30. nedeľa v cezročnom období rok „C“

Drahí bratia a sestry,
Bohoslužba slova nás pozývam rozjímať nad niektorými základnými charakteristikami kresťanskej modlitby. Evanjeliový úryvok upozorňuje na dva spôsoby modlitby, jeden falošný, vlastný farizejovi, a druhý opravdivý, vlastný mýtnikovi.

Farizej stelesňuje postoj, ktorý nevyjadruje vďakyvzdanie Bohu za jeho dobrodenia a za jeho milosrdenstvo, ale skôr uspokojenie so sebou samým. Farizej sa cíti spravodlivý, cíti sa byť v poriadku, vystatuje sa a druhých posudzuje zhora zo svojho piedestálu. Mýtnik naopak nemnoží svoje slová. Jeho modlitba je ponížená, triezva, preniknutá vedomím vlastnej nehodnosti, vlastných bied. Tento človek skutočne uznáva svoju odkázanosť na Božie odpustenie, na Božie milosrdenstvo. (pápež František)

Modlitba mýtnika je modlitba chudobného, je to modlitba milá Bohu, ktorá, ako hovorí prvé čítanie, «vystúpi k oblakom» (Sir 35,20) zatiaľ čo tá farizejova je zaťažená balastom márnosti. Správny postoj kresťana pri modlitbe má byť podobný postoju mýtnika – poníženosť pred Bohom. Každý, kto ponížene nechá na sebe spočinúť Pánov pohľad a prosí jeho dobrotivosť, aby prišiel k nemu, uskutočňuje Kristovo pozvanie k správnemu postoju pri modlitbe.

Žijeme vo svete, kde sa veľmi dbá na zovňajšok. Účes, šaty, oblečenie, dokonca aj vystupovanie sú veľmi požadované od človeka, aby dobre zapôsobil. Existujú rôzne cvičenia a kurzy, kde sa človek týmto veciam môže naučiť. Je to všetko dobré a správne, ale je tu silné pokušenie k vonkajškovosti – prežívať v prvom rade všetko navonok.

Boha vonkajšie zdanie neoklame, on posudzuje pravdivo. Pred ním vonkajšia sláva osoby nič neznamená (porov. Sir 35, 15b). Je to preto, lebo on nehľadí na zovňajšok, ale do srdca človeka (1 Sam 16, 7). Mravnosť a dobrotu človeka hodnotí podľa kvality srdca. A tú v podstatnej miere ovplyvňuje pokora.

Ježišovo podobenstvo nám teda ukazuje, ako by sme sa mýlili, keď by sme súdili ľudí len na základe vonkajšieho zdania. Vonkajší odpudzujúci prejav môže totiž ukrývať poklad pokorného srdca. Mýtnik sa nezaoberá tým, akí sú druhí ľudia, nesúdi ich. Je si vedomý svojej nedokonalosti, svojej hriešnosti. Je si vedomý, že on prvý potrebuje odpustenie.

G. K. Chesterton, keď zdôvodňoval, prečo sa stal katolíkom, povedal: „Lebo to je jediné náboženstvo, ktoré volá ľudí k pokániu.“

Na neho by sa dali aplikovať slová človeka, ktorý úprimne hľadal spoločenstvo ponúkajúce pravé náboženstvo. Navštívil veľa náboženských skupín, ale ani s jednou z nich nebol spokojný. Všade totiž počul jemu osobne odpornú modlitbu: „Ďakujeme ti, Bože, že nie sme ako tí druhí: kolaboranti s mocnými tohto sveta, prznitelia detí či mlčiace hlasy, ktoré mali kričať. My sa verejne angažujeme za práva tých, ktorí sa brániť nemôžu, my sa odmietame dávať dohromady s tými, ktorí kedysi zradili.“ Až raz vstúpil do chrámu, kde počul, ako sa kňaz spolu s ostatnými veriacimi modlil takto: „Vyznávam všemohúcemu Bohu, i vám bratia a sestry, že som veľa zhrešil. Preto prosím okrem Panny Márie, anjelov a svätých i vás, modlite sa za mňa hriešneho k Pánu, Bohu nášmu.“ Onen človek si povedal: „Tu zostanem. Toto je pravé náboženstvo.“

Úvodné vyznanie hriechov, nás aj dnes pozvalo k tomu správnemu a pravdivému postoju pred Pánom. Nech nás to vedie v priebehu celého týždňa osvojiť si tento postoj pri modlitbe. Amen.