Ján Augustín Beňo

  • Charizma je dar Svätého Ducha, ktorý spočinie, na kom chce, ale tak, aby sa prostredníctvom obdarovaného stal znova darom a odovzdal sa tam, kde ho Cirkev potrebuje.


Keď sa v roku 1991 redaktor časopisu Krajanský pozdrav salezián Vojtech Zeman spýtal vtedy už sedemdesiatročného kňaza Jána Augustína Beňu, ktorý ovplyvňoval a viedol početnejšiu skupinu veriacich laikov, “aké máte plány do budúcnosti?”, jeho odpoveď znela:

Čím prv a čím dôkladnejšie spoznať, aké plány má s nami v danej situácii Boh.

Môžeme povedať, že pohotovosť a vytrvalosť v hľadaní Božej vôle a jej zodpovedné a neúnavné uskutočňovanie, to boli hlavné charakteristiky pohnutého, a pritom požehnaného života tohto saleziánskeho kňaza, zakladateľa hnutia Nazaret.



Narodil sa 12. októbra 1921 v Prestavlkoch.

V tom čase to bola dedinka s malým počtom domov, sústredených okolo kostola. Nachádza sa v Žiarskej kotline na strednom Slovensku, obklopená pohoriami Vtáčnik, Kremnické a Štiavnické vrchy. Patrila do benediktínskeho opátstva so sídlom v Hronskom Svätom Beňadiku. O zriadení tamojšieho kláštora hovorí jeho zakladacia listina z roku 1075. Benediktíni, ako vieme, podľa svojho hesla “ora et labora” učili aj ľud, ktorý spravovali, modliť sa a pracovať. V týchto vlastnostiach, a osobitne v pracovitosti, Prestavlčania naozaj vynikali. Spomína sa, že pri prácach na majeroch v Dolnej zemi ich majitelia dávali do prvých radov, aby ostatných potiahli.

Rod Beňovcov patrí v Prestavlkoch k trom najstarším a je jedným z najpočetnejších. Záznamy o ňom sa nachádzajú v prvých matrikách farnosti Trubín. Najstarším zapísaným “praotcom” don Beňu je Juraj Beňo, ktorého syn Ján, sobášený v roku 1768, mal desať detí. Don Ján A. Beňo patril do rodovej línie Beňovcov niekoľkonásobne: jeho matka, ba i jej matka, boli totiž takisto rodené Beňové.

Otec Ladislav bol človek veselej, živej a ráznej povahy, vtipný, pracovitý a odvážny. Hovoria o ňom, že bol aj veľmi mocný. Keď na dvore zhodil ťažké dubové koly, ktoré nosil z hory, nielenže zem zadunela, ale aj pokrývky na hrncoch v kuchyni podskočili.
Napriek svojej sangvinickej povahe bol citlivý na tie najdôležitejšie hodnoty v živote rodiny. Keď k nemu, ako k vysťahovalcovi za prácou v Argentíne, prišli reči, že za jeho manželkou chodí miestny učiteľ, neuveril im, ale šiel si to overiť. Kvôli istote o vzájomnej manželskej vernosti, ktorá bola pre neho svätá, neváhal podniknúť ďalekú i finančne náročnú cestu z Ameriky. A keď sa presvedčil, že to naozaj boli len reči, neľutoval, čo vynaložil a s radosťou sa vrátil späť k svojej práci.

Matka Veronika bola zasa pokojná, rozvážna, múdra, dôsledná v práci i v poriadku, pritom rodinná i veselá, všímavá v službe, i keď slabšieho zdravia. Bola to len jednoduchá dedinská žena, ale vedela sa pohotovo zorientovať v ľuďoch i v situáciách. Mala pritom hlboko vpísanú, opravdivú nábožnosť.
Ak vzniklo niekedy medzi rodičmi menšie napätie, ktoré navonok prejavil viac otec, matka zobrala deti bokom. Keď to zakrátko otca prešlo, snažil sa všetko urovnať rodinnou veselosťou. Niekedy i tak, že svoju Veroniku zobral do tanca a párkrát sa s ňou pokrútil po kuchyni. Deti sa tešili, že mraky zašli a zasa zasvietilo slnko.

Janko sa narodil ako tretí zo šiestich súrodencov. Matka mala vtedy dvadsaťtri a otec dvadsaťsedem rokov. Tých prvých dvoch ani nepoznal – zomreli ako deti. On sám v dvanástich rokoch prešiel zdravotnou krízou, ktorú však šťastne prekonal. Pripisovali ju práve určitej pokrvnej blízkosti rodičov.
Z trojice mladších súrodencov si dvoch Pán Boh k sebe povolal takisto v detskom veku. Nažive zostal len najmladší brat Jozef, ktorý so svojou rodinou zostal v Prestavlkoch. Braček Ferko zomieral v Jankovej prítomnosti. Teda už ako malý chlapec sa don Beňo na vlastné oči stretol so smrťou a možno aj toto v budúcnosti ovplyvnilo jeho zodpovednosť za spásu vlastnej duše i tých druhých.

Rodičia boli chudobní. Otec celý život pracoval ako robotník a doma mali políčko, kra-vu a drobné domáce zvieratá. Všetci bývali v jednej izbe. Ba, keď boli v zime tuhé mrazy, zohrievalo sa pri nich aj teliatko, sliepky a iní malí obyvatelia ich dvora.

Keď otec odišiel za prácou do Argentíny (z ktorej sa, mimochodom, vrátil chudobnejší, ako tam išiel – matka mu musela zo Slovenska poslať peniaze na spiatočnú cestu), Janko bol doma najstarší z detí. Pomáhal mame na poli i v celom malom hospodárstve a na pa-sienky povyše dediny chodil pásavať kravu. Ako dvanásťročný musel dokázať zabiť teľa, alebo aby zarobil pre domácnosť nejakú korunku, spolu s chlapmi sťahovať z lesov drevo. Pre tieto práce bol veľakrát nútený vynechať školu. A tak sa stalo, že musel opakovať ročník. Ale vtedy sa to nebralo tragicky. I tak chodil naďalej medzi svojich spolužiakov, lebo v dedine bola najprv jednotriedka, neskôr boli žiaci rozdelení do dvoch tried.

Rovesníci si spomínajú, že Janko bol skromný, nenápadný chlapec dobrého srdca, skôr vážny a utiahnutý. Málo hovoril, ale keď niečo povedal, mal to premyslené. To však neznamenalo, že nemal zmysel aj pre chlapčenské huncútstva. Napríklad pre takéto: Dedina mala nočného strážnika “ujčoka” Madáčika. Jeho úlohou bolo odtrúbiť večierku, čo bolo zároveň dôkazom, že nespí, ale stráži. Doma mal hodiny, na ktorých pre svoju slepotu zisťoval čas len tak, že ohmatal ručičky. Nuž a tieto jeho hodiny chlapcov (medzi nimi aj Janka) veľmi lákali a lákala ich aj myšlienka popliesť ujčoka Madáčika. Raz večer mu nebadane vkĺzli do domu a posunuli ručičky dopredu. Keď ujčok išiel ako obvykle skontrolovať hodiny, bolo mu síce trochu divné, ako ten čas letí, ale odtrúbil o hodinu skôr.
Nevieme, aký trest stihol malých previnilcov, keď veci vyšli najavo, ale je isté, že si zapamätali, že sa nepatrí nahnevať starších ani kvôli žartu.

Mládež na dedine hrávala divadlo a aj menší k nemu prispievali. Janko mal od detstva dar niečo usporiadane povedať. A tak mával po predstavení príhovor.
Pán Boh ho obdaril aj hudobným nadaním. Už od prvej triedy mal husličky, na ktoré sa učil hrať a vedel po dedine potešiť druhých aj hrou na malej harmonike.

O náboženskú výchovu malého Janka sa okrem rodičov staralo celé prostredie, ktoré bolo zbožné. Osobitnú úlohu tu zohrávala starká Zuzka, ktorá bývala u nich v dome v zadnej izbičke. Keď ráno bola matka na poli alebo pri statku, starká chystala raňajky a dozerala na Jankovu rannú modlitbu. Tá bola zároveň opakovaním častí katechizmu – bolo treba vymenovať prikázania, sviatosti, hlavné pravdy a všeličo iné. Keď sa raz stalo, že Janko, už hladný, otočil hlavu smerom k jedlu, ktoré starká pripravovala, dostal vechťom po ústach aj s takýmto slovným sprievodom: “Čo sa obzeráš ako vlk?! Rátaj za mnou!” A tak nasledovalo vyratúvanie dvanástich kmeňov Izraela, ktoré si Janko odvtedy navždy zapamätal.
Ale že jeho náboženská výchova nebola len odriekaním modlitieb, o tom svedčí aj jedna príhoda z detstva. Keď mala Anička Kukučková, dievčatko z Prestavĺk, päť rokov, zomrela jej matka. Deväťročný Janko ju išiel spolu so svojou mamou potešiť a povedal jej: “Neboj sa, Anička, Pán Boh sa o teba postará.” Vidno, že Janko už od malička nasával úprimnú, opravdivú vieru svojho okolia, a najmä matky.

O tom, ako sa dorastajúci Janko dostal k povolaniu, hovorí sám don Beňo takto: “Ako chlapec som vedel len to, že doma nemám zostať. Keď v škole po prvýkrát zisťovali, čím chceme byť, napísal som, že horárom. Ten v dedine niečo znamenal. Mal flintu a báli sa ho tí, čo chodili kradnúť drevo. Neskôr som si obľúbil nášho pána učiteľa Suchánka, ktorý bol dobrým veriacim človekom. Tak som nabudúce pri takejto otázke napísal, že chcem byť učiteľom. Božím riadením sa mi neskôr v živote splnilo jedno i druhé. No vtedy som na nejaké štúdiá nemohol pomýšľať, lebo pre nutné práce v našom malom hospodárstve som opakoval ročník a ľudovú školu som skončil v šiestej triede. Keď som mal štrnásť rokov, bol vo mne akýsi nepokoj. Stále jasnejšie som cítil, že chcem preč z domu. Nato prišiel domov Laco Gáfrik, ktorý bol u verbistov v Nitre. Šli sme spolu na prechádzku a Laco rozprával o tom, kde je, tak plasticky a oduševnene, že som si povedal, keď on môže takto byť, prečo by som aj ja nemohol. Tak ma to zobralo, že som hneď šiel k tete, ktorá mala z Francúzska listové obálky (vtedy to bola vzácnosť) a napísal som do Nitry, či by ma neprijali. Pomyslel som si, že tam aspoň budem mať nejakých známych. Pritom som nevedel, čím chcem byť. Keď misionári, tak misionári.
Lenže z Nitry mi odpísali, že ma nemôžu prijať pre nedostatok miesta a poradili mi, aby som sa hlásil u nejakej inej rehole. Bol som sklamaný.
A ani doma to nebolo jednoduché. Otec nechcel počuť o takejto mojej budúcnosti. Hovoril: ,Janko, kúpime si voly a budeme gazdovať. Ja nechcem mať v dome žiadneho pána.’ No napokon privolil. Už sa nepamätám, ako sa mi dostala do rúk zadná strana časopisu Saleziánske zvesti, kde bolo napísané: ,Mladíci, ktorí cítite v sebe povolanie, hláste sa u saleziánov na tých a tých adresách...’ Ešte v ten deň som napísal do Šaštína. Odpovedali mi, aby som 3. mája prišiel na skúšky do Hronského Sv. Beňadika. Bolo to v roku 1935.”

Na toto obdobie spomína don Beňova o trochu mladšia rovesníčka Anička, neskôr rehoľná sestra Mária, takto: “Často sme sa s Jankom stretli pri pasení kráv. Využívali sme čas a pripravovali sme sa na prijímacie skúšky. Obaja sme chceli ísť do rehole. Opakovali sme si rôzne predmety: matematiku, slovenčinu... Janko vždy rozmýšľal, ako dobre využiť čas, aby z toho bol osoh aj pre budúcnosť. Bol jednoduchý a praktický.”

A don Beňo pokračuje: “V deň skúšok bola vo Sv. Beňadiku púť a my sme tam šli večer predtým s mamou pešo. Z Prestavĺk to bolo tridsaťpäť kilometrov. Ďalšiu noc sme zasa išli nazad pešo. Po sv. spovedi, sv. omši a procesii začali sa skúšky. Kvôli nim prišiel zo Šaštína pán direktor don Sersen. Keď ma vyskúšal z predmetov, buchol ma po chrbte. (Bol som statnejšej, vypracovanej postavy, lebo som od malička ťažšie fyzicky pracoval.) Začal ma naháňať okolo stola, ale ja som sa nedal – skúšal som takticky utekať raz na jednu, raz na druhú stranu. Potom ma pán direktor znovu riadne buchol po pleci a povedal: ,Takýchto by sme viac potrebovali.’ A bol som prijatý medzi saleziánskych ašpirantov do Šaštína.
Keď som prišiel do tohto ústavu a zložil som sa, poslali ma na dvor. Videl som tam behať chlapcov. Nikoho som nepoznal a nevedel som, čo mám robiť, tak som len v kútiku postával. Tu prišiel za mnou don Evinic a povedal: ,Čo stojíš? Prečo sa nehráš? Už aj!´ To ma posmelilo a hneď som sa pomiešal medzi ostatných chlapcov.

Potom sa začalo moje gymnaziálne štúdium. Naša škola bola súkromná, preto výročné skúšky zo všetkých predmetov sme skladali na františkánskom gymnáziu v Malackách – to bolo najbližšie. Lenže táto rehoľa nemala toľko povolaní ako saleziáni, preto nechávali mnohých našich spolužiakov prepadnúť (v mojom ročníku z tridsiatich sedemnástich), a potom im ponúkli štúdium na ich gymnáziu, kde z nich boli často vynikajúci žiaci. Tak sa stalo, že som hneď v prvej triede prepadol aj ja a musel som sa vrátiť domov. Náš pán direktor don Sersen sa však nevzdával a hľadal iné možnosti. Napísal mi, že môžem robiť prijímacie skúšky v Kláštore pod Znievom. Ak sa na to cítim, tak hneď do tretieho ročníka. Otec však bol veľmi proti. Hovoril: ,Vidíš, ja som ti vravel... Ešte budem mať hanbu, aj škodu. Nikam nepôjdeš!’ A takto to išlo každý deň. Stačilo, že sa na mňa pozrel a ja som zaliezol do kúta. Tam som dumal a modlil sa... Mal som vtedy pätnásť rokov. Keď ma mama videla takého smutného, povzbudzovala ma: ,Neboj sa, Janko, pôjdeš, pôjdeš...”

Matkine slová sa napokon stali skutočnosťou. A treba dodať aj to, že keď otec ako štyridsaťštyriročný pre silný zápal ľadvín ležal na smrteľnej posteli, povedal: “Tak som rád, že tam mám toho chlapca...”

Janko sa teda vrátil do Šaštína a šťastlivo mal za sebou prvé vážne ohrozenie svojho povolania. Pokračoval v štúdiu na gymnáziu iba s tým rozdielom, že výročné skúšky si konal v Kláštore pod Znievom.

Týchto prvých päť rokov, ktoré strávil ako chovanec v Šaštíne pri Panne Márii Sedem-bolestnej, bolo poznačených aj budovaním si pravej úcty k Tej, ktorá je patrónkou všetkých povolaní. Don Beňo si spomína, že modlitbou ruženca si v mladosti niekoľko rokov riešil otázku čistoty a povolania, ktoré považoval za nezaslúžený dar. Medzi pätnástym a sedemnástych rokom sa ho modlil denne celý – všetky tri časti. V šaštínskom chráme v bočnej chodbe mal “svoju” sochu Panny Márie, ku ktorej kládol na zrolovanom papieri svoje predsavzatia. Aj takýmto spôsobom si chcel vyprosovať jej pomoc a ochranu.

Prišlo však ďalšie úskalie jeho povolania. V roku 1940, pred skončením piateho ročníka gymnázia, mal byť znovu prepustený, pretože rodičia za neho nemohli platiť celú sumu a tiež preto, že jeden z profesorov na neho nespravodlivo žaloval. Na túto situáciu si don Beňo spomína takto: “Pán direktor si nás zavolal dvoch – istého Jula Holečku a mňa a povedal nám, že nás prepúšťa, lebo neplatíme. Holečka pokýval plecami a išiel domov. Ja som sa rozplakal. Začal som vyberať z peňaženky všetky peniaze, aj drobné a klásť ich v riaditeľni na stôl. Aj vrecká som prevracal, aj omrvinky povytriasal. Neplakal som ani pri otcovej ani pri matkinej smrti, ale v takýchto prípadoch, keď išlo o povolanie, vedel som sa dojať, bolo mi to veľmi ľúto. Tak si myslím, že Pán Boh mi dal nezaslúženú, a zároveň akúsi nedefinovateľnú lásku k povolaniu. Veľmi som za niečím chcel ísť, aj keď som dlho nemal istotu, kam presne ma Pán Boh vedie.
Keď to všetko don Sersen videl, akosi sa nado mnou zmiloval a povedal: ,No, dobre, choď... Môžeš zostať.”

O niekoľko mesiacov po tejto epizóde nastúpil don Beňo v novom školskom roku (1940 – 41) do noviciátu v Hronskom Sv. Beňadiku. Počas neho sa adepti na rehoľný život mali uistiť, aký má s nimi Pán Boh plán a predstavení zasa zistiť, či je nádej, že novici budú mať na budúcu prácu podľa saleziánskej charizmy potrebné vlastnosti. Zvlášť bolo treba odskúšať u nich prispôsobivosť, pokoru, odpútanosť, ale aj pracovitosť a schopnosť pribrať sa do akýchkoľvek robôt.

Z tohto roku si spomínal na dve formačné situácie. Raz mal za úlohu pozametať kláštornú chodbu. Pravda, takúto prácu, najmä v noviciáte, treba urobiť precízne. A on ju tak aj urobil, lebo vo všetkom bol dôkladný. Lenže objavil sa pán asistent a “nenápadne” mu po zametenej časti porozsýpal piliny. Za tým nasledovalo pokarhanie za nedbalú prácu. Ak by sa “motúz” (tak volali saleziáni svojich novicov) v podobnej situácii vzbúril, mohlo sa stať, že by už v noviciáte nepokračoval. Janko však pokojne pozametal chodbu znova. Zaiste nielen preto, že tento ťah svojho asistenta popredu postrehol.

Na ďalší podobný moment si spomína, keď išli s novicmajstrom don Babiakom na prechádzku do prírody. Janko mal na hlave pekný klobúk, ktorý mu mama kúpila za ťažko nasporené peniaze. Nuž a na tej prechádzke sa pánu magistrovi zapáčili fialky, že si z nich vezmú aj s koreňmi a zasadia v kláštornej záhradke. Vytrhol ich, ale nebolo ich v čom odniesť. Poobzeral sa po chlapcoch a povedal: “Beňo, ty máš taký klobúk, daj, v ňom to odnesieme”. Jankovi nebolo všetko jedno, keď sa mal vzdať takéhoto, pre neho veľmi vzácneho, daru. Povedal si však, že poslušnosť je viac...

Inokedy mu zasa pán magister povedal: “Beňo, ty si taký vážny, mal si sa radšej hlásiť k jezuitom.” A tak dostal za úlohu každý deň pri škrabaní zemiakov povedať jeden vtip. Bol práve začiatok júna – mesiaca Božského Srdca Ježišovho, keď svojmu spoločníkovi pri práci dal takúto hádanku: Vieš, čo je najsladšie na svete? Odpoveď znela: blcha, lebo ľudia si oblizujú prsty ešte prv, než ju chytia. Na druhý deň mali hodinu s pánom katechétom, ktorý ich chcel uviesť do pobožností nového mesiaca a zhodou okolností položil chlapcom tú istú otázku: Viete, čo je najsladšie na svete? Nato sa prihlásil Jankov spoločník pri škrabaní zemiakov a povedal: “Ja viem! Blcha.” “Sadni si, ty lalo sprostý! Najsladšie je Božské Srdce Ježišovo!” Janko sa vzadu krčil v lavici, veď nechtiac túto situáciu zavinil práve on.

Prítomnosť v saleziánskom noviciáte – to teda neboli len skúšky, ale aj dni naplnené radosťou, štúdiom, prácou, pestovaním rodinnosti, ktorá sa potom odrážala na správaní adeptov tohto typu rehoľného života.

Don Masný, ktorý bol s don Beňom vo vzdialenom príbuzenstve, spomína: “Keď som spolu s otcom ako mladý chlapec prišiel do Hronského Sv. Beňadika, aby som sa prihlásil na štúdium k saleziánom, na prvý dojem na mňa všetko pôsobilo stiesnene: kláštorné múry boli pochmúrne a keď z kaplnky vyšlo asi dvadsať nakrátko ostrihaných mužov s vážnymi tvárami (mali vtedy duchovné cvičenia), najradšej by som bol zutekal. Vtom však spomedzi nich jeden vystúpil, prišiel k nám a otcovi povedal: ,Vitaj, švagor!’ Bol to Janko Beňo. Táto jeho srdečnosť sa vo mne zakódovala ako nezabudnuteľný zážitok. Potom som sa už nebál ísť medzi saleziánov.”

Po skončení noviciátu a po prvých dočasných sľuboch v roku 1941 don Beňo nastúpil do tzv. pedagogického študentátu v Trnave. Tam ako šiestak pokračoval v štúdiu posledných troch ročníkov gymnázia, kde však mali zároveň v učebnom pláne zaradenú jednu hodinu filozofie a jednu hodinu pedagogiky denne a boli už považovaní za klerikov. Keď po troch rokoch zmaturovali, mali tak už absolvované štúdium filozofie a pedagogiky.

Na začiatky, ktoré don Beňo strávil v Trnave, si jeho starší spolubrat don Ernest Macák spomína takto: “Už ako šiestak gymnazista (mal vtedy 20 rokov) napísal svoju prvú brožúru Štyri kolesá, podľa ktorej sa dalo zistiť, že má spisovateľský talent.” V tomto dielku sa hovorí o čistote srdca, o častom a dobrom sv. prijímaní, o láske k Božej Matke a o láske k matke Cirkvi ako o základoch, pomocou ktorých sa možno v duchovnom živote hýbať dopredu. S akou láskou k mladým písal don Beňo už vtedy toto dielko, svedčia slová, ktoré sú v ňom obsiahnuté: “Drahý priateľu, aj ty sa musíš k svojmu cieľu pohybovať na štyroch kolesách. A pamätaj, ak na svojej životnej ceste stratíš čo len jedno z nich, veru, domov sa nedostaneš, neprídeš do vlasti, do neba.”

Po maturite a absolvovaní filozofie a pedagogiky nasledovala u saleziánov trojročná pedagogická prax. Len čo don Beňo v roku 1944 v Kláštore pod Znievom zmaturoval (a to s vyznamenaním), vrátil sa do Šaštína, tentokrát ako asistent saleziánskych ašpirantov, ktorí boli pred noviciátom. Mal na starosti asi šesťdesiat 12 – 14 ročných chlapcov, ktorým sa staral o priebeh celého ich mimoškolského času (na dvore, pri prácach i záľubách, ba mal dozor aj v spálni, kým všetci nezaspali). Okrem toho v nižších ročníkoch vyučoval dvadsaťštyri hodín týždenne, najmä dejepis, zemepis a spoločenskú výchovu. Jeden z jeho zverencov (don A. Masný) si zo šaštínskych čias na neho spomína takto: “Kedykoľvek prišiel medzi nás, bol usmiaty a optimista, voči druhým vždy srdečný.”

Iný zasa dosvedčuje: “Don Beňo využíval každú voľnú chvíľu na štúdium. Prekladal z francúzštiny Caelestie, veľmi dobre spracovanú dogmatiku od autora Lahittona. Don Beňo bol človek, ktorý mal rád Cirkev. Nevenoval čas žiadnym osobným záľubám, ale každý okamih využíval pre dobro Božieho kráľovstva. Bolo vidno, že sa chce dobre pripraviť na svoje budúce pôsobenie.” (Ing. J. Remenec)

Tento rok bol poznačený aj priamym kontaktom s hrôzami druhej svetovej vojny. V apríli 1945 Šaštínom prechádzal front. Keďže ustupujúci Nemci ešte stále brali so sebou ľudí na práce do Nemecka, predstavení šaštínskeho gymnázia sa rozhodli poslať chlapcov domov. Všetkých, okrem tých, čo pochádzali zo stredného Pohronia, lebo v tých miestach bola zničená železničná trať a žiadna iná doprava nefungovala. Preto sa niekoľkí chlapci – a spolu s nimi aj don Beňo – skrývali v sene u sedliaka Planku v neďalekej obci Štefanov. Keď bol letecký poplach, mohli zájsť do jamy, ktorú mali na takéto prípady Plankovci vykopanú vo dvore. Šťastlivo prečkali odchod Nemcov a bolo treba ešte prežiť prechod ruských vojakov. Domácim pomáhali, ako sa dalo – aj ukrývať ženy z ich domácnosti. Don Beňo bol v civilnom oblečení. Mal na sebe kabát po nejakom železničiarovi, ktorý sa mu mohol stať osudným. Keď ho zbadal ruský vojak, myslel si, že je to nemecká uniforma a chcel ho odstreliť. Don Beňo tento okamih prežíval ako svoj posledný a odovzdal sa do Božích rúk. Pán Boh ho takto od mladosti pripravoval na mnohé podobné situácie, do ktorých sa v živote ešte viackrát dostal. Keď už vojak na neho mieril, Božím riadením prišiel k nemu veliteľ a povedal mu: “Čo to robíš?!” Domnelého Nemca tak v poslednej chvíli zachránil pred guľkou. A ešte raz mal prísť o život, keď na voz, ktorý tlačil, padol granát. Pán ho však aj v tomto prípade ochránil.
Po prechode frontu tí z chlapcov, čo tam zostali, museli byť k dispozícii na odstraňovanie rôznych následkov bojov, napríklad pochovávať mŕtvych vojakov, likvidovať ranené kone a zakopávať ich. Hrozný pohľad bol na jedných i na druhých.

Takto sa teda končil prvý ročník don Beňovej pedagogickej praxe v Šaštíne. Keďže sa tu medzi chovancami veľmi dobre osvedčil, na ďalšie dva roky ho predstavení poslali ku klerikom do Trnavy.

Z obdobia týchto dvoch rokov máme o ňom nasledujúce svedectvo: “Don Beňo už ako asistent pôsobil veľmi dôstojne a mal veľkú obľubu a vážnosť, aj keď ešte nebol kňazom. Nielen preto, že bol statnej, impozantnej postavy. Bola to jeho prirodzená autorita, pre ktorú sme ho všetci spontánne poslúchali. On nemusel chlapcov napomínať pre zlé správanie alebo nedbalé štúdium. Veľkú úctu mal aj vzhľadom na svoje vedomosti. Popri starostlivosti o nás vždy si našiel čas aj na štúdium. Bol veľmi usilovný. Učil sa preto, aby to natrvalo vedel a mohol to v živote použiť. Z každej knihy si robil výpisky, a to vzorným paličkovým písmom. Študoval aj ťažké diela, z ktorých čerpal správny pohľad a stal sa vynikajúcim mysliteľom. Aj ťažké veci vedel potom veľmi dobre interpretovať. Keď rozprával, nezastavoval sa v reči, ale plynulo a v súvisoch vyjadroval hlboké myšlienky.
Dokázal ľudí nadchnúť aj preto, že vždy vybadal, čo v kom je, aké má vlastnosti a talenty, a pomáhal mu ich rozvíjať.
A pracovitosť? Tej sme sa mohli od neho všetci učiť. Ani chvíľu nezaháľal. Nedá sa povedať, že by niektoré veci nebol robil rád. Bolo vidno, že žije pre Pána Boha a všetko koná na Božiu slávu. A aj preto sa vždy dalo na neho spoľahnúť.
Ako človek bol veľmi dobrý. Všetci sme ho mali úprimne radi.
Zdokonaľoval sa vo všetkom, čo mu mohlo pomôcť stať sa raz ozajstným duchovným otcom, kňazom, ktorý bude vedieť podávať druhým evanjelium v prijateľnej forme.
Aj rôzne záujmové činnosti robil na Božiu slávu. Zo športov mal rád volejbal – hral ho dobre, vynikajúco smečoval.
Založil aj orchester, ktorý veľmi dobre dirigoval. Aj tu sa ukázala jeho precízna práca a sebadisciplína, s akou všetko bral do rúk. Hrali sme dosť ťažké veci, napr. predohru Egmont od Beethovena, skladby od Straussa a iných klasických autorov.
Aj tu mal Janko autoritu. Čo povedal, nemusel dvakrát opakovať, poslúchli sme ho hneď. Nie preto, že by nás k niečomu dotláčal. Takého sme ho nepoznali. Povedal, ako by sme čo mohli urobiť, ale keď mal niekto lepší nápad, prijal ho. Nikdy nič nevnucoval nasilu.
Všade sa nájdu ľudia, ktorí neznesú protirečenie, ale don Beňo taký nebol.
Dokázal druhých nadchnúť pre prácu na Božom kráľovstve. Vedel ťahať i priťahovať. Jednoducho, od Janka Beňu sa nedalo odísť, aby ste sa k nemu nevrátili” (Don Zoltán Schmidt).

Ten orchester, zostavený najprv z rôznych pozbieraných nástrojov, vznikol v Šaštíne a mal svoju históriu. Don Beňove hudobné vlohy ešte počas noviciátu profesionálne rozvíjal pán M. Hudec, učiteľ zo Psiar, ktorý mu dával hodiny na husle. V Šaštíne začal don Beňo chlapcov dávať dokopy v roku 1944, keď ešte bola vojna. V budove pri kláštore boli vtedy ubytovaní nemeckí vojaci. Istý plukovník ich videl, ako sa usilujú hrať a veľmi sa mu to páčilo. Rozhodol sa pre veľké gesto: kúpil im kompletnú kapelu pre asi tridsaťčlenný orchester. S veľkou chuťou cvičili ďalej. Keď sa potom orchester spolu s dirigentom premiestnil do Trnavy, hrali už klasiku (porov. svedectvo Z. S.). Neskôr mali aj dychovku, kde don Beňo sám hrával najmä na heligón, ale aj na iné nástroje.

Keď v Trnave čakali vizitáciu predstaveného z Turína (hlavného katechétu don Tironeho), orchester poctivo cvičil, aby mu pekne zahrali. Bolo po obede a chlapci spustili. Skončili prvý kus a don Tirone povedal: “L’armonia degli strumenti è bella, sì, sì... Ma quella dei cuori è di più. Dove sono i ragazzi?” (Harmónia nástrojov je krásna. Áno. Ale harmónia sŕdc je krajšia. Kde sú chlapci?) A tak koncert skončil. Všetci sa zdvihli a išli na dvor medzi svojich oratoriánov. Don Tirone patril k tým starším bratom, ktorí ešte poznali don Bosca a takýmto jemným gestom upozornil na to, o čo má saleziánovi v prvom rade ísť.

V študentáte v Trnave sa vtedy stretlo viac chlapcov s rôznymi umeleckými talentami. V hudbe vynikal najmä Čambál a Kmotorka, s literárnym nadaním to bol Bokor, Ďurica, Haško. Títo traja ešte v Šaštíne začali vydávať časopis Zvony. V Trnave si spolu s don Beňom a ďalšími založili literárny krúžok “Bernolák”, kde prednášali svoje básne, čítali úvahy a niekedy aj búrlivo diskutovali. Don Beňo zastával myšlienku, že umenie nemôže byť natoľko autonómne, aby neslúžilo vyššiemu cieľu. Pomocou neho sa má pravda podávať v krásnej, príťažlivej forme, aby sa tak dosahovalo dobro. A preto literatúra z pera tých, čo poznajú Pána, má byť zároveň akousi katechézou, ohlasovaním, alebo, ako hovorí spisovateľ Jonáš Záborský, má “zvelebiť čnosť a zoškliviť hriech.”
Sám ako dvadsaťštyriročný napísal životopis dnes už blahoslaveného Augusta Czartoryského, na osude ktorého prežíval možno i svoj vlastný zápas o povolanie. Bol mu vzorom pokornej vytrvalosti, s akou išiel za cieľom cez všetku nepriazeň okolia (nesúhlas otca, dlhotrvajúce odmietanie aj zo strany samého don Bosca). Možno práve pre túto podobnosť napísal spomínanú knižku tak presvedčivo i precítene.

Saleziánsky teologický študentát mal v tom čase svoje sídlo vo Sv. Kríži nad Hronom. Don Beňo doň nastúpil v septembri roku 1947. Kým na gymnáziu mal rád dejepis, zemepis a biológiu, na teológii boli jeho najobľúbenejšími predmetmi dogmatika, morálka a Sväté písmo.

I tu bol don Beňo činný aj popri štúdiu. Viedol mariánsku družinu Immaculata, ktorej cieľom bolo prehlbovať sa v duchovnom živote. Don Beňo na stretnutiach naniesol tému povolania. Išlo mu o to, aby všetci pochopili záväznosť ísť po tej životnej ceste, ktorú každému určil Boh. Sv. Augustín totiž hovorí tomu, kto sa usiluje o nábožnosť, ale nie v povolaní, ktoré má od Boha, že “dobre beží, ale mimo cesty”, čím si vážne ohrozuje svoju spásu. Podobne učil svojich synov aj zakladateľ saleziánov don Bosco.
Táto téma vyvolala v teologickom študentáte búrlivú diskusiu. Značná časť bohoslovcov sa prikláňala k názoru, že v tejto veci má človek úplnú slobodu. Bol to náznak liberalizmu a hľadania si ľahšej cesty, čo v blízkej budúcnosti, keď vernosť v povolaní bola vystavená veľkým a rafinovaným útokom sveta, prinieslo v niektorých prípadoch aj svoje neblahé ovocie.
Lenže pán direktor don Valábek chcel mať v dome poriadok a po jednom večernom slovku si stal na stoličku a zakázal akékoľvek diskusie na túto tému.

Stala sa však zaujímavá vec. Z Turína prišli “Atti del Rettor Maggiore” (Aktá hlavného predstaveného), v ktorých don Ricaldone prehlasuje, že sa veľmi hanbí za všetkých, ktorí v otázke povolania popierajú mienku don Bosca a hlásajú iné teórie. Problém sa osobitným spôsobom týkal profesora na saleziánskej univerzite v Turíne don Panzarasu. Po tomto prehlásení ho hlavný prestavený zbavil profesúry.
Hoci k diskutovanej téme prišlo usmernenie z najvyššieho miesta, v študentáte vo Sv. Kríži sa to z pochopiteľných dôvodov nemohlo zverejniť.

Láska k povolaniu, ktorú dostal don Beňo ako dar od Pána, mala onedlho podstúpiť ozajstnú skúšku, tretiu v poradí. I keď už mal večné sľuby, raz si ho zavolal don Sersen a povedal mu: “Ty sa stále rýpeš v tom oratóriu... Budete písať test z morálky. Aj keď mi budeš vedieť na jednotku, aj tak ťa nechám prepadnúť.” Prekvapený don Beňo nevedel, čo sa deje. V najbližších dňoch sa v pedagogickej rade hlasovalo a výsledok – don Beňo mal byť z teológie prepustený. Keď prišiel do ústavu provinciál don Bokor – raz za štvrť roka mali totiž s ním bohoslovci osobné rozhovory – zistil, že to, čo don Beňovi predstavení vytýkajú (oratórium), robí z poslušnosti a študijné predmety zvládol na jednotky. Dal si zavolať pána direktora a po rozhovore s ním klerik Beňo na teológii zostal. Po tejto udalosti sa mu nevdojak vynorila v pamäti epizóda z detstva, keď ho na dedine z ničoho nič obstúpili chlapci a zbili ho. Pochopil, že Pán ho od malička priúčal prijímať aj nezaslúžené údery. A tých bolo potom v živote ešte veľa.
Don Sersenovi bolo neskôr ľúto, že sa takto zachoval k svojmu zverencovi a našiel si aj určitú formu ospravedlnenia: bohoslovca Beňu poprosil, či by mu požičal svoje výpisky z duchovnej literatúry, aby sa mohol pripraviť, keď mal ísť niekde kázať.

Treba spomenúť, že aj počas svojho teologického štúdia don Beňo písal. Z diela Memorie biografiche od dona Lemoynea vyberal jednotlivé don Boscove myšlienky a tvoril k nim svoje krátke úvahy a aplikácie. Poznáme ich pod názvom Ozveny otcových slov, a to v písanej podobe i na audiozázname.


Keď sa raz don Beňu bratia kňazi pýtali, aké mal počas svojej rehoľnej formácie a teologického štúdia medzi predstavenými a profesormi vzory, od ktorých sa učil rôznym čnostiam, odpovedal, že svojím spôsobom mu bol príkladom každý. Osobitne spomenul niekoľkých:

“Najprv to bol don Hlubík, človek, ktorý sa nevedel rozčúliť. Raz mu don Mešťánek vyhnal z ústavu oratoriánov, ktorých on mal veľmi rád. Ba povedal mu, že ich sem viac nepustí, že na nich nakričal a zavrel za nimi dvere. A don Hlubík nato: ,No, no, no, ja by som to tak nespravil.’ To bolo všetko. Dokázal sa ovládať a do krajnosti sa zodierať. Slúžil sv. omšu, aj keď mal už nohy tak choré, že ho museli pritom držať. Žil v tichosti, nestaval sa do popredia. Na svojom stole mal kameň, žabicu ako päsť. Priniesol si ju z prieskumu stavebnej parcely na Miletičovej ulici v Bratislave. Miestni výrastkovia tam mali medzi kríkmi svoj raj na výtržnosti a keď zrazu videli vo svojom rajóne prechádzať sa dvoch kňazov, cítili, že im ho niekto chce vziať. A tak don Hlubík dostal tým kameňom do chrbta. Nenahneval sa, ale svojmu spoločníkovi povedal: ,Don Šimončič, to je dobrý začiatok, ja si to vezmem na pamiatku.’ A mal to ako ťažidlo na stole až do konca.

Potom to bol nebojácny, podnikavý a nadovšetko zásadový don František Sersen, ktorý patril k tým bratom, čo priviedli saleziánov na Slovensko. Bol to nekompromisný človek, možno niekedy voči iným tvrdý, ale ďakujem mu za veľa, aj za nepríjemnosti, ktoré mi spôsobil, keď ma mali prepustiť z teológie. Mal ma rád a ja som mal rád jeho. Spomínam si na jeho večerné slovká – viete, bol to človek, ktorý mal čo povedať. On všetko viedol a vedel tomu dať ducha. Počínal si húževnato a vytrvalo. Pochádzal z rodiny, ktorá oplývala duchovnými povolaniami. Na pohrebe jeho matky sa spomedzi detí a vnúčat zúčastnilo štyridsať kňazov a rehoľných sestier.

Pán magister don Babiak bol príkladom rodinnosti, ale aj požadovačnosti a pedagogického umenia pri výchove novicov. Priťahoval svojou jednoduchosťou, jasnosťou a dobrým srdcom.
Vážil som si aj podnikavého a z lásky k Cirkvi a Spoločnosti riskujúceho don Ernesta Macáka. Keď neskôr brali z Podolínca na “preškolenie” najmladších spolubratov na Priehradu mládeže, hlboko prežíval tento zásah, namierený na likvidáciu Spoločnosti. Ich osudy a budúcnosť – aby sa totiž nestratili a zostali verní svojmu povolaniu – mu natoľko ležali na srdci, že z tábora v Podolínci utiekol, cestoval za nimi, aby ich zorientoval a poslúžil sviatosťami. Nato sa znovu vrátil do tábora.

A potom tu bol don Taliga. Prišiel z Talianska, kde vyštudoval teológiu. Predstavení ho neradi púšťali, ale nakoniec ho poslali, lebo sme nemali dosť profesorov. Povedali, že keď im ho vrátime, dajú nám za neho troch. Bol kapacita, dvojnásobný doktor, ale pritom ne-nápadný a pracovitý. Napríklad rád rúbal drevo a kňazom v ústave vo Sv. Kríži ho nosil až medzi dvere, aby mali pripravené na kúrenie. V parku kopal rigoly, odstraňoval korene stromov – čo bolo treba. Kde sa dalo, cestoval na bicykli. Mal aj veľký zmysel pre humor. Pre mňa mal osobitné pochopenie. Vedel, o čo mi ide a pomáhal mi. Keď som vo Sv. Kríži písal Ozveny otcových slov, cez druhú prestávku mi dával kľúč od svojej izby, aby som tam mohol použiť literatúru z jeho bohatej knižnice. Cez vojnu mal aj hrdinské činy. Keď sa z hôr od Rybníka strieľalo smerom na Kozárovce a Psiare, ľudia utekali do polí, mnohí boli ranení a nebolo žiadnej pomoci. Don Taliga ich zbieral a na vozíčku vozil do nemocnice v Zlatých Moravciach, čím sa sám vystavoval riziku. Bol to obdivuhodný človek.”

Pokojnú prípravu saleziánskych bohoslovcov na kňazstvo vo Sv. Kríži už začiatkom roka 1950 narúšali správy o internovaní cirkevných predstaviteľov, ako aj význačnejších rehoľných predstavených. Ústav vo Sv. Kríži bol od 15. marca poštátnený, a tak saleziáni mohli byť z neho kedykoľvek vykázaní. Čakalo sa, čo bude. V noci z 13. na 14. apríla všetkých členov mužských reholí, a teda aj saleziánov zo Sv. Kríža, vzali do sústreďovacích kláštorov.

Keď don Beňu v tú noc autobus unášal do neznáma, cítil v tých chvíľach v duši úplné prázdno. Spytoval si svedomie, či je to snáď ľahostajnosť voči povolaniu. Veď všetky doterajšie predstavy, sny a plány sa zrútili. No keď zbadal v sebe odhodlanú vôľu brániť si život so všetkým, čo už v ňom dosiahol a čo v ňom ešte čakal, upokojil sa.

Nasledovalo desať dní spoločného pobytu všetkých saleziánov v Šaštíne, štyri mesiace v sústreďovacom tábore mužských rehôl v Podolínci a štyridsať mesiacov v pracovnotechnických práporoch (PTP) na rôznych miestach republiky.

Celé toto obdobie bolo poznačené veľkou neistotou, čo bude ďalej. Neistotou väzňa, ktorý nevie, či sa dožije zajtrajšieho dňa a tobôž neistotou rehoľníka, ktorý si vôbec nevie do budúcnosti predstaviť spôsob spĺňania svojho povolania. Keď jeden zo spolubratov na politickom školení v PTP – iste v mene všetkých – položil prednášateľovi otázku: ,Dokedy tu budeme?’, dostal odpoveď, že dotiaľ, kým nezanechajú zmýšľanie Cirkvi. A táto neistota každým novým zásahom prenasledovateľov vzrastala. Niektorí napriek všetkému neprestali dúfať v to, čo si veľmi priali – že totiž všemohúci Pán nedopustí, aby niekto zničil jeho dielo a bratia sa vrátia k predchádzajúcemu spôsobu života. Iní už neverili nikomu a ničomu a pomaly vnútorne i navonok opúšťali svoje povolanie. Jedni zo znechutenia a bezmocnosti, že tu sa nič nedá robiť, iní zo strachu pred životom plným ťažkostí, iných jednoducho zlákal svet ponúkanou ilúziou o príjemnom živote mimo rehole. Z niektorých sa pod vplyvom strachu i lákavých prísľubov stali aj donášači.

Boli tu však i bratia, ktorí takisto prežívali neistotu ohľadom prítomnosti i budúcnosti, ale verili, že ak Boh toto všetko dopúšťa, má s tým svoj presný plán, do ktorého aj ich kvôli niečomu zasadil. A práve v situácii, ktorú všetci považujú len za zlo, za nešťastie, za niečo, čo sa snáď i Pánu Bohu vymklo z rúk, veria, že tam, kde práve sú, tam je ich miesto a nemajú snívať o iných podmienkach a iných okolnostiach; že Všemohúci a dobrý Pán ich chce mať práve tu ako svojich aktívnych spolupracovníkov. Výrazným predstaviteľom takto zmýšľajúcich mladých rehoľníkov bol práve don Beňo. Svedkovia hovoria, že pre túto svoju vieru bol nositeľom optimizmu. Samozrejme, aj on prežíval, ako všetci ostatní, neistotu, často obavy a úzkosti. Keď však svojím osobitným darom prezieravosti možno skôr než iní odhalil zámery a taktiku nepriateľa, a keď videl, ako sa mu v mnohých prípadoch pri jeho bratoch darí, pud sebazáchovy kresťana, to Božie nezmarstvo mu kázalo čosi robiť.
Ešte v Podolínci, a potom neskôr v táboroch PTP, patril k tým spolubratom, ktorí napriek zákazu a postihom pokračovali v štúdiu teológie vo viere, že sa raz stanú kňazmi.

V roku 1948 vtedajší pápež Pius XII., vedený Svätým Duchom, dal do tých čias pre územie bývalého Československa osobitné dovolenia. Biskupi, i tí noví, so súhlasom Ríma tajne vysvätení, mohli tajne svätiť kňazov a kňazi mohli tajne vysluhovať sviatosti. Táto skutočnosť bola známa aj v preškolovacích a trestaneckých táboroch a dodávala nádej.

Don Beňo využil prvú príležitosť ku kňazskej vysviacke, aká sa mu naskytla. Sám na to spomína takto: “Jezuita otec Peter Dubovský, s ktorým som počas PTP robil v Strašiciach na stavbe, mi jedného dňa povedal: ,Janko, vieš, netreba vešať hlavu, veď sú možnosti, ako sa stať kňazom.’ Pre mňa to bol veľký okamih. O takomto niečom sme už snívali, ale náš pán inšpektor don Bokor to zo začiatku dovolil len diakonom. Teraz však bol nezvestný a jeho zástupca don Valábek bol ochotný dať dimisóriá všetkým. Na vysviacku sme mali ísť spolu s Mirkom Kyselom, stačilo si cez Vianoce vybaviť dovolenku. Bol s tým problém. Predsa som sa však dostal z kasární, hoci až po sviatkoch a len na dvojdňovú priepustku. Spolubrat Janko Mikes mohol odísť v predstihu a vybaviť u don Valábka spomínaný do4klad, potrebný k vysviacke. S Mirkom sme cestovali do Rožňavy. Tam nás v nemocnici, v byte sestričiek, privítal otec biskup Róbert Pobožný. Bol už internovaný, ale na určitý čas mohol opustiť svoju rezidenciu. Dnu sme sa dostali na heslo: Charitas Christi urget nos. Potom nám v nemocničnej kaplnke udelil najprv subdiakonát, diakonát a napokon presbyterát. Bolo to na sviatok Zjavenia Pána, 6. januára 1951. Otec biskup vedel, čo tým riskuje, ale jeho láska k Cirkvi bola silnejšia, ako strach. Keď sa s nami lúčil, povedal: ,Robte, nás aj tak chytia... Ale pokiaľ môžeme, robme, koľko vládzeme’. Pre tieto postoje si ho vysoko vážim; on sa netriasol, i keď vedel, čo ho čaká. Ďalší k nemu na vysviacku už nemohli prísť – o mesiac ho zatkli a uväznili.”

Don Beňo sa teda dostal ku kňazskej vysviacke o rok a pol skôr, ako by tomu bolo za normálnych okolností. Aj to bolo nemalé gesto a znak od Pána Boha, že si praje jeho kňazskú službu aj v týchto nových podmienkach, i keď si to vyžadovalo maximálnu pripravenosť na čokoľvek a veľkú odvahu bojovať s vonkajším nepriateľom, ktorý chcel Cirkev a vieru v Boha totálne zlikvidovať, ale aj s tým vnútorným, ktorý sa mohol kedykoľvek v človeku usadiť ako neochota ďalej znášať kríž a podstupovať riziká.

Keď sa don Beňo vrátil do PTP ako kňaz, zmizli u neho posledné zvyšky neistoty ohľadom svojho povolania a zmizla aj neistota vzhľadom na spôsob jeho uskutočňovania.

Popri namáhavej práci v PTP ďalej študoval a povzbudzoval bratov, aby sa neznechucovali a ani v nových okolnostiach neopúšťali to, čo bolo vnútorným obsahom ich rehoľného života. Pripomínal preto sebe i druhým, že pri vysviacke mali pod albou vojenskú košeľu, znak, že svet potrebuje ich kňazstvo, ale aj ich ochotu bojovať. A pripomínal si aj symboliku svojej primičnej svätej omše, ktorú slúžil u istého Oldřicha Hrona v Strašiciach v jeho krajčírskej dielni.

Veľkou výzvou mu bol výrok pápeža Pia XII., ktorý v tom čase povedal: “Nemôže byť ospravedlnený, kto v prítomnej chvíli všeobecného útoku proti Bohu zostane stáť so založenými rukami, sklonenou hlavou a trasúcimi sa kolenami...”

Don Beňo sa preto vo svojom úsilí o budovanie Božieho kráľovstva neobmedzoval len na priestor kasární, ale v prostrediach, do ktorých im počas vychádzok z PTP umožnili vstupovať, nadväzoval prvé apoštolské kontakty, hodnotil situáciu a zmýšľanie ľudí, zasiahnuté strachom a dezorientovanosťou. Uvedomoval si, že kresťanské pravdy treba najmä mladým podávať novým spôsobom – tak, aby v skratke poučili a účinne povzbudili. Počas PTP začal pre nich pripravovať prvé témy na zamyslenie a neskôr knihu rozjímaní nad základmi kresťanskej náuky pod názvom Boh a ja (dnes Deň čo deň), ktorá neprestala byť aktuálna ani po štyridsiatich rokoch. Spočíva na nej osobitné Božie požehnanie možno i preto, že ju tvoril s Božou pomocou s láskou k mladým, v ktorej sa zjavne črtajú jej dva pavlovské znaky: vynaliezavosť a ochota všetko pretrpieť.

Politických školiteľov v PTP zaujímalo, kto im kazí výchovnú prácu medzi mladými rehoľníkmi. Práve na toto boli dobrí donášači, ktorých si spomedzi nich získali. Tak sa don Beňo po čase stal nebezpečným a ako takého ho potom takmer každý mesiac prekladali na iné miesto po celej republike, najmä po Čechách. Prekazili mu tým síce kontakty a vplyv, ktorý na nejakom mieste začal uplatňovať, ale na druhej strane mu umožnili cvičiť sa v pružnosti, prispôsobivosti, na nič sa nenaväzovať, spoznávať nové prostredia, a najmä nových ľudí; ako sám hovorí: “...ľudí vytrvalých i nestálych vo svojom svetonázore”, poznávať ich potreby, uvažovať, ako na ne reagovať teraz i potom, keď sa, ak Pán Boh dá, otvoria širšie možnosti.

Prišiel Silvester 1953 a s ním rozchod rehoľných bohoslovcov z kasární do civilného života. Mnohí boli naradostení. Ale bol to len prvý dojem, radostný pocit, že sú na slobode. V skutočnosti nepriateľ takto rozbil posledné zvyšky ich spoločného života, ktorý mohli viesť i v pétépáckych kasárňach podľa hesla: kde sú dvaja – traja rehoľníci pospolu, tam je rehoľa.

Don Beňo sa vrátil do rodných Prestavĺk k matke, ktorá už bola vdovou. Podľa platných zákonov sa mal hneď zamestnať, aby nebol “príživník”. Prácu si našiel v Stavoindustrii vo Zvolene, kde ho s jeho kádrovým profilom mohli, samozrejme, zaradiť len ako pomocného robotníka. V meste, v ktorom zostal aj bývať, zakrátko nadviazal kontakty s mladými a začal sa im systematicky venovať. Okrem toho mu teraz pripadla úloha vyhľadať mladších spolubratov a viesť ich formáciu. Ešte počas pobytu v PTP v roku 1951 mu totiž osobnou poštou doručili pohľadnicu od zástupcu predstaveného don Valábka so zaobaleným, ale predsa dosť jasným poverením starať sa o nich. Usiloval sa podržať ich, povzbudzovať a orientovať, kým boli spolu v tých istých kasárňach, alebo aspoň v dosažiteľnej blízkosti. Teraz, po návrate z PTP, boli roztrúsení po celom Slovensku. Ale vďaka jeho iniciatíve a vynaliezavosti podarilo sa mu osloviť ich, vytvoriť z nich skupiny a spomedzi mladých saleziánskych kňazov nájsť aj spolupracovníkov, ktorí mu vo formácii pomáhali. Jedných i druhých orientoval a povzbudzoval aj takýmito slovami: “Boh nás vyhodil za kláštorné dvere. Niektorí si myslia, že tak, ako sa vyhadzujú smeti. Aj keď sa nedá povedať, že bolo vo vnútri všetko podľa jeho vôle, mne sa jednako chce veriť, že toto vyhodenie má inú povahu; mne sa zdá, že ide o nové rozposlanie apoštolov...”

Okrem stretnutí dôležitou praktikou, nevyhnutnou v rehoľnej formácii, boli aj duchovné cvičenia, ku ktorým ho svojím príkladom povzbudil najmä jeho spolubrat Ján Mikes. Don Beňo spomína, ako si takýto program robil spolu s ďalšími dvoma rehoľnými bratmi pod stanom. Aby neboli nápadní, niekedy sa aj trikrát do dňa premiestňovali. A máme tu z tých čias aj svedectvo jedného z mladších spolubratov don Schmidta: “Keď mal don Beňo nás klerikov na starosti, chodil za nami a robil nám aj duchovné cvičenia. Pamätám si na ne ako na veľmi radostné stretnutia, na ktorých bolo miesto aj pre rodinnosť, aj pre priliehavé vtipy. Zvlášť si spomínam na exercície O troch márnotratných. Osobitne na mňa zapôsobili. Na nich som si definitívne povedal: áno, zostanem rehoľníkom, zložím večné sľuby.”

Okrem starostlivosti o tých, ktorí už boli nejakým putom zaradení do Saleziánskej spoločnosti, odhodlal sa don Beňo aj na čin, ktorý by iste neobstál podľa litery, ale podľa ducha znamenal veľa. Dňa 12. decembra 1954 prijal do noviciátu Ivana Grófa a dovolil mu po jeho absolvovaní zložiť dočasné sľuby a neskôr mu na vlastnú zodpovednosť dovolil aj štúdium filozofie a teológie (saleziáni mohli takto začať študovať až po večných sľuboch). Tento čin, ktorí neskôr predstavení v Turíne radi odobrili, ukázal sa ako veľmi užitočný. Bol akýmsi štartom do tajnej výchovy saleziánskeho dorastu, bez ktorej by sa Spoločnosť u nás počtom veľmi oslabila, ba možno aj zanikla. Vďaka tomu, že sa pokračovalo v takomto riskantnom úsilí saleziánska inšpektória na Slovensku mala po štyridsiatich rokoch komunizmu približne taký istý počet členov ako v roku 1950, hoci v tom čase pod tlakom tvrdej totality prešlo za hranice asi sedemdesiat spolubratov, niektorí sa stali diecéznymi kňazmi a boli aj takí, čo sa oženili. Keď k tomu prirátame prirodzený úbytok odchodom starších bratov k Pánovi, dostali by sme veľmi nízke číslo.

Don Ivan Gróf bol aj osobne veľkým požehnaním pre ďalší rozvoj saleziánskej rodiny u nás. Okrem mladých, ktorí si neskôr založili rodiny a stali sa saleziánskymi spolupracovníkmi, získal a vychoval celú jednu generáciu saleziánskych kňazských povolaní, ktorá v svojom čase prevzala vedenie Spoločnosti. Popritom sa venoval aj dvom skupinám zasvätených (VDB a FMA). Okrem toho napísal niekoľko zväzkov vtedy veľmi potrebnej literatúry pre mládež pod názvom Cesta k pravde (I – XV).

Ako sme už spomenuli, popri starostlivosti o rehoľných spolubratov don Beňo sa v tomto období hneď začal venovať mladým, aby tak novým spôsobom spĺňal svoje saleziánske povolanie. Nechajme hovoriť jedného z nich, dnes univerzitného profesora Ing. Eduarda Bublinca, CSc.: “(Keď som bol študentom na Vysokej škole drevárskej vo Zvolene), už v tom čase som sa stretol s podzemnou Cirkvou, ktorej nebojácnym animátorom bol vtedy mladý saleziánsky kňaz Ján A. Beňo alebo ,ujo Janko’... On a skupina saleziánov okolo neho roznecovala svetlo a dvíhala pochodeň viery v ťažkých časoch nenávistného komunistického ateizmu. V júni roku 1956 som bol účastníkom nezabudnuteľných putovných duchovných cvičení v Nízkych Tatrách. Končili sa v Demänovskej doline nočným prepadom eštébákov. Exercitátorovi ujovi Jankovi a asistentovi Lajkovi pomohlo len to, že odvážne prešli nocou cez rozvodnenú riečku Demänovku a ukryli sa v smrekovej húštine. Nám sa vďaka tejto ich obetavosti nič nestalo...” (Naše spoločenstvo, č. 2002/11, Farský úrad, Zvolen). Keď už bol “čistý vzduch”, nasledoval pätnásťkilometrový pochod a či beh do Liptovského Mikuláša, kde už boli všetci v bezpečí.

Duchovné cvičenia v prírode don Beňo zabezpečoval nielen svojou kňazskou službou, ale zo začiatku sa staral sa aj o všetko ostatné. Vyhľadal vhodné miesto, nakúpil a priniesol potraviny, varil, aj obsluhoval...

Do konca života bol vodcom, ktorý chcel dať vo všetkom – v celom svojom počínaní, tak v duchovnom úsilí ako aj v manuálnych prácach a službách – najprv osobný príklad. Mal zásadu, ktorej učil aj iných kňazov: “Robme nezištne, toľko, koľko vládzeme, aby sme mohli so sv. Pavlom povedať – nikomu nie som nič dlžný. Nepožadujme od druhých, čo sme najprv nedali.” Pod vplyvom jeho príkladu potom s radosťou prevzali pri takýchto príležitostiach rôzne služby iní.
Takéto duchovné cvičenia boli pre ich účastníkov nielen silným zážitkom a dobrodružstvom, ale najmä veľkým duchovným objavom a posilou do ďalšieho života. Na ich záver pri vatre sa im don Beňo obyčajne prihováral takýmito slovami: “Takto sedávali povstalci všetkých čias. Stali sme sa nimi aj my, aby sme každodenným drobným bojom pripravovali prevrat vo svojich vlastných dušiach a v dušiach tých, ktorí si ešte dosiaľ neuvedomili, že sme Boží, a preto ustavične obliehaní... Tieto kmitajúce plamene sú symbolom toho ohňa, ktorý priniesol na svet Kristus a táto naša nočná vigília je prejavom pripravenosti zanášať Boží oheň všade tam, kde ešte vládne tma, chlad a mŕtvota hriechu... Sme vojaci, vojaci v zbrani, lebo svet napadol Boha – nie toho, ktorý je na nebesiach, ten je nedosažiteľný, ale toho, ktorý žije v našich srdciach... Sú duše odolné ako pevnosti; v tých sa Boh udrží, ale aj také sú, z ktorých musí zahanbene utekať...
Je vojna, a preto sú ranení i mŕtvi. Jedni padajú znechutení zlým príkladom, iní oklamaní nepriateľskou taktikou alebo strhnutí vlastnou slabosťou. A mravné pády nie sú izolované. Žijeme v spoločnosti ako stromy v lese, kde nemožno padnúť tak, aby sme nepoškodili tých, čo stoja najbližšie... A toto nás zaväzuje k takej pevnosti, ktorá je schopná podoprieť, keď treba, i klátiacich sa bratov. Len takíto pevní kresťania, ktorí majú pružnejší krok, jasnejšie čelo a širší úsmev ako komunistickí komsomolci, viac krvi ako socialistickí mučeníci, viac odvahy, dobroty a obetavej lásky ako sektárski kazatelia, len takíto vrátia Kristovi stratené pozície... A to je úloha, ktorú starci už nesplnia a mladí ešte nepochopia... Na nás je rad... Kto sa cíti, kto má Boha rád, podá ruku a stane si medzi nás odhodlane, bez strachu...
Po našich horách sa zapaľujú ohne a ich žiara i počet rastie a rastú s nimi i naše nádeje na víťazstvo.”

Takéhoto ducha vlieval don Beňo všade, kde chodil. Medzi mladými spolubratmi i medzi všetkými ostatnými, čo sa nechceli nechať obrať o svoju vieru a boli ochotní pomáhať ju spevňovať aj u iných. A to napriek tomu, že vedel, aké to môže mať následky. Hovoril si: “Mnohí sa dostali do väzenia len preto, že sú kňazmi; keď by mali raz zavrieť mňa, pousilujem sa, aby to nebolo zadarmo.”

Ako sme už spomenuli, nastúpil do práce ako pomocný stavebný robotník. Prijali ho v meste a v podniku, kde ho mohli dobre sledovať. Napriek veľkej opatrnosti a vynaliezavosti, s akou si počínal pri svojich apoštolských podujatiach, jeho činnosť nezostala utajená. Po roku a deviatich mesiacoch, ktoré don Beňo strávil v zamestnaní, cítil, že sa “kruh okolo neho zužuje”. Dňa 7. októbra 1955 ho pri starej pumpe vo Zvolene zatkli. Deň na to urobili domovú prehliadku u jeho matky v Prestavlkoch, o dva dni v podnájme vo Zvolene, kde ju zopakovali ešte dvakrát. Najprv mu na oboch miestach zhabali všetku náboženskú literatúru a zápisky, potom aj písací stroj a naposledy aj fotoaparát so všetkým potrebným na vyhotovovanie fotografií.

Nasledovala dlhá, trinásťmesačná vyšetrovacia väzba, ktorú absolvoval v Banskej Bystrici, v Bratislave na “Februárke” a v Prahe na Pankráci. Don Beňu sa počas nej snažili usvedčiť z činov, o ktorých už zväčša vedeli zo sledovania i z výpovedí donášačov i rovnako väznených. Rôznymi manipuláciami a vyhrážkami, že ak veci nevyzradí, uväznia a budú vypočúvať mnohých ďalších bratov, vytvorili situáciu, v ktorej sa don Beňo ocitol pred veľkou dilemou. Útechou mu napokon bolo zistenie, že vypovedal len to, čo už naozaj predtým vedeli. Získal tu aj veľkú skúsenosť, že klamať sa nielen nemá, ale ani nevyplatí. Človek by musel mať neuveriteľnú pamäť, aby v priebehu niekoľkých mesiacov registroval, čo kedy povedal a aby to vo všetkých súvisoch sedelo a neprotirečilo si. Ale najzávažnejším dôvodom proti klamstvu je povinnosť kresťana v akejkoľvek zložitej a ťažkej situácii vydávať svedectvo pravde – kvôli ktorému sa, napokon, do takejto situácie podľa Božieho plánu dostal. Kresťan teda za akýchkoľvek okolností môže hovoriť len pravdu alebo mlčať. Tejto zásady sa od tých čias držal až do konca života.
Nie je známe, že by sa don Beňo bol pred niekým sťažoval, alebo čo i len informoval o spôsoboch mučenia, akými nesporne vo vyšetrovacej väzbe prešiel. S tým, čo tam prežil, odišiel naveky k Pánovi, ktorému to zaiste hneď všetko obetoval.

Dňa 5. júla 1956 bol Krajským súdom v Bratislave odsúdený na tri roky odňatia slobody s konštatovaním, že v súdenej skupine bratov bol najaktívnejším členom.
Naďalej zostal vo vyšetrovacej väzbe, pretože sa čakalo na výrok Najvyššieho súdu v Prahe, na ktorý sa celá skupina odvolala. Pod vplyvom maďarských udalostí r. 1956 tento najvyšší justičný orgán rozhodol, že odsúdení nespáchali trestné činy, aké im na Krajskom súde pripísali, lebo konali v zmysle náboženských slobôd, ktoré Ústava u nás zaručuje.

24. novembra, po oslobodzujúcom zasadaní súdu, ktoré sa konalo 14. novembra, boli takmer všetci z tejto skupiny prepustení na slobodu. Medzi nimi sa nachádzal aj vtedajší predstavený saleziánov na Slovensku don Bokor. Keď sa usadili do vlaku, vtedy inšpektor Bokor svojim podriadeným ďakoval za to, čo pre Spoločnosť vykonali a zatiaľ pretrpeli. Medzi iným povedal: “Som na vás hrdý a pôjdeme ďalej tak, ako ste doteraz šli.”

Toto nadšenie však netrvalo dlho. Vývin maďarských udalostí veštil aj u nás novú búrku. V tejto atmosfére don Beňo povzbudzoval v liste don Bokora – po prvých príznakoch jeho cúvania – že sa netreba dať zastrašovať. Nato don Bokor odpísal don Beňovi, že nech si zachová svoju pavlovskú povahu, ale on musí byť v týchto okolnostiach Petrom. Preto z poslušnosti žiada od neho opatrnosť a zakazuje mu stretať sa so spolubratmi.

Don Beňovi toto obmedzenie nepadlo ľahko. Nie kvôli sebe, ale preto, že mal – ako to neskôr v živote veľakrát o sebe povedal a skutkami dokázal – veľkú lásku k Saleziánskej spoločnosti a videl, ako je v najmladšej generácii bratov u nás ohrozená jej budúcnosť, ak sa tu hneď neposkytne účinná pomoc.
Veril však, že aj s týmto má Pán svoj plán. Keďže sa už nevenoval formácii bratov, mal viac času a mohol sa spolu s tými, čo mu pomáhali, znovu obrátiť k mládeži. Tá totiž čakala na ich služby, ktoré pred zavretím do väzenia medzi ňou konali.

Obavy predstavených, čo prinesie blízka budúcnosť, sa splnili. Prezídium Najvyššieho súdu 19. júna 1957 zrušilo rozsudok Najvyššieho súdu v Prahe zo 14. novembra 1956 a pozvalo ich odpykať si trest, ktorý im určil Krajský súd v Bratislave 5. júla 1956. Don Beňo sa dostal najprv do Hradca Králové a odtiaľ do väznice vo Valdiciach v severných Čechách.
Tu sa stretol s don Andrejom Dermekom, ktorý bol vo Sv. Kríži školským radcom. Pod jeho vedením mohol pokračovať v štúdiu teológie. Tento starší spolubrat mu na predpísaných prechádzkach po väzenskom dvore “prednášal” pedagogiku, ostatné predmety okrem iných aj českí kňazi Kolář a Malý a don Beňo zasa učil filozofiu mladších českých saleziánov Čuříka, Chudárka, Topinku a iných. Vo väzení nesmeli mať pri sebe ceruzku ani papier. Poznámky z lekcií si písali stopkou od jablka alebo zápalkou namáčanou do jablkovej šťavy na toaletný papier, na ktorom potom po vysušení na radiátore písmo scukornatením stmavlo a dalo sa čítať. Potom skladali aj skúšky. Za dobré výsledky v štúdiu vďačia osobitnej pomoci Svätého Ducha, ktorý požehnal ich hrdinské úsilie dobre sa pripraviť na budúcu kňazskú službu.
Don Beňo ďalej na svoj pobyt vo väzení spomína takto: “Často som celebroval sv. omšu, lebo som vedel jeden latinský kánon spamäti. Hostie boli omrvinky z chleba a víno sme si vyrobili tak, že zo sušeného ovocia, ktoré nám do väzenia posielala manželka akademického maliara Ladislava Záborského, sme vybrali hrozienka a dali na dvadsaťštyri hodín do vody. Keď napučali a začali kvasiť, mali sme víno. Sv. omšu sme slúžili so založenými rukami: v jednej tobolka od liekov s vínom a v druhej v zošúľanom cigaretovom papieri omrvinky.”
Raz však dozorcovia predsa zistili, že slúžil sv. omšu. Stálo ho to desať dní korekcie – pobytu na samotke, kde dostával jedlo len každý tretí deň a spať musel na betóne bez deky.

V lete roku 1957 don Beňo vybavil pre svoju matku dovolenie prísť za ním do väzenia. Takáto návšteva trvala len krátky vymedzený čas a zhovárať sa mohli v prítomnosti väzenského dozorcu. S mamou prišiel aj tajný saleziánsky bohoslovec, už spomínaný don Beňov príbuzný, Lojzko Masný, ktorý pochádzal z Trubína, z dediny susediacej s Prestavlkmi. Keď sa don Beňo s matkou zvítal a vymenili si pár slov, žmurkol na ňu a ona pochopila, že má zabaviť dozorcu, aby tak odviedla pozornosť od ostatných dvoch. Don Beňo sa s Lojzkom mohol pozhovárať o vnútorných saleziánskych záležitostiach a dať určité rady a povzbudenia. Kvôli Božiemu kráľovstvu sa tak matka i syn zriekli i toho krátkeho kontaktu, ktorý im väzenské pravidlá umožňovali a kvôli ktorému matka precestovala takú diaľku.

Popri tajnom štúdiu teológie don Beňo veľa uvažoval o tom, ako po návrate z väzenia lepšie pracovať na Božej roli, ako účinnejšie reagovať na súčasné potreby. Napr. vo väzenskej knižnici sa mu dostal do rúk časopisy, ktoré spochybňovali náboženský zmysel jednotlivých kníh Biblie. O Veľpiesni, ktorej preklad v jednom z nich uverejnili, písali ako o zbierke ľúbostných básní svetského charakteru. Ako obhájiť skutočnosť, že je v nej Božie posolstvo? Pomocou Heglovej Poetiky sa don Beňo dopracoval k vnútornej básnickej štruktúre tohto diela a v duchu si utvoril koncepciu jeho biblickej interpretácie ako vzťahu medzi Bohom a ľudskou dušou, do ktorého zasahuje tretia osoba – diabol. S takouto prípravou mohol po návrate z väzenia knihu zakrátko napísať. Stala sa akousi poetickou asketikou, ktorej dobre rozumeli najmä mladí.

Do spolupráce na tejto knihe ešte vo väzení zaangažoval aj spomínaného maliara Záborského, ktorý o kontakte s ním svedčí takto: “S Jankom Beňom nás vo Valdiciach na krátky čas dali pracovať vedľa seba – spolu sme premývali a utierali sklo po brúsení. Pôsobil na mňa dojmom pokojného a spokojného človeka. Dokonca sa usmieval. Vtedy mi povedal, že veľa rozmýšľa nad interpretáciou Veľpiesne a keď ju raz vydá (!), či by som do nej nespravil ilustrácie. Sľúbil som mu to. Poslednú úpravu kresieb som urobil až niekedy v roku 1989...
Vo väzení nás nenechali dlho spolu, aby sme sa príliš neskamarátili.
Z Janka som mal vždy dobrý dojem. Bol človekom, ktorý vedel druhého inšpirovať k hlbším myšlienkam, a teda iste sám žil veľmi hlbokým duchovným životom. Obdivoval som u neho najmä pokoj a múdrosť. Ťažkosti a okolnosti, v ktorých sa nachádzal, bral vždy ako z Božej ruky. A aj preto vedel všetko pokojne zhodnotiť...”
Okrem Veľpiesne don Beňo si vo väzení načrtol – v mysli, alebo “tajným písmom” na toaletnom papieri – aj ďalšie práce: Pedagogiku a prehľad Starým zákonom v nadväznosti na Nový Jeho ruka, dlaň a päsť.

14. júna 1959 bol don Beňo ako tridsaťsedemročný prepustený na slobodu. Krátko predtým sa náhodne, ale iste v Božej réžii, vo väzenskej kinosále stretol s inšpektorom don Bokorom, tento síce neodvolal svoj zákaz stretania sa s mladšími bratmi, ale upravil ho v tom zmysle, že sa môže kontaktovať s tými, čo sami za ním prídu a požiadajú ho o službu.

I keď sa don Beňo vrátil domov s vážne narušeným zdravím (žalúdočné vredy), láska k Božiemu kráľovstvu a k dušiam mu nedovolila iné, ako pustiť sa do práce s neumenšenou horlivosťou. Nepatril k tým, ktorí, keď už raz boli vo väzení, zo strachu, aby sa tam znovu nedostali, zvolili si radšej pasivitu, nazývajúc ju opatrnosťou. Pre takéto prípady mal argumentáciu, že táto čnosť je možná len v činnosti, veľkej, nebezpečnej činnosti...

A tak po návrate z väzenia využil dovolenie predstaveného istým spôsobom pokračovať vo formácii mladších spolubratov. Okrem toho v spolupráci s niekoľkými bratmi i sestrami, za cenu rizika i nemalých obiet, sa naďalej kontaktoval so skupinkami mladých i starších z Pezinka, Bratislavy, Nitry, Levíc, Zvolena, Martina, Košíc, ba cestoval aj do Prahy, kde udržoval kontakty, ktoré nadviazal počas svojho pobytu v PTP.

Zamestnanie si našiel v Lesnom závode Šášovské Podhradie ako lesný robotník. Predpísaný počet dní si odpracoval prevažne v zime, aby si ušetril leto na duchovné programy. Robil prácu drevorubača, vysádzal stromčeky a kopal rigoly, alebo liezol po stromoch a zbieral semená pre lesné škôlky. A niekedy skákal aj zo stromu na strom a pri práci si často spieval. Ale vzhľadom na jeho zdravotný stav práca v lese nebola ľahká. V marci 1961 musel podstúpiť operáciu, po ktorej mu zostala len tretina žalúdka.
No ani potom neprestal vo svojej horlivej práci pre Božie kráľovstvo. Skupina mladých si spomína, ako mu počas jedných duchovných cvičení, ktoré robil v pezinských horách, zapálená rana hnisala a bolo mu ju treba i počas programu denne preväzovať.

Po návrate z väzenia si don Beňo uvedomil aj nutnosť postarať sa o bývanie. Ako sám hovorí, problém sa dal riešiť len “vlastnoručne.” Na rodnom grunte v Prestavlkoch sa po získaní stavebného povolenia v roku 1963 pustil do stavby rodinného domčeka, v ktorom chcel bývať spolu so svojou matkou a prijímať v ňom aj návštevy. Postavil si ho viacmenej vlastnými rukami. Veď širokú stavbársku odbornosť získal v PTP i na pracovisku v Stavoindustrii. Dom bol výsledkom veľkej Božej dobroty i lásky ľudí, ktorí mu pomáhali prácou i finačne. Don Beňo totiž prišiel z väzenia s dlhom 6000 Kčs za ubytovanie a stravu, ku ktorému došlo pre údajné “zavinené neplnenie výkonových noriem”. Na tú dobu to bol veľký peniaz – za prácu v lese totiž v tom čase dostával mesačne okolo 400–500 Kčs. Popri splácaní spomínanej sumy si don Beňo bez dlhov za dva roky dokončil dom. Zakúsil pritom pravdivosť svätopísemského odporúčania, ktoré ako mnohonásobnú vlastnú skúsenosť mohol v živote veľakrát opakovať i druhým. Hovorieval: “Pánu Bohu sme narobili dlhy, ale On ich bude splácať. Ak na prvom mieste hľadáme Božie kráľovstvo, potom môžeme svoju starosť zložiť na neho a On sa o všetko postará...”

Zaujímavou okolnosťou je, že stavba tohto jeho “pozemského príbytku” v rokoch 1963 – 1965 sa časovo zhoduje so začiatkom i ukončením veľkej budujúcej udalosti v Cirkvi, ktorou bol II. vatikánsky koncil.
Priebeh jeho zasadaní don Beňo sledoval s veľkým záujmom. Sám si na to spomína takto: “Ťažko sa dalo dostať k nejakým správam – publikovať čosi také v Katolíckych novinách bolo v tom čase prísne zakázané. Stalo sa, že denník Práca uverejnil na desiatich riadkoch, ako sa tam biskupi pohádali, nič viac.
Zdrojom správ o Koncile boli pre mňa pašované časopisy, ktoré okolo pása pod habitom prenášala z Viedne istá rehoľná sestra, ktorá mala matku v Malackách. Dostal som sa tak k oficiálnemu vatikánskemu denníku L′Osservatore Romano, ktorý raz do týždňa prinášal informácie o tom, na čom sa biskupi dohodli. Mal som teda najčerstvejšie správy. A ešte počas zasadaní Koncilu som s nimi chodil oboznamovať kňazov i laikov na rôznych miestach Slovenska.”

Vďaka tomu, že don Beňo mohol takto sledovať priebeh Koncilu, čoskoro po jeho ukončení napísal brožúru – prvú v slovenčine – s informáciou o všetkých dôležitých témach tohto snemu, ako aj o spôsobe, akým Svätý Duch na ňom cez ľudí pôsobil. Keď si dal túto prácu s jednoduchým názvom II. vatikánsky koncil scenzurovať svojmu
staršiemu spolubratovi don Valábkovi, ten mal len jednu pripomienku: “Johann, nemusíš za každou kapitolou dávať: Deo gratias!” Tieto slová vďaky autora boli výrazom jeho nadšenia za Koncil, ktorý výstižným spôsobom vyjadruje určité skutočnosti v Cirkvi, ktoré v nej síce vždy boli, ale bolo ich treba znovu objaviť a uviesť do života. Za Koncil, ktorý predstavuje Cirkev ako organizmus a zdôrazňuje jej svätosť, ktorú treba dosahovať stálym očisťovaním sa jej členov, kvôli čomu im dáva do rúk Božie slovo a žiada, aby ho každý aktívne prežíval. Za Koncil, ktorý kvôli tomu istému cieľu všetkým sprístupňuje bohatstvo liturgie. Za Koncil, ktorý stavia spĺňanie úlohy Cirkvi vo svete na svedectve a apoštolskom pričiňovaní sa laikov, lebo oni majú prístup do každého prostredia.
Všetky tieto skutočnosti viedli don Beňu k veľkej vďačnosti voči Svätému Duchu, lebo nielenže boli pre neho svetlom do budúcnosti, ale potvrdzovali jeho doterajšie – podľa niekoho možno trochu revolučné – duchovné a apoštolské snahy.

Po vyhotovení prvej informačnej brožúry don Beňo sa usiloval v skrátenej a zjednodušenej forme sprístupniť texty najdôležitejších koncilových dokumentov a k piatim z nich vyhotovil komentáre (o apoštoláte laikov pod názvom Áno, Pane, o obnove života kňazov Bratia, už je čas, o obnove zasväteného života Oblečte si nového človeka, o spoločenských komunikačných prostriedkoch Ohlasujte blahozvesť a o ekumenizme Aby všetci jedno boli).

Prvé pokoncilové roky boli v Cirkvi u nás poznačené úsilím dať sa dokopy so všetkými rovnako zmýšľajúcimi, ktorí na rôznych miestach ticho podnikali pre dobro Božieho kráľovstva, aby sa informovali, orientovali a spojenými silami mohli urobiť čo najviac. Keď v roku 1965 po štrnástich rokoch prepustili z väzenia dvoch významných laikov MUDr. Silvestra Krčméryho a RNDr. Vladimíra Jukla, don Beňo nadviazal kontakt aj s nimi. Vzájomne sa duchovne obohacovali a spoločne plánovali.

Ďalšia vizitácia predstavených z Ríma v osobe regionálneho radcu dona Van Severena potvrdila správnosť tejto práce. Vizitátor dokonca súhlasil, aby donovi Beňovi v jeho mnohostrannej činnosti pomáhali piati spolubratia saleziáni.

Neskôr don Beňo dostal od hlavného prestaveného dona Vigana otázku, či sa kvôli vedeniu ním iniciovaného diela nechce oslobodiť od rehoľných sľubov. Odpovedal, že je saleziánom a ako salezián chce zomrieť. Don Viganò považoval prácu dona Beňa za saleziánsku a cenil si ju, ako to vyplýva z jeho listov donovi Beňovi zo dňa 24. októbra 1990 a 2. septembra 1994. Dovolil mu výhradne sa jej venovať pri zachovaní určitého puta s vlastnou komunitou, ktorým boli mesačné stretnutia s bratmi, ako aj referovanie o svojej činnosti provinciálovi. Toto postavenie zostalo donovi Beňovi do konca života.

Nato prišli udalosti roku 1968, pod vplyvom ktorých boli u nás prepustení na slobodu všetci väznení pre náboženstvo, a ktoré vyvolali veľké vonkajšie náboženské akcie. V Cirkvi u nás vzniklo tzv. Dielo koncilovej obnovy; jeho ustanovujúce zhromaždenia boli akousi tribúnou, z ktorej mohol každý povedať, čo vytrpel a čo by bolo treba robiť v budúcnosti. Don Beňo sa zúčastnil týchto stretnutí, ktoré sľubovali, že aj v náboženskej oblasti sa otvoria širšie možnosti pre prácu, ako tomu bolo doteraz. Avšak zo snov, že by sa mohli vrátiť staré časy, všetkých čoskoro zobudili ruské tanky, ktoré obsadili naše kraje a doniesli úzkosti predchádzajúceho režimu. Bolo sa treba stiahnuť do predošlých pozícií.

Počas relatívneho uvoľnenia, ktoré tu stále pretrvávalo, spolu s tými, ktorí okolo neho začali vytvárať spoločenstvo, postaral sa aj o kúpu i stavbu niekoľkých horských chatiek, vhodných práve na také stretnutia, akými boli najmä skupinové exercície. Lukáš Kráľ z Martina svedčí o tom takto: “Bolo to v roku 1968, keď don Beňo, náš Janko, prišiel s návrhom postaviť v jednej doline Veľkej Fatry v blízkosti Martina chatu na exercičné účely. Bez váhania sme sa pustili my, Martinčania, do práce. Pomáhali sme murárom a tesárom. Vďaka nadšeniu sa stavba zrealizovala rýchlo i napriek tomu, že kvôli zle prístupnému terénu sme niektoré práce, napr. transport balvanov cez potok na protiľahlý svah, robili veľmi primitívne. Dušou a organizátorom tam bol on... Pri fyzickej práci sa veľmi upevnili naše vzťahy, každý každého dobre spoznal. Chata sa stala miniatúrnym exercičným miestom pre mládež, rodiny, bohoslovcov i kňazov vari z celého Slovenska. Po celý čas, čo takto slúžila, bola pod spoľahlivou Božou ochranou.”

V duchovnej službe mladým i dospelým strávil potom don Beňo v takýchto prostrediach už letné obdobie v roku 1968, a potom nepretržite, turnus za turnusom, celé prázdniny 1969. Témou jeho duchovných cvičení O troch márnotratných, bola nutnosť osobného obrátenia. Na úvod ich účastníkom obyčajne pripomenul, že rovnako ako jeho, aj ich sem pozval Boh. Hovoril im: “Ja istotu svojho poslania opieram o slová kňazskej vysviacky, o poverenia predstavených a o požehnanie, ktoré mi sám zástupca Ježiša Krista (Pavol VI.) 4. januára tohto roku na súkromnej audiencii na moju prosbu tak ochotne udelil na všetky takéto podnikania minulé i budúce. Ak ma teda Boh poslal medzi vás, musel mi čosi zveriť, musel mi dať nejakú úlohu, ktorú mi treba splniť. A môžete mi veriť, že nie je to také ľahké; že to nie je slasť kočovať takto z miesta na miesto už druhé desaťročie, cítiť pritom – akože cítim – vlastnú nedostatočnosť; stavať sa pred iných ako učiteľ v Izraeli a počuť pritom neustále z vlastného svedomia: medice cura teipsum – lekár, vylieč sám seba a dávať pozor, aby ako Pavol hovorí “hoci som iným kázal, sám som nebol zatratený” (Kor 9, 27). Je tu však aj jeden silný výrok toho istého apoštola: “Beda by mi bolo, keby som nehlásal blahozvesť!” (1 Kor 9, 16). A ten ma núti stáť i napriek svojej nedostatočnosti tu pred vami a hovoriť”.

Pritom metódou i ovzduším, ktoré vládlo na takýchto stretnutiach, bola rodinnosť. Mal zásadu, podľa ktorej ak sa počas troch dní duchovného programu nevytvorí zo zúčastnených jedna rodina, duchovné cvičenia nesplnili svoj účel. Aj keď mal ku každému individuálny prístup a bol až do konca života verný a vytrvalý v osobných kontaktoch s tými, ktorých duchovne viedol alebo bol s nimi spojený nejakým duchovným putom, jeho úsilie od samého začiatku smerovalo vždy k utváraniu spoločenstva, k tomu, aby kresťania pre-žívali svoju Cirkev ako rodinu a takto sa v nej aj cítili.

Tieto duchovné cvičenia sa vyznačovali veľkou úprimnosťou zúčastnených a ozajstnými osobnými obráteniami k opravdivému životu s Bohom. Tí, čo na nich boli, si aj po štyridsiatich rokoch na ne spomínajú ako na niečo krásne. Možno niektorí z nich už zabudli, aká bola ich téma, ale pamätajú si, čo tam zažili: radosť z obrátenia, zo spoločenstva, z Božej lásky, ktorú im tam v mene nebeského Otca predstavoval najmä sám exercitátor.
Jeden z nich nám podobné stretnutie približuje takto: “Konalo sa na súkromnej chate v Kremnických vrchoch. Bolo to v čase po známych udalostiach roku 1968. Všetci sme boli akísi skleslí, lebo naše nádeje na celkovú obnovu náboženského života u nás stroskotali. V takýchto náladách a pocitoch sme viacerí prišli k don Beňovi na duchovné cvičenia, a o niekoľko dní sme pod vplyvom toho, čo sme tam počuli a zažili, zmýšľali ináč.
Don Beňu som videl prvýkrát v živote, ale ani ja, ani ostatní nemali problém vyložiť mu svoj život ako na dlani. Každému venoval maximálnu pozornosť, na každom z nás mu veľmi záležalo. Presvedčili sme sa o potrebe stáleho osobného pokánia a práce na vlastnom zdokonaľovaní. Pritom sme pod vplyvom Svätého Ducha a príkladu don Beňu nadobudli odvahu žiť svoje kresťanstvo aj v tých najzložitejších okolnostiach. Spolu s manželkou sme u neho mohli zotrvať na duchovnom vedení až do jeho smrti. Deo gratias.” (Jozef Krem-nický, st.)

Keďže po roku 1968 prišlo k spomínanému uvoľneniu, tajne svätení kňazi mohli žiadať o štátny súhlas k zaradeniu do oficiálnej pastorácie. Po mnohých vybavovaniach ho medzi poslednými dostal aj don Beňo, podporený 500 podpismi veriacich, a to od 6. 10. 1969 do 30. 4. 1970 ako výpomocný duchovný pre Prestavlky, ktorý mu však bol pred jeho vypršaním dňa 23. 1. 1970 odňatý. Pri tejto príležitosti don Beňo v liste ONV v Žiari adresoval aj tieto slová: “Čo sa mňa osobne týka, navykol som sa v minulých dvadsiatich rokoch na všelijaké zachádzanie s človekom. Nedostatočná informácia, alebo dokonca prekrútená informácia, plodila vždy nedôveru, a tá stála na začiatku každého neľudského zachádzania s človekom, koľkokrát úplne nevinným.”
Aby don Beňo urobil v tejto veci všetko a mohol pôsobiť verejne, ako to od kňaza požadoval Kódex kanonického práva, pokúsil sa vybaviť si štátny súhlas v trnavskej diecéze. Tu mu dňa 7. apríla 1970 vyhoveli a stal sa najprv kaplánom v Topoľčanoch a o necelé dva mesiace v Jacovciach. Na tomto mieste konal kňazskú službu až do 14. júna 1971, kedy mu bol štátny súhlas znovu odňatý. Stalo sa tak pre jeho prácu s mládežou a rodinami, ktorá nezodpovedala predstavám tých, čo uskutočňovali “dozor nad cirkvami”. Aj v tomto prípade jeho odvolanie sa bolo bezúspešné.

V priebehu jeho oficiálnej pastorácie, popri ktorej naďalej slúžil všetkým tým, u ktorých nabudil záujem o hlbší kresťanský život, sa mu natoľko zhoršil zdravotný stav (žalúdok, pankreas, mozgová príhoda, srdce), že dňa 9. 12. 1971 mu pre chronickú pankreatitídu priznali úplný invalidný dôchodok. Po tomto rozhodnutí sa don Beňo vrátil do svojho domu v Prestavlkoch, kde pokračoval v práci pre dobro duší, ktorá sa stále viac kryštalizovala a naberala svoje osobitné formy.

V tom čase mal už don Beňo pripravenú prvú predlohu rozjímaní nad Božím slovom Počuli sme slovo Pánovo. Má formu homílií, ktoré počas verejnej pastoračnej služby pripravoval pre seba aj pre iných kňazov. Tieto svoje homílie obohacoval aj príspevkami členov skupiny, ktorá už každý deň brala do rúk Božie slovo a v modlitbe nad ním uvažovala.

Za touto predlohou nasledovala bohatá duchovná tvorba. Treba podotknúť, že spôsob, akým don Beňo písal a ako druhým predkladal Božie pravdy, sám charakterizoval v úvode k jedným z duchovných cvičení týmito slovami: “Cirkev nás Druhým vatikánskym koncilom vyzýva vrátiť sa k Svätému písmu v živote, v teológii i v kázaní. V snahe vyhovieť jej prianiu a našej vlastnej potrebe zanecháme subtílne teologické abstrakcie, ten náš doterajší nebeský dialekt, ktorému dnešný pozemšťan už tak ťažko rozumie a podáme tieto exercičné témy rečou konkrétnou – rečou evanjelia.”

Kým prvý cyklus duchovných cvičení, ktoré don Beňo pripravil, bol zameraný na základné obrátenie v živote človeka (podľa podobenstva o márnotratnom), ďalšie predkladali hlavnú náplň Koncilu, ktorou bola Cirkev a patričnosť do nej – týkali sa teda krstného, birmovného a osobitného povolania. Po nich nasledovali tzv. tri základné témy: o Božom slove, o modlitbe, o bratskom spoločenstve, po nich o trojitej prítomnosti Krista medzi nami.

Tieto témy vyšli z potreby vyjadriť skutočnosti, ktoré počtom stále rastúca skupina okolo don Beňu začínala žiť ako svoju špecifickú duchovnosť.
Išlo o individuálne prijímané Božie slovo formou ranného rozjímania ako osobne adresované tomu, kto ho počúva, zavŕšené konkrétnym predsavzatím do každého dňa; o individuálne duchovné vedenie v štýle sv. Františka Saleského, ktoré Božie slovo aplikuje do života jednotlivca formou pravidelných mesačných pohovorov a o bratské spoločenstvo, spočívajúce v úplnom a úprimnom referovaní jeho členov o sebe a vo všestranných vzájomných službách – duchovných i hmotných.

Ako vlastne k tomu došlo, že sa spomedzi mladých i starších utvorila osobitná skupina? Don Beňo si na to spomína takto: “Výročné duchovné cvičenia samé osebe nestačili. Prichádzali sme na to, že po čase vzťah ku Kristovi u jeho účastníkov ochaboval. Uvažovali sme, ako ďalej. Nebolo by dobré z času na čas sa stretnúť? Ak sa niekto na mňa s dôverou obrátil s takouto potrebou, povedal som mu – áno, príď sa poradiť. Z toho postupne vzniklo duchovné vedenie. Neskôr prichádzali každý mesiac viacerí naraz a mohol som mať pre nich duchovnú obnovu. A potom som im navrhol – čo keby ste sa aj sami stretli raz do týždňa? A čo keby ste sa denne ráno stretli s Božím slovom a večer si zhodnotili deň... Ako sme teda začínali? Pribúdali sme po jednom, tak ako v prirodzenej rodine.”

Častejšie kontakty don Beňo nadväzoval s tými, ktorí prejavili osobný záujem. Až táto okolnosť bola dôkazom, že Pán pracuje svojou milosťou v ich vnútri, a je teda Božia vôľa ďalej sa im individuálne venovať. Individuálne preto, lebo každého záujem je trochu odlišný, nachádza sa na inom stupni pripútanosti k Bohu, každého Pán vedie inou cestou, a preto ku každému treba mať iný prístup.

Podobným spôsobom vznikalo aj spoločenstvo – utváralo sa spomedzi tých, ktorých začalo spájať silné puto radostne a zodpovedne prijímaného evanjelia, z neho vyplývajúcej vzájomnej dôvery a činnej lásky. Tak vznikala rodina duchovných bratov a sestier, ktorí mali svojho Otca v nebi, ale bol prítomný aj medzi nimi na zemi v osobe toho, ktorý im ho zastupoval – kňaza Jána Beňu.

Do starostlivosti o mladých sa ako jeho spolupracovníci zapojili aj niektorí saleziánski spolubratia, a najmä mladí diecézni kňazi, ktorým pre túto prácu čoskoro vzali štátny súhlas na vykonávanie farskej pastorácie. Okrem nich sa okolo don Beňu vytvorilo spoločenstvo slobodných dievčat, ktoré takisto chceli zasvätiť svoj život Pánovi apoštolátom medzi mladými. Keď sa spomedzi spomínaných mladých začali utvárať rodiny, tieto sa stali treťou zložkou celej skupiny.

V tom čase mu nový predstavený saleziánov na Slovensku don Dermek zveril počiatočnú formáciu spolubratov. Don Beňo z tejto pozície radil formovať ich aj pre prácu s rodinami, ísť za mládežou cez jej rodičov, a to v súlade s 29. bodom Stanov, kde by sa rodičia, ako spolupracovníci saleziánskych kňazov, stávali podľa don Boscovho preventívneho výchovného systému najprirodzenejšími a najpovolanejšími asistentmi svojich detí. Radil tak na základe svojich doterajších skúseností.
Proti tomuto pozitívnou skúsenosťou fundovanému návrhu Rada rozhodla, že aj keď ich apoštolský vplyv nebol doteraz bez problémov, saleziáni na Slovensku sa budú verne držať don Boscovej mládeže, opustených chlapcov, saleziánskych adresátov.

Táto rôznosť názorov, komu a ako sa venovať v týchto znovu mimoriadnych okolnostiach, či ísť podľa litery alebo podľa ducha, sa skončila tým, že don Beňovi sa dostalo nové obmedzenie: provinciál od neho žiadal, aby mu on sám pomohol zlikvidovať, čo pri formácii mladých spolubratov zaviedol pomocou svojej skupiny saleziánskych spolupracovníkov (don Beňo totiž od začiatku spomínaný celok, pozostávajúci z väčšieho počtu viacdetných rodín, z dvadsiatich diecéznych kňazov a asi takého istého počtu slobodných dievčat, formovaný v saleziánskom duchu, považoval za súčasť saleziánskej rodiny).
Don Beňo toto usmernenie poslúchol, a potom ešte naďalej niekoľko rokov viedol poslednú etapu formácie ku kňazstvu - asi dvadsiatich spolubratov - spôsobom, ako si to prial predstavený.

Zostávalo však otázkou, čo so samotnou skupinou, ktorá sa okolo don Beňu utvorila a ktorá vo svojich členoch cítila povolanie k takémuto typu apoštolátu medzi rodinami a mladými. Môže don Beňo v tejto práci pokračovať, keď jeho predstavený má pochybnosti, či je saleziánska? Čo je teraz Božia vôľa, čo si Pán od neho praje? Na jednej strane nevyjasnený postoj – i keď nie zákaz – predstavených, na druhej nadšenie a živé presvedčenie o potrebe a správnosti takejto formy apoštolátu u tých, ktorí sa už roky v podobnom duchu namáhali i trpeli; a napokon, bolo tu už, aj keď počtom neveľké, ale predsa jasne registrovateľné ovocie.

Don Beňo sa nikdy neusiloval o niečo poháňaný túžbou čosi dokázať. Vždy čakal, že ho Pán Boh nejakým smerom potisne. Uvedomoval si, že kto ide do vecí príliš rýchlo, nemôže mať istotu, či je to naozaj Božia vôľa, alebo či nekoná len čisto z ľudských pohnútok.
V tomto prípade tým Božím tlakom bola výrazná potreba u tých, ktorým slúžil a vznikajúce presvedčenie, že práve tento spôsob práce bude v súčasnej dobe najúčinnejší. A neskôr sa ukázalo, že to bol tlak, pomocou ktorého sa don Beňo stal nástrojom Svätého Ducha pri zrode novej charizmy.

Veľkým svetlom a uistením bola pre neho vizitácia vikára hlavného saleziánskeho predstaveného z Ríma don Scrivu v roku 1978. Vizitátor síce spomenul, že sú v tomto novom spôsobe apoštolátu isté nejasnosti, ale nazval ho “ottima via”, výbornou cestou saleziánskej práce.
Keďže ho v septembri toho istého roku provinciál saleziánov na Slovensku úplne uvoľnil z úlohy vedenia formácie mladých spolubratov, mohol don Beňo venovať spomínanej práci všetok svoj čas. Navonok sa to mohlo javiť ako odsunutie, v skutočnosti však s tým mal Pán Boh svoj plán. Pred don Beňom stáli nové vážne úlohy.

Dielo sa rozrastalo a kňazi, ktorí boli do neho zapojení, by sa svojimi duchovnými službami, najmä duchovným vedením, v budúcnosti určite nevládali postarať o všetkých. Pritom sa medzi mladými, ktorí sa práve v tejto skupine dostali k hlbšiemu duchovnému životu, začali objavovať kňazské povolania s túžbou pokračovať v takejto práci. Nádej, že by ich prijali do jediného, štátom vedeného seminára v Bratislave, bola veľmi slabá a zaradiť sa medzi tajných saleziánskych bohoslovcov takisto nezaručovalo možnosť pracovať raz ako kňazi spôsobom, ku ktorému sa cítili byť povolaní.

Potom, ako don Beňo v marci roku 1980 prostredníctvom dvoch poľských kňazov informoval o tejto situácii Rím, dostal usmernenie (primerane vtedajším pomerom len ústne), aby z kňazov tohto diela utvoril sekulárny inštitút s právomocou vychovávať budúcich kňazov z titulu ich prípravy na apoštolát medzi rodinami. Bolo to veľké gesto i veľké uistenie, že Pán Boh si túto prácu naozaj praje. Začalo sa hneď. Keď totiž mal don Beňo o niečom istotu, púšťal sa do vecí neodkladne a so všetkou dôslednosťou. Pod jeho vedením boli do prípravy budúcich kňazov svojím spôsobom zapojené všetky tri zložky skupiny (kňazi, rodiny, ako aj slobodné dievčatá, venujúce sa apoštolátu). Ovocím týchto spoločných snáh bolo šestnásť nových kňazov, ktorí sa dostali k vysviacke v priebehu nasledujúcich desiatich rokov.

V tom istom roku ďalšia vizitácia od predstavených z Ríma – bol to regionálny radca don Van Severen – priniesla potvrdenie správnosti tejto práce. Vizitátor dokonca súhlasil, aby don Beňovi v tejto jeho mnohostrannej činnosti pomáhali piati spolubratia saleziáni.

Do relatívne pokojného, radostného rozvoja tohto diela však prišli nové skúšky. V roku 1983 to bolo postupné vypočúvanie asi štyridsiatich členov jeho jednotlivých zložiek zo strany Štátnej bezpečnosti, ktoré sa zavŕšilo osemhodinovým výsluchom don Beňu. A o rok nato prišli kardinálovi Tomáškovi do Prahy a na rôzne miesta do Ríma (štátny sekretariát, hlavný saleziánsky predstavený) zväčša nepravdivé negatívne informácie o práci tejto skupiny, v Cirkvi u nás už trochu pejoratívne nazývanej “beňovci”. Don Beňo mohol osobne i prostredníctvom svojich blízkych spolupracovníkov na všetkých spomenutých miestach viesť o celej záležitosti dialóg. No nezostal len pri tom. Členov tohto diela vyzval spytovať si svedomie a odstrániť vždy možné chyby, ktoré mohli dať podnet k takýmto reakciám zvonku. Napriek tomu, že sa o to úprimne usilovali, tieň nepochopenia i nepriateľstva voči tomuto dielu tu stále zostával. Členovia prijímali túto situáciu v pokore ako kríž, ktorý Pán Boh posiela kvôli utvrdeniu sa vo vernosti Božiemu povolaniu, kvôli nezištnosti poskytovanej služby často s veľkými obetami i značným rizikom (dvaja diecézni kňazi boli predtým pre túto prácu aj vo väzení, jeden podmienečne odsúdený, viacerí stratili štátny súhlas k pastorácii) a kvôli spoliehaniu sa vo všetkom nie na ľudí, ale na Božiu dobrotu a prozreteľnosť. Neochabli v službe, ba pud sebazáchovy kresťana ich pohýnal k ešte väčšej horlivosti.

Don Beňo vtedy dostal od svojho hlavného predstaveného don Vigana otázku, či sa kvôli vedeniu ním iniciovaného diela nechce nechať oslobodiť od rehoľných sľubov. Jeho odpoveď bola, že je saleziánom a ako salezián chce zomrieť. Don Viganò ocenil, ba bol hrdý na jeho prácu a dovolil mu výhradne sa jej venovať pri zachovaní si určitého puta s vlastnou komunitou, ktorým boli pravidelné mesačné stretnutia s bratmi, ako aj referovanie o činnosti svojmu provinciálovi. Takéto postavenie zostalo don Beňovi až do konca života.

Prišiel rok 1989 a s ním zmena režimu u nás. V januári 1990 pozvali don Beňu do Ríma na Štátny sekretariát, aby podal informáciu o Diele, ktoré už medzičasom bolo známe a malo svojich stúpencov aj v Čechách, v Poľsku a Bulharsku, neskôr na Ukrajine a v Rusku.

Po oboznámení sa so situáciou arcibiskup mons. Francesco Colasuonno, ešte za totality poverený kontaktom s Cirkvou u nás, odporučil don Beňovi postarať sa o právne uznanie troch zložiek tohto diela, ktoré zakrátko cirkevní predstavitelia spolu s jeho zakladateľom nazvali hnutím Nazaret. Hnutím preto, lebo rozvíjajúca sa skupina niesla znaky tohto javu v novodobých dejinách Cirkvi a Nazaret preto, lebo jeho hlavným cieľom bol apoštolát rodiny, ktorá sa inšpirovala na tej nazaretskej.

Keď bola u nás ustanovená cirkevná hierarchia, hnutie Nazaret v priebehu rokov 1991 – 1993 pre všetky svoje zložky dosiahlo odporúčané cirkevnoprávne uznanie v banskobystrickej diecéze a v roku 1996 bol ako jeho súčasť kanonicky erigovaný ženský sekulárny inštitút Betánia.

A ešte jedna dôležitá okolnosť uistila zakladateľa hnutia Nazaret o tom, že cesta, ktorou sa Dielo začalo uberať, nebola len akýmsi núdzovým riešením počas totality, ale zodpovedá potrebám súčasnej spoločnosti v akýchkoľvek podmienkach.
Keď v apríli 1990 po prvýkrát navštívil Československo pápež Ján Pavol II., v prejave dňa 21. apríla 1990 v chráme sv. Víta v Prahe, adresovanom kňazom a rehoľníkom celej vtedajšej Republiky, totiž okrem iného povedal: “Stavte nyní chrám svobodného života vaší Církve nikoliv návratem k tomu, co zde bylo před tím, než vám byla uloupena svoboda, stavte jej v síle toho, k čemu jste během pronásledování uzráli.” Snahy Ríma i miestnej Cirkvi dať hnutiu Nazaret cirkevné uznanie bolo teda v plnom súlade s týmto prianím pápeža.

Po celý čas od pozvania do Ríma, ako aj od ustanovenia cirkevnej hierarchie na Slovensku, don Beňo sa trvalo usiloval o kontakt a dialóg tak s príslušnými dikastériami Svätej Stolice, ako aj s biskupmi na Slovensku i v zahraničí, kde bolo Hnutie prítomné.
Výsledkom spolupráce s Kongregáciou pre inštitúty zasväteného života bol nihil obstat pre stanovy ženského sekulárneho inštitútu Betánia a za pomoci Pápežskej rady pre laikov mohol vypracovať stanovy pre chystané súkromné medzinárodné združenie rodín pápežského práva. Táto Pápežská rada v roku 1998 pozvala zakladateľa a členov hnutia Nazaret – spolu s ďalšími päťdesiatimi dvoma hnutiami z celého sveta – na I. celosvetový kongres hnutí a na stretnutie hnutí so Sv. Otcom Jánom Pavlom II.

V tomto období sa vykryštalizovala aj definícia osobitnej charizmy, ktorú Svätý Duch daroval Hnutiu, ako aj miestnej a univerzálnej Cirkvi práve prostredníctvom don Beňu. Je ňou radikálna prevencia vo výchove človeka. Podľa nej sa formovanie každého ľudského jedinca začína dlho pred jeho počatím – evanjelizáciou jeho budúcich rodičov – v tom je radikálnosť prevencie ponímaná časovo. Manželia a rodičia potom ako dvojica, usilujúca sa o vzájomnú jednotu takisto radikálnym, to jest bezvýhradným uživotňovaním evanjelia, zároveň podľa jeho zásad dôsledne a už od narodenia vychovávajú svoje deti, a to nielen pre túto zem, ale i pre nebo. Ide teda o radikálnu prevenciu ponímanú aj ako celoplošné a dôsledné uplatňovanie Božieho slova v živote.

Obe spomínané rímske dikastériá don Beňu v priebehu ich vzájomných kontaktov upozorňovali, že jeho úlohou ako zakladateľa je charizmu chrániť, rozvíjať a šíriť. Po viacnásobnom pripomenutí tejto jeho povinnosti don Beňo cítil za to zodpovednosť už nielen ako vnútorný tlak cez svedomie, ale ako priamu poslušnosť najvyšším miestam v Ríme.

V rokoch 2002 – 2004 Konferencia biskupov Slovenska opätovne skúmala Hnutie a jeho charizmu a vypracovala svoje Výhrady. V tom čase Pápežská rada pre laikov svojimi ústnymi pripomienkami, adresovanými zakladateľovi, chcela napomôcť dialógu medzi KBS a hnutím Nazaret. Podnety, ktoré odzneli zo strany Ríma, ako aj pripomienky, obsiahnuté v prejave Mons. Rudolfa Baláža kňazom Hnutia 27. augusta 2004 v Badíne, don Beňo prijal a zahrnul do novovypracovaného Formačného programu laického hnutia Nazaret z roku 2004, ktorý je záväzný pre život a prácu všetkých jeho zložiek.
Aj tu sa ukázalo, ako don Beňo uplatňuje svoje celoživotné krédo, to “jedno potrebné” snáh kresťana: spoznávať a uskutočňovať Boží plán, tak cez potreby a podnety zdola, ako aj cez poslušnosť danú zhora.

Po vydaní dvoch zrušujúcich dekrétov banskobystrického diecézneho biskupa v januári 2005 a následnom odvolaní sa zakladateľa do Ríma, Pápežská rada pre laikov v decembri 2005 svojím dekrétom potvrdila diecézne schválenie Združenia rodín Nazaret a na Turíce 2006 pozvala don Beňu spolu so skupinou členov na II. celosvetové stretnutie Sv. Otca s cirkevnými hnutiami a novými spoločenstvami, kde bolo hnutie Nazaret aj verejne prezentované.

Don Beňo si dobre uvedomoval, prečo Koncil tak silno zdôrazňoval úlohu komunikačných prostriedkov pri evanjelizácii, a preto vyzýval k ich tvorbe a šíreniu, v čom od samého začiatku išiel príkladom. To, čo tvoril, nevychádzalo z akejsi osobnej záľuby, ale vždy z vypozorovanej konkrétnej potreby tých, s ktorými sa stýkal a ktorým slúžil. Vieme, že si od začiatku uvedomoval potrebu dať ľuďom do rúk niečo, čo by v krátkosti poučilo a účinne povzbudilo k uživotňovaniu, ako aj to, že sa pritom sa usiloval zanechať teologické abstrakcie a hovoriť rečou evanjelia.
Čo do významu na prvom mieste zostával u neho písaný text, potom audio a video záznam.

Ako sme už spomenuli, prvé brožúry napísal ešte ako študent filozofie a teológie (Štyri kolesá, August Czartoryski, Ozveny Otcových slov) a do tohto obdobia patria aj jeho preklady dogmatických traktátov Caelestie z francúzštiny. Ešte počas pobytu v PTP napísal knižku rozjímaní pre mladých Deň, čo deň. Keď dostal na starosť mladých saleziánskych spolubratov, napísal pre nich učebnicu filozofie. S radosťou k nej počas totality siahali aj mladí, lebo v nej nachádzali odpovede na tvrdenia tzv. vedeckého ateizmu a dialektického materializmu. Najprv sa rozmnožovala strojopisom, potom pod názvom Filozofia vyšla vo dvoch vydaniach v SÚCM v Ríme a v roku 1991 aj na Slovensku. Stala sa obľúbenou študijnou pomôckou nielen pre mladých, ale aj pre seminaristov. Neskôr vypracoval pojednanie o don Boscovej duchovnosti podľa autora Auffrayho pod názvom Za bezpečným vodcom.

Po roku 1959, keď sa don Beňo definitívne vrátil z väzenia, zachytil prežité udalosti od roku 1950 a úsilie mnohých zachovať si v nich vieru a svoje povolanie v knihe Rehabilitácia. Názov je odvodený z motta tejto knihy, ktoré znie: “Umlčaná Cirkev je tá, ktorá sa dala umlčať. Ale na jej rehabilitáciu stačí to, že nemlčala celá.” Keď si toto dielo prečítal jeden jeho spoluväzeň, povedal mu: “Janko, ale to si písal v časovej vzdialenosti od toho všetkého, čo zlého a ukrutného sa udialo.” “Nie, don Dermek, písal som to hneď, ako sme sa vrátili z väzenia...” Nadľahčujúci tón a jemný humor tejto knihy vzhľadom na útrapy, spôsobené režimom, je dôkazom, že autor všetko prijal z Božej ruky a tým, čo boli nástrojmi zla, nič nezazlieval, ale odpustil im vo viere, že raz aj oni môžu byť iní.

V jeho tvorbe ďalej nasledovali kratšie duchovné úvahy, katechézy, rôzne duchovné orientácie, ktorých sa do konca života nazbieralo okolo päťdesiat.

Aby ich mohol podávať príťažlivejšou formou – hovoreným slovom podfarbeným hudbou – len čo sa objavili a boli u nás dostupné prvé magnetofóny, zabezpečil si aj takúto techniku. Na svoje “audiozačiatky” si spomína takto: “Keď sme si s Jankom Mikesom kúpili prvý maďarský magnetofón Terkel (neskôr sme ho volali “verkel”), pochodili sme rôznych odborníkov, aby nás s tým naučili robiť. Nemali sme miešací pult. K dispozícii bol len gramofón a mikrofón. A v nahrávacej miestnosti dvere. Keď bolo treba stišovať alebo zvýrazňovať hudbu, dosiahol som to ich zatváraním a otváraním.
Veľakrát som rôzne texty nahrával do noci. Raz som v únave do magnetofónu vložil pásku, na ktorú som mal už predtým nahraté. Išlo práve o Koncil. Práca dvoch dní sa mi tak zmarila. Bolo treba začať znovu. Ale to sa dalo, až keď som sa upokojil. Ľahol som si na zem pred Pána. V takejto polohe som ho prosil o nové požehnanie svojich námah, veď som túto situáciu vnímal ako jeho zásah. Pomyslel som si, že možno kvôli niekomu to treba trochu inak nahrať, niečo iné zdôrazniť, inak vyjadriť...”
Kým don Beňo nemohol túto starosť zveriť spolupracovníkom, ktorým to zachutil a zacvičil ich, viac rokov robil nahrávania sám.

Významnou súčasťou jeho spisby boli duchovné cvičenia. Okrem niekoľkých tvorili jeden celok pod názvom Verím a vyznávam. Postupne podávali v najhlavnejších bodoch pravdy Kréda a viedli k jeho uživotňovaniu.

V tomto životopise sme sa už zmienili o jeho úsilí oboznamovať druhých s Koncilom a vypracovať komentáre k niektorým jeho dokumentom, z čoho vzniklo spolu šesť diel (II. vatikánsky koncil, Áno, Pane, Bratia, už je čas, Oblečte si nového človeka, Aby všetci jedno boli, Ohlasujte blahozvesť).

Verejnosti sú vari najznámejšie jeho predlohy na rozjímanie, ktoré strojopisom a neskôr v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme vychádzali pod pseudonymami (Mon Calepin, A. Faudenom, Silvester Bajan) a na domácej pôde po roku 1990 pod vlastným menom. Najprv to boli už spomínané knižky

Deň, čo deň a Počuli sme slovo Pánovo, neskôr Hovor, Pane, tvoj sluha počúva, ktoré vďaka obetavosti SÚCM v Ríme vyšli vo viacerých vydaniach a neskôr niektoré z nich i v cudzích jazykoch (v češtine, poľštine, ruštine, ukrajinčine) v zahraničí. Okrem toho pre potreby hnutia Nazaret don Beňo pripravil rozjímania pod názvom Odrobiny (poslednú úpravu robil ešte v roku 2006) a Tvoje slovo, Pane, je duch a život. K predlohám na rozjímanie na základe Božieho slova sa priraďuje aj takisto už spomínaný duchovný komentár k Veľpiesni, ktorý vyšiel pod rovnomenným názvom.

Don Beňo rád vydával veci pod pseudonymom, lebo vedel, že takto sa ľahšie dostanú k svojim adresátom. Často z jeho kníh kázali aj jeho kritici a odporcovia, ktorí nevedeli, kto je ich autorom. On sa z toho vždy tešil, lebo mu nešlo o osobnú česť a uznanie, ale len o to, aby sa Božie slovo šírilo.

Ďalšou oblasťou don Beňovej duchovnej tvorby sú práce s manželskou, rodinnou a výchovnou problematikou, ktoré rodinám sprístupňujú nielen don Boscovu výchovnú metódu, ale aj učenie Koncilu a pápežských dokumentov, najmä exhortácie Jána Pavla II. Familiaris consortio. Týchto je spolu s menšími útvarmi okolo desať. Najznámejšie z nich: O výchove, Rodičia, na slovíčko, Hovoríme o rodine, Slovo manželom takisto vyšli aj v cudzojazyčných prekladoch (v poľštine, ruštine, niektoré aj v ukrajinčine), na domácej pôde s cirkevným schválením slovenských biskupov.

Keď sa don Beňo v sedemdesiatych rokoch zoznámil s emeritným kazateľom Cirkvi bratskej Jozefom Ondrejom Markušom z Levíc, objavil v ňom brata, s ktorým ho spájala veľká láska k Božiemu slovu a túžba šíriť ho. Jeho dlhoročné zbierky kázní zo Svätého písma, usporiadané do tematických celkov, a spomedzi nich najmä cykly zo Starého zákona, boli pre celú skupinu veľkým prínosom a vhodnou duchovnou stravou. Pán Markuš často opakoval, že Sväté písmo je napísané “zo života pre život”. A práve takýto prístup k Božiemu slovu mali s don Beňom spoločný. Pán Markuš sa potešil ochote členov Hnutia pomôcť mu upraviť jeho práce štylisticky i redakčne, a tak sa vyvinula plodná ekumenická spolupráca. Sám don Beňo sa podujal takto spracovať jeho kázne na texty evanjelií, ktoré neskôr vyšli aj tlačou pod názvom Moje úvahy o Ňom a o nás.

Ak by sme chceli zhrnúť život a charakterizovať postavu don Jána Augustína Beňu, v krátkosti povieme, že Pán si ho vybral ako svoj nástroj, cez ktorý chcel povzbudiť bratov a sestry, aby každý deň brali do rúk Božie slovo, aby ho počúvali a čo pochopia, v ten deň uskutočňovali. Ďalej Pán cez úsilie tohto kňaza chcel, aby sa z tých, čo budú žiť podľa Božieho slova, utváralo spoločenstvo – Cirkev ako rodina – kde sa budú všetci poznať a pomáhať si k tomu cieľu, ktorým je Kristus. Aby sa tak aj vedomým prijímaním učenia a sviatostí Cirkvi cez hierarchickú Cirkev, najmä prostredníctvom individuálneho duchovného vedenia, postupne stávali opravdivými kresťanmi. Svätý Duch ho viedol k tomu, aby sa vo svojom apoštolskom snažení zameral predovšetkým na rodinu, kde prichádzajú na svet noví kresťania. Svetlo a vnuknutie k takémuto spôsobu práce – formovať novú generáciu kresťanov cez výchovu a všestrannú pomoc rodičom – Cirkev označila za osobitnú charizmu, dar Svätého Ducha pre všeobecnú Cirkev, tak ako tomu bolo pri stovkách iných zakladateľov hnutí po celom svete, kde vanie ten istý Svätý Duch a osobitným spôsobom sa žije to isté Evanjelium. Skupinu tých, ktorí ju s Božou pomocou chcú uvádzať do života, nazvala hnutím Nazaret.

Don Ján Augustín Beňo, verný nositeľ a neúnavný šíriteľ tohto osobitného daru a zakladateľ hnutia Nazaret celý život prežil v zodpovednosti za to, čo mu Pán zveril, za dar, ktorý mal najprv objavovať, potom chrániť a rozvíjať. Skusoval pravdu, že pre samotného nositeľa charizmy je tento dar nesmiernou záťažou: je to dar nie pre neho, ale cez neho pre druhých. Jemu samému prináša mnohé strasti, pokorenia, súženia, vypätia síl, pričom však pre vnútorný tlak zodpovednosti nemôže konať inak. Don Beňo hovorieval:

“Keby som nebol presvedčený, že ide o Božie dielo, dávno by som to bol nechal.”

Pri spĺňaní tejto náročnej úlohy sa u don Beňu stali zjavnými mnohé jeho osobné kvality. Na prvom mieste pracovitosť, spojená niekedy s krajnou námahou a obdivuhodnou vytrvalosťou. Podľa svedectiev vyznačoval sa ňou už v detstve, potom v mladosti pri príprave na povolanie využívaním každého okamihu pre dobro Božieho kráľovstva. Aj v PTP a väzniciach si našiel odľahlý kútik, kde študoval alebo písal a neprestal sa venovať druhým. Po návrate domov popri ťažkej práci v civilnom zamestnaní mával “dni, ktoré sa končili ráno”, lebo v nich pripravoval duchovný pokrm pre tých, ktorým sa nedostával. Pri mnohých chorobách a znemožneniach (problémy so žalúdkom, pankreasom, srdcom, pečeňou, šedý zákal oboch očí, ktoré bolo treba operovať a viac desaťročí trvajúca, takmer 90-percentná obojstranná strata sluchu, čo mu sťažovalo komunikáciu s druhými), držal sa hesla: oddychu, koľko je nutné, práce, koľko sa len dá. Lenže aj ten nutný oddych často vystával. Nedokázal vynechať dohovorené stretnutia, ani keď sa veľmi zle cítil a pracoval aj v bolestiach, často z posledných síl, ba i na hranici nemožnosti. Keď mal na-príklad v polovici deväťdesiatych rokov šedý zákal oboch očí v takom pokročilom štádiu, že už nedokázal čítať, nevzdal sa práce na úprave 1. vydania predlohy na rozjímanie Odrobiny. Robil to tak, že sestra, ktorá sa o neho starala, mu čítala jednotlivé odseky a on jej diktoval vety v upravenej podobe. Iste ho to stálo nemalé úsilie o potrebnú koncentráciu. Aj v takomto stave všetko robil ďalej ako predtým; ľudia, s ktorými sa stretal, túto jeho ťažkosť ani neregistrovali.

Pri konaní sa vždy sústreďoval na prítomný okamih, na to, čo v ňom od neho očakáva Pán. Keď prechádzal z jednej činnosti do druhej, alebo cestou späť, ako vyprevadil ľudí, nakrátko si zhodnotil, čo urobil dobre, čo mohol lepšie, v akom stave je dotyčný človek, v čom mu treba v najbližšej budúcnosti poslúžiť. Keď potom všetko odovzdal Pánu Bohu, vrátil sa k práci, ktorú mal práve robiť. Len tak mohol zosúladiť to množstvo starostí, podnetov, potrebných činností... Často si opakoval známe príslovie: Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba.

Pracoval nielen duševne, ale aj manuálne. Pripomínal, že ako je vták stvorený pre let, tak je človek uspôsobený pre prácu – bez nej upadá. A čo je najdôležitejšie, vytrval v tom až do konca. Posledné mesiace pred smrťou ešte pílil stromy motorovou pílou pri jednej z chát, radil pri prácach v náročnejšom teréne, kde sa mu ťažko chodilo a doma rád pracoval s drevom, aj keď už veľmi málo vládal.

Začiatkom augusta 2006, keď sa mu výrazne zhoršil zdravotný stav a pocítil, že si ho už volá Pán, všetku svoju energiu vložil do duchovných cvičení pre kňazov Hnutia a po nich doslova z posledných síl pokračoval v pravidelných stretnutiach s nimi, aby im naďalej sprostredkúval ducha charizmy. Keď sa ho jedna zo sestier počas duchovného programu, ktorý mal pre Inštitút Betánia niekoľko dní pred smrťou, spýtala, či si nepôjde na chvíľu oddýchnuť, povedal:

“Oddychovať? Nie, pracovať!”

Je príznačné, že ani jeho pozemský život sa neskončil na posteli, ale potom, ako vstal, urobil niekoľko krokov, skĺzol na kolená a dodýchal v náručí kňaza. Ako pravý salezián, o ktorých sa hovorí, že odpočívať budú až nebi.
Svojou vytrvalou a dôslednou prácou sa usiloval o to, aby vždy dal “čeľadi pokrm v pravý čas”, teda spĺňal svoj kráľovský, či pastiersky úrad.
A dal si záležať aj na tom, aby spôsob tejto starostlivosti mal znaky saleziánskej “láskavej asistencie”, aby popri usilovnej práci a určitej disciplíne všade vládol duch rodinnosti. Pri kontakte s druhými sa vedel otvoriť, podeliť s tým, čo prežil, čo ho čaká a čomu žije; druhých so záujmom vypočul, poradil im a povzbudil. Pre túto rodinnosť sa ťažko od neho odchádzalo – niekedy sa návštevy u neho zdržali až do polnoci.


No nebol len pastierom, bol aj prorokom. Svojím výrazným myslením v súvisoch, spojeným s akousi Božou intuíciou, dokázal prv než ostatní poznávať veci v ich príčinách a dôsledkoch. Dokázal zavčasu a jasne vidieť situáciu, ukazovať najschodnejšiu a najúčinnejšiu cestu, ktorou treba ísť, ako aj predvídať duchovné ohrozenia, ktoré by sa mohli stať osudnými, keby sa preventívne nepodal liek. Tým liekom bolo vždy pridŕžanie sa Božieho slova takého aké je, v celej jeho radikálnosti.
A takto sa aj vyjadroval. Veci vždy pomenúval pravými menami. Neuchyľoval sa k hladkosti a diplomacii len preto, aby nespôsobil nepríjemnosti sebe alebo iným. Bol si vedomý, že len nerozriedená pravda nám môže pomôcť a zachrániť nás. Hovorieval:

“Keby sme sa nepridŕžali Božieho slova, jeho pravdy a jeho požiadaviek, už by sme tu ako skupina dávno neboli, rozpadli by sme sa a nezostalo by po nás žiadne ovocie.”

Spĺňanie tejto prorockej úlohy ho stálo veľa.


A tu už možno hovoriť u neho o treťom úrade každého kresťana, ktorým je kňazstvo. S láskou obetoval všetky svoje utrpenia. Fyzické, ale najmä tie duševné a duchovné. Okrem nutných vnútorných námah, ktoré vyplývali z jeho zodpovednosti, znášal mnohé pokorenia, sklamania, nepochopenia, ba i nepriateľstvá, pri ktorých však nestrácal úctu a lásku k tým, čo mu pripravovali trpké chvíle. Bol si vedomý, že cesta spĺňania Božej vôle je úzka cesta kríža, ktorý treba niesť v spojení s Kristovým. Nad všetkým u neho víťazila Božia láska, ktorá sa dáva a dáva sa do krajnosti.
Pol hodinu pred smrťou kľačiac dvíhal obidve ruky hore, ako to robí kňaz pri sv. omši a hoci sa mu chveli a padali, znovu a znovu ich dvíhal. Takto sa modlil s očami upretými hore a Pánovi obetoval celý svoj život so všetkým, čo v ňom prežil radostného i bolestného. Zmierený s Bohom i ľuďmi, zaopatrený sviatosťami Cirkvi, v pokoji odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi.

Vraciame sa k výroku, ktorým sme tento krátky životopis začali. Aj pred koncom života don Beňo častejšie opakoval to, čoho sa sám stále pridŕžal. Hovorieval: Je to Pán Boh, ktorý plánuje; na nás je, aby sme sa vedeli zapojiť, vložiť do tohto jeho plánu a pomohli sebe i druhým spasiť si dušu. Vďaka tomuto postoju vždy zavčasu prijal Božiu orientáciu, ktorá ho doviedla až ku charizme, k daru Svätého Ducha pre celú Cirkev, z ktorého, ako veríme, budú ešte mnohí čerpať a nachádzať v nej cestu vlastného posvätenia.

Pán si don Beňu povolal ráno 21. septembra 2006. Je príznačné, že sa tak stalo na sviatok sv. Matúša evanjelistu, s ktorým ho spájala túžba šíriť evanjelium, a takisto nie je náhoda, že o dva dni bol pochovaný práve na sviatok sv. pátra Pia z Pietrelciny, veľkého trpiteľa pre Bohom zverené poslanie.

V plnom svetle sa ukáže jeho život až v budúcnosti, ako to pri jeho pohrebe vyjadril provinciál slovenských saleziánov don Turanský, keď vyslovil presvedčenie, že dejiny raz budú musieť povedať celú pravdu a zhodnotiť činnosť tohto vynikajúceho kňaza.

Pevne veríme, že aj na don Beňovi sa splnia slová Písma, ktoré hovorí: Tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, skvieť sa budú ako hviezdy na nebi (porov. Dan 12, 3).

Pápežská rada pre laikov, 23. 9. 2006: “Hneď, ako sme dostali správu o návrate do Otcovho domu don Beňu, naše dikastérium sa spája v modlitbe so saleziánskou komunitou a s hnutím Nazaret, povzbudené jeho svedectvom kresťanskej a cirkevnej zrelosti.”


Mons. Miguel Delgado, riaditeľ kancelárie Pápežskej rady pre laikov, 26. 9. 2006 –“Som si istý, že don Beňo Vám bude naďalej ešte viac pomáhať z neba. Naposledy sme sa videli 3. 6. 2006 počas II. medzinárodného stretnutia Sv. Otca s cirkevnými hnutiami. Videl som ho veľmi spokojného a šťastného z toho, že sa mohol zúčastniť tejto udalosti.”


Mons. Csaba Ternyák, arcibiskup, tajomník Kongregácie pre klérus, 17. 1. 2007: “Vyjadrujeme pocity úprimného žiaľu nad stratou don Jána A. Beňu a zároveň ubezpečujeme o modlitbách za jeho dušu.”


Mons. Ján Sokol, arcibiskup bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, 23. 9. 2006: prostredníctvom svojho tajomníka Mons. Ferdinanda Javora pozdravil všetkých zídených na pohrebe a povedal, že je s nimi spojený v modlitbe.


Kardinál Péter Erdö, prímas Maďarska, 22. 9. 2006: “Spravodliví sa budú skvieť ako slnko (Mt 13,43). S otraseným duchom som sa dozvedel správu o smrti don Beňu... Pre spoločenstvo vyprosujem útechu Ducha Svätého”

Kardinál Péter Erdö, prímas Maďarska, 19. 10. 2006: “Zvláštna a úctyhodná osobnosť uja Janka ma uchvátila už vtedy, keď sme sa prvýkrát stretli a povzbudzoval ma v súvislosti so založením Katolíckej univerzity.”


Mons. Luc van Looy, SDB, biskup z Gentu, Belgicko: “V rokoch, keď som bol v Ríme členom hlavnej saleziánskej rady a vikárom hlavného predstaveného, mal som potešenie viackrát sa stretnúť s najdrahším don Beňom spolu s jeho kňazmi a spolupracovníkmi... Otec Ján bol vždy mužom Cirkvi, verný a znepokojený o Cirkev. Kvôli schvaľovaniu svojho Hnutia si vytrpel, ale vždy sa usiloval informovať cirkevné autority o svojich plánoch. Keď mi hovoril o svojich problémoch s miestnymi biskupmi a keď chodil na vatikánske úrady, pripomínal mi don Bosca. Koľkokrát musel ísť don Bosco do Ríma, aby dosiahol akceptovanie svojich plánov?
Otec Ján bol slobodným človekom, vždy duchovne zaujatý osobami, ktoré viedol, ale nechýbal mu ani veľký zmysel pre humor. Napokon, vždy ma napĺňa radosťou jeho knižka o Veľpiesni. Toto dielko je monument duchovnosti, vyjadruje naozaj veľkého ducha a jeho hlbokú prítomnosť v Bohu.”


Mons. Ján Szkodoń, pomocný biskup z Krakova, 23. 9. 2006: “Správa o jeho smrti sa ma veľmi hlboko dotkla a som s vami duchovne spojený. Pozdravujem všetkých kňazov, dievčatá i rodiny.”


Profesor Jan Niemiec, rektor seminára v Horodku, Ukrajina, neskôr pomocný biskup kamienecko-podolskej diecézy, 23. 9. 2006: Odovzdal pozdrav od svojho ordinára a povedal: “Vyjadrujem vďaku celému spoločenstvu hnutia Nazaret, že ste svojho času otvorili srdcia otcovi Jánovi a dovolili ste, aby Boh cez neho hovoril do vašich sŕdc a svedomí... a že ste prišli aj na Ukrajinu...
Pán Boh zaplať za toto veľké dielo, ktorého som sa mohol osobitným spôsobom dotýkať v seminári v Horodku.”


Don Adriano Bregolin, vikár hlavného predstaveného saleziánov, v mene hlavného predstaveného, 23. 9. 2006: “Dostal som správu o smrti don Jána Beňu... Prosme spolu Pána, aby prijal všetko dobré, čo vo svojom živote vykonal.”


Don Štefan Turanský, provinciál saleziánov na Slovensku, 23. 9. 2006: “Osobne si myslím, že keď sa veci trochu upokoja, že aj dejiny budú musieť povedať celú pravdu a budú musieť zhodnotiť činnosť tohto vynikajúceho kňaza.”

Don Štefan Turanský, provinciál saleziánov na Slovensku, 24. 9. 2006: “Osobne som presvedčený, že celá pravda o nepochopení medzi ním a cirkevnou vrchnosťou vyjde na povrch až s odstupom času, keď sa emócie, predsudky a samotné fakty posúdia vo svetle objektívnych kritérií...
Bezpochyby don Beňo v našej provincii v určitom historickom okamihu zohral kľúčovú rolu. A za to mu patrí naša vďaka. Ostatné prenechajme Bohu.”

Príbehy

z nášho života

  • Pred nedávnom sa mi ozvala jedna z bývalých kolegýň, ktorá je už na dôchodku. Býva v činžiaku oproti, ale keďže ja som bola dlhšie služobne v...

  • Po dvoch rokoch „cestovnej prestávky“ som koncom októbra cestoval rýchlikom. Túto cestu som najskôr vnímal ako ťažkosť: s kým budem sedieť v kupé...

    Paľo

  • Bol jeden z prvých teplých slnečných dní a spolu s priateľkou sme sa vybrali do záhradky.
    Keby sa tak našiel niekto, kto by ma trochu...

    Mária

  • K piesňam Rogera Hodgsona ma priviedol priateľkin brat Marián na ARE v posledných týždňoch svojho života, prv než zomrel na ALS.

    Mária

  • Vážená pani Kováčová.

    ďakujem Vám za vaše svedectvo milujúcej matky veľmi peknej rodiny - úprimne obdivujem Vás i Vášho manžela, ste...

    I. W.

  • V roku 1997 na Základnej škole na Polianskej ulici v Košiciach bola súťaž o "Cenu riaditeľky školy za šľachetnosť a stálu snahu konať dobro".

    K. R. junior