Boží Syn sa najprv vtelil do jednotlivca, ktorý sa volal Ježiš.
Potom do spoločnosti, ktorá sa volá Cirkev.
Evanjelium nám hovorí, že sa vtelil v určitom zmysle aj do každého človeka.
Týmto trojitým vtelením sa stal súrodencom všetkých ľudí, aj tých, čo sa mu, ako bratia, najmenej podobajú v šťastí a vo svätosti a sú preto najmenšími, sú mu preto najmenej bratmi.
V Ježišovi bol Boží Syn spojený s ľudskou prirodzenosťou najužšie.
Spojenie s každým z nás, o ktorom sa tu hovorí, je istotne iné, menej intenzívne, ale predsa také, že ak mu mienime prejaviť pozornosť, úctu a lásku, nemôžeme obísť ani jedného človeka, ktorý nás potrebuje a najmenej toho, ktorý nás potrebuje najviac.
Podľa Kristových slov sme teda k Bohu vždy tak blízko, ako blízko sme k svojmu susedovi v ulici, na pracovisku, v školskej lavici, ale zvlášť ako blízko sme k tomu najúbohejšiemu alebo k tomu, ktorého by sme podľa čisto ľudského meradla mali mať najmenej radi.
Možno nás prekvapuje takéto meranie.
Brat, sestra, len preto, že sme si navykli určovať svoju blízkosť a svoju vzdialenosť od Boha iným metrom, metrom modlitieb, pôstov, počtom svätých prijímaní, dĺžkou ružencov, časom stráveným pred svätostánkom.
A keďže sme sa úplne vžili do svojich mier a váh, nevieme si akosi osvojiť tento jeho merací systém. A ponúkame mu preto ako prejavy svojej lásky a snahy dostať sa k nemu modlitbu, sebazápor, púte a zas modlitbu.
No nezabúdajme, a to zvlášť v tomto prípade, že nežijeme preto, aby sme jedli, ale že jeme, aby sme žili.
Modlitba je prostriedok.
Cieľom sú skutky lásky.
Modlitba je vytváranie dispozície, schopnosti a ochoty milovať bratov odpúšťaním a službou.
Ale pretože milovať človeka, každého človeka, je úloha nesmierne ťažká, nadľudská, potrebná je častá, podľa Pánovho vyjadrenia – stála modlitba.
Milovať človeka opravdivo, skutkami, je také náročné, že človek musí žiť s Bohom, aby to dokázal. A takáto blízkosť s ním sa dosahuje modlitbou, najmä tou sviatostnou.
A zas: človeka je nutné vidieť v Božom svetle, aby sme ho dokázali milovať... toľko a takých obetí žiada láska k nemu.
Ježiš Kristus nás tu uisťuje, že je istým spôsobom v každom človeku. Vraví: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“
Koniec sveta budú doprevádzať strašné zemetrasenia, hukot mora a padanie hviezd. Budú to dni strachu a hrôzy.
Zo všetkého najnepríjemnejšie bude však zistenie, že ten Kristus, ktorý vtedy bude k nám prichádzať ako Sudca, je doslova ten istý, ktorým sme vo svojich bratoch opovrhovali alebo si ho aspoň nevšímali, pre ktorého sme nemali kúsok času, slovo rady a povzbudenia, ba ani priateľský úsmev.
Nám, ktorým veľmi záleží na odmene v ten deň, treba predovšetkým pripomenúť, že sme Cirkev misiová, že sa nám teda treba podeliť o pravdu s každým, kto o ňu prejaví záujem.
My, privilegované Božie deti, sa budeme najmä z toho zodpovedať.
Ale si buďme pritom vedomí, že pohania sa môžu spasiť aj bez nás, my sa však nemôžeme spasiť bez nich.
Viac potrebujeme my ich, ako oni nás.
Potrebujeme ich ako sluha svojho pána, ktorý je skutočne v nich, kde čaká na prejav našej úcty a lásky, najmä podelením sa o najväčšie bohatstvo, ktoré máme – o pravdu a o svetlo viery.
Nezabudnime na tento záver, ku ktorému nás priviedlo počuté Pánovo slovo. Dopustili by sme sa osudnej chyby.