Aby sme lepšie pochopili túto krátku, ale dôležitú stať o bratskom napomínaní, pripájame niekoľko poznámok.
Keď sa tvoj brat prehreší...
Nie však hocijako...
Z celého úseku vyplýva, že tu musí ísť o niečo vážne.
Slovo brat nenaznačuje v tejto stati pokrvenstvo ako v Starom zákone, ale nové príbuzenstvo, spoločenstvo veriacich – Cirkev, ktorej živými členmi sú tí, ktorí s úprimným srdcom prijali evanjelium.
Ak sa teda stane, že niekto v Cirkvi dá pohoršenie, nakoľko som jej súčasťou, mám právo, ba povinnosť napomenúť ho, ak som jeho hriech zbadal, alebo som sa o ňom hodnoverne dozvedel.
Pretože sa bratov poklesok dotýka nepriaznivo celého spoločenstva, indiferencia v tomto ohľade by bola ďalším hriechom. V tomto prípade mojím... (Lv 19, 17)
Postup pri napomínaní nám určil Kristus a my si ho nemôžeme ľubovoľne meniť.
Aby sme šetrili bratovu česť, napomenieme ho najprv medzi štyrmi očami.
Ak sa dosiahne žiadaný výsledok týmto spôsobom, bude to najvýhodnejšie pre napomínajúceho, napomínaného i pre spoločenstvo. Treba sa preto najprv modlitbou zhlboka nadýchnuť lásky a po celý čas nezabudnúť, že karhanie nie je cieľom, ale prostriedkom; nie je cieľom dokazovať komusi jeho chybu, ale získať ho späť.
Ak si však brat zavrie pred nami uši i srdce, máme si prizvať jedného alebo dvoch svedkov, pred ktorými alebo pomocou ktorých svoje napomenutie dôrazne zopakujeme.
Ak nám ale aj tento pokus zlyhá, prednesieme vec cirkevnej obci, ktorá tým preberie za neho zodpovednosť a do maxima zosilní napomenutie, jednak tým, že to podá ako autorita a jednak tým, že ho zverejní.
Ťažko povedať, či to má spoločenstvo urobiť prostredníctvom svojho predstaveného (biskupa) alebo pomocou rady starších, pomocou vybraných reprezentantov alebo konečne pomocou plenárneho zhromaždenia miestnej cirkvi.
Láska a rozum zvolia istotne to, čo bude najvhodnejšie.
Ale toto je už posledná možnosť, ako vrátiť brata späť...
Ak ani Cirkev neposlúchne, treba ho pokladať za vylúčeného, pokým úprimným pokáním nezlikviduje príčinu oddelenia.
Možno tu dostávame chuť hovoriť o tvrdosti v Cirkvi...
Nie, brat, sestra, mali by sme dňom nocou ďakovať Bohu, že sme v nej a prosiť, aby sme v nej zostali, lebo je veľká pravda, čo dal Boh zaznačiť do Písem slovami: „Vae soli! “ – Beda samotnému, lebo keď padne, nemá nikoho, kto by ho zdvihol...
Urobme si predsavzatie, že zostaneme vždy vďační bratom, ktorí pocítia nepríjemnú povinnosť napomínať nás.