5. veľkonočná nedeľa rok „C“
Naším rozpoznateľným znakom, že sme kresťania, má byť naša vzájomná láska.
Naším rozpoznateľným znakom, že sme kresťania, má byť naša vzájomná láska.
Boh chce každého človeka zachrániť. Často to robí cez ľudí, ktorých povolal za ohlasovateľov radostnej zvesti o spáse. Osobitne si to uvedomujeme dnes, v nedeľu Dobrého pastiera, keď sa modlíme za kňazské a rehoľné povolania. V Skutkoch apoštolov sme čítali, že si na službu ohlasovania radostnej zvesti o spáse vybral Boh Pavla a Barnabáša. Ohlasovali ju Židom i Grékom. Začali Židmi, ale nestretli sa vždy s prejavom viery.
Sú rôzne druhy utrpenia. Fyzické, ale aj duchovné – morálne. Ktoré sa ťažšie znášajú? Ťažko povedať. Znášanie bolesti je vždy subjektívne. Nie je objektívne meranie bolesti. A potom, čo tu môže pomôcť? Viete, že už máme ambulancie pre riešenie chronickej bolesti. Tu riešia bolesť tela.
Ale čo bolesť duševná, ktorá môže viesť až ku takej intenzite, že sa z toho môže človek zblázniť.
V prvom čítaní ma zaujalo konštatovanie, že apoštoli odchádzali z veľrady natešení, že boli uznaní za hodných znášať potupu pre toto meno. – Pre Ježišovo meno.
Bratia a sestry, počuli sme, ako „obchodnícky“ sa prejavuje Tomáš. Počína si najprv, ako kupujúci pred Bohom. Vyberie si to, čo rozum uznáva za vhodné – „neverím“. Ale nakoniec, keď ho Pán osloví, padá na kolená a stáva sa odrazu vzácnym človekom, keď sa skláňa pred Bohom. Vieroučná pravda, okamih viery, ako ktosi povedal, je ako kovadlina u kováča – ak kováč neobratne, neopatrne udrie kladivom na kovadlinu, kladivo odskočí a udrie kováča do čela.
Drahí bratia sestry, určite poznáte rôznych ľudí. Ale všetci poznáme aj takých, ktorí okolo seba šíria pravdu a dobro, a potom poznáme aj takých, ktorí okolo seba šíria nepravdu a ohováranie.