Bývame často veľmi konkrétni.

Niekedy až príliš.

Čo nevidíme a nehmatáme, to pre nás akoby nejestvovalo.

A stáva sa nám to aj tam, kde ide o Pánovu prítomnosť medzi nami. A potom žijeme, akoby tu nebol, akoby nás ani nevidel, ani nepočul, v dôsledku čoho prestávame pozorovať, registrovať to jeho stále a mnohostranné pôsobenie medzi nami a v nás...

Mnoho kresťanov sa nazdáva, akoby jeho nanebovstúpenie bolo odchodom. Nerozlišujú, aký je rozdiel medzi odchodom a zmiznutím.

Odchod je počiatok neprítomnosti, kým zmiznutie je počiatok skrytej prítomnosti.

Vieme, čo nám povedal: Budem s vami až do skončenia sveta.

On je teda tu, je s nami. Tak čítame v Markovej evanjeliovej správe o jeho nanebovstúpení. Píše: “Pán Ježiš vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha.”

Oni sa rozišli, všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali.

To “Pán s vami!”, ktoré sa viackrát opakuje pri liturgických úkonoch, nie je teda iba nábožným prianím kňaza, gratuláciou svojim veriacim. To je aj radostná pripomienka Pánovej trvalej a činnej – i keď pritom neviditeľnej prítomnosti, na ktorú by sme mali reagovať stálym zodpovedným úctivým chovaním a neprestajným vďakyvzdávaním a odplácať sa mu svojou službou blížnym, ktorú si prial od každého z nás a poslušnosťou voči tým, ktorým povedal: Kto vás počúva, mňa počúva a kto vami pohŕda, pohŕda aj mnou a tým, ktorý ma poslal.