I
Prvý syn z tohto podobenstva, ten úctivý, ktorý dbá na vonkajšiu bezchybnosť a voči otcovi sa správa veľmi pekne, mal predstaviť Ježišovým súčasníkom farizejov, „ktorí hovoria, ale nekonajú“ (Mt 23, 3).
Ten druhý, ktorý sa aj vzoprie otcovmu prianiu, ale potom oľutuje i napráva svoju chybu, predstavuje zas tých, ktorí síce dlho zarmucovali Boha, ale prijatím Jánovho krstu a pokáním predsa len odpovedali na Božie priania.
Ale toto podobenstvo nič nestratilo zo svojej časovosti.
Patrí teda aj nám.
Je napomenutím, aby sa náš vzťah k nebeskému Otcovi neprejavoval iba lichotivými modlitebnými osloveniami a rozlične upravovanými slovnými „áno“. Skutky podľa jeho vôle sú dôležitejšie.
V tomto podobenstve nie je bez významu zaiste ani to, že syn, ktorý vyjadruje svoju poslušnosť voči otcovi, oslovuje ho „pane“...
Toto nezvyklé oslovenie otca nám silno pripomína Ježišove slová, ktorými otvorene vyhlásil, že nie ten vojde do nebeského kráľovstva, kto hovorí Bohu „Pane, Pane“, ... ale iba ten, kto plní jeho vôľu (Mt 7, 21). Náš vzťah k Bohu sa má teda vyjadrovať predovšetkým skutkami podľa jeho prianí... Ale aj to treba dodať, že bez modlitby a ňou vyprosenej Božej pomoci by sme sa na takéto skutky nikdy nezmohli...
A povedzme ešte aj to o tomto Pánovom obraze, že ani prvý, ani druhý syn tohto podobenstva nie sú pre nás ideálom.
Len spojením obidvoch dostávame predstavu o pravej nábožnosti, pri ktorej sú skutky podľa Božej vôle cieľom a modlitba prvým a nenahraditeľným prostriedkom.
II
Choď pracovať do vinice – do vinice svojej duše, svojej rodiny a svojej Cirkvi...
Choď tam už dnes, choď tam aj zajtra a potom stále, každý deň...
Druhý povedal: Idem..., aby vyhovel otcovi. Ale potom nešiel, aby vyhovel sebe.
Prvý povedal: Nechce sa mi. Vyznal svoju neochotu, svoju lenivosť, odpor, možno i vzdor.
Ale potom šiel, vykonal otcovu vôľu a naznačil tak, čo je pravé pokánie...
Ktorý – z týchto dvoch je naším obrazom?
III
Nie je ťažko povedať: „Buď vôľa tvoja...“ a „Áno, Pane...“, ak sa nedbá na súvisy medzi modlitbou a každodenným životom... Ale musíme si uvedomiť, že Otec sa nedá oklamať naším: „áno“...
Zakaždým sa ide pozrieť do vinice, aby si zistil, čo sme spravili a čo sme zanedbali...
Ak nám Boh týmto podobenstvom svojho Syna predstavuje človeka, ktorý jeho slovo len počúva a súhlasne mu prikyvuje, a človeka, ktorý je zo začiatku neochotný, ale potom jeho slovo predsa len uskutoční, tak zaiste len preto, aby nás prinútil uvažovať nad sebou a prísť na to, ktorému z týchto dvoch sa podobáme...
Dávať Bohu sľuby, ale potom ich nenaplniť, začínať svoje dni predsavzatiami, ale potom ich zanedbať, to je málo. Viac je to, čo robil prvý syn z tohto podobenstva. Ale my, ktorí sme sa stali nasledovníkmi Ježiša Krista, mali by sme prevýšiť aj tohto...
IV
Pane, ty nám tu pripomínaš, aký má byť náš vzťah k Otcovi, ktorého máme na nebesiach.
Nedaj nám, prosíme, zabudnúť na toto tvoje podobenstvo, keď nám cez teba a tvojich zástupcov oznamuje tvoju vôľu. Amen.