Vždy nadarmo prosí, kto neprosí v spojení s Ježišom Kristom.
Okrem tohto svojho milovaného Syna Otec totiž nikoho nepočuje.
To je náš jediný Prostredník, cez ktorého môžeme niečo dosiahnuť.
A konkrétne sme s Kristom spojení, keď sme zjednotení s tými, ktorí ho tvoria a predstavujú tu na zemi – keď sme spojení s Cirkvou.
Len vtedy nás Otec vypočuje, keď sa modlíme ako súčasti tohto Celku, ako súčasti Tajomného Krista.
A ten je všade, kde sa zídu aspoň dvaja v jeho mene, aspoň dvaja, ktorých spája viera, nádej a láska k nemu.
A ak tí dvaja o čokoľvek svorne prosia (za predpokladu, že sú spojení láskou ku Kristovi a nežiadajú preto nič, čo by sa protivilo jeho vôli), dostanú všetko.
Lebo sa modlí ich ústami a srdcami on sám.
Ak sme však v hriechu, nie sme živými členmi Cirkvi.
Preto nečakajme v takomto prípade vypočutie.
Augustín by tu vysvetlil neúčinnosť našej modlitby takto: „Mali petimus.“ – Zlí prosíme.
A zvlášť závažný je v takomto prípade hriech nelásky voči bratom (Jn 15, 16-17). Preto nás aj Kristus vyzýva: „A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy.“ (Mk 11, 25-26)
A čo s modlitbou, odporúčanou osamote, za dverami, v skrytosti?
Zaiste aj tam nás Otec počuje a vypočuje, ale vždy za obvyklých podmienok. Totiž, ak prosíme s vierou, ak sme odpúšťajúcou a slúžiacou láskou spojení s bratmi, cez bratov s Kristom a skrze neho, s ním a v ňom s Otcom.
A čo, ak sa hriešnik úprimne modlí?
Ak sa úprimne modlí, už nie je hriešnik.
Modlitba je predsa prejav viery, nádeje a lásky. Ak povie úprimne Bohu: „Príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja... odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame...“, je už vo vnútornej jednote s Otcom, s Cirkvou, s Kristom.
Ale bez jednoty, aspoň bez naozaj úprimnej snahy tvoriť ju s Bratom a s bratmi, skutočne nadarmo Otca prosíme o čokoľvek.