Na jar sadíme, potom obrezávame a ošetrujeme, aby sme na svojom kúsku zeme dosiahli čím väčšie výnosy.
Rastúce a rodiace plodiny sú našou chválou.
Aj nebeského Otca nám prečítané Evanjelium predstavilo ako hospodára, ktorý zasadil do svojej vinice hroznový kmeň.
Ten mu rástol, púšťal ratolesti, úponky a listy z Palestíny ponad more do Grécka a Ríma a odtiaľ smerom východným i západným.
Dnes celý svet pozná ovocie tohto viniča, ktorým je Ježiš Kristus.
Aj my sme jeho ratolesťami.
Od svojho krstu sme nimi...
To už vieme...
To nám už dávno povedal detský katechizmus...
Tým lepšie.
Ale kto z nás vie, akou je ratolesťou?
S ovocím alebo bez neho...?
S nádejou, že ho bude mať, alebo už zúfalo suchý, zvädnutý, duchovne mŕtvy?
Ale tu sa nám treba poznať... Ide predsa o náš večný osud. Nebeský Hospodár – ako Evanjelium povedalo – neplodné vetvičky strihá a hádže na oheň.
A čo je v tomto prípade ovocím, čo je znakom, že sme živé a plodné ratolesti Otcovho Syna?
To nám napovie ôsmy verš tejto state: „Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“
A dopovie nám to toto druhé miesto z Evanjelia: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 35)
Láska?
Áno?
Presne tak...
Toto ovocie chce na nás v každom čase nájsť Otec, Hospodár.
Naša vzájomná láska je jeho slávou.
Ale tá skutočná... A ku všetkým...
Taká, akou Kristus miluje nás.
Brat, sestra, stojí zato preskúmať sa, či ju naozaj máme.
Tu totiž veľmi často podliehame omylu.
Neraz vyhlasujeme: „Mám všetkých rád; ja v duchu všetkých objímam“, ale neznesieme pritom vlastného brata, sestru, otca, matku, nevestu, možno i manželku a vlastné dieťa.
Milovať opravdivo každého a vo všetkých okolnostiach, to dokáže iba ten, kto lásku, túto silu dávať a dávať sa, prijíma cez modlitbu a sviatosti z Ježiša Krista ako ratolesť miazgu z viniča.
Nikto predsa nemôže dať, čo sám nemá.
Tento život milosti, život lásky nám treba z Kmeňa čerpať jednak kvôli sebe samým, aby nás Otec ako neplodných neodstrihol a nehodil na oheň, a jednak kvôli iným... aby sme mali čo odovzdávať ďalej do vetvičiek a ovocia.
Nám kresťanom, ako spoluúdom Krista, nemôže byť ľahostajné, či niekto, kto je s nami spojený duchovne, žije alebo schne a umiera. Keď pôjdeme najbližšie na spoveď a budeme mať znovu pokušenie spovedať sa, že sa nemáme z čoho spovedať, spomeňme si na to, ako sme zastavovali neraz prúdenie božského života, ako sme nesprostredkovali prijatú lásku, ako sme ju neodvádzali ďalej do svojich rodín, do svojho pracovného a spoločenského prostredia – do celej spoločnosti.
Nuž a nedovoliť Kmeňu, aby cez nás ďalej oživoval, prekážať mu v tom, je vina, pre ktorú Otec, aj keď je taký dobrý, neváha odstrihnúť a spáliť.
Sme členmi spoločenstiev možno už duchovne hluchých, neplodných, určených už na likvidáciu ohňom.
Spomeňme si na Abrahámovo vyjednávanie s Bohom ohľadom Sodomy.
„Pane, ak tam bude štyridsaťpäť spravodlivých, zachrániš mesto?“
„Zachránim.“
„A ak len štyridsať... Zachrániš?“
„Zachránim.“
„A ak tridsať? Dvadsať?“
„Aj tak...“
„A ak len desať?“
„Áno.“
Brat, sestra, všetci máme radi svoj rod, rodinu, svoje mesto.
Ak by už bol Hospodárov nôž pripravený rezať neplodnú vetvu, ktorej sme aj my súčasťou, nezabudnime, že sa nezachránime pred odstrihnutím, ak nechránime iných pred uschnutím.
Je dosť zlý, kto sa neusiluje robiť iných lepšími.
A možno, že nám svedomie naozaj nič nevyčíta.
A možno, že je aj Otec s nami spokojný.
Čakáme preto od neho požehnanie, úspech vo všetkom, šťastie a bezbolestný pokoj...
Nehnevajme sa, ale Evanjelium hovorí niečo iné...
Toto: „On každú ratolesť, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia.“
Zaiste sme už videli, ako kvapká miazga z narezaného konárika.
Vinohradníci vtedy vravia, že vinič plače.
To je obraz našej skutočnosti.
Lebo Boh – Hospodár je naozaj náročný.
Aj keď budeme duchovne plodní, bude nás stále ešte zošľachťovať a nás to bude bolieť.
Je to spasiteľná bolesť.
No neplačme.
To je bolesť kvôli zvýšeniu produktivity Otcovho vínneho kmeňa.
Ak sme živí a pohoršujeme sa nad mnohými z nášho okolia, myslime v strachu na seba, lebo sme aj my v stálom nebezpečenstve padnúť. „Qui stat, videat ne cadat“ – Preto, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol – napomína nás Písmo. Kto žije, aby nezomrel.
A ak nanešťastie cítime, že ako ratolesti schneme, že neprinášame ovocie, strasme sa ešte väčšou hrôzou, lebo v tomto prípade je už pred nami Hospodárov nôž a oheň.
Opravme sa.
Ihneď sa spojme s Kmeňom, so zdrojom života a duchovnej sily.
Bez neho nič nemôžeme, nič nevyprodukujeme.
A za nuly v produktivite dáva Hospodár nuly v odmene – večnú ničotu, od ktorej nech nás sám milostivo ochráni.
Amen.