Strom, čo neprináša ovocie, vytnú a hodia na oheň...
Ale mladý strom, aj keď nemá ovocie, nevytíname. Naopak, máme ho často radšej ako tie, čo už rodia. Zaiste nie preto, čím je, ale preto, čím ešte len bude... Pre nádej.
Ovocím mladého stromu je nádej...
A to isté treba povedať o mladom človeku.
Zaujímame sa oňho, vynakladáme naň, živíme ho a šatíme, hoci nám vie byť svojou požadovačnosťou a nedostatočnou vďačnosťou niekedy veľmi nepohodlný i nepríjemný.
No i napriek tomu všetkému ho máme radi.
Deti sú nám milé najmä preto, čo v nich dúfame nájsť až dorastú, až sa vychovajú a zmúdrejú, až sa ustália...
A aby to bolo do tretice, povedzme to aj o tých, ktorí sú malí duchovne – o hriešnikoch, o tých, čo sú zlí.
Boh ich má rád, a veľmi...
A chce, aby sme ich aj my tak milovali.
Vie, že každý z nich sa môže ešte zmeniť vo svätca. A táto láska, trpezlivo čakajúca, hľadajúca a dúfajúca, sa mu už toľkokrát vyplatila! Spomeňme aspoň Petra, Magdalénu, Augustína.
Milovať, to však neznamená zatvárať oči pred skutočnými nedostatkami človeka.
Nie. Láska nie je slepá.
Vždy vidí dobre všetky hriechy, všetky chyby. Nedostatky nezakrýva a neopekňuje.
Ale aj to vie, že človek je bytie, ktoré má viac budúcnosti ako minulosti, ktoré má pred sebou ešte celú večnosť a tá môže byť i napriek zlej minulosti a nepeknej prítomnosti krásna...
Stačí na to jeden okamih úprimnej ľútosti, kúsok ozajstnej snahy napraviť sa.
A kto miluje, dúfa, že ten okamih, táto chvíľa raz aj príde.
Ale nedúfa pasívne.
Pričiňuje sa modlitbou a prácou, aby chvíľa premeny prišla čím istejšie a čím prv.
Takouto láskou nás každého miluje Boh a takou sa máme, podľa jeho priania, milovať aj my navzájom; láskou, ktorá všetko dúfa, ktorá všetko znesie a ktorá stále podniká, stále začína a nikdy nekončí.
Takýto je Boží postoj ku všetkým telesne i duchovne malým. Osvojme si ho.
Je dôležitý.
Denne ho potrebujeme.