Dejinami vyvoleného národa sa od samého začiatku tiahne ako hlavná niť osnovou túžba po Mesiášovi, po Pomazanom od Pána, ktorý raz príde, aby spasil svoj ľud.
Mesiášska túžba rastie a stupňuje sa najmä v dobách politického útlaku, v akom bola Palestína aj vtedy, keď Ján kázal nad Jordánom.

Každému poriadnemu Židovi by sa boli zaleskli oči a ešte viac stvrdli päste zaťaté proti Rimanom, keby bol Ján ukázal na Ježiša z Nazareta slovami: Hľa, Osloboditeľ a náš Kráľ!
Ale preto, že ho predstavil ako Božieho Baránka, z celého toho množstva sa okrem dvoch nikto za ním nepohol...
Sľúbený Mesiáš neprichádza tak, ako ho oni videli vo svojich predstavách.
Nevstupuje do Svätého mesta na bojovom koni so zbraňou v ruke, ale ako Baránok vo vlastnej krvi, ktorý sa dá pokorne, ticho viesť na zabitie.
A preto takto prichádza, že okrem politického, hospodárskeho a kultúrneho otroctva, jestvuje odjakživa ešte jedno – oveľa horšie – otroctvo hriechu, ktoré je pravou príčinou všetkých ostatných. A túto porobu bolo treba zničiť najprv. Predovšetkým z týchto okov bolo treba národ dostať.

Je pravda, ľudia sa slabo oduševňujú za takéto víťazstvá, málo túžia po takej slobode a takom Vykupiteľovi.
Hriech je príjemný a my ho máme radi.
A preto má aj dnes Ježiš tak málo nasledovníkov. Keby terorizoval, rozlieval cudziu krv, prideľoval vydobyté územia, rozdával tituly a zlato, každý by sa snažil dostať sa k nemu čím bližšie...
Lenže on miesto toho, aby dával, berie...
A berie všetko, i život...
A to ešte tak, že sa ho má človek vzdať sám z vlastnej vôle, ak chce byť slobodný.
Preto sa ich za ním odhodláva tak málo...
Len dvaja z celého množstva...

Kto však z milosti Božej pochopil Krista ako Baránka, tak ako ho predstavil Ján, ten sa odhodlane pohne, aby oslobodil seba a iných z najotrockejšieho otroctva a bude ho nasledovať quocumque ierit – kamkoľvek pôjde – aj na Kalváriu, aj na kríž v tom radostnom vedomí, že konečné víťazstvo bude patriť Baránkovi, i trón i súd nad svetom, sláva a dobrorečenie.