanov ako príkaz obetovať nepriateľské deti tomuto božstvu, čím by bol aj Boh Izraelitov vyhlásený za bezmocného. Ale on nie je bezmocný. Naopak, on aj egyptské božstvo Níl použije vo svojej službe na záchranu svojho vyvoleného dieťaťa a vyvoleného národa.

2. Môžeme mať rozličné túžby, ambície, plány. Chceme čosi znamenať. Ale ak nebudeme nič znamenať v Božom pláne spásy, darmo by sme čosi znamenali, darmo by sme boli hoci aj velikánmi v hocičom inom, čo je proti Bohu. Asi tak, ako to vyjadruje kratučká báseň „Strom“:

Prišiel som.
Ozdraviť našu zem.
Keď prídu vyrúbať,
tak Pán dá –
– nespadnem.

Mojžiš „nespadol“, hoci sa narodil práve v dobe, kedy ich najviac „rúbali“. Nespadol, lebo Pán tak dal. A Pán tak dal preto, lebo prišiel ozdraviť zem. Aj naša užitočnosť je vo viere. Svet nás potrebuje ako veriacich, nie vlažných. Lebo len vtedy nás Pán môže použiť na záchranu sveta.
Hľadajme, čo Pán pre nás robí už od nášho narodenia, ako si nás zachraňoval, hľadajme, ako si nás chce použiť na ozdravenie našej zeme. O sebe napr. viem, že som sa podľa lekárov nemal narodiť. Po narodení staršieho brata zo zdravotných dôvodov povedali lekári mojej matke, že nesmie mať viac detí. A mala. Mňa i ďalších troch. Vďaka Bohu, že jej dal k tomu svetlo zhora, i silu, i zdravie. Neskôr som havaroval, ale nezomrel. Určite mi Pán nedal narodiť sa i zachrániť sa len tak pre nič za nič.
Otcovia, matky, aj vašim deťom chce Pán niečo povedať okolnosťami ich narodenia a možno aj záchrany a vy im máte pomôcť objaviť to. Vám sú zverené s darovaným a zachraňovaným životom, aby podľa jeho plánu ozdravovali našu zem. Ak sme pred týždňom hovorili, že prvou podmienkou povolania sú modlitby trpiacich veriacich, tak teraz môžeme povedať, že druhou podmienkou je: od detstva hľadať Boží plán, kým ho nenájdeme...

MOJŽIŠOVA MLADOSŤ A ÚTEK

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako Mojžiš nesprávne chcel plniť povolanie a
2. že tiež musíme hľadať spôsob plnenia povolania.

1. Panovníci XVIII. dynastie s miláčikom slnka Achnatonom a jeho zaťom Tutanchamonom vymreli, ale faraóni XIX. dynastie neboli k Izraelitom o nič vľúdnejší. Naopak. Mojžiš síce vyrastal na kráľovskom dvore, vyučil sa všetkej múdrosti Egypťanov, ale jeho ľud bol v krutom otroctve. Kým on sa učil lúštiť i písať egyptské hieroglyfy, ktorých sa nám zachovalo množstvo na hlinených tabuľkách a na kameňoch v hrobkách, kým prenikal do tajomstiev astronómie, o znalosti ktorých v Egypte svedčí astrologická mapa v hrobke Seta I. z Mojžišovej doby (prvý v XIX. dynastii), zatiaľ jeho rodáci otročili. Možno sa vyučil aj lekárskemu umeniu – maľba v hrobke v Beni Hasan, ako egyptskí lekári operujú hlavu, svedčí o nie malej úrovni medicíny...
No Mojžiš videl, že jeho ľud trpí aj väčšími bolesťami, pretože si osvojoval aj náboženstvo Egypťanov (por. Jz 24, 14). V utrpení sa ľudia modlili aj k pravému Bohu, ten zachránil aj Mojžiša a on stále jasnejšie chápal, že Boh ho chce použiť na záchranu Izraelitov. Bolo ich treba vyslobodiť a Mojžiš zrejme chcel svoje vzdelanie i postavenie na faraónovom dvore využiť na oslobodenie svojho ľudu spod otrockého jarma. Takto správne našiel svoje povolanie. Pochopil, čo od neho v živote Boh chce. Nateraz však ešte nepochopil správny spôsob, ako toto povolanie splniť.
Raz, keď vyšiel medzi svojich a videl, ako otrokár bije jedného Izraelitu, zasiahol, Egypťana zabil a jeho mŕtvolu skryl. Keby sa tento jeho čin utajil, mohol by takto potichu zachraňovať aj iných. A keby sa v tomto k nemu jeho rodáci pridali, mohla byť z toho revolúcia. Ale to nebol Boží spôsob. Boh nechránil Mojžiša v tejto jeho revolučnej činnosti. Bolo to zrejme za panovania Ramzesa II., syna Seta I. Zachovala sa nám aj jeho múmia s charakteristickým orlím nosom a archeológovia vykopali aj ruiny mesta Pi Ramzes. Isté je, že Mojžišovi sa nedarila ani tichá pomoc Izraelitom, ani vzburu nevyvolal, iba si znepriatelil kráľovský dvor. Musel ujsť za hranice, aby si vôbec zachránil holý život. Lebo Boh si inak predstavoval záchranu svojho ľudu.

2. Z anjelovho zvestovania Panna Mária vedela, aké poslanie jej zveruje Boh, ale ešte sa pýta aj na spôsob, ako ho má plniť: „Ako sa to stane?“ Nestačí pochopiť, čo chce od nás Boh, musíme ešte pochopiť, ako to chce, aby sme sa nepokúšali bez Božieho požehnania plniť Božie poslanie svojím spôsobom, ako Mojžiš. Keď si vytvoríme určité predstavy o tom, čo máme v živote podľa Božej vôle robiť, potom nás ešte musí Pán očisťovať od týchto našich predstáv. Mnohí chlapci a dievčatá s úplnou samozrejmosťou rozmýšľali o tom, že ich povolaním je rodinný život. Už v útlom detstve sa hrajú na otecka a na mamičku. Alebo s podobnou samozrejmosťou rozmýšľajú o tom že pôjdu do rehole, alebo sa stanú kňazmi. Obliekajú sa podobne, ako videli nejakú rehoľnú sestru na ulici, alebo chlapci sa hrajú na slúženie sv. omše, ako to vídajú v kostole.
Okolo trinásteho roku môžu tieto ich predstavy dostávať aj konkrétnejšie podoby. Častejšie a dlhšie sa zastavujú pred zrkadlom, lebo im už viac záleží na tom, ako vyzerajú, najmä ak vedia, že „náhodou“ stretnú jedného z tých pekných spolužiakov, spolužiačok. V niektorých dozrieva po-volanie do manželstva a v snoch i v bdelosti si predstavujú niektoré situácie s tým, či oným chlapcom, dievčaťom. V iných dozrieva povolanie ku kňazstvu, alebo do rehole. No nemusí to byť len pokračovanie detských hier. Ten, kto sa pred niekoľkými rokmi hral na sv. omšu, sníva o tom, ako by mohol „náhodou“ stretnúť v obchode práve tú spolužiačku, ktorá je trochu iná, ako ostatné, aspoň podľa jeho mienky – hoci povedať jej to by bol problém... Toto všetko patrí do hľadania a skonkrétňovania Božieho volania.
Prvá je modlitba a to modlitba samotných detí, ale aj modlitba rodičov a ostatných veriacich a to už aj preventívne pred narodením detí, ako boli modlitby trpiacich Izraelitov. Potom je to usilovné učenie sa a práca ako príprava na život so stálym hľadaním, čo pre nás a cez nás asi Boh robí a do akého povolania nás nasmerúva – ako to Boh Mojžišovi naznačil už záchranou v Níle a výchovou na faraónovom dvore. Potom treba hľadať správny Boží spôsob jeho uskutočňovania, ako ho hľadala Panna Mária. Ak si dievča myslí, že Boh ho chce mať v rodine, musí ešte usilovnejšie hľadať, modliť sa i radiť, ako sa na ten rodinný život čím lepšie pripraviť. Príprava aj domácimi prácami, aj hľadanie chlapca je potom tiež otázkou viery a nič sa tu nemôže robiť len tak po svojom, bez Pána. Týka sa to nielen trinásťročných, ale aj tridsať, aj päťdesiat ročných. Spôsob, ako robiť to, čo chce od nás Boh, musíme hľadať do smrti...

MOJŽIŠ PRED PÁNOM

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Mojžiš sa vzdal aj Božích plánov, nielen svojich a
2. že Boh sa nemýli, ani sa tak ľahko nevzdáva, ako my.

1. Po tejto skúsenosti sa musel cítiť Mojžiš ako úplne skrachovaný. Chcel zachrániť milióny Izraelitov, ktorí otročili v Egypte a nakoniec ledva zachránil svoj život. Ušiel do Madiánskej zeme, do polopúšte medzi Egyptom a zasľúbenou zemou praotcov, Palestínou. Sklamaný musel byť nielen z krutých Egypťanov, ktorí boli predsa len pohania a nemohlo sa od nich očakávať, že budú láskaví voči cudzincom. Sklamaný musel byť aj sám zo seba, že nedokázal uskutočniť svoje plány, že skrachoval. A sklamaný musel byť aj zo svojich rodákov, Izraelitov, ktorí mu nepomohli v boji za svoje oslobodenie. Rozchýrili, že zabil Egypťana a potom sa mu vyhrážali, keď ich chcel spravodlivo rozsúdiť. Jeho ľud ho neprijal za svojho obhajcu a osloboditeľa.
Teraz vidíme Mojžiša, ako chodí po Madiánskej púšti a pasie ovce svojho svokra Raguela-Jetra. Pravdepodobne slovo Raguel bolo jeho meno a Jetro znamenalo titul. Bol totiž madiánskym kňazom, alebo kniežaťom, možno aj kňazom, aj kniežaťom. Madiánci pochádzali od Abraháma a jeho druhej ženy Ketury. Poznali teda aj pravého Boha a Mojžiš sa tam aj po náboženskej stránke mohol dobre cítiť, hoci o niekoľko desaťročí to budú práve madiánske ženy, ktoré na podnet Baláma budú zvádzať Izraelitov na pohanstvo. Jetro dal svoju dcéru Seforu, po slovensky „Vtáča“, Mojžišovi za manželku. Mali dvoch synov, ale nič bližšie sa o Mojžišovom rodinnom živote nepíše. Kým sa Jakub u Labana snažil aj hmotne zabezpečiť svoju rodinu, Mojžiš nie. Stále pásol len svokrove stáda. Prestal myslieť nielen na svoje poslanie voči zotročenému ľudu, pretože už nemal nádej, že by mohol pre nich niečo urobiť, ale akoby prestal myslieť aj na svoje poslanie voči vlastnej rodine.
Zdá sa, že začal svoj život považovať za omyl. Vychádzal zo skutočnosti, ktorú prežíval: bolo mu jasné, že sa pomýlil. Nevedel ešte, že ten omyl nebol v poslaní, ale len v spôsobe, akým ho on chcel plniť. Boh totiž naozaj chcel, aby sa Mojžiš stal osloboditeľom svojho ľudu. Len nie takým spôsobom, ako začal. Boh sa nepomýlil. Znova sa zjavil Mojžišovi na púšti v podobe horiaceho kríka. Ako ten kríček horel, ale nezhorel, tak aj Boží ľud v otroctve: bol síce utrpením prepaľovaný, zdanlivo ničený, ale v skutočnosti nezničiteľný. Lebo v horiacom kríku i v jeho ľude bol Boh. On videl, ako horí a chránil ho, aby nezhorel. Výslovne povedal Mojžišovi, aby sa vrátil do Egypta, šiel za faraónom a vyviedol Boží ľud z otroctva. Nielen z otroctva egyptského, ale ako uvidíme neskôr, aj z otroctva hriechu.

2. Pán Ježiš sa pýtal Petra, či ho miluje a zveril mu najvyšší pastiersky úrad v Cirkvi, ktorý mu sľúbil pri Cezarei Filipovej. Pre Petra bolo ťažké odpovedať a úrad prijať, pretože len niekoľko dní predtým zaprel Pána. A predsa Pán trval na svojom. Petrovi bolo práve tak jasné, ako Mojžišovi, že sa pomýlil, že urobil zle. Ale Pán sa nepomýlil. Tak ako v Petrovom prípade napriek jeho omylu mu zveril poslanie, ktoré mu chcel zveriť aj pred jeho omylom, tak to urobil aj teraz v Mojžišovom prípade a tak to robí aj s nami.
Keď som sa rozhodoval pre kňazské povolanie, tiež mi boli veľkou prekážkou moje hriechy, sklamanie zo seba samého: „Pane, koľkokrát som ťa už sklamal, urazil hriechom a ty mi chceš zveriť kňazské povolanie?“ Ako kňaz, stále jasnejšie počúvam jeho odpoveď a stále hlbšie cítim pravdivosť týchto slov, ktoré boli skryté v Božej odpovedi Petrovi i Mojžišovi, mne i tebe: „To ty si sa pomýlil a urobil si chybný krok. Ja nie. Ja ťa volám aj naďalej. Nechcem, aby si opakoval doterajšie chyby, ale pre tvoje chyby z minulosti neodvolávam svoje povolanie. Ja som sa nepomýlil ani vtedy, keď si sa ty pomýlil. Len poď za mnou...!“
Koľkokrát sa mladý človek sklame v rodičoch aj v iných ľuďoch, aj vo veriacich, aj v kňazoch, aj v priateľoch. Budúci otec, matka rodiny, si povedia: „Ak mám mať takúto rodinu, ako naši, tak sa radšej nevydám, neožením... Keď mám byť takým kňazom ako tento, radšej nebudem nijakým...“ Možno si ešte povedia: „Ja budem lepším otcom, matkou, kňazom...“ Koľkokrát sa človek sklame aj v sebe samom a potom si povie: „Veru, ani ja nedokážem byť lepším...“ – a cúvne ako Mojžiš. Vzdá sa nielen svojich plánov, ale aj Božích. Veď sa už toľkokrát spovedal z tých istých chýb, hriechov, toľkokrát si už naozaj vážne povedal, že bude iný a po čase zase zbadá, že nové príležitosti ho vrhli do starých hriechov...
Je tu však ešte Pán, ktorý hovorí to isté, čo Mojžišovi, Petrovi i mne: „Neboj sa, ja som sa nepomýlil, aj keď ty sa mýliš. Ja sa ťa nevzdám, aj keď ty sa už chceš vzdať...“ Aj toto bývajú skúšky povolania, keď nás Pán očisťuje od našich predstáv o sebe a o svojom povolaní. Vzdávajme sa svojich predstáv ochotne a pružne, ale Božích plánov s naším povolaním sa držme o to pevnejšie...!

MOJŽIŠ PRED FARAÓNOM

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že ani Mojžiš nemohol Božie povolanie spĺňať sám a
2. že i my potrebujeme bratov.

1. Ak dobre rozumieme nápisu na kamennom stĺpe faraóna Merenptaha, že v piatom roku svojej vlády premohol v Palestíne Izraelitov a ak správne počítame roky jeho panovania na 1224–1214 pred J. Kr., tak najneskôr v r. 1220 pred J. Kr. boli už Izraeliti usadení v zasľúbenej zemi. Ak predtým putovali 40 rokov po púšti, tak Mojžiš ich vyslobodil z otroctva najneskôr r. 1260 pred J. Kr. Vtedy ešte panoval Ramzes II., ktorý vládol až 66 rokov, čiastočne so svojím otcom Setom I. Sv. písmo nie je dejepisná kniha, ale náboženská, takže tieto dátumy nemusia byť celkom isté.
Isté však je, že Mojžiš poslúchal Pána. Odobral sa od svojho tesťa Jetra, vrátil sa do Egypta, kde požiadal faraóna, aby prepustil Izrelitov na púšť, kde chcú mať pobožnosť k svojmu Bohu. Faraón sa však zatvrdil a neprepustil ich. Muselo mu to pripadať ako neslýchaná, až nenormálna drzosť, že vôbec o takéto niečo otroci požiadali.
Pre nás je tu z hľadiska povolania dôležitá iná okolnosť. Totiž, že nešiel za faraónom sám. Už sám Pán na púšti mu zjavil, že Áron mu vyjde v ústrety. Skutočne sa potom na hraniciach Egypta stretol s Áronom. Aj jemu sa zjavil Boh a povedal mu, že posiela do Egypta jeho brata Mojžiša. Porozprávali sa a potom sa spolu vybrali k Izraelitom. Zdá sa, že nepotrebovali chodiť z domu do domu k tým státisícom rodín. Izraeliti mali aj tam, v otroctve, dobre organizovaný vlastný aparát predstavených, tzv. starších. Boli to skúsení mužovia na čele jednotlivých kmeňov, rodov a rodín. Mojžiš sa najprv s nimi zoznámil a povedal im, čo a ako chce Pán urobiť a kto z nich v čom má priložiť ruku k dielu.
Zaiste aj faraón vedel, ako sú jeho otroci organizovaní a aj pracovné záležitosti vybavoval s nimi cez ich „starších“. Mojžišovi bolo jasné, že Božie poslanie nemôže spĺňať len tak sám. Nikoho predsa Boh nepovoláva len ako jediného. Boh všetkých povoláva k spáse a nejakým spôsobom každého aj do spolupráce na spáse druhých.
V tomto sú síce už veľké rozdiely, pretože nikto, ani brat Áron. nemal ten spôsob spolupráce na vyslobodení ľudu z otroctva práce a hriechu, ako Mojžiš, ale nejako museli spolupracovať aj ostatní. Najmä títo starší kmeňov a rodov. Mojžiš musel spoznať nielen ich tváre, mená, povahy a ich zaradenie v národe, ale aj ich zaradenie v Božom pláne spásy. A on sa len priradil k tým ostatným povolaným...

2. Každý by sa ľahko pomýlil v otázke povolania, keby sa s nikým neradil. Je to otázka veľmi osobná a rozhodnúť sa musí každý sám. Ale nie celkom sám. K príprave na povolanie patrí aj to, aby sme sa uschopňovali spolupracovať.
Každý, koho Pán povoláva do manželstva, musí sa naučiť spolupracovať na svojej spáse i na spáse svojho životného partnera i na spáse detí. A zo skúsenosti mnohých rodín vieme, že mnohí chlapci a dievčatá po tejto stránke vôbec nie sú pripravení na manželstvo. Nenaučili sa spolupracovať na spáse ani s jediným človekom na svete, ktorý ich sprevádza celým životom! Milióny pokrstených mužov a žien sa za celé roky sviatostného spolužitia ani raz nedokázali spolu pomodliť!!! To je taká duchovná bieda kresťanských rodín, že jej hĺbku a tragiku sotva dokážeme pochopiť!
Na manželstvo sa pripravili len tak, ako neveriaci a nezaujímali sa o Božiu vôľu. Nehľadali ju, alebo ju nehľadali spoločne aspoň so spovedníkom a duchovným radcom, ktorým by mal byť veriaci otec rodiny. Viac, ako s otcom, ak sa vôbec nájde dostatok takých veriacich otcov, rozprávali sa o svojich budúcich manželkách s kamarátmi. Chýba im spravidla aj spoločenstvo veriacich, nedostatočne spolupracujú pri hľadaní Božej vôle s rodičmi i so spovedníkom a potom ani vo svojej rodine nespolupracujú na svojej spáse. Podobne kňazské povolanie nie je zrelé a jasné, ak nedozrieva v spolupráci s veriacim spoločenstvom a s kňazom.

EGYPTSKÉ RANY

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom

1. že neúspechmi Boh skúšal Mojžišovo povolanie a
2. že vytrvalosť v povolaní Pán skúša neúspechmi aj dnes

1. Ešte z prvého obdobia svojho života, keď 40 rokov býval Mojžiš v Egypte, dobre poznal spoločenské vzťahy a organizáciu života medzi Izraelitmi i na faraónovom dvore. Najprv šiel za faraónom len on sám s bratom Áronom, ale faraón reagoval tak, ako to Pán Mojžišovi predpovedal. Nechcel Izraelitov prepustiť, ba ešte zhoršil ich pracovné podmienky a pritom vyžadoval rovnaké výkony, ako predtým.
Mojžiš síce povedal faraónovi, že chcú na púšti obetovať svojmu Bohu, ale nepovedal presne čo a ako chcú obetovať. Tým by zbytočne pobúril faraóna i všetkých Egypťanov. Izraeliti totiž obetovali zo svojich stád najkrajšie kusy tak, že ich zabili a spálili na oltári. Boli beduínskym kočovným národom a tak uctievali Boha a vyjadrovali svoju závislosť na ňom tým najcennejším, čo mali. Egypťania naopak. Opovrhovali pastiermi, živili sa poľnohospodárstvom na úrodných brehoch Nílu. Pritom ako božstvo plodivej sily uctievali Apisa, posvätného býka. A medzi mnohými inými „bohmi“ osobitne uctievali aj stvoriteľské božstvo Chnun s hlavou barana. Zabíjať býky a barany na obetu akémusi neznámemu Bohu opovrhovaných Hebrejov, to musela byť mimoriadna urážka pre náboženské cítenie Egypťanov.
Ešte 600 rokov po Mojžišovi, v piatom storočí pred J. Kr. zbúrali Egypťania židovský chrám v Elefantine preto, lebo tam prinášali Židia tieto obety a to Egypťania nevedeli zniesť. Ale hoci nehovoril Mojžiš faraónovi nič bližšie o obetách, ten sa zatvrdil, seba vyhlásil za jediného pána nad Egyptom i nad Izraelitmi a o inom pánovi, ani o Bohu, nechcel nič počuť. Mojžiš ho vystríhal, vopred mu vždy povedal, akou ranou zastihne Egypťanov jediný skutočný Boh, ak ich neprepustí, ale nepomohlo to. Egypt stíhala pohroma za pohromou. 9-krát zopakoval Mojžiš výstrahu a Božou mocou zasiahol Egypťanov pohromou a faraón sa deväťkrát znovu a znovu zatvrdzoval. Nielen u pohana faraóna mal však Mojžiš neúspech, ale aj u vlastných rodákov. Izraeliti sa tiež postavili proti nemu. Zatvrdilosť faraóna sa prejavovala aj tým, že stále viac utláčal Izraelitov a títo za útlak obviňovali nie faraóna, ale Mojžiša a Árona.
Mojžiš bol vo veľmi ťažkom položení a pokúšal sa aj Boha prosiť, aby ho zbavil tohto ťažkého poslania. Pred 40 rokmi ušiel do púšte a vzdal sa svojich i Božích plánov. Teraz znova zažil neúspech a toľkokrát za sebou, ale vedel, že sa nepomýlil, že toto je teraz len skúška jeho vytrvalosti. Nebýva to ľahké, aby sme správne rozlíšili, čo má pre nás neúspech znamenať, čo nám ním chce Pán povedať. Niekedy to môže znamenať, že sme sa pomýlili a že máme niečo vo svojom živote zmeniť. Inokedy je to len skúška vytrvalosti, aby sme sa nevzdali a pokračovali napriek neúspechom.

2. Okrem brata Árona mal Mojžiš oporu „iba“ v Bohu a Boh sa rozhodol skúšať jeho vytrvalosť aj neúspechom. Aj nás musí Pán skúšať, aby sme nejako prejavili svoju vytrvalosť. Rozlišujme pri neúspechoch, čo nám nimi chce Pán povedať – či nás nimi chce viesť k nejakej zmene alebo k vytrvalosti. Na rozdiel od Mojžiša nám však dáva na pomoc Cirkev a v nej mnohých bratov a sestry.
Ako sa Mojžiš vždy znovu a znovu rozprával s Pánom o každom novom neúspechu, o každej novej situácii, tak sa musíme aj my. Ale kým z ľudí mal on na pomoc len Árona, my ich máme viac. Nie vždy sú rodičia schopní a ochotní vážne pred Pánom hľadať, pre aké povolanie ich vybral a vystrojil schopnosťami a milosťami, ale aj tak zostáva pravidlom, že rodičia by mali byť pre deti aj pri poznávaní Božieho povolania prvými pomocníkmi. Okrem rodičov spovedník, ktorého by si mali chlapci a dievčatá vybrať ako stáleho spovedníka, ku ktorému chodia pravidelne mesačne, aby ich mohol aj poznať, duchovne formovať a viesť, pomáhať im pri hľadaní povolania.

3. Dospievajúci chlapci a dievčatá, veriaci i neveriaci, hľadajú a vytvárajú pevnejšie vzťahy aj mimo svojej rodiny. Pripravujú sa tak prirodzene na samostatný život s vlastnou zodpovednosťou. To by samo osebe bolo celkom dobré. Veriaci chlapci a dievčatá by však mali hľadať veriacich spoločníkov a mali by ich hľadať aj s pomocou rodičov a spovedníka. Len v takom prípade potom môžu aj y otázke povolania hľadať pomoc u nich tak, ako Mojžiš u Árona.