Ježiš Kristus nás vyzýva prosiť si od Otca čo potrebujeme a uisťuje nás, že nebudeme pýtať nadarmo.
Mnohí sa chytajú tohto jeho slova bez toho, žeby mu celkom rozumeli a začínajú útočiť na nebo.
Otčenáše, ružence, novény, púte...
Vyzerá to, akoby hovorili Bohu so starozákonným Jakubom – Izraelom: „Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš.“
Zápasia s ním o zdravie svojho dieťaťa, o úspech pri skúškach, o nápravu manželstva alebo aj o požehnanie na majetku.
Nuž a keď sa zápas preťahuje a Boh ešte stále nedal, o čo prosia, objavia sa pochybnosti, či je to tak, ako to Kristus povedal, potom aj reptania a možno aj nadávky. Niektorí prestávajú aj veriť a znechutene vystupujú z Cirkvi.
Buďme si istí, že Kristove slová sú vždy pravdivé.
Kto prosí, ten skutočne dostane.
Každá modlitba je vypočutá, ak je naozaj modlitbou, ak sa to, o čo prosíme, zhoduje s Božou vôľou a s naším dobrom, ak nežiadame od Boha nič hriešne a nič škodlivé.
Či Boh vypočuje našu modlitbu tak, ako si to my predstavujeme a prajeme, to je už iná vec.
Ako by lekár nebol lekárom, keby dal chorému všetko, o čo požiada, tak by Boh nebol Otcom, keby spĺňal každé naše prianie hneď a podľa našej predstavy.
Ale buďme si istí, že nám nedá nikdy menej, ako prosíme. Nedá nám kameň, keď prosíme o chlieb, ani hada, keď prosíme o rybu.
Naopak, vždy dá viac...
Nebojme sa preto povedať v plnej dôvere v jeho dobrotu a moc s Kristom Pánom, naším vzorom: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“
Kto si počína inak, uráža Boha nedôverou a okrem toho zaobchádza s ním ako so sluhom.
Keď ho oslovujeme: ‘Pane!’, chápme to vždy doslovne.
On by si nás mohol naraz všetkých získať, všetci by sme v neho verili, keby vybavoval kladne a bezodkladne každú žiadosť.
Ale on práve preto nedá hneď všetko, o čo žiadame, lebo nás miluje viac ako my sami seba.
Na naše žiadosti dáva trojakú odpoveď: Áno. Nie. Počkaj.
Ale verme, že nás má vo všetkých troch prípadoch rovnako rád.
Prosme teda podľa Pánovej výzvy vytrvalo a s dôverou, ale čas a spôsob vypočutia nechajme naňho.