Naše spoločenstvo zasvätených žien, je organickou súčasťou Hnutia Nazaret, s ktorým máme spoločného zakladateľa, charizmu i duchovnosť, ako aj rovnaké apoštolské ciele.
Ženský sekulárny inštitút Betánia vznikol v roku 1983 na Slovensku, keď 8. decembra prvé členky zložili sľuby do rúk nášho zakladateľa, saleziánskeho kňaza Jána A. Beňa. 22. augusta 1996 ho banskobystrický diecézny biskup Mons. Rudolf Baláž erigoval ako sekulárny inštitút diecézneho práva.
Od 2. februára 2011 podlieha tento inštitút priamo Apoštolskej stolici, i keď naďalej zostávame inštitútom diecézneho práva.
Okrem úsilia prežívať svoju zasvätenú sekulárnosť v prostrediach, v ktorých sa nachádzame, venujeme sa aj svojim špecifickým cieľom:
V hnutí Nazaret napĺňame tieto naše špecifické ciele v spolupráci so zložkou kňazov a rodín, no hľadáme spôsob, ako ich uskutočňovať aj v ostatných cirkevných i sekulárnych prostrediach, v ktorých sme ako členky sekulárneho inštitútu prítomné.
Charizma zakladateľa nášho inštitútu vychádza z charizmy svätého Jána Bosca, ktorý v starostlivosti o dospievajúcu mládež vyvinul svoju vlastnú pedagogickú metódu, nazývanú preventívny systém. Charizma zakladateľa posúva túto prevenciu vo výchove človeka na počiatok jeho existencie, ba ešte ďaleko pred ňu, keď sa zameriava na formáciu rodičov ako prvých zodpovedných za výchovu svojich detí.
Naše úsilie o kresťanstvo a ľudskosť môžu naznačiť aj tieto príhody:
Dovolenka s Božím milosrdenstvom
V tomto Svätom roku Božieho milosrdenstva som sa rozhodla stráviť dovolenku tak, že každý deň som navštívila kostol so svätou bránou na rôznych miestach a urobila si výlet do okolitej prírody.
Počas svetových dní mládeže v Poľsku v sobotu, keď mal Svätý Otec František slúžiť sv. omšu vo svätyni milosrdenstva v Krakove, som si urobila plán navštíviť v tom čase svätyňu Božieho milosrdenstva v Smižanoch a potom ísť do Slovenského raja. Pán Boh mi pomáhal a potvrdzoval udalosťami správnosť môjho rozhodnutia. Mala som vhodné autobusové spojenie, aby som sa na ten čas dostala do kostola, ktorý bol práve otvorený, ale len preto, lebo ho upratovali, ako mi vysvetlil rehoľník, s ktorým som sa stretla pri vchode. Nemohla som tam byť dlhšie, lebo upratovanie sa skončilo a kostol bolo treba zatvoriť. Preto som sa vybrala do raja – Slovenského, ale Pán Boh mal iný plán. Po východe z kostola som si všimla, že pri bráne rehoľného domu dvaja rómski chlapci stláčajú zvončeky a nikto im neotvára. Keď ma zbadali, zamierili ku mne s vysvetlením, že potrebujú pomoc, preto hľadajú niektorého z rehoľníkov. Z rozhovoru s nimi som zistila, že sú bratia, žijú v detskom domove a teraz sú na prázdninách u tety v osade. Mladší z nich je chorý a nemajú peniaze na pohotovosť a lieky. Zistila som, že neklamú a chlapec lieky naozaj potrebuje, preto som ich zaviedla k rehoľníkovi v kostole. Odpoveď bola, že peniaze nedávajú, lebo majú zlé skúsenosti. Prejavila som ochotu, že by som chlapcom pomohla, ale nedám im peniaze do ruky. Pretože som Smižany nepoznala, zisťovala som, kde je pohotovosť. Rehoľník mi poradil, ktorým smerom nájdem lekáreň, keď im chcem pomôcť. Pochopila som slová Pána Ježiša: „Vy im dajte jesť.“ Preto sme sa vybrali do lekárne, kde nám dali lieky. Ochotný starý pán lekárnik nám dal pohár vody a chorý mohol hneď lieky užiť.
Cestou starší brat vyjadril vďačnosť s otázkou, ako sa mi odmenia za moju službu. Prosila som ich, aby sa za mňa pomodlili. Odpoveď bola rýchla, chlapec povedal, že sa vie modliť a v detskom domove aj miništruje a hneď sa aj pomodlil Otče náš. Vyjadril svoje vnútro, aký je Pán Ježiš dobrý a ako im pomáha práve teraz v tejto konkrétnej situácii. No to bol len začiatok mojej služby, ktorou som sa snažila prejaviť milosrdenstvo blížnemu „napadnutému bacilmi a ozbíjanému o zdravie“. Okrem choroby boli chlapci aj hladní. V neďalekom obchode som im kúpila chlieb a rozlúčili sme sa. Chlapci išli do osady a ja do Slovenského raja, do ktorého som sa dostala až po skutku milosrdenstva.
Touto udalosťou mi Pán Boh potvrdil, že do nebeského raja sa dostanem najľahšie po vykonaní skutkov milosrdenstva počas pozemského života.
Bol bežný pracovný deň. Vonku nebolo moc príjemne, preto knižnica priťahovala podstatne viac čitateľov. Pri pulte sa mi začal tvoriť rad. Snažila som sa kombinovať a riešiť niektoré podobné otázky naraz, aby sa mi počet „stepujúcich“ študentov nerozrastal. Podľa možností to celkom šlo.
Do toho sa ozval prenikavý hlas podráždeného študenta sediaceho pri počítači za mojím pultom: „Prosím vás!“
Spočiatku som nereagovala, mysliac si, že si asi nevšimol, koľko mám práce. No nebolo to tak. Opäť sa ozvalo: „Prosím váás!“
V tú chvíľu by som najradšej urobila všetko naraz – upozornila ho na dodržiavanie ticha, zaradila ho do radu čakajúcich…
Obrátila som sa k nemu a povedala mu, že doobsluhujem a prídem za ním. Keď som prišla k jeho počítaču, vnímala som, že je rozhodený. Technika fungovala inak, než si myslel. Cítila som, že iným spôsobom to nepôjde, iba mu to ukázať. Na kritiku a komentáre som mu povedala, že keď nás ešte párkrát navštívi, bude to iste bez problémov.
Potrebné materiály si vytlačil a odchádzal. Pozdravila som ho a pokračovala v práci.
O chvíľu prišiel za mnou študent, čo sedel vedľa dotyčného a hovorí:
„Nechápem, ako môžu také indivíduá študovať na vysokej škole. Celé som to sledoval a obdivujem, ako ste to dokázali riešiť a reagovať.“
Ja ďakujem Pánovi, keď si po príchode do práce uvedomím, že ma sem On posiela a ja s radosťou prijímam všetkých a všetko, čo ma čaká. Sama zažívam, že i mňa samotnú to mení.
Lucka
Dve v jednej lavici
Bola som na svätej omši vo veľkom katedrálnom chráme. V poslednej lavici okrem mňa sedela jedna rehoľná sestra. Žiaľ, v našich kostoloch sa počas sv. omše bežne prechádzajú deti bez rodičov. A tak som zaregistrovala aj ja, ako si bočnou uličkou popri laviciach smelo vykračuje asi štvor-päťročný chlapček. Akoby mal pred sebou nejaký cieľ. Pomyslela som si, ak vyjde z kostola, bude to riskantné - môže ho niekto uniesť alebo ho zrazí auto. Keď už prešiel popri poslednej lavici, obzerala som sa za ním, čo urobí. A zrejme s takými istými obavami sa obzerala aj pani, ktorá sedela hneď pri uličke, niekoľko lavíc predo mnou. Obzerali sme sa teda už dve a bolo nám jasné, o čo nám obom ide. Stalo sa, čo sme predpokladali. Chlapček už dočiahol na kľučku, siahol po nej a začal otvárať dvere. Pozrel sa naším smerom, a tak som mu ráznym pohybom ruky ukázala, že má zostať na mieste a zakývala som mu, aby sa vrátil. Našťastie poslúchol. Vedela som, že keď pôjde späť popri panej, tá ho zastaví, porozpráva sa s ním a usmerní ho. Aj sa tak stalo. Obe sme si vydýchli a pokračovali v sledovaní sv. omše.
Keď som sa pozrela na rehoľnú sestru vedľa mňa, nezdalo sa, že by bola prežívala niečo z tejto "malej drámy". A vtedy som si uvedomila, aký je rozdiel medzi poslaním rehoľníčky a sekulárne zasvätenej.
Jej čnosťou bolo, že sa nedala ničím vyrušiť. Aj ja sa mám sústredene modliť, ale mojím poslaním je pritom aj živo vnímať, čo sa deje okolo mňa, a podľa potreby hneď zasiahnuť. Lebo toto všetko sa ma bytostne týka. Som so svete, aby som "zvnútra" registrovala jeho radosti a starosti, dobro a zlo, potreby a riziká, a v spolupráci s ostatnými, čo sú vo svete, zasahovala pre jeho dobro.
Dieťa ako dar
Pracujem ako zdravotná sestra. Istá pani prišla do našej ambulancie na kontrolu po pôrode. Prv, než otehotnela, prekonala rakovinu lymfatických uzlín. Všetci ju strašili, aké bude jej dieťa, keď si ho ponechá. Keď o tom vtedy rozprávala, dal sa z jej slov vycítiť strach. Ja som len podotkla, že predsa každé dieťa je dar. Teraz, keď sa už narodilo, šťastná mamička mi povedala, že tieto slová ju aj manžela povzbudzovali počas celého tehotenstva. Dieťa je naozaj dar.
"Náhoda?"
Keď som sa neskoro večer vrátila zo stretnutia, zistila som, že mám takmer prázdnu nádrž. "Ráno budem musieť natankovať." Rozprávala som to večer doma a spolubývajúca sestra ma ubezpečila, že pumpa vo vedľajšej dedine je po rekonštrukcii otvorená nonstop.
Skoro ráno som sa teda vybrala natankovať do blízkej dediny. Pristavila som auto ku stojanu. Vládlo tu ticho a prítmie, ale zdalo sa mi, že vnútri budovy nejaké svetlo svieti. Povedala som si: "Veď vyskúšam, či bude fungovať stojan..." Fungoval. Naplnila som si plnú nádrž a išla som zaplatiť. No budova bola predsa len zamknutá. Nikde nikoho. Bezradne som chodila v nádeji, že sa niekto objaví. Čo urobím? To sa mi ešte nestalo, natankovať si plnú nádrž zadarmo. Z kabelky som vylovila kúsok papiera a napísala som: Prepáčte, natankovala som a nemám kde zaplatiť. Pripísala som značku auta a telefón pre prípad... Veď dnes je všetko pod kamerami. Naštartovala som a odišla, obzerajúc sa, či za mnou nefrčia policajti...
Nikto sa mi celý deň neozval, ani telefónny kontakt na benzínku sa mi nepodarilo zistiť. Po práci som sa zastavila zaplatiť. Pán pumpár niekoľkokrát zopakoval: "Zlatá pani, že ste prišli... zlatá pani..." Povedal, že nevie, ako sa to mohlo stať, ale všetky stojany boli zablokované, len ten, z ktorého som brala, bol odblokovaný. Povedala som mu: "No, asi som ten benzín už potrebovala."
patrí medzi tie duchovné hnutia, ktoré daroval Boh svojej Cirkvi po Druhom vatikánskom sneme, aby ju nimi chránil pred nebezpečenstvami vyplývajúcimi z útokov na jej slobodu alebo na jej pravosť.
Toto hnutie vznikalo a rozvíjalo sa ako ojedinelé v krajinách strednej a východnej Európy, kde po štyridsiatich rokoch vystriedala nebezpečnú politiku komunistického biča oveľa nebezpečnejšia politika západoeurópskeho cukru.
