Akú vysokú mienku mali jeruzalemskí Židia o Jánovi, vidno z otázok, ktoré mu prišli položiť až k Jordánu, kde kázal a krstil. Začínajú vrcholom svojej mienky.
Pýtajú sa ho, či nie je ten, ktorého im má poslať Boh ako Osloboditeľa, o ktorom sa im pod tvrdým rímskym panstvom sníva vo dne aj v noci.
Ja nie som Mesiáš – hovorí.
Čo si teda? Azda Eliáš, ktorý bol vzatý zaživa do neba a o ktorom veríme, že sa vráti na zem tesne pred Mesiášovým príchodom?
Ani to.
Alebo si prorok, ktorý nám prišiel konečne oznámiť presný čas Mesiášovho príchodu?
Nie.
Sklamane sa pýtajú: Čo si teda máme o tebe myslieť... a čo povedať tým, ktorí nás poslali?
Vedzte a povedzte, že celý môj život s tým zázračným počatím a zrodením z neplodnej a zostarnutej ženy; s tými tridsiatimi rokmi na púšti v nahote a samote, na kobylkách a skalnom mede; s rečami a krstom pri Jordáne – moje telo a duša a všetky moje činy... sú ako jeden výkrik, ako jedno opakované volanie: „Pripravte cestu Pánovi,...“
Ja som ten výkrik... zaznievajúci do vašich sŕdc, kde zaniká bez ozveny, kde sa ako v púšti tratí a zamĺka bez účinku.
Veď ten, ktorého čakáte a na ktorého sa pýtate, je už medzi vami.
A odvtedy je tu, odkedy som tu ja – ja, hlas volajúci do púšte.
Je tu.
Ale nemôže k vám, lebo cesty do vašich sŕdc zatarasil hriech.
Preto, aj keď je tu, nepoznáte ho.
Ján bol veľkým v očiach Židov.
Ale preto, že bol pripravovateľom Pánových ciest, použil aj túto svoju veľkosť, aby ukázal, o koľko je väčší ten, ktorý stojí medzi nimi, známy len ako syn tesára z Nazareta. Ukázal Kristovu veľkosť tým, že znížil svoju... úplne, až k jeho nohám.
Povedal: „...ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“
Ja som jeho najotrockejší otrok, ktorý prezúva pána a nosí za ním sandále.
Brat, sestra, aj my máme túto úlohu, ktorú mal Ján: volať do púšte, v ktorej žijeme, do púšte sŕdc nepripravených, zahádzaných pýchou a hmotárskou zmyselnosťou a ukázať Kristovu veľkosť svojím prikrčením sa, svojou pokorou.
Preto, keď ma pokúša hnev, pýcha alebo zmyselnosť, človek alebo vec, moje okolie musí vidieť, že dávam pred všetkým týmto prednosť plneniu vôle toho, ktorý je nado mnou. A keď sa modlím, musia všetci cítiť, že sa zhováram s niekým odo mňa väčším, prítomným, aj keď neviditeľným.
A v kostole, kde mi on hovorí evanjeliom a kde ma vierou vedie k sebe v premenenej hostii, musí každý môj pohyb hovoriť, aký som pred ním malý.
Pozvaní sme všetci k tejto dvojitej úlohe: hovoriť celým svojím životom o jeho veľkosti a tak mu pripravovať cesty do ľudských sŕdc.
Ján sa znížil Ježišovi až k nohám.
A on ho zato povýšil až nad svoju hlavu, hovorí Chryzostom (Ján Zlatoústy), keď sa mu dal pokrstiť. Áno, on každé poníženie odmieňa povýšením.
Svojho sluhu, ktorý zostane sluhom, ako sám povedal, posadí raz za stôl a bude ho obsluhovať.