Zdá sa, akoby Kristus Pán mal po svojom zmŕtvychvstaní záľubu prekvapovať.
Zjaví sa náhle Márii Magdaléne v záhrade, zastaví ženy, keď naľakané utekajú od hrobu, pridáva sa k dvom učeníkom na ceste do Emauz a nečakane sa ukáže medzi apoštolmi vo večeradle.
Možno chce svojich takto navykať na myšlienku, že je s nimi všade a udržiavať ich tak v tomto oblažujúcom vedomí.
Naozaj, ak si pomyslíme, že je stále s nami on, vzkriesený, nesmrteľný a nepremožiteľný, to nás musí naplniť radosťou a pokojom aj vtedy, keď budeme takí smutní ako Mária Magdaléna, takí sklamaní ako tí dvaja z Emauz a takí dostrašení ako tí vo večeradle.
Keď apoštolov prekvapil, bola práve nedeľa.
A bolo to pravdepodobne v tom večeradle, v ktorom pred tromi dňami premenil chlieb na svoje telo a kde im otváral zmysel Písem. Tu sa im dal ohmatať, aby si overili jeho skutočnú prítomnosť, a tak mohli svedčiť svetu, že bol skutočne mŕtvy a skutočne vstal a je preto skutočne Boh.
Tieto okolnosti miesta a času nám silno pripomínajú naše nedeľné zhromaždenia.
Aj nám tu pri oltári Kristus vysvetľuje Písma, tu nám zdôrazňuje pravdu, ktorú tak neochotne prijímame, totiž že ako on musel ísť cez utrpenie a smrť do slávy, tak musí ísť aj každý z nás. Tu sa nám dáva vo sviatosti dotýkať, aby sme sa z účinkov presvedčili o ňom ako o skutočne živom a prítomnom.
A odtiaľ aj nás posiela slovami kňaza: „Iďte v mene Božom“ ako zvestovatelia a svedkovia, že som naozaj zomrel a naozaj vstal, a preto som naozaj Boh, ktorý raz príde, aby všetkých súdil.
Keď budeme po najbližšom pozdvihovaní vyslovovať: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve...“ vyslovme to tak, aby to bola skutočne pravda...
Lebo len takto môže naša duša pocítiť to, čo prial pri tomto stretnutí svojim apoštolom: pokoj a nenarušiteľnú radosť.