Ak vezmeme svoj apoštolát – rozširovanie a upevňovanie Božieho kráľovstva v sebe a okolo seba – naozaj vážne, môže nás to, podľa Pánovho slova, stáť kus života alebo aj celý.
Ale máme aj uistenie, že starosť o naše dobro preberá v takom prípade ten, ktorý má v evidencii aj každého bezvýznamného vrabca...
Ak nás sú už vo svete tri miliardy,(*) môžeme mať dojem, že sa nám ujde pri tej ťažkej a nebezpečnej apoštolskej práci iba jedna trimiliardina jeho otcovskej starostlivosti, čo by bolo, rozumie sa, strašne málo...
Nemajme strach.
Boh venuje každému z nás stále celú svoju pozornosť.
A tak sa mi venuje, akoby som bol na svete len sám.
A jeho starostlivosť je detailná.
Má napríklad spočítaný na mojej hlave každý vlas.
My sme však už raz takí... každému dôverujeme, len Bohu nie.
Zubnému lekárovi otvárame pohotovo ústa bez strachu o susedný zdravý zub. Slovom, dôverujeme mu.
Dávame sa odviezť na chirurgiu, vyzliecť donaha, uspať, rezať a zošívať v presvedčení, že nám tým všetkým nechcú zle.
Vstupujeme do autobusu alebo lietadla a dôverujeme schopnosti i zámeru šoféra či pilota.
Len do Božích rúk sa zverujeme s akousi obavou, hoci je naozaj nevkusné a hlúpe pochybovať o jeho schopnosti a o jeho nekonečnej dobrote.
Pane, ak sme sa zatiaľ neodvážili plne sa oddať záujmom tvojho kráľovstva zo strachu pred neznesiteľnými situáciami, prosíme ťa, prepáč nám túto slabú dôveru, ktorá ťa zaiste veľmi uráža.