Boh Starého zákona je veľmi citlivý na svoj majestát.
Preto neraz pripomenie neposlušnému Izraelovi svoju moc, veľkosť i silu.
Keď mu dáva príkazy dvoch tabúľ, hrmí nad ním hromom a omračuje ho bleskami, aby ho udržal v úctivom postoji a v poddajnosti.
Boh Nového zákona skoro opak.
Zjavuje sa ako slabé, bezmocné dieťa, alebo ako sústrasť budiaci, premožený a na kríž pribitý rabbi. Robí tak preto, aby si získal naše srdce, dôveru a s ňou plnú oddanosť, aby miesto troch krokov úctivej vzdialenosti dosiahol dôverné objatie. „Iam non dico vos servos... vos autem dixi amicos...“ – Už vás nenazývam sluhami ... nazval som vás priateľmi...
Za Mojžišových čias ho urážalo, ak niekto zapochyboval o jeho moci. Dnes sa ho najcitlivejšie dotkne, kto zapochybuje o jeho dobrote a stálej láskavej starostlivosti o všetky detaily nášho života.
A zvlášť ho uráža náš nedôverčivý strach o budúcnosť, zabezpečenie sa na dni choroby alebo staroby, zapĺňanie šatní, stavanie zásobární a ukladanie peňazí.
Spasiteľ nás varuje pred každou takouto prehnanou starosťou o to, čo budeme jesť a piť a čím sa budeme odievať. Poukazuje nám preto na nebeské vtáctvo, na poľné ľalie. Podľa neho nám má k spokojnosti stačiť vedomie, že máme Otca, ktorý vie, čo potrebujeme.
A naozaj, načo sa trápiť o budúcnosť, keď sa o nás stará taký dobrý a bohatý Otec?
Veď on bude vždy pri nás a keď bude treba, dá silu, zdravie, možnosť i príležitosť zarobiť si na chlieb, na šaty i na strechu...
A keby to predsa z určitých, len jemu známych príčin dakomu z nás odoprel, nájde ruky, ktoré prídu s darom alebo s inou pomocou.
A ak sa pre slobodu a zlobu ľudskej vôle takéto nenájdu, urobí zázrak – a nebude to prvý v dejinách... ale rozhodne nenechá zahynúť toho, kto verí v jeho láskavú starostlivosť.
A zo všetkých možností postarať sa o nás vyberie vždy tú, ktorá najviac poslúži jeho sláve a nášmu dobru.
Zvieratá a rastliny majú všetko, lebo sa stará o ne Boh.
My sa chceme postarať o seba sami, a preto umierame na všetkých kontinentoch pri ohromnom technickom a vedeckom vybavení po miliónoch, a to práve od hladu.
To je lekcia, ktorú dáva Boh za nedôveru a nezáujem o jeho kráľovstvo.
A ak je niekde hojnosť, až presýtenosť, nezabudnime, že aj tá plodí hlad. Najprv ten duchovný, ktorý potom vyvolá nervozitu, nespokojnosť a vojnu, ktorá zničí živobytie a dovedie aj tie najbohatšie národy na mizinu.
Naša druhá chyba, ktorou urážame Boha, je v tom, že si myslíme, akoby utrpenie nepatrilo medzi prejavy jeho láskavej starostlivosti, akoby tá skutočnosť, že nás všetci bijú a strkajú, bola dostatočným dôkazom toho, že na nás zabudol.
A táto chyba sa stáva hriechom, ak si povieme, že sa na Boha nemožno spoľahnúť, a preto, ak nechceme zahynúť, musíme si vziať všetku starosť o seba do vlastných rúk, čo je toľko, ako keby sme hovorili: Boh nie je. A ak je, nie je dobrý.
A to je zrejmé rúhanie.
Aby sme mu vyhli, opakujme si často s dôverou slová usmievavého Jána Bosca: „Su, con Dio come l´uccello che sente tremare il ramo e continua a cantare sapendo di avere le ali.“ (MB XVIII, 281) – Len veselo, ako vtáča, ktoré neprestane spievať ani vtedy, keď sa mu pod nohami zatrasie konárik – vie totiž, že má krídla.