Keby sa nám stratilo Evanjelium, ale zostal by nám z neho Otčenáš, mohli by sme si ho z tejto modlitby vykonštruovať takmer celé.
A zvlášť z jeho prvej vety, z toho krátkeho, ale obsažného oslovenia: Otče náš, ktorý si na nebesiach...
Veď ak poviem Bohu úprimne: „Otče“, nutne sa musím postaviť do postoja dieťaťa.
A keď si pomyslím, aký mocný a dobrý je tento môj Otec, staviam sa do postoja dôverujúceho a milujúceho dieťaťa.
A keď poviem: „náš“ už sa aj obzerám navôkol a nevdojak roztváram ramená, aby som nahmatal a objal všetkých blízkych i vzdialených, ako svojich bratov a sestry.
A kedykoľvek oslovujem Boha menom Otec a rozpínam ramená k objatiu všetkých, vtedy napodobňujem Krista v tej jeho strašne nepohodlnej póze na kríži a stávam sa jeho učeníkom...
A toto je moja normálna poloha... to je môj trvalý postoj...
A ľudia len podľa toho poznajú, že som Kristov, keď roztiahnutými ramenami tvorím kríž a dívam sa pritom hore, k Otcovi.
Ľahké to nie je.
Ale s pomocou milosti vždy možné.
A krásne rozhodne.
A veľmi výhodné pre mňa a pre všetkých navôkol.