Nazaret

patrí medzi tie duchovné hnutia, ktoré daroval Boh svojej Cirkvi po Druhom vatikánskom sneme, aby ju nimi chránil pred nebezpečenstvami vyplývajúcimi z útokov na jej slobodu alebo na jej pravosť.

Toto hnutie vznikalo a rozvíjalo sa ako ojedinelé v krajinách strednej a východnej Európy, kde po štyridsiatich rokoch vystriedala nebezpečnú politiku komunistického biča oveľa nebezpečnejšia politika západoeurópskeho cukru.

Hnutie Nazaret sa už od svojho začiatku zameralo na ochranu rodín proti ich ateizácii a mravnému devastovaniu. Bolo totiž cítiť, že sa v nich stále viac množia rozvody a udomácňujú sa nedbalosti pri výchove vlastných detí.

Výzvy pápeža sv. Jána Pavla II., ktoré zazneli z jeho exhortácie Familiaris consortio už hneď na začiatku jeho pontifikátu, stali sa pre toto hnutie nielen povzbudením, ale aj vzácnym programovým usmernením.

Aby pomohli biskupom uplatňovať v praxi túto exhortáciu (vtedy totiž bolo u nás ešte len veľmi málo kňazov a zasvätených osôb sformovaných pre túto prácu) začalo im hnutie Nazaret nebadane ponúkať novú službu: zisťovanie a ochranu duchovných povolaní, najmä kňazských a ich včasnú prípravu na pastoráciu rodín. Túto službu miestnym cirkvám prijímalo hnutie postupne za svoj druhý cieľ.

Tretím cieľom, ktorý vyplynul z úsilia ľahšie dosahovať dva predchádzajúce, stalo sa tvorenie a rozširovanie komunikačných prostriedkov ako pomôcok evanjelizácie a katechizácie v rodinách.

Tieto tri ciele dosahujú dnes spojenými silami všetky kategórie členov tohto hnutia.

Diecézni kňazi vstupujú do rodín, aby im slúžili duchovným vedením.

Slobodné dievčatá zasvätené v sekulárnom inštitúte Betánia spolu so svojimi pridruženými členkami, spĺňajú v rodinách a medzi mladými službu animácie.

A rodiny, pre ktoré tieto zložky hnutia pracujú, usilujú sa s Božou pomocou realizovať, čo od nich žiada Boh podľa vzoru Nazaretskej rodiny.

Úzku spoluprácu všetkých kategórií, ktoré spolu tvoria hnutie Nazaret, poznačuje rodinnosť, ktorú sa usilujú zachovať si a rozhojňovať častými stretaniami a úprimnými rozhovormi, aby sa tak stále viac približovali spôsobom svojho života prvokresťanským spoločenstvám, kde boli všetci ako jedno srdce a jedna duša.

Túto rodinnosť sa členovia hnutie snažia potom pomocou bratského dialógu vnášať aj medzi tých ľudí dobrej vôle, s ktorými prichádzajú častejšie do styku.

Členovia tohto hnutia cítia, že by bolo proti duchu spomínanej rodinnosti, keby sa snažili získavať nových členov organizačným prístupom. Uprednostňujú preto v snahe o svoj početný vzrasť osobné svedectvo.

Tieto a všetky ostatné dobré snahy, ktoré vyplývajú z vernosti ich charizme, oživujú denným rozjímaním nad Božím slovom a účasťou v eucharistickom spoločenstve.

Svoje dni končia hodnotením aspoň tých najzávažnejších momentov, ktoré v nich prežili.

Členovia hnutia Nazaret veria, že vernosťou Božiemu slovu, ktoré im vysvetľuje kompetentná zložka Cirkvi a trpezlivým znášaním ťažkostí, ktoré vyplývajú z dozrievania vo viere, nádeji a láske budú sa stávať stále užitočnejšími pre všeobecnú Cikev a pre každú miestnu, ktorá im prejaví svoju dôveru.


hnutia sa datuje od začiatku druhej polovice 20. storočia

Dal k nemu podnet stav mládeže, ktorá pod vplyvom náboženskej tradície, zachovanej ešte do určitej miery v niektorých rodinách, odolávala násilnej i záludnej ateizácii.

Viacerí mladí z takýchto rodín hľadali niekoho, kto by im svojím záujmom pomáhal aj za cenu obetí žiť po kresťansky a zachraňovať si vieru pred režimom, pred prostredím, ba postupne i pred vlastnými rodičmi, ktorí v strachu o ich i o svoje hmotné zabezpečenie a spoločenské postavenie začínali aj sami brániť svojim dospievajúcim deťom verejne sa hlásiť ku Kristovi.

Odvážnym snahám tejto zachovalej mládeže vyšiel v ústrety mladý salezián Ján Augustín Beňo, ktorý sa z "prevýchovných" stalinských zariadení vrátil na slobodu už ako tajne svätený kňaz.

Keď sa po prvých vážnejších pokusoch snažil hovoreným i písaným slovom zabezpečiť spomínanej mládeži duchovnú stabilitu, dostal sa znova do izolácie. Ale tentoraz už do štátnych väzení. No nedal sa ani tu odradiť od začatej cesty. Povzbudeniami a múdrymi radami tých, medzi ktorých ho zaradilo ateistické násilie, nadobúdal schopnosť úspešnejšie preliezať múry a hľadať diery v režimových plotoch. A toto sa mu veľmi zišlo najmä v nasledujúcom desaťročí, keď bol síce nútený pracovať na stavbách a v lesoch, ale predsa len vo svojom kraji a neskôr i vo svojom dome.

Keď v tomto období začal Boh vzbudzovať vo viacerých kňazoch tú istú túžbu, ktorá jeho ťahala medzi mladých, bolo sa treba ja týmto venovať.

Po krátkom čase museli však na zásah vládnuceho režimu aj oni náhle opustiť farskú službu a odísť na sedem až dvanásť rokov na robotnícke pracoviská.

Bolo to zrejme pre všetkých členov rodiaceho sa diela veľmi trpké obmedzenie.

No mládež sa mu tešila.

Veď odteraz sa mohla s týmito kňazmi častejšie stretávať, dlhšie sa zdržiavať v ich prítomnosti a presnejšie spolu s nimi plánovať víkendové a prázdninové duchovné podujatia.

Pod vedením týchto svojich "ujov", ako ich z opatrnosti oslovovala, sa dôkladnejšie vzájomne poznávala a zodpovednejšie vstupovala do manželstva, pričom si zaiste vtedy ešte neuvedomovala, že dáva vznik novému hnutiu na území najmenšieho štátu za "železnou oponou".

Ale neuvedomovali si to ani tí, ktorí ju duchovne formovali.

Došlo k tomu až neskôr, keď im to dali na vedomie kompetentné cirkevné autority z vatikánskych dikastérií.

tohto zo začiatku nepomenovaného hnutia sa nedial organizačne.

Rástlo organicky zo slobodných rozhodnutí záujemcov. Teda zvnútra, najmä značným počtom detí, ktorým sa, okrem iného, rodiny tohto hnutia bránili proti známym manželským hriechom a proti ešte známejším výchovným neúspechom.

Početný vzrast hnutia výrazne podporila jeho nová zložka, pozostávajúca zo slobodných dievčat, ktoré sa popri kňazoch stávali pre manželov a ich deti vzácnou mnohostrannou pomocou.

Prudké narastanie diela malo však aj svoju tienistú stránku. Začal sa v ňom pociťovať nedostatok kňazov pripravených pre prácu v rodinách. Táto okolnosť prinútila Jána Augustína Beňu k jednému smelému, ba až opovážlivému kroku. Obrátil sa pre neprítomnosť sprostredkujúcej hierarchie so svojou prosbou o pomoc do Ríma. O krátky čas naplnila srdcia členov Nazareta veľká radosť. Rímska Cirkev vyšla totiž na jar roku 1980 ochotne v ústrety jeho prosbe a dovolila mu vzhľadom na zvláštne okolnosti v skrytosti t.j. mimo seminára pripravovať na kňazstvo tých chlapcov z hnutia, ktorí by mali schopnosť i odvahu pracovať v rodinách.

Okrem toho začali pôsobiť na vzrast hnutia aj vonkajšie okolnosti. Stúpajúca rozvodovosť a delikvencia mladých ako jej dôsledok radila mnohým manželom hľadať aj v tomto hnutí ochranu svojej jednoty a pre svoje dorastajúce deti ochranu ich viery a mravnosti.

Hnutie Nazaret tvoria tri zložky: združenie kňazov, sekulárny inštitút Betánia a združenie rodín. Každá zložka má svoju vlastnú právnu formu a svoju vlastnú históriu.

Sú združením od 18.11.2013 na základe spoločnej súkromnej dohody pod názvom Združenie kňazov Nazaret podľa kán. 299 KKP. Združenie si odsúhlasilo návrh štatútu. Návrh štatútu bol predložený arcibiskupovi Mons. Stanislavovi Zvolenskému na preskúmanie. Zobraziť viac

Sú sekulárnym inštitútom na základe dekrétu diecézneho biskupa Mons. Rudolfa Baláža (22.08.1996, č.: 1552/1996). Sídlo sekulárneho inštitútu Betánia je v Bratislavskej arcidiecéze - dekrét č. 878/2017, zo dňa 3.3.2017. Zobraziť viac

Sú združením veriacich, zriadeným na základe dekrétu Mons. Rudolfa Baláža zo dňa 02.12.1992, č.: 2141/92. Účinnosť tohto dekrétu bola potvrdená dekrétom Pápežskej rady pre laikov zo dňa 9.12.2005. Zobraziť viac

Jeho prvým a základným cieľom je radikálna prevencia vo výchove človeka, ktorá musí začať hneď od kolísky. Inak je dnes už veľmi ťažko vyformovať z neho statočného obyvateľa nebeskej vlasti.

Táto radikálna výchovná prevencia je, pravdaže, možná len v harmonicky usporiadanej kresťanskej rodine, o ktorú sa rodičia z hnutia Nazaret snažia hneď ako vstupujú do manželstva, ba už vtedy, keď nechávajú za sebou vratkú lavičku puberty, pričom sa pridŕžajú rady svätého Ignáca z Antiochie, podľa ktorého sa v Cirkvi nemá uzatvárať manželstvo na základe záľuby, ale na základe vážneho poradenia sa so zodpovednými (porov. List Polykarpovi, N.5, 1-8, 1).

Takýmito zodpovednými, keď ide o túto oblasť, sú pre nich po osemnástom roku predovšetkým ich duchovní vodcovia, ktorí ich potom po uzavretí manželstva vedú k úprimnej vzájomnej jednote, k čistému, ale plodnému manželstvu a k starostlivej výchove detí.

Kvôli manželskej jednote im duchovní vodcovia, ktorých si slobodne volia spomedzi kňazov hnutia, radia zachovávať Boží poriadok, podľa ktorého je muž hlavou rodiny a žena srdcom (Pius XI., Casti connubii)

Kvôli úspešnej výchove potomstva im odporúčajú preventívny systém, podľa ktorého majú predchádzať chyby svojich detí stálou láskavou asistenciou, ktorou vytvárajú pozitívne výchovné prostredie.

Duchovný vodca je pre členov tohto hnutia dôležitým interpretom Božej vôle a výdatnou pomocou pri jej spĺňaní.

Manželské dvojice sa s ním stretajú v mesačnej pravidelnosti, ale okrem toho aj vtedy, keď im treba riešiť si niektorý vážnejší osobný alebo spoločný problém.

Pritom dbajú, aby nestratili túto jeho pomoc svojou neúprimnosťou alebo neučenlivosťou. Sú si totiž vedomí, že duchovné vedenie je nielen bránou do hnutia, ale aj bránou von, a že je dnes veľmi ťažko zvládnuť požiadavky kresťanskej rodiny bez takéhoto rodinného pomocníka, o ktorom pápež sv. Ján Pavol II. hovorí, že je zodpovedný nielen za mravné a liturgické otázky rodiny, ale aj za jej osobné a sociálne problémy. Podľa jeho slov má podporovať rodiny v jej ťažkostiach a utrpeniach. Má stáť po boku jej členov a pomáhať im, aby hľadeli na svoj život vo svetle Evanjelia.

Ale ak sa má pri tomto svojom apoštoláte správať vždy ako otec, brat, učiteľ a pastier, musí byť jeho náuka a jeho rady vždy v dokonalom súlade s autentickým učiteľským úradom Cirkvi. Toto však vyžaduje, aby sa na túto prácu začal včas pripravovať. (Familiaris consortio b. 73)

Ak si členovia hnutia nárokujú právo na takúto pomoc zo strany Cirkvi, je správne a spravodlivé, aby jej pomáhali vychovať čím viac súcich kňazov.

Usilujú sa preto privádzať k bránam diecéznych seminárov čím väčší počet tých, ktorí s ich pomocou objavili v sebe toto vznešené Božie volanie.

Manželia sa o to pričiňujú pri výchove svojich detí v rodine, kňazi pri pastorácii mládeže vo farnostiach.

Kňazi z Hnutia okrem toho epizodicky vstupujú do seminárov, aby v zhode s domácim poriadkom podľa 68. bodu pápežského dokumentu Pastores dabo vobis pripravovali na prácu v rodinách v duchu hnutia tých, ktorým pomohli objaviť a zachovať si povolanie.

Ženský sekulárny inštitút Betánia ako súčasť hnutia poskytuje v tomto ohľade vzácnu pomoc rodičom i kňazom.

Členovia hnutia vidia v tejto starosti o objavenie a zachovanie kňazských povolaní svoj druhý cieľ, podriadený prvému. Výsledky im potvrdzujú, že to vidia správne.

Zatiaľ sa im s Božou pomocou a s priazňou mnohých sympatizujúcich podarilo dať Cirkvi za 30 rokov viac ako 150 kňazských povolaní.

Hnutie Nazaret dosť zavčasu pochopilo, že dnes je už ťažko zaobísť sa pri práci v rodinách, v kňazských semnároch i v misiách bez komunikačných prostriedkov.

Pod vplyvom dokumentu II. vatikánskeho koncilu Inter mirifica, ale i pod vplyvom svojej vlastnej skúsenosti hľadí na ne ako na nutné pomôcky pri evanjelizácii a katechizácii.

Tvorba týchto prostriedkov, ich výber a ich sprístupňovanie stáva sa preto tretím cieľom tohto hnutia.

Približný počet týchto formačných a informačných nástrojov, vydaných zväčša len v malom množstve pre vnútornú potrebu, vyjadruje sa zatiaľ číslom 200 a ich forma slovami: kniha, brožúra, tlačový hárok, audio a videozáznam.

Združenie rodín Nazaret je laickým združením. Tvoria ho katolícki manželia, ako aj do katolíckeho manželstva smerujúci dospelí laici, ktorí sa rozhodli zachovať vo svojich rodinách poriadok stanovený Božím slovom, aby tak podľa usmernení pápežov utvárali „malé domáce cirkvi“ a svojou manželskou jednotou a dôslednou kresťanskou výchovou svojich detí stávali sa vo svete svedkami stále činnej Božej prítomnosti. Združenie svojím pomenovaním vyjadruje presvedčenie, že prvou apoštolskou úlohou kresťanských manželov je výchova vlastných detí, (porov. Familiaris consortio 71.) podľa príkladu a pod ochranou Nazaretskej rodiny v zdravej odlúčenosti od škodlivých vplyvov sveta.

Charizmu hnutia žijú členovia Združenia hlavne vytváraním pozitívneho výchovného prostredia a vytváraním príležitostí pozitívne dobrých, resp. odstraňovaním tých príležitostí, v ktorých sa zlo rodí.

Z hľadiska svojho apoštolátu považujú manželia Združenia, v duchu charizmy, za prvú apoštolskú úlohu vzájomnú manželskú a rodinnú jednotu. „Pozrite, ako sa milujú...“ (Tertulián: Apológia, 39) je najdôležitejší ohlas, ktorý majú vyvolať vo svojom prostredí.

Druhým apoštolským úsilím je ochotné prijímanie a zodpovedné vychovávanie svojich detí. O dôslednú výchovu sa usilujú predovšetkým vlastným príkladom, a pomáhajú im pritom metódy a prístupy vypracované na základe štúdia a skúseností, zhrnuté v materiáloch Hnutia. Okrem toho nezanedbávajú osobné štúdium kresťanskej literatúry zameranej na vzájomný vzťah manželov, rodinné vzťahy či výchovu.

Treťou apoštolskou snahou manželov je ich ľudské a kresťanské svedectvo na pracoviskách, kde sa usilujú o odbornosť, zodpovednosť a dobré medziľudské vzťahy. Okrem toho podporujú verejné dobré diela, najmä v miestnych cirkvách v ktorých žijú.

Členovia Združenia ovplyvňujú svoj život a svoju činnosť príkladom a duchovnou náukou svätého Františka Saleského a Jána Bosca.

Ako základné prostriedky svojej duchovnej stability používame každodennú modlitbu postavenú ráno na uvažovaní nad Božím slovom a večer na spoločnom hodnotení prežitého dňa. Usilujeme sa o častú účasť na svätej omši a pravidelné prijímanie sviatosti zmierenia.

Okrem týchto základných prostriedkov podporujeme svoj duchovný život raz mesačne rozhovorom s duchovným vodcom a tiež pravidelnou účasťou na stretnutiach bratského spoločenstva, ktoré pozostáva z niekoľkých manželských párov. V jeho programe je zahrnuté okrem spoločného uvažovania nad Božím slovom aj vzájomné úprimné podelenie sa o svojich úspechoch i neúspechoch, ako v bežnom pracovnom živote, tak v rodinných vzťahoch či duchovnej oblasti. Každoročne sa zúčastňujeme duchovných cvičení.

Usilujeme sa vydávať svedectvo predovšetkým o tom, že je možné aj v dnešnom svete žiť podľa Božieho slova a podľa učenia Cirkvi o manželstve a rodine. Robíme tak v duchu charizmy Hnutia, pričom nie je v našom záujme toto svoje svedectvo hlasno propagovať, ale ani sa s ním skrývať. Každému, kto prejaví záujem o bližšie poznanie nášho života, odpovedáme slovami apoštola Filipa Natanaelovi: „ Poď a uvidíš“ (Jn 1,46).

KŇAZSKÁ ZLOŽKA prejavuje v hnutí Nazaret svoje osobitné snahy najmä tým, že v ňom udržiava pomocou duchovného vedenia spoločného ducha a povzbudzuje členov sledovať ciele, ktoré vyplývajú z jeho charizmy.

Robí to na úkor svojho voľného času, zvyšujúcich síl i hmotných prostriedkov popri pastoračných povinnostiach, ktoré koná z biskupovho poverenia.

Pritom sa teší, že môže razom dokazovať svoju vernosť hlave miestnej i všeobecnej Cirkvi podľa 73. bodu spomenutej pápežskej exhortácie.

Robila tak od začiatku. A to aj vtedy, keď bolo treba túto vernosť dotvrdzovať väzením alebo aspoň odsunutím do civilných, zväčša manuálnych služieb. Takéto skúšky, ktoré trvali aj dvanásť rokov, podstúpilo z tohto hnutia desať kňazov.

Osobitosť snáh kňazov hnutia Nazaret predstavuje aj ich pracovitosť a spoľahlivosť v službe miestnym cirkvám.

Pre tieto dve vlastnosti sú medzi týmito kňazmi jeden monsignor, traja profesori teológie, štyria dekani, špirituál dekanátu, člen presbyterskej rady, diecézny riaditeľ Pápežských misijných diel, predseda diecéznej komisie pre mládež, súdny vikár, metropolitný sudca, dvaja sudcovia cirkevných súdov, obhajca zväzku, kňaz zodpovedný za pastoráciu Rómov v Nirtianskej diecéze.

Medzi kňazov hnutia Nazaret patril aj Mons. Ferdinand Javor, ktorý zomrel dňa 16.11.2013 veku 73 rokov. TK KBS pri príležitosti jeho úmrtia zverejnila o ňom okrem iného, že od r. 1987 zastával úlohu špirituála v Kňazskom seminári v Bratislave. Od r. 1990 bol tajomníkom na ABÚ v Trnave. V r. 2009 bol ustanovený za výpomocného duchovného v Sládkovičove a od júla 2013 až do smrti pôsobil ako výpomocný duchovný v Šali. Popri pastoračnej činnosti bol cirkevnou hierarchiou poverený spoluprácou pri vydávaní mnohých liturgických, či iných kníh, napr. Svätého písma, ktoré vyšlo v Ríme v r. 1995, Lekcionárov, Liturgie hodín, Liturgických čítaní na každý deň, Misála a i. Jeho službu Cirkvi ocenil aj Sv. Otec Ján Pavol II., keď ho menoval za kaplána Jeho Svätosti. Zvlášť si cenil kňazské spoločenstvo, ktoré obohacoval svojou prítomnosťou a svojimi schopnosťami, ktorými ho obdaril Pán.

V ukrajinských misiách zastupujú kňazskú zložku tohto hnutia dvaja spolubratia.

Dôstojné zastúpenie majú i v literatúre, najmä katechetickej pre deti a formačnej pre mládež a dospelých.

Čim je toto hnutie pre tých, ktorí správne pochopili Božie volanie ku kňazstvu, nech dopovie list, ktorý poslal seminarista z piateho ročníka zakladateľovi hnutia.


Vážený duchovný otec,

Srdečne Vás pozdravujem. Už štyri roky mám možnosť spoznávať toto hnutie celkom z blízka. Nachádzam v ňom veľa cenného, čo ma obohacuje a pomáha mi žiť ako kresťanovi.

Spoločenstvo a duchovné vedenie sú pre mňa dvomi životne dôležitými objavmi. Prvý dotyk so spoločenstvom som mal cez svojho duchovného vodcu J. H. SDB, kde som v skupine mladých mohol vyzrievať. Odkedy som toto spoznal, pociťoval som silnú túžbu žiť svoju vieru spolu s inými v komunite alebo spoločenstve. Priťahuje ma úprimnosť sŕdc v malom spoločenstve, kde sa učíme vzájomne sa milovať, obrusovať sa, povzbudzovať a spoločne sa modliť.

Potom rok pred vstupom do seminára som mal možnosť stretávať sa v spoločenstve s chlapcami, ktorí sa pripravovali na život v seminári. Bolo to pod vedením kňaza z hnutia Nazaret, u uja Jožka B. Až v spoločenstve som sa dokázal jasne rozhodnúť pre kňazské povolanie.

Vďaka duchovnému vedeniu začal som brať svoj život zodpovedne. Spoznal som svoje vnútro, učil som sa byť úprimný a nachádzal som smer, oporu i povzbudenie v živote. Som veľmi vďačný za to, že môžem mať teraz duchovné vedenie u Mariana B. Túžim celý život vyrastať v bratskom spoločenstve. Je to hodnota, ktorej sa už nikdy nechcem vzdať.

Cez rozjímania, ktoré som začal asi vo svojom pätnástom roku z Deň čo deň a neskôr z Počuli sme slovo Pánovo, z Hovor Pane, a z Odrobín, dostával som do seba vzťah k Božiemu slovu. Som vďačný všetkým, ktorí mi v tomto otvárali oči, i Vám, ujo Janko, za tieto pomôcky k rozjímaniu. V budúcnosti, ak Pán Boh dá, ako kňaz chcem aj ja iných nadchnúť pre Božie slovo a i sám objavovať nové spôsoby, ako urobiť Písmo príťažlivým pre mladých.

Dôležitosť pastorácie rodín som začal hlbšie chápať až po kontakte s hnutím Nazaret. Dovtedy som o tom veľa nevedel. Bolo to pre mňa nové poznanie. Páči sa mi, s akým nasadením sa rodičia v rodinách hnutia výchovne venujú svojim deťom. Teraz už viac chápem, ako kľúčovo dôležité pre Cirkev je pomáhať, aby vznikali duchovne zdravé a na Pána úplne zamerané rodiny.

Povzbudzuje ma, že hnutie je upriamené na individuálne kontakty. Pracuje sa s malými skupinami, ale do hĺbky.

Vidím tiež ako veľmi cenné, že mladí ľudia tu dostávajú účinnú pomoc pri zorientovaní sa vo svojom povolaní. Rád sa stretávam s mladými a aj ja im chcem v budúcnosti pomáhať objavovať ich povolanie.

Priťahuje ma na hnutí aj chápanie súčasnej doby, realizmus v spiritualite a žitie Druhého vatikánskeho koncilu v praxi, a tiež to silné zameranie na učenie pápeža i vernosť a poslušnosť predstaveným Cirkvi, akú nachádzam len u mála iných kňazov.

Znakom doby sú aj nové hnutia a komunity, kde sa snažia spoločnú spiritualitu prežívať spolu v jednote kňazi, zasvätené ženy, rodiny i mladí. Tento cenný prvok nachádzam aj v hnutí Nazaret.

Ujo Janko, toto sú veci, ktoré ma na hnutí priťahujú a veľmi mi pomáhajú na ceste k Pánovi. Keďže sa chcem stať užitočným pre Cirkev a dať svoj život k dispozícii pre službu Božiemu kráľovstvu, vidím v tejto spiritualite cestu vhodnú i pre mňa.

Som vďačný Pánovi za to, čo som mohol doteraz spoznať a zažiť a tiež Vám za podanú pomocnú ruku.

Preto Vás láskavo žiadam o prijatie do hnutia Nazaret.

Prosím zároveň Pána Boha na príhovor Panny Márie o viac svetla, aby Vaše i moje rozhodnutie bolo v súlade s Božou vôľou.

V modlitbe s Vami spojený

B. Č.

Naše spoločenstvo zasvätených žien, je organickou súčasťou Hnutia Nazaret, s ktorým máme spoločného zakladateľa, charizmu i duchovnosť, ako aj rovnaké apoštolské ciele.

Ženský sekulárny inštitút Betánia vznikol v roku 1983 na Slovensku, keď 8. decembra prvé členky zložili sľuby do rúk nášho zakladateľa, saleziánskeho kňaza Jána A. Beňa. 22. augusta 1996 ho banskobystrický diecézny biskup Mons. Rudolf Baláž erigoval ako sekulárny inštitút diecézneho práva.

Od 2. februára 2011 podlieha tento inštitút priamo Apoštolskej stolici, i keď naďalej zostávame inštitútom diecézneho práva.

Okrem úsilia prežívať svoju zasvätenú sekulárnosť v prostrediach, v ktorých sa nachádzame, venujeme sa aj svojim špecifickým cieľom:

  • animácii rodín v ich najrôznejších potrebách,
  • animácii mladých, najmä im pomáhame pri objavovaní a formovaní ich povolaní,
  • tvorbe a šíreniu komunikačných prostriedkov pre potreby katechizácie.

V hnutí Nazaret napĺňame tieto naše špecifické ciele v spolupráci so zložkou kňazov a rodín, no hľadáme spôsob, ako ich uskutočňovať aj v ostatných cirkevných i sekulárnych prostrediach, v ktorých sme ako členky sekulárneho inštitútu prítomné.

Charizma zakladateľa nášho inštitútu vychádza z charizmy svätého Jána Bosca, ktorý v starostlivosti o dospievajúcu mládež vyvinul svoju vlastnú pedagogickú metódu, nazývanú preventívny systém. Charizma zakladateľa posúva túto prevenciu vo výchove človeka na počiatok jeho existencie, ba ešte ďaleko pred ňu, keď sa zameriava na formáciu rodičov ako prvých zodpovedných za výchovu svojich detí.

Naše úsilie o kresťanstvo a ľudskosť môžu naznačiť aj tieto príhody:


Dovolenka s Božím milosrdenstvom

V tomto Svätom roku Božieho milosrdenstva som sa rozhodla stráviť dovolenku tak, že každý deň som navštívila kostol so svätou bránou na rôznych miestach a urobila si výlet do okolitej prírody.

Počas svetových dní mládeže v Poľsku v sobotu, keď mal Svätý Otec František slúžiť sv. omšu vo svätyni milosrdenstva v Krakove, som si urobila plán navštíviť v tom čase svätyňu Božieho milosrdenstva v Smižanoch a potom ísť do Slovenského raja. Pán Boh mi pomáhal a potvrdzoval udalosťami správnosť môjho rozhodnutia. Mala som vhodné autobusové spojenie, aby som sa na ten čas dostala do kostola, ktorý bol práve otvorený, ale len preto, lebo ho upratovali, ako mi vysvetlil rehoľník, s ktorým som sa stretla pri vchode. Nemohla som tam byť dlhšie, lebo upratovanie sa skončilo a kostol bolo treba zatvoriť. Preto som sa vybrala do raja – Slovenského, ale Pán Boh mal iný plán. Po východe z kostola som si všimla, že pri bráne rehoľného domu dvaja rómski chlapci stláčajú zvončeky a nikto im neotvára. Keď ma zbadali, zamierili ku mne s vysvetlením, že potrebujú pomoc, preto hľadajú niektorého z rehoľníkov. Z rozhovoru s nimi som zistila, že sú bratia, žijú v detskom domove a teraz sú na prázdninách u tety v osade. Mladší z nich je chorý a nemajú peniaze na pohotovosť a lieky. Zistila som, že neklamú a chlapec lieky naozaj potrebuje, preto som ich zaviedla k rehoľníkovi v kostole. Odpoveď bola, že peniaze nedávajú, lebo majú zlé skúsenosti. Prejavila som ochotu, že by som chlapcom pomohla, ale nedám im peniaze do ruky. Pretože som Smižany nepoznala, zisťovala som, kde je pohotovosť. Rehoľník mi poradil, ktorým smerom nájdem lekáreň, keď im chcem pomôcť. Pochopila som slová Pána Ježiša: „Vy im dajte jesť.“ Preto sme sa vybrali do lekárne, kde nám dali lieky. Ochotný starý pán lekárnik nám dal pohár vody a chorý mohol hneď lieky užiť.

Cestou starší brat vyjadril vďačnosť s otázkou, ako sa mi odmenia za moju službu. Prosila som ich, aby sa za mňa pomodlili. Odpoveď bola rýchla, chlapec povedal, že sa vie modliť a v detskom domove aj miništruje a hneď sa aj pomodlil Otče náš. Vyjadril svoje vnútro, aký je Pán Ježiš dobrý a ako im pomáha práve teraz v tejto konkrétnej situácii. No to bol len začiatok mojej služby, ktorou som sa snažila prejaviť milosrdenstvo blížnemu „napadnutému bacilmi a ozbíjanému o zdravie“. Okrem choroby boli chlapci aj hladní. V neďalekom obchode som im kúpila chlieb a rozlúčili sme sa. Chlapci išli do osady a ja do Slovenského raja, do ktorého som sa dostala až po skutku milosrdenstva.

Touto udalosťou mi Pán Boh potvrdil, že do nebeského raja sa dostanem najľahšie po vykonaní skutkov milosrdenstva počas pozemského života.

Bol bežný pracovný deň. Vonku nebolo moc príjemne, preto knižnica priťahovala podstatne viac čitateľov. Pri pulte sa mi začal tvoriť rad. Snažila som sa kombinovať a riešiť niektoré podobné otázky naraz, aby sa mi počet „stepujúcich“ študentov nerozrastal. Podľa možností to celkom šlo.

Do toho sa ozval prenikavý hlas podráždeného študenta sediaceho pri počítači za mojím pultom: „Prosím vás!“

Spočiatku som nereagovala, mysliac si, že si asi nevšimol, koľko mám práce. No nebolo to tak. Opäť sa ozvalo: „Prosím váás!“

V tú chvíľu by som najradšej urobila všetko naraz – upozornila ho na dodržiavanie ticha, zaradila ho do radu čakajúcich…

Obrátila som sa k nemu a povedala mu, že doobsluhujem a prídem za ním. Keď som prišla k jeho počítaču, vnímala som, že je rozhodený. Technika fungovala inak, než si myslel. Cítila som, že iným spôsobom to nepôjde, iba mu to ukázať. Na kritiku a komentáre som mu povedala, že keď nás ešte párkrát navštívi, bude to iste bez problémov.

Potrebné materiály si vytlačil a odchádzal. Pozdravila som ho a pokračovala v práci.

O chvíľu prišiel za mnou študent, čo sedel vedľa dotyčného a hovorí:

„Nechápem, ako môžu také indivíduá študovať na vysokej škole. Celé som to sledoval a obdivujem, ako ste to dokázali riešiť a reagovať.“

Ja ďakujem Pánovi, keď si po príchode do práce uvedomím, že ma sem On posiela a ja s radosťou prijímam všetkých a všetko, čo ma čaká. Sama zažívam, že i mňa samotnú to mení.

Lucka

Dve v jednej lavici

Bola som na svätej omši vo veľkom katedrálnom chráme. V poslednej lavici okrem mňa sedela jedna rehoľná sestra. Žiaľ, v našich kostoloch sa počas sv. omše bežne prechádzajú deti bez rodičov. A tak som zaregistrovala aj ja, ako si bočnou uličkou popri laviciach smelo vykračuje asi štvor-päťročný chlapček. Akoby mal pred sebou nejaký cieľ. Pomyslela som si, ak vyjde z kostola, bude to riskantné - môže ho niekto uniesť alebo ho zrazí auto. Keď už prešiel popri poslednej lavici, obzerala som sa za ním, čo urobí. A zrejme s takými istými obavami sa obzerala aj pani, ktorá sedela hneď pri uličke, niekoľko lavíc predo mnou. Obzerali sme sa teda už dve a bolo nám jasné, o čo nám obom ide. Stalo sa, čo sme predpokladali. Chlapček už dočiahol na kľučku, siahol po nej a začal otvárať dvere. Pozrel sa naším smerom, a tak som mu ráznym pohybom ruky ukázala, že má zostať na mieste a zakývala som mu, aby sa vrátil. Našťastie poslúchol. Vedela som, že keď pôjde späť popri panej, tá ho zastaví, porozpráva sa s ním a usmerní ho. Aj sa tak stalo. Obe sme si vydýchli a pokračovali v sledovaní sv. omše.

Keď som sa pozrela na rehoľnú sestru vedľa mňa, nezdalo sa, že by bola prežívala niečo z tejto "malej drámy". A vtedy som si uvedomila, aký je rozdiel medzi poslaním rehoľníčky a sekulárne zasvätenej.

Jej čnosťou bolo, že sa nedala ničím vyrušiť. Aj ja sa mám sústredene modliť, ale mojím poslaním je pritom aj živo vnímať, čo sa deje okolo mňa, a podľa potreby hneď zasiahnuť. Lebo toto všetko sa ma bytostne týka. Som so svete, aby som "zvnútra" registrovala jeho radosti a starosti, dobro a zlo, potreby a riziká, a v spolupráci s ostatnými, čo sú vo svete, zasahovala pre jeho dobro.

Dieťa ako dar

Pracujem ako zdravotná sestra. Istá pani prišla do našej ambulancie na kontrolu po pôrode. Prv, než otehotnela, prekonala rakovinu lymfatických uzlín. Všetci ju strašili, aké bude jej dieťa, keď si ho ponechá. Keď o tom vtedy rozprávala, dal sa z jej slov vycítiť strach. Ja som len podotkla, že predsa každé dieťa je dar. Teraz, keď sa už narodilo, šťastná mamička mi povedala, že tieto slová ju aj manžela povzbudzovali počas celého tehotenstva. Dieťa je naozaj dar.

"Náhoda?"

Keď som sa neskoro večer vrátila zo stretnutia, zistila som, že mám takmer prázdnu nádrž. "Ráno budem musieť natankovať." Rozprávala som to večer doma a spolubývajúca sestra ma ubezpečila, že pumpa vo vedľajšej dedine je po rekonštrukcii otvorená nonstop.

Skoro ráno som sa teda vybrala natankovať do blízkej dediny. Pristavila som auto ku stojanu. Vládlo tu ticho a prítmie, ale zdalo sa mi, že vnútri budovy nejaké svetlo svieti. Povedala som si: "Veď vyskúšam, či bude fungovať stojan..." Fungoval. Naplnila som si plnú nádrž a išla som zaplatiť. No budova bola predsa len zamknutá. Nikde nikoho. Bezradne som chodila v nádeji, že sa niekto objaví. Čo urobím? To sa mi ešte nestalo, natankovať si plnú nádrž zadarmo. Z kabelky som vylovila kúsok papiera a napísala som: Prepáčte, natankovala som a nemám kde zaplatiť. Pripísala som značku auta a telefón pre prípad... Veď dnes je všetko pod kamerami. Naštartovala som a odišla, obzerajúc sa, či za mnou nefrčia policajti...

Nikto sa mi celý deň neozval, ani telefónny kontakt na benzínku sa mi nepodarilo zistiť. Po práci som sa zastavila zaplatiť. Pán pumpár niekoľkokrát zopakoval: "Zlatá pani, že ste prišli... zlatá pani..." Povedal, že nevie, ako sa to mohlo stať, ale všetky stojany boli zablokované, len ten, z ktorého som brala, bol odblokovaný. Povedala som mu: "No, asi som ten benzín už potrebovala."

Prostriedky, ktorými si členovia tohto hnutia zabezpečujú svoju hmotnú existenciu sa nelíšia od tých, ktoré používajú všetci statoční ľudia. Snažia sa však byť pritom príkladom v zachovávaní štyroch základných čností.

Za prvoradý zdroj týchto materiálnych prostriedkov pokladajú svoju dennú prácu, v mnohých prípadoch manuálnu, na ktorú prezieravo privykajú aj svoje deti.

Získané materiálne prostriedky, ktoré prevyšujú ich skutočnú potrebu, posúvajú chudobnejším bratom a sestrám buď priamo alebo cez ruky tých, ktorí ich duchovne vedú.

Často si tieto hmotné dary poskytujú formou služieb, napríklad pri úprave bývaní, v prípade choroby alebo aj inej naliehavej potreby.

V tejto oblasti teda nič mimoriadneho.


No keď ide o zabezpečovanie osobnej duchovnej existencie, tam hnutie Nazaret užíva niektoré osobitné prostriedky.

Prvým z nich je polhodinové ranné rozjímanie nad Božím slovom z pripravených a Cirkvou schválených predlôh.

Toto je zo svojej povahy individuálne. Je to ich ranná modlitby, ale v určitom zmysle aj ich denná katechéza.

Druhou osobitosťou v oblasti duchovných prostriedkov je večerné hodnotenie dňa, ktoré je podstatne kratšie a je zo svojej povahy spoločné. Začína sa krátkym spätným pohľadom na prežitý deň a pokračuje, ak treba, vzájomným uzmierením členov pokrvnej alebo duchovnej rodiny podľa výzvy apoštola Pavla:"Nech slnko nezapadá nad vašim hnevom" (Ef 4, 26). Konči sa krátkou ďakovnou, ale i prosebnou modlitbou.

Rodičia priberajú na večerné hodnotenie aj svoje odrastajúce deti. Pred tými je už totiž zbytočné skrývať niektoré svoje chyby. Omnoho užitočnejšie je vyznať ich a potom ukázať aj snahu zbaviť sa ich.

Za veľmi dôležitý prostriedok na dosahovanie stále užšej jednoty s Kristom, a v dôsledku toho aj na dosahovanie stálej užšej vzájomnej jednoty, sa v tomto hnutí pokladá spoločenstvo.

Týmto slovom sa označuje skupina troch alebo štyroch manželstiev alebo rovnaký počet slobodných jedincov.

Uskutočňuje sa dvojtýždennými stretnutiami, pri ktorých nemá chýbať uvažovanie nad Božím slovom, vzájomné poreferovanie o radostiach a strastiach v rodine, v práci i v blízkom okolí s patričnými pripomienkami alebo povzbudeniami zúčastnených a záverečná modlitba toho člena, v ktorého dome sa spoločenstvo zišlo.

Na takomto stretnutí manželov sa občas zúčastňuje aj daktorá zo zasvätených dievčat. Prichádza ako rovnocenný člen ich spoločenstva, aby im priniesla správy z Hnutia, z miestnej a všeobecnej Cirkvi i zo sveta, a ak treba, aj inak poslúžila.

Za nutný prostriedok pri dosahovaní výchovných a sebavýchovných cieľov sa v tomto hnutí pokladá duchovné vedenie.

Kvôli tomuto osvedčenému prostriedku v duchovnom snažení sa členovia v mesačnej pravidelnosti stretajú s kňazom tohto hnutia, ktorého si po modlitbách a uvažovaní vybrali za duchovného vodcu, aby sa mu zdôverovali so svojimi úspechmi i neúspechmi v snažení o svoju kresťanskú dokonalosť a dostávali potrebné usmernenia alebo povzbudenia.

V takýchto príležitostiach referujú podľa schémy, ktorú toto hnutie zdedilo po veľkom učiteľovi duchovného života, po svätom Františkovi Saleskom a po jeho vernom žiakovi svätom Jánovi Boscovi.

Meno Nazaret pripomína členom tohto hnutia čnosti svätej Nazaretskej rodiny a zároveň ich aj informuje, kde predovšetkým hľadať pomoc pri ich nadobúdaní.

Osobitným spôsobom ich toto pomenovanie upozorňuje na Boží poriadok, podľa ktorého bola Panna Mária bytostne omnoho vyššie ako jej ženích Jozef a syn Ježiš nekonečne viac ako obidvaja jeho rodičia, pričom sa Mária riadila Jozefovými pokynmi a Ježiš bol podľa tohto poriadku podriadený obidvom.

Okrem toho biblický Nazaret vnuká členom rovnomenného hnutia aj ten jedine správny pohľad na ich deti. Z pohľadu Nazareta je totiž každé ich dieťa vo svojom vzniku i vývine spoločným dielom Boha i človeka.

Meno Nazaret je pre manželov aj vážnou výzvou uťahovať sa kvôli kresťanskej výchove svojho potomstva z rušných miest do tichších vidieckych prostredí. Dnes je už totiž v našich mestách príliš veľa Herodesov a im podobných Archelaov, ktorí číhajú na telesný, ale ešte viac na duchovný život detí.

A konečne je meno Nazaret pre rodičov tohto hnutia aj ukážkou toho,ako treba podľa príkladu Jozefa a Márie s bolesťou hľadať a s radosťou nachádzať dieťa, ak sa im daktoré i napriek ich všestrannej starostlivosti predsa len stratí.

Keď sa manželia z hnutia Nazaret vo svojom rodinnom živote a vo svojej výchovnej praxi opierajú o príklad Svätej rodiny, berú súčasne do úvahy aj listy Apoštolov Petra a Pavla a všetky príslušné dokumenty cirkevnej náuky.

Osobitne si pripamätúvajú encykliku pápeža Leva XIII. Arcanum divinae sapientiae, encykliku Casti connubii Pia XI., dva audienčné prejavy Pia XII. zo septembra 1941, encykliku Humane vitae od Pavla VI., exhortáciu Familiaris consortio od svätého pápeža Jána Pavla II. a exhortaciu Amoris laetitia od pápeža Františka a ochotní sú radšej sa "mýliť" s rybárom Petrom ako "mať pravdu" s profesormi na Sorbone (Chevrot: Apoštol Peter).

vyjadrilo hnutia Nazaret v Koncepcii, v krátkom súhrne svojich názorov a skúseností z pastorácie rodín, ktorý sa objavil aj na stole tajomníka prvej celocirkevnej synody o rodine.

Podľa tejto Koncepcie "Členovia hnutia Nazaret priznávajú všetkým skupinám veriacich ich cestu a chcú s každou z nich utvárať tú jednotu, ktorá vyplýva z posväcovania sa Kristovou pravdou." (str. 8)

Tešia sa každej zdravej iniciatíve na poli budovania a upevňovania Božieho kráľovstva.

Sú si vedomí, že posudzovať, schvaľovať alebo zamietať tú alebo onú apoštolskú iniciatívu je vecou príslušnej cirkevnej autority. Preto nenapádajú iné apoštolské zložky ani hovoreným, ani písaným slovom. Dbajú tiež, aby nezovšeobecňovali prípadné chyby k nim patriacich jednotlivcov, pričom si, pravdaže, vrelo prajú, aby sa tak nerobilo ani voči nim.

Nazareta ako cirkevného hnutia boli dvojaké: priame i nepriame.


Prvé z nich sa už spomenulo na začiatku v súvise s nedostatkom kňazov, ktorí by boli ochotní i schopní realizovať pápežovo prianie ohľadom pastorácie rodín, vyjadrené vo Familiaris consortio. Toto uznanie bolo nepriamo vyjadrené pozitívnou odpoveďou Ríma na zakladateľovu iniciatívu vychovávať v hnutí aj diecéznych kňazov mimo seminára tak, ako to robil predtým, vzhľadom na mimoriadne okolnosti, vo svojej reholi.

Jediný seminár, ktorý povolil komunistický režim Cirkvi na Slovensku, mal totiž pri prijímaní študentov teológie stanovený numerus clausus, v dôsledku čoho pribúdalo po niekoľko rokov na Slovensku iba pätnásť nových kňazov, pričom ich úmrtiami, ale aj inak, ubúdalo ročne okolo sedemdesiat.

Dalo sa teda podľa výpočnu trnavského kanonika Karola Jarábka predpokladať, že v určitom časovom bode nebude tu teoreticky ani jeden.

Rím túto iniciatívu kňazov z hnutia pochválil a dal zakladateľovi (vzhľadom na mimoriadne okolnosti) okrem ústneho dovolenia aj usmernenie, ako postupovať ohľadom štúdia a kňazských vysviacok ašpirantov.

Túto žiadosť hnutia a pozitívnu odpoveď Ríma sprostredkoval hnutiu poľský biskup Mons. Wacław Skomorucha a profesor teológie Zbigniew Zalewski.

Druhé uznanie Nazaret prišlo o desať rokov neskôr zo Štátneho sekretariátu vo Vatikáne.

Arcibiskup Mons. Francesco Colasuonno, ako zmocnenec pre mimoriadne záležitosti, žiadal totiž od zakladateľa písomnú i ústnu informáciu o povahe i stave Hnutia.

Keď sa zakladateľ podľa jeho pokynu o pár dní dostavil so súhlasom svojho generálneho predstaveného v sprievode dvoch členov saleziánskej hlavnej rady na Kongregáciu pre inštitúty zasväteného života, vypočul si niekoľko usmernení, medzi ktorými bolo aj toto prianie:

"To, čo predstavujete spolu s kňazmi, slobodnými dievčatami a manželmi vo vašej vlasti, treba pokladať za dar Svätého Ducha, ktorý nie je darom len pre vás. Je ním pre celú Cirkev.
My vám chceme pomôcť ochrániť ho pred nebezpečenstvami zvonka i zvnútra.
Napíšte stanovy, ktoré by predstavovali spôsob vašej práce i vášho života a dajte to svojmu biskupovi. On nám to pošle. My to preskúmame a po prípadných úpravách odporučíme, aby vec vyhlásil za cirkevne schválenú."

Krátko po návšteve zakladateľa na Kongregácii pre inštitúty zasväteného a potom aj na Pápežskej rade pre rodinu došlo k tretiemu uznaniu hnutia Nazaret.

Vyjadril ho banskobistrický diecézny biskup Mons. Rudolf Baláž, v ktorého diecéze hnutie vzniklo, tým, že 15. 5. 1990 poslal na Kongregáciu pre inštitúty zasväteného života dekrét pod číslom 880/1990, ktorým ustanovil kňazskú zložku hnutia za kňazské združenie podľa KKP, kánon 312 §3 a vyjadril pevnú nádej, "že sa po rozhodnutiach ktoré prináležia Svätej Stolici, stane na slávu Božiu a na osoh duší kňazským sekulárnym inštitútom".

Banskobystrický diecézny biskup udelil potom podobné tituly aj ďalším dvom zložkám tohto hnutia. Jeden skupine dievčat dekrétom pod číslom 1299/92 a druhý skupine manželov pod číslom 2141/92

O rok neskôr dostala podobné potvrdenie aj skupina pridružených k ženskému sekulárnemu inštitútu Betánia, ktorý 22. augusta 1996 erigoval podľa kán. 579 ten istý biskup na základe súhlasu Kongregácie pre inštitúty zasväteného života.

Ďalšie uznania hnutia Nazaret prišli potom od viacerých domácich i zahraničných biskupov formou litterae testimoniales.

Osobitnú zmienku si zaslúži to priame uznanie Nazareta, ktorého sa mu dostalo pozvaním na I. svetový kongres cirkevných hnutí 27. - 29. mája 1998 v Ríme. Po jeho skončení bolo toto dielo predstavené na námestí svätého Petra ako cirkevné hnutie. Ako také bolo publikované aj v úradnom vatikánskom denníku L'Osservatore Romano (Speiale N. 122) a po krátkom čase aj v knihe španielskeho autora Fidela Gonzáleza Fernándeza pod titulom "Cirkevné hnutia od apoštolských čias podnes" (Milano, BUR 2000). Slovenský preklad vydala Rímskokatolícka cirkev Farnosť Krušovce ISBN 978-80-972240-4-2

A tiež pozvanie na II. svetový kongres cirkevných hnutí a nových spoločenstiev, ktorý sa konal 31. mája - 2. júna 2006 v Rocca di Papa. A na námestí svätého Petra pokračoval 3. júna turíčnou vigíliou so svätým otcom Benediktom XVI. Moderátori oznámili, že sa tam zišlo vyše sto cirkevných hnutí a nových spoločenstiev. Z nich menovite spomenuli 23. Najprv tie najvýznamnejšie a najpočetnejšie, potom i menšie. Ako trináste v poradí vyhlásili aj naše hnutie týmito slovami: "Hnutie Svetlo a Život a Hnutie Nazaret spolu s ďalšími nám osobitným spôsobom sprítomňujú krajiny strednej a východnej Európy".

Zakladateľ hnutia Nazaret mohol zaujať rezervované miesto medzi ostatnými zakladateľmi v blízkosti Svätého Otca.

Napriek mnohým a vážnym ťažkostiam sa charizma Nazareta neprestáva šíriť.

Ciele, ktoré toto hnutie sleduje od začiatku (zdravé rodiny - úprimné kňazské spoločenstvá a pôsobivé komunikačné prostriedky) nadobúdajú dnes svoju aktuálnosť nielen tu vo vlasti, ale aj inde.

Kvôli tejto ich aktuálnosti možno dnes stretnúť kňazov, dievčatá alebo manželov z tohto hnutia aj mimo Slovenska. Zatiaľ v Poľsku, na Ukrajine, v Čechách.

V ukrajinskej diecéze v Podolskom Kamienci pracovali kňazi a dievčatá pri zriaďovaní rímskokatolíckeho seminára, aby tak pomohli tamojšiemu biskupovi odstraňovať tragický nedostatok kňazov, z ktorých len štyria z celkového počtu dvesto zomreli v minulom režime prirodzenou smrťou.

Popri starosti o seminár hľadajú medzi mládežou a vo viacdetných rodinách, s ktorými sa im podarilo zblížiť, domorodé duchovné povolania.


Náprava chýb z minulosti

„Kde sú ľudia, tam sú aj chyby.“ Túto pravdu si uvedomujú aj členovia Hnutia, zvlášť počas svojho už viac ako 70 ročného trvania, v priebehu ktorého Hnutie prechádzalo rôznymi spoločenskými aj cirkevnými okolnosťami, vplyvmi a vývojmi. Pri všetkej dobrej snahe a úmysloch výsledky neboli vždy len pozitívne, a niekedy z prílišnej horlivosti, dochádzalo aj k nedorozumeniam, napätiam, rozchodom a zraneniam.

Zakladateľ Hnutia, don Ján A. Beňo SDB, vo svojom testamente odpúšťal tým, ktorí jemu ublížili a napísal: „Tým, ktorým som nejako, či vedome alebo nevedome, ublížil zlým príkladom alebo zlým slovom, prosím, aby aj oni odpustili mne, a prosím, aby si spomínali na mňa pred Pánom Bohom, pred ktorého raz všetci prídeme...“

My sa môžeme k týmto slovám len pripojiť a tam, kde ešte nebolo možné vysloviť za všetky chyby ľútosť a prosbu o odpustenie osobne, chceme to urobiť aj verejne.

PRETO SA HNUTIE OSPRAVEDLŇUJE ZA CHYBY A NESPRÁVNE PRAKTIKY NIEKTORÝCH SVOJICH ČLENOV, ČO SPÔSOBILO BOLESŤ, ŠKODU A ZRANENIE TÝCH, KTORÍ BUĎ Z HNUTIA ODIŠLI, ALEBO TRPNE ZNÁŠALI TAKÉTO MYLNÉ ALEBO CHYBNÉ INTERPRETÁCIE NIEKTORÝCH ZÁSAD A PRINCÍPOV HNUTIA.

Formačný program