Pravidelne hovorí Boh vo Svätom písme slovami, výnimočne aj mlčaním.
V podobenstve o stratenej ovci nepovie napríklad nič o dôvodoch, pre ktoré sa odtúlala a tým akoby nám chcel naznačiť, že mu nezáleží tak na tom, či sa dostala mimo stáda svojou vlastnou vinou, zlým príkladom iných alebo nedbalosťou pastierov. Viac mu ide o to, ako ju vytrhnúť z nebezpečenstva a dostať medzi ostatné...
Príčiny faktu sú mu zatiaľ vedľajšie. Zaujíma ho sám fakt. Preto neskúma, nepsychologizuje... Ale hľadá.
A nechá pritom kvôli jednej všetkých deväťdesiatdeväť.
Divné počínanie, povieme...
Ale uvažujme.
Pokým sú ostatné len v nebezpečenstve odtúlať sa, táto jedna je v nebezpečenstve zahynúť.
Odtúlaným sa dá ešte pomôcť, ale tým, čo zahynuli, pomáhať je už neskoro.
Nedivme sa preto, že Boh dáva prednosť tým, čo sú najnebezpečnejšie ohrození.
A nezazlievajme ani kresťanovi, ak presne takto myslí a koná.
Boh mu je normou.
Nemôže inak.
Bolo by mu treba zazlievať, keby sa tak držal medzi čnostnými, že by sa neodvážil ani krok urobiť za tými, čo sa odtúlali.
V tom prípade by aj jeho bolo treba hľadať ako strateného.
Pane, daj nám silu stať sa priateľmi hriešnikov, ale nám daj aj múdrosť nestať sa pritom priateľmi ich hriechu.
Amen.