Ak pôjdeme pustou krajinou a začujeme niekde v diaľke volanie, určite sa zastavíme a poobzeráme navôkol.
Dve otázky nás pritom napadnú: Kto volá a čo chce?
Aj v púšti sveta zaznel raz výkrik.
Bolo to za cisára Augusta.
Betlehemskí pastieri ho začuli zblízka a východní králi zďaleka.
Aj Herodes v Jeruzaleme ho počul.
Bol to výkrik Boha, ktorý ho v podobe dieťaťa poslal do sveta zaujatého svojimi starosťami, svojimi peniazmi a svojimi vojnami.
To bolo to Slovo, ktoré bolo u Boha a ktoré sa teraz stalo telom, stalo sa človekom.
Pýtame sa: Čo nám ním chcel Boh povedať?
To predovšetkým, že on je láska a že nás všetkých má nekonečne rád.
A ako človeka poznať po reči, tak aj Boha poznať po jeho Slove.
A kvôli tomu chodí Kristus odpúšťať ľutujúcim a dávať sa do služieb biednym, aby sa tak všetci dozvedeli, že Boh je Láska.
Hovorí sa, že láska rovných buď nájde, alebo nerovných urobí rovnými.
Boh – Láska rovnosť nenašiel. Aby ju medzi sebou a nami utvoril, znížil sa, stal sa nám podobným vo všetkom, okrem hriechu. Ale on nám nechcel byť podobným len v našich biedach, ale nás chcel urobiť podobnými sebe vo svojom šťastí. Nechcel iba seba znížiť, ale aj nás pozdvihnúť na svoju úroveň, dať nám svoj večný, šťastný život...
A predstavme si, čo kvôli tomu vymyslel...
Telo, ktoré vzal na seba preto, aby sa nám stal podobným a zrozumiteľným, premenil na chlieb a povedal, čo sme práve počuli: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“
Brat, sestra, stojíme o takýto život, ktorý má raz nahradiť toto naše úbohé pozemské živorenie?
Zdá sa, že nie všetci...
Mnohí ho neprijímajú a mnohí ani nevedia, že Boh takýmto spôsobom prehovoril, aby sa nám predstavil a sprístupnil ako Láska.
Ale aj keď je to tak, Božie Slovo už druhý raz nezaznie do tichej betlehemskej noci.
Iba raz prišlo na svet, aby sa stalo Telom a potom Chlebom, ktorý je stále pred nami na stole, v ňom Boh a v Bohu život.
A tento život sa musí na nás zjaviť, lebo ľudia sa môžu už len z nášho počínania, z našich slov a skutkov dozvedieť, čo povedal Boh svetu o svojej láske. To je naša úloha, k tomu sme povolaní, to je naša starosť, aby všetci mali život a hojne ho mali.
A v dôsledku toho musíme povedať, že ak z nášho svätého prijímania nemajú ľudia nič – nie je dobré. Ak nie sme po ňom láskavejší, úslužnejší, trpezlivejší a milosrdnejší, tak je to zrada na Kristovi, ktorý sa tak strašne ponížil, že sa stal nielen človekom, ale chlebom, aby mohol do sveta cez nás zaznievať ako výkrik o Božej láske.
Aké bolo naše posledné sväté prijímanie a aké bude to nasledujúce?
Odpovedzme vo vedomí, že stojíme pred Bohom.