Keď počúvame o potrebe Božieho slova, ktorým Ježiš Kristus nasycuje naše duše, dostávame občas dojem, akoby mu šlo len o tieto a na druhej čiastke nášho ja – na našom tele – mu veľmi nezáležalo.
A dostávame vtedy chuť postarať sa oň sami...
A staráme sa...
Zháňame chlieb, šaty, bývanie, chránime si zdravie alebo si ho liečením prinavraciame. A niekedy s takou prílišnosťou, že je potrebné napomenúť nás: „Nebuďte ustarostení, čo budete jesť, ani čo si oblečiete.“ Tak silno sa upriamujeme na telo, že starosť o pokrm a zdravie duše skoro úplne ustúpi.
Keď by sme napríklad mohli a mali ísť počúvať Pánovo slovo a byť v jeho sviatostnej prítomnosti, vytiahneme ako dôvod zostať doma svoj kašeľ, pichanie v boku alebo starosť o domácnosť.
Kristus Pán nám chce prečítaným Evanjeliom ukázať, že ak si nájdeme čas na počúvanie alebo aspoň prečítanie niektorého z jeho slov, čas na modlitbu a bohoslužbu, starosť o naše živobytie a zdravie vezme na seba. „Ľúto mi je zástupu, lebo už tri dni zotrvávajú pri mne a nemajú čo jesť. Nechcem ich prepustiť hladných.“
Tak povedal a tak aj konal.
Zato, že kvôli duši odložili starosť o telo, postaral sa im o jeho potreby sám. A to zázrakom.
A náš Pán sa nezmenil. I dnes je taký, akého nám ukazuje táto stať. Všemohúci, neporovnateľne dobrý a starostlivý o všetko, čo potrebujeme.
Preto mu veľmi ubližujú nedôverou tí, čo pracujú a zháňajú sa za chlebom aj vo sviatok, keď majú počúvať jeho slovo a dostávať sa vo svätom prijímaní do jeho bezprostrednej blízkosti.
A naopak, veľmi múdro si počínajú tí, čo si vedia nájsť vhodnú chvíľu aj vo všedný deň a počúvať ho tak, ako ho my teraz počúvame.
Takýchto Pán odmieňa úspechmi v práci alebo aspoň silou znášať nedostatky a nepríjemnosti, ktoré nám z jemu známych príčin ešte ponechá.
Pane, nauč nás stále ťa počúvať, ale tak, ako ťa počúvali ľudia v púšti, to jest bez starosti o všetko hmotné a s vierou, že ak budeme aj konať podľa tvojho slova, nebude nám nič chýbať.
Amen.