Pán je medzi nami a dáva nám tú istú otázku: Za koho ma pokladajú ľudia?
Nuž, Pane, Ježišu Kriste, mnohí o tebe vravia, že si iba jedna z mýtických postáv, figúrka z rozprávok, ktorú vymyslel v štvrtom či piatom storočí akýsi mních.
Niektorí pripúšťajú, že si naozaj žil, ale len ako naivný náboženský rojko, ktorý chcel svet urobiť spravodlivejším...
No, nepochodil si vraj, lebo tvoja náuka sa nedá žiť, nedá sa uskutočniť.
Ale zato máš aj obdivovateľov, ktorí si ťa ctia ako geniálneho mysliteľa a sympatizujú s Cirkvou, ktorá tvoje učenie uchováva, vysvetľuje a dobovo upravuje.
Iní dokonca vidia v tebe najúspešnejšieho revolucionára, aký kedy žil, ktorý zbúral otrokárske zriadenie a pomohol miliónom na slobodu a prelial pritom iba jedinú ľudskú krv – tú svoju.
Ba sú aj takí, ktorí o tebe hovoria, že si jedným z prorokov, ktorých posiela Boh – taký, ako bol Ján, ako bol Eliáš a Jeremiáš.
Ba ešte väčší...
Ale ako vidíš, Kriste, Pane, všetci o tebe myslia a hovoria len ako o človeku...
A tu sa Kristus obracia s druhou otázkou priamo na nás: A za koho ma máte vy? Vy, čo ste teraz tu a čo ma počúvate?
Prečo sa nás na to pýtaš, Pane, Ježišu Kriste? Nepočuješ vari, ako hlasno už dvetisíc rokov spievame i recitujeme s Petrom a jeho nástupcami pri každom sviatočnom zhromaždení: „... Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého,... jednej podstaty s Otcom... On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies...“
Áno, Kristus počúva toto naše sviatočné Krédo...
Ale zdá sa, že sa mu niečo nepáči...
Niektoré hlasy mu v tomto našom zbore znejú falošne.
Upiera preto svoj zrak na každého z nás a díva sa nám do tváre.
Každému jednotlivo.
A každého osobitne sa pýta: Za koho ma máš ty... ty, na ktorého sa práve dívam?
A ty vedľa? Čím som ti?! Čo hovoríš ty o mne?
Čo hovoríš svojím životom a svojím slovom ľuďom, s ktorými sa stretáš?
A čo povieš teraz mne do očí, mne, ktorý všetko pozná...?
Čím som ti ja, Ježiš z Nazareta, ja Kristus?
Ja rozpačito mlčím a on pokračuje:
Ak nie som vymyslenina nejakého stredovekého mnícha, ak nie som iba náboženský rojko, ale realista, ktorého náuku dôsledne žili už toľkí svätí, ak nie som iba geniálny mysliteľ a svetový revolucionár, ktorého narodením začínate váš letopočet, ak som viac ako ktorýkoľvek z prorokov... ak som Kristus – Mesiáš, Boh, ktorý ťa stvoril a natoľko miloval, že prijal kvôli tebe život človeka i smrť, a ktorý ťa bude raz súdiť, aby ťa odmenil alebo potrestal... ako to, že dávaš prednosť svojmu pohodliu, svojim peniazom a svojim hriešnym láskam predo mnou?
Ako to, že viac dbáš na mienku ľudí ako na moju náuku a moje príkazy?
Ak si takto počínaš, vyznávaš síce slovami svoju vieru, ale skutkami, životom ju popieraš.
Potom však počuj môjho apoštola Jakuba: „Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov.“ Viera, ktorá sa prejavuje iba slovami, rovná sa nevere.
Pane, Ježišu Kriste, my slabí, nedôslední a nie celkom úprimní tvoji kresťania ťa teraz celkom úprimne prosíme, zmiluj sa nad nami a odpusť nám rozdiel, ktorý je medzi našou vierou a naším životom.
Pomôž nám svojou milosťou zbaviť sa tejto dvojakosti, tohto zlého a veľmi hriešneho protirečenia. Amen.