5. nedeľa v Cezročnom období rok „B“

Drahí bratia a sestry
Minulú nedeľu v evanjeliu nám bol predstavený Ježiš ako ten, ktorý učí ľud v synagóge v Kafarnaum. Potom ako zázračným spôsobom vyhnal nečistého ducha, zástupy žasnú na činmi Pána Ježiša a prijímajú jeho učenie ako učenie s mocou. Deň sa nekončí a v dnešnom evanjeliu sme počuli, ako Ježiš pokračuje vo svojej misii. Vychádza zo synagógy, prijíma pozvanie do Šimonovho a Ondrejovho domu, kde vykoná ďalší zázrak. Záver dňa predstavuje evanjelista Marek ako čas milostí, požehnania a mnohých uzdravení pre ľudí ktorí prichádzajú k Ježišovi. Jeden mimoriadne bohatý deň Ježiša Krista končí až v noci a hneď skoro ráno po modlitbe pokračuje ďalej vo svojej misii.

Blízkosť Ježiša Krista pri človeku, ktorý trpí a mnohé uzdravenia svedčia o tom, že Boh reaguje citlivo na ľudské utrpenie, nie je nevšímavý k ľudskému utrpeniu.

Prvé čítanie nám pripomenulo život spravodlivého Jóba, ktorý napriek tomu, že je verný Bohu, trpí. Jeho priatelia, ktorí ho utešujú v jeho trápeniach, nevyhnú sa súdeniu a vlastne aj obvineniu, že je tajným hriešnikom, a preto ho Boh trestá. Už starozákonný človek z Božieho vnuknutia pochopil, že utrpenie nemusí byť Božím trestom za hriech (napokon aj v knihe Jób je pôvodcom Jóbovho utrpenia Satan, (por. Jób 1,12; 2,6-7). V tomto je táto kniha výslovne novátorská a toto učenie odporuje tradičnému učeniu Starého Zákona, ktoré utrpenie chápe len ako trest za osobný hriech či bezbožnosť. Podľa knihy Jób trpieť môže aj nevinný a spravodlivý človek. Toto poznanie ale prinieslo viac otázok ako odpovedí: aký zmysel má utrpenie spravodlivého alebo nevinného človeka? Aj na túto otázku jestvuje viacero rozumných odpovedí – napr. uvedomenie si, že ak utrpenie nepochádza od Boha, ale je dôsledkom pôsobenia Satana vo svete, potom nemožno očakávať, že utrpenie bude obchádzať nevinných a spravodlivých, veď Satan nemá „cit pre spravodlivosť“, ale Boh dopúšťa utrpenie na spravodlivých, aby ich ešte viac upevnil v spravodlivosti. Ale v skutočnosti kniha Jób na otázku utrpenia nevinných a spravodlivých nedáva priamu odpoveď, žiada len uspokojiť sa s vierou v Božiu Prozreteľnosť a Múdrosť. Inak povedané - Boh vie, čo robí a nik ho nemôže súdiť za to, že dovoľuje utrpenie nevinných. V skutočnosti trpiacemu človeku ale nepomôžu žiadne rozumové odpovede. Odpoveďou na utrpenie je v konečnom dôsledku len viera v Božiu lásku, ktorá vie zmeniť aj zlo na dobro. Ani Boží Syn neodstránil akékoľvek utrpenie zo sveta, ale zo svojho utrpenia urobil nástroj záchrany sveta z večného zatratenia. A práve túto cestu účasti na spáse prostredníctvom znášania utrpenia, ako dôsledku nielen našej vlastnej hriešnosti, ale hriešnosti celého ľudstva, ponúka vo viere v Neho aj nám.

Najväčšia bolesť v živote matky je prežiť smrť svojho dieťaťa. Antonia Acutis, matka blahoslaveného Carla, si v jednom rozhovore pred blahorečením jej syna zaspomínala:

„Ako matka, ktorá vidí svojho syna zomierať, spomínam si na to, čo povedal Carlos: „Golgota je pre všetkých. Krížu nikto neujde.“ Presvedčil ma o tom – ako by som sa toho mohla báť, ak som dobrá katolíčka? Keď Carlos zomrel, boli tam s ním aj jeho priatelia, ktorí boli veľmi nahnevaní na Ježiša. Jeden z nich povedal: „Mám starého otca, ktorý má 90 rokov. Prečo Ježiš vzal Carlosa a nie jeho?“ Carlos bol ale pripravený. Mať dlhý život neznamená, že to tak má byť – človek môže žiť veľmi dlho, ale zle. Boh však píše priamo našimi krivými čiarami. Chce vyťažiť dobro z utrpenia, ale musíme ho prijať. Tak sa stávame svätými. V našich životoch máme veľa príležitostí prijať utrpenie, nemusíme ho vyhľadávať. Keby som sa pozerala na smrť svojho syna pozemskými očami, nedokázala by som nájsť útechu. Carlos ma naučil, ako sa na to všetko pozerať očami viery. Zomrel bez toho, aby musel zažiť veľké pokušenia v živote alebo čeliť prekážkam. Bol milovaný a naozaj miloval. Bol to spôsob, akým prijal vôľu Božiu – s úsmevom. Nikdy sa nesťažoval. Hovoril: „Nie ja, ale Boh!“ Skutočne sa sústredil na Boha a myslím si, že to bolo jeho tajomstvo: nepozerať do svojho vnútra a smútiť nad svojím vlastným stavom, ale pozerať sa na Boha. Miera nášho prijatia je odrazom nášho posvätenia. Carlos zomrel smrťou svätého.“

Potom ako František z Assisi prežil stigmatizáciu, nebolo by dňa, kedy by neuvažoval o kríži a nevnímal ho ako nastroj, cez ktorý Boh prejavil svoju lásku a zachránil svet. Zachovala sa nám modlitba, ktorú sa modlieval pred krížom. Nech nás táto modlitba sprevádza celý nastávajúci týždeň a posilňuje pri nesení našich krížov.

Najvyšší, slávny Bože, osvieť temnoty môjho srdca a daj mi pravú vieru, pevnú nádej a dokonalú lásku, múdrosť a poznanie, Pane, aby som plnil tvoj svätý a pravdivý príkaz. Amen.