Palestínski ľudia sa tak započúvali do slov Ježiša z Nazareta, že zabudli aj na to, že majú navôkol púšť a deň sa schyľuje ku koncu, ba aj na to, že sú hladní.
Náš Pán musel byť veľmi zaujímavý...
A my sme zaiste zvedaví, o čom im vtedy asi rozprával?
Na to nebude ťažko odpovedať. Len to im hovoril, čo aj my počúvame pri čítaní a vysvetľovaní jeho evanjelia.
Alebo ich fascinoval svojou osobnosťou, svojím zjavom a prednesom? Zaiste, nikto z nás, čo v jeho mene podávame tú istú náuku, sa mu ani zďaleka nevyrovná, najmä preto nie, že sme len úbohí ľudia a máme veľké medzery medzi tým, čo hlásame a tým, čo konáme.
Ale počujme predsa, čo povedal všetkým, ktorí budú pokračovať v jeho učiteľskom úrade a tým, čo ich budú počúvať: „Kto vás počúva, mňa počúva a kto vami pohŕda, mnou pohŕda.“
Tu sú veci v poriadku. Tu by teda nebola chyba.
Ak nám býva Božie slovo niekedy pridlhé, nezaujímavé, treba hľadať príčinu len v sebe.
Palestínski poslucháči neboli bez vín, ale mali aj chuť zbaviť sa ich ťarchy. Túžili po nebi a chceli vedieť, ako sa doňho dostať. Preto, keď im Ježiš začal o tom hovoriť, zabudli aj na jedlo, aj na odpočinok.
Ak je čítanie evanjelia niekomu z nás stále ešte dlhé a málo zaujímavé, ba dokonca nudné, tak len preto, že je dosiaľ príliš ustarostený o pozemský život, o jedlo, bývanie a zábavu.
Brat, sestra, ak toto zisťujeme aj u seba, zahanbime sa – a veľmi sa zahanbime!
Nech sa nám nahrnú do tváre všetky červené krvinky... a nech tak utvoria veľké protestné zhromaždenie proti nude, ktorú pociťujeme pri počúvaní slov pochádzajúcich z Božích úst.