Aj my sa neraz dostávame do Martinej situácie.
Mávame priveľa roboty a primálo času. Nestačíme so silami a bývame preto nervózni. Niekedy natoľko, že reptáme proti Bohu a zazlievame kdekomu, že nám nejde pomôcť.
V takýchto chvíľach aj nám Pán hovorí: „...staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci,...“
Boh nám dal silu a čas vo vymedzenom množstve.
Nie sme preto ani všemohúci, ani veční.
Ale zato nám dal dosť jedného i druhého... toľko, koľko je práve potrebné na splnenie úlohy, ktorú nám v živote pridelil.
Ak si svojvoľne priberáme a robíme aj to, čo od nás nežiada – čo nie je jeho vôľa – môžeme si byť istí, že nám bude chýbať aj čas, aj sila a budeme mávať zlé nálady.
V takýchto prípadoch sa aj my o mnoho staráme, o viac, než treba – o viac, než chce od nás Boh.
Len jedno je potrebné... poznať, čo chce Boh a len to konať, nič iné... A na toto budeme mať vždy dosť aj sily, aj času.
Svätí boli veľmi zaneprázdnení, ale neboli nervózni, lebo vždy chceli a nechceli to, čo chce a nechce Boh.
Mária, ktorá si sadla k Majstrovým nohám, aby sa dozvedela, čo je Božia vôľa, si preto počínala správnejšie.
Brat, sestra, sme pri Ježišových nohách kedykoľvek počúvame jeho slovo... Nepochybujme o tom.
Buďme však vždy prítomní duchom. Nespime.
Lebo ak nebudeme počúvajúcou Máriou, staneme sa príliš ustarostenou Martou a dostaneme aj my Pánovo pokarhanie.