I
V sobotu si Židia medzi dve hlavné jedlá vkladali ešte aj tretie, ktoré premieňali na stolovanie.
A aby zvýšili náladu a užitočnosť takýchto slávnostných posedení, pozývali si hostí, ktorí sa mali a mohli o to nejako pričiniť.
V tomto prípade bol hostiteľom farizej.
A Ježiš hosťom, ktorý mal toto stolovanie urobiť zaujímavým a osožným.
A on ho takým aj urobil.
Keď mu Boh poslal akéhosi vodnateľného človeka, hoci bola sobota, chytil ho za ruku, uzdravil a prepustil.
Potom spolustolujúcim farizejom povedal to isté, čo v synagóge, keď uzdravil zhrbenú ženu.
Zopakoval im, že úcta a láska k Bohu, vyjadrená sviatočným dňom, môže a má sa spájať s úctou a láskou k človeku.
A zároveň dal príklad, ako sa treba podujať aj na nepríjemnosti a protirečenia tam, kde sme prišli spĺňať svoje poslanie.
II
Oni ho pozorovali. – Nie preto, aby ho napodobňovali, ale preto, aby ho posudzovali. Boli to totiž farizeji.
Vzal ho teda (za ruku). – Nepovedal mu však: Príď zajtra... Dnes je totiž sobota, a ako vidíš, sme medzi farizejmi, ktorí by sa pohoršovali a hnevali...
Lebo láska k Bohu, od ktorého sme poslaní, a láska k človeku, ku ktorému sme poslaní, nemôže sa zastavovať pri ťažkostiach a nepochopeniach.
III
Ak niekomu padne do studne syn alebo i vôl, vytiahne ho, aj keď je sviatočný deň...
Sú prípady, ktoré nemožno odkladať, aj keď je čas odpočinku a čas modlitby. Nikdy si nemožno nájsť rozumnú výhovorku tam, kde človek, v ktorom čaká Kristus na našu pomoc, je v takej hlbokej potrebe, ako je studňa, z ktorej si sám nepomôže.
Takto zmýšľa Ježiš.
A farizeji?
Tí majú opačnú mienku i prax.
IV
Pane, tvoj život bol ustavičnou oslavou Otca, ale zároveň stálym prejavom milosrdenstva voči nám, tvojim trpiacim a ohrozovaným bratom. Pomôž nám nasledovať ťa v tomto po všetky dni nášho života, najmä v tie sviatočné... Amen.