Keď máme pred sebou hory problémov a obrátime sa o radu k ľuďom, pokrčia obyčajne plecom. Prosíme o pomoc, a oni nám začnú rozprávať o svojich „horách“ a budú nám ich zatiaľ pripomínať, kým nepochopíme, že si máme pomôcť sami.
Potom sa konečne obrátime k Bohu.
Ruženec, deviatnik, almužna, púť...
A nič...
Nič sa nepohne.
Hory stoja... Nechcú sa hodiť do mora.
Kristus použil príhodu s figovníkom, aby nám vysvetlil príčiny neúspechov našej modlitby.
Podľa neho nezasiahne Boh v náš prospech pre nedôveru.
Neveríme dosť, že by mohol a chcel pre nás všetko urobiť.

Keď ho o niečo prosíme, chytíme vec obyčajne z opačného konca.
Hovoríme ako tí pod krížom: ‘Zostúp a uveríme ti... Daj a budem ti dôverovať.’
Brat, sestra, nie tak.
Nie viera je ovocím zázraku, ale opačne...
Už nám to Kristus veľa ráz povedal vo svojom evanjeliu, ale my si ideme stále po svojom.
„Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila.“ (Lk 18, 42) – „Ale ak niečo môžeš,... pomôž nám!... Všetko je možné tomu, kto verí.“ (Mk 9, 22-23)

Uverím, daj!
Uver, dám!
Nebuďme naivní!
Toto ťahanie sa za prsty s Bohom je vždy naša prehra.

A na záver ešte jedna poznámka!
Aby viera zostala vierou, musí byť čistá. Ak je v nej čo len milióntina pochybnosti, už to nie je viera, ale pochybnosť.
„Bonum ex integra causa, malum ex quocumque defectu.“ – Dobré je vtedy, keď je to celé dobré, zlé z akejkoľvek chyby, nedostatku.

Ak je aj v našej viere, s ktorou prosíme Pána, čo len takéto percento pochybovačnosti, zbavme sa ho a hory sa určite pohnú.