Opatrne súďme tých, čo obišli polomŕtveho pri ceste.
Mali zámienku.
Falošnú síce, ale mali.
Mysleli totiž, že služba Bohu žiada alebo aspoň dovoľuje zanedbať človeka.
My robíme to isté. Lenže už nie pre službu Bohu, ale kvôli sebe, pre svoje pohodlie.
Ukážka:
V newyorskej štvrti Qeens zastavili svojho času dvaja mládenci dvadsaťosemročnú pomocnicu v domácnosti Kitty Genovese. Jeden z nich jej chytil ruky, druhý kabelku s celotýždennou výplatou. Ostatné šlo, ako to dnes pri takých príležitostiach obyčajne chodí: volanie o pomoc, bodnutie do pŕs, kabelka, peniaze a útek cez kruh divákov, ktorý sa zbieha.
Polícia prišla, keď dievča práve umieralo.
Zistilo sa, že tejto scéne sa prizeralo asi štyridsať ľudí bez toho, aby niekto z nich na jej záchranu pohol čo len prstom. Ich odpovede na otázku, prečo jej nepomohli, sa navlas podobali tým, ktorými sa bránime my, keď nám niečo podobné vyčítajú:
Zamiešať sa, mohlo aj pre mňa zle skončiť.
Mám svoje starosti.
Nemám rád vyšetrovania, procesy, svedectvá, atď.
Nechcem sa pliesť do cudzích vecí.
Nepoznal som tú ženu...
Brat, sestra, v Kristovom podobenstve boli traja. Jeden z nich sa zastavil.
Tu ich bolo štyridsať a nenašiel sa nikto.
Všetci mali výhovorku... lebo všetci mysleli len na seba.
Ako vidno, sme percentuálne oveľa slabší ako tí z podobenstva.
No nezabudnime, že kto čím hreší, tým trestaný býva.
Všetkých nás raz prepadne ten najzlodejskejší zlodej – smrť.
Možno v noci v byte, možno za bieleho dňa na ulici.
Ak my nebudeme uplatňovať milosrdenstvo aj keď na svoju škodu a riziko, ak nebudeme pomáhať milosrdne tým, ktorých napadol zlodej pokoja, cti, dobrého mena, ani nás sa podľa svojej vlastnej výpovede neujme Božský Samaritán.
Ten totiž povedal, že len milosrdní dosiahnu milosrdenstvo.