Pamätáme si, keď na začiatku druhej vlny korona vírusu bolo testovanie a niektorým vyšiel pozitívny výsledok. Ako sa cítili? Ako malomocní. Zahanbení, očami a niekedy aj jazykom obviňovaní.
Ešte horšie sa cítili malomocní z obdobia Ježišovho pozemského života. Boli vylúčení do ľudsky nedôstojnej karantény.
Utrpenie v človeku vzbudzuje skromnosť a skromné, pokorné srdce otvára Božie srdce.
Malomocný z evanjelia sa ani neodvažuje prosiť. A už vôbec nevie nájsť dôstojné a úctivé slová. Hovorí len – ak chceš, môžeš ma očistiť. Takto, skoro drsne vyjadruje svoju vieru. Jeho duša bola doráňaná, ale viera v nej bola živá. A na ňu odpovedá Boh. Chcem, buď čistý.
Niet človeka, ktorý by sa vo svojej biede nemohol stretnúť s Bohom.
Kam nás vedú naše utrpenia, bieda, slabosti, samota, strach, hanba? Zlomili našu vieru, alebo len našu pýchu?
Ak vo viere poprosíme Boha, Boh nám pomôže, aj keď vie, že z toho bude mať problémy.
A má problémy. No nie Boh Nedotknuteľný na nebesiach, ale Boh žijúci vo svojej Cirkvi.
Sme dosť vnímaví na Jeho pomoc?
V čase jesennej karantény boli rôzne obmedzenia a komplikácie. Bolo možne pracovať z domu, ale niekedy bolo treba ísť do zamestnania.
Takto jeden zamestnanec išiel do práce a po ceste si uvedomil, že by bolo dobré nechať auto vonku, nie ísť do dvora. Ale vonku na ulici – v meste bol vždy problém zaparkovať. Pozeral ako prechádzal, ale nič voľné. Otvoril si diaľkovým ovládačom a už chcel vojsť, keď zrazu o jedno miesto ďalej auto odišlo. Tak sa tam šmykol. Asi po hodine odchádzal, a aké bolo jeho prekvapenie, keď pred bránou na chodníku robili asfalt. Ak by neostal stáť vonku, musel by čakať minimálne hodinu.
Sme tak vnímaví a poslušní, aby sme zachytili Božiu pomoc? Aby sa mohol Boh o nás starať? Aby nás mohol uzdravovať?
Amen.