J. A. BEŇO


ODROBINY

ROZJÍMANIA



Nt 2006



Miesto rukopisu (Pre vnútornú potrebu)



„Keď sa nasýtili,
povedal učeníkom:
»Pozbierajte zvyšné odrobiny,
aby nič nevyšlo nazmar!«”
(Jn 6, 12)

Mnohí z nás už poslúchli známu Pánovu výzvu: „Kto má uši, nech počúva.”
Zachytili ju v hlase Cirkvi, ktorá nás pred niekoľkými rokmi vyzvala, aby sme sa pravidelne a často, ak je možné denne formou ranného rozjímania započúvali do slov Ježiša Krista, nášho jediného Vodcu a Učiteľa.
Aj keď si tu už mnohí dali povedať, treba pripomenúť, že na niektorých zatiaľ nevidieť dosť jasné účinky tejto ich poslušnosti. – Ich zmýšľanie, slová i skutky sa málo podobajú tým, ktoré by mali charakterizovať každého Kristovho učeníka.
Keby sme sa dali hľadať príčinu tohto nelichotivého javu, mohli by sme im už po krátkom uvažovaní povedať: Počúvajte, veď vy neviete počúvať...
Aby sme sa postupom času neocitli nešťastne aj my medzi nimi, poinformujme sa krátko, na čo musíme dbať, ak chceme, aby bolo v našom prípade Božie slovo vždy živé a účinné a čoraz väčšmi nás pripodobňovalo nášmu Božskému majstrovi.

Prvým predpokladom osožného počúvania Božieho slova je presvedčenie, že ho v Cirkvi dostávame z tých rúk, do ktorých ho vložil sám Ježiš Kristus, keď povedal tým, ktorých si vyvolil za svojich zástupcov: Kto vás počúva, mňa počúva. A kto počúva mňa, počúva toho, ktorý ma poslal... (Lk 10, 16; Mt 10, 40)
Svätý Augustín – veľký učiteľ Cirkvi preto poznamenáva: Neveril by som Písmu, keby mi ho nedávala Cirkev!
Druhým nutným predpokladom je tu chuť, akási svätá zvedavosť, čo mi chce povedať Boh cez knihu alebo cez človeka, ktorý sa na základe Božieho poslania podoberá vysvetľovať mi ju.
Teda živý záujem o Boží plán, ktorému by som sa mal zas aspoň v niečom prispôsobiť.
Ak je čítanie a počúvanie Božieho slova niekde ešte predpisom, ako napríklad v rehoľnom rozjímaní alebo v kňazskom breviári, tak zaiste len preto, aby ním raz prestalo byť a stalo sa osobným záujmom, vnútornou osobnou potrebou.

Okrem tohto hladu po Božom slove, o ktorom hovorí prorok Joel, je na jeho osožné čítanie a počúvanie potrebná aj pokora. V prvom rade pokora voči posvätnému textu.
Kto ju má, ten nehovorí: To už viem... To som už veľa ráz počul.
Ak sú nám už známe slová alebo aj vety, nemusia nám byť známe ich vzájomné súvisy, najmä ich súvisy so situáciami, na ktoré nás nimi chce Boh pripraviť.
A tu sa nestrachujme, že nezvládneme všetko, čo čítame alebo počúvame v Božom slove.
Duch Svätý je múdry vychovávateľ.
Nezaťaží svojich chránencov plným poznaním tej čiastky Božieho slova, ktorú ešte nie sme schopní uskutočniť – nezaťaží vetvičku ovocím, ktoré by ešte neuniesla.
Ak sme daktorú stať z Písma počúvali stokrát, nie je isté, či sme ju už aj počuli; a ak sme ju aj počuli, nie je isté, či sme ju aj dostatočne pochopili...
Prečo teda hovoriť: To som už počul...!?
Zostaňme vždy pokorní vzhľadom na posvätné texty.
Ale zostaňme takí aj vzhľadom na ich vysvetľovateľa. Nikdy nehovorme: Čo mi môže povedať tento mladučký a málo skúsený... alebo tento starý a už veľmi zábudlivý človek...?
Boh povolával za oznamovateľov svojej vôle aj koktavých interpretátorov.
Takými boli aj Mojžiš a Jeremiáš.
Spomeňme si len, akí vieme byť trpezliví, keď nám niečo oznamuje priateľ alebo zamestnávateľ, i keď pri tom telefón neprestáva chrapčať...
Slabosť sprostredkovateľa Božieho slova nie je dôvodom nepočúvať, je skôr dôvodom lepšie počúvať.

Ďalšou podmienkou osožného počúvania Božieho slova je vnútorná odpútanosť od všetkého a od všetkých.
Kto je pred týmto úkonom ako školská tabuľa popísaná všelijakými programami, starosťami a náladami, musí sa dočista zotrieť, všetkého sa zbaviť... Inak nie je možné, aby sa do neho zapísalo a v ňom zostalo, čo číta alebo počúva.
Tu zvlášť platí slovo nášho Pána a Učiteľa: Kto sa nezriekne všetkého... nemôže byť mojím učeníkom.
Práve poslušnosťou tomuto jeho slovu sa začína naše učeníctvo, naše kresťanstvo, ale potom aj naša nádej na spásu.

A napokon je tu životný kontext ako posledná, no nie najmenšia podmienka spásonosného stretania sa s Božím slovom, bez ktorej by ho nik dostatočne nepochopil. A potom...
Čo potom?
Praotec Abrahám až vtedy poznal, kto je Boh a čo od neho v skutočnosti žiada, keď ho poslúchol a začal podľa jeho slova konať. – Až vtedy pochopil, aký je to veľký Pán, keď na jeho rozkaz viedol na popravu svojho jediného syna Izáka a v ňom aj všetky svoje krásne nádeje, že sa stane otcom mnohých pokolení.
Ale až vtedy pochopil aj to, aký dobrý, aký ľútostivý je tento Pán, ktorý mu zastavil ruku zdvihnutú proti synovmu životu a povedal: Nič neurob chlapcovi...
Kto počúva Božie slovo, nikdy ho plne nepochopí, ak ho aj neuskutočňuje.
A tu je dôvod, pre ktorý končíme každé svoje ranné rozjímanie predsavzatím, ktoré má byť vždy konkrétnou osobnou odpoveďou na konkrétnu Božiu výzvu.
Praktická skúsenosť s Božím slovom je kľúč k jeho plnšiemu poznaniu. Len tu v jeho životnom kontexte poznávame Boha ako veľmi požadovačného, ale i veľmi láskavého Pána a naväzujeme s ním vzťah, ktorý vydrží aj tie najprudšie búrky ľudských vášní.
Známe Pánovo podobenstvo o múdrom a hlúpom mužovi nám zaiste veľmi vhodne doplní, čo nemohol tento úvod vyjadriť kvôli svojej stručnosti.

__________