Výraz „Božie kráľovstvo“ stretáme v evanjeliách veľmi často.
Napríklad: „...potom k vám prišlo Božie kráľovstvo“; „Božie kráľovstvo je medzi vami.“; „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo ...a toto všetko dostanete navyše.“, atď.
A pri čítaní modlitby, ktorú nás naučil Pán, počúvame znova: „príď tvoje kráľovstvo...“
Ak sa nám v evanjeliu tak často o ňom hovorí a káže sa nám prosiť o jeho príchod, ide o niečo veľmi dôležité.
Svedčí sa preto, aby sme dobre pochopili, čo sa rozumie týmto výrazom.
Nasledujúce vysvetlenie by nám k tomu malo aspoň trochu pomôcť.
Najčastejšie si myslíme, že Božie kráľovstvo je nebo.
To je chyba.
Alebo ho stotožňujeme s Cirkvou.
To je druhá chyba.
Alebo s milosťou, ktorú nosíme v sebe.
To je tretia chyba.
V škole nám za tri veľké chyby dávali päťku.
A tieto nie sú malé.
Božie kráľovstvo je aj nebo; ale nielen nebo.
Lebo je v ňom – podľa Kristových slov – pomiešaný kúkoľ so pšenicou.
Je aj Cirkev, ale nielen Cirkev; veď ona sama sa modlí za jeho príchod.
Je to aj milosť, ale nielen milosť. Lebo je to aj niečo viditeľné, vonkajšie, niečo, čo rastie a vzmáha sa ako zrno hodené do zeme.
Tak čo je to ohlasované Božie kráľovstvo, keď je viac ako nebo, viac ako Cirkev a viac ako milosť?
Nakrátko by sa dalo povedať, že je to všetko troje spolu.
Milosť, Cirkev a nebo sú vlastne jeho tri navzájom sa doplňujúce pohľady.
Ak zo svojho srdca vyhostím hriech, diabla a dám v ňom prvenstvo Bohu – ako to on sám odo mňa žiada prvým príkazom: „Nebudeš mať iných bohov, okrem mňa.“; ak sa mi Boh stane tým prvým, na čo myslievam, čo mám naozaj rád, a kvôli čomu konám, tak povieme, že ma ovláda, že vo mne kraľuje, má prvenstvo, má vo mne svoj trón.
Ak sa stretnú aspoň dvaja takí Božou vôľou riadení ľudia, aspoň dvaja, v ktorých svojou milosťou prebýva a pôsobí Boh, začína sa nám predstavovať ideálny obraz živej Cirkvi – spoločnosti Bohom ovládaných ľudí, ktorí spĺňajú všetky jeho priania, medzi inými aj to, aby sa táto spoločnosť pričiňovala o svoj rast vo svete.
Z tých ľudí, v ktorých Boh kraľoval v živote – ako v jednotlivcoch i ako v spoločnosti, vzniká po ich smrti eschatologické kráľovstvo blažených v nebi.
Všetko toto sa dá nakrátko aj takto povedať: Do nebeského Božieho kráľovstva, do kráľovstva odmenených bude patriť len ten, kto je živým členom Cirkvi, kto žije v milosti, kto sa všemožne usiluje Božiu vôľu poznať a ňou sa aj riadiť.
To nám potvrdzuje aj hebrejský výraz, ktorý používal sám Kristus: ‘Malkutha Jahve’ a výraz grécky: ‘Basileia tou Theou’, že v evanjeliu nejde o statické Božie kráľovstvo, ale o dynamické kraľovanie Boha v nás.
Ak sa nám zdá celkom samozrejmé, že doňho patríme, pretože patríme do Cirkvi, dajme si otázku, či sme sa nestali mŕtvymi členmi Cirkvi tým, že sme odopreli konať podľa Božích prianí a príkazov.
A ak by to bolo nanešťastie tak, zložme ruky a modlime sa, ako nás Kristus učil: „...príď tvoje kráľovstvo...“
A ono určite príde do nás a skrze nás do sveta, ak slovom, ale hlavne skutkami vyslovíme aj túto ďalšiu prosbu Otčenáša: „...buď tvoja vôľa...“
Spĺňanie Božej vôle – to je to Božie kraľovanie v nás, ktoré je podmienkou, aby sme boli živými členmi Cirkvi a tiež aj podmienkou, aby sme sa dostali do kráľovstva večnej odmeny.