7. nedeľa v cezročnom období rok „A“

Skúste si predstaviť, že by vás niekto postavil pred výzvu „Poď so mnou zabehnúť maratón. Alebo aspoň polmaratón.“ Čo by ste odpovedali? Pre niekoho z vás by to bola zaujímavá ponuka a začal by trénovať, aby sa na odbehnutie maratónu pripravil. Avšak väčšina by sa asi zasmiala a povedala: tak toto nie je pre mňa, nechám to na tých, ktorí na to majú a ktorých to baví.

Prečo takýto úvod? Ježišove slová, ktoré sme dnes počuli v Evanjeliu, môžu vyvolať práve podobné reakcie: to asi nie je pre mňa, to je pre tých ideálnych kresťanov, pekne sa to hovorí, ale žiť toto dnes? Počúvajme, čo hovorí Ježiš: Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve. Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať. ...Milujte svojich nepriateľov, modlite sa za tých, čo vás prenasledujú...

Ježiš tu siaha vysoko. Vysoká latka, povieme si? A z ľudského pohľadu by bolo naozaj múdre tieto požiadavky obísť, alebo podliezť. Pozrime sa však aj na tieto Ježišove slová z inej strany: ako na dar a poslanie pre nás. A Boh dáva len dobré dary. A posiela nás tiež len do dobrých vecí.

Ježiš nás tým neposiela stať sa fackovacími panákmi. Chce nás naučiť pomenovať veci v pravde, hriech nenávidieť, zlé správanie odmietnuť. Ale... volá nás ukázať, že sme deťmi milujúceho Otca. Sme deťmi Boha, ktorý JE LÁSKA. Toho, ktorý nemiluje podľa zásluh, ale miluje z rozhodnutia, lebo sme všetci jeho deti. On dáva slnku vychádzať na zlých aj dobrých. Milovať druhých nie pre to, že si to zaslúžia, ale preto, lebo vo mne koluje krv Ježiša Krista.

On skutočne vedel, ako milovať všetkých svojich nepriateľov. Bol odborník na nastavenie druhého líca. Prejavoval štedrosť až tak, že položil svoj život za nás. Mnohými spôsobmi naplnil tieto slová a tým zjavil vlastnosti Božej lásky – lásky, ktorá je obetavá a rozdávajúca, spravodlivá a opravdivá. Ježiš nie je naivný. Veľmi dobre vie, kto sme. Oveľa lepšie ako my pozná náš hriech a slabosť. Vie, že nemôžeme urobiť to, čo od nás žiada, aspoň nie z vlastnej sily. Preto tak dlho presviedčal svojich učeníkov – a nás – o svojej moci. Ak existuje niekto, koho nedokážeme milovať, ak je zranenie, cez ktoré sa nevieme preniesť, poďme k Ježišovi a poprosme ho, aby nám zmenil srdce. Skrze Krista naozaj môžeme urobiť všetko. Nenechajme sa odradiť našou slabosťou. Veď ako povedal múdry človek, Boh si nepovoláva pripravených, ale pripravuje si povolaných.

Jedno mladé dievča rozprávalo svoju skúsenosť: Mala som v škole spolužiačku, ktorá mi veľmi znepríjemňovala život. Skoro každý deň ma urazila, zhodila alebo sa mi vysmiala. Spočiatku som k nej ani ja nebola vľúdna. Vracala som jej útoky, ironicky som reagovala na jej poznámky a v konečnom dôsledku sme si navzájom robili neustále zle. Všimlo si to samozrejme aj naše okolie a raz bolo na mojej strane a raz na jej. Bolo to mnohokrát veľmi ťažké a zranenia na duši sme cítili obe. Moja kamarátka ju však pozvala na jednu predvianočnú akciu, kde moja „nepriateľka“ uverila. Myslela som si, že sa situácia výrazne zlepší, ale stal sa pravý opak. Naše problémy sme začali prenášať do spoločenstva a ľudia nás začali napomínať. Uvedomila som si, že niečo nie je v poriadku. Na jednej strane som sa snažila žiť kresťanský život, ale v škole to tak rozhodne nevyzeralo. Moja láska k blížnemu sa okamžite stratila, hneď ako som ju uvidela. To vonkoncom nebolo správne. Tak som sa rozhodla chytiť náš vzťah za opačný koniec. Začala som sa modliť za naše spoločné životy. Keďže od seba bývame desať minút, tak sme sa mohli navštevovať. Trávili sme spolu čas a dokonca sme si začali čítať z Božieho Slova a modliť sa za seba navzájom. Niekedy to bolo super, ale inokedy zas prišla chvíľa, keď jedna z nás vybuchla a opäť sa to vrátilo do starých koľají. Vedeli sme, že sa máme navzájom milovať, ale čím sme boli spolu častejšie, tým sme si viac liezli na nervy. Stávalo sa, že ja som pre ňu niečo vyrobila, aby som sa ospravedlnila a ona sa mi vysmiala. A inokedy to bolo zase naopak. Úžasný pokrok som však videla v tom, že sme sa obe snažili. Síce sa to veľakrát pokazilo, ale znovu sme sa udobrili a Boh nám dával milosť, že sme dokázali byť na rovnakých akciách a nepohádali sme sa. Dokonca to vyvrcholilo tým, že sme spolu spievali v jednej kapele na detskom tábore, hoci pred-tým ona neznášala môj spev. To som brala ako veľké požehnanie. V tomto príbehu bola naše nepriateľstvo obojstranné a Boh sa postaral, aby sme spolu dokázali existovať, hoci máme obe úplne sporné povahy.

To, čo najviac ako kresťania dlhujeme svetu, je ukázať, aká je skutočná láska. Nie sentimentálnosť, nie obchodníctvo, ba ani nie náš výkon. Skutočná láska môže byť len ovocie nášho napojenia sa na Ježiša, jeho milosť, a jeho lásku, ktorou nás on miluje a cez nás ju chce dávať zakúsiť všetkým, naozaj všetkým, bez výnimiek.

Nepozerajme sa teda na dnešné Evanjelium ako na zoznam nemožného, ale pozrime sa naň skôr ako na výzvu obrátiť sa k Ježišovi s prosbou o uzdravenie a silu, ktorú potrebujeme, aby sme boli odrazom jeho dokonalej lásky a milosrdenstva.