Náš Pán si verboval stúpencov takým divným spôsobom ako nikto na svete. Hovoril: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“
A dnes, keď chodí už neviditeľne pomedzi nás, opakuje tú istú nepríjemnú vetu.
Nám však tieto jeho slová znejú o niečo jemnejšie, ako zneli tým, čo ich počuli prvý raz.
Vtedy mal totiž Kalváriu pred sebou a keď aj hovoril o zmŕtvychvstaní, učeníci nerozumeli, o čom hovorí (Mk 9, 2).
Dnes je po utrpení a žije v sláve, preto môžeme tieto jeho slová pochopiť aj takto: ‘Kto chce za mnou prísť...’
Nuž a toto rozhodne znie už lákavejšie.
A toto svoje pozvanie adresuje bez výnimky všetkým: starcom, mužom, ženám i deťom.
Aj tým, čo ho pre zaujatosť počúvajú len tak na pol ucha.
Všetkým chce povedať, že do neba sa možno dostať len jeho chodníkom – cez Golgotu.
Nie inokade.
Nikoho nenúti, netlačí pred sebou. Iba volá. Hovorí jasne a zreteľne: „Kto chce...“
Brat, sestra, netreba vari ani hovoriť o tom, ako sa naša slabosť ľaká tých jeho dvoch skrížených driev.
Všimnime si však, že nežiada, aby sme vzali na seba jeho kríž, ale svoj.
On nám neponúka tie svoje zakrvavené brvná, ale to, čo ony v našom živote predstavujú – Božiu vôľu prijatú s ochotou.
U jedného môže byť krížom trpezlivo znášaná choroba, u druhého s úsmevom prijímaná urážka, starosť o rodinu duchovnú alebo pokrvnú zatiaľ bez uznania a vďačnosti, záujem Božieho kráľovstva a s pokojom prijatý neúspech, vrodená ťažkopádnosť, neuznanlivosť a nedbalosť tých najbližších, alebo nevrlosť a posmech tých vzdialenejších.
Môžu ním byť aj zmyselné, panovačné alebo chamtivé túžby.
V tomto prípade to bude kríž odriekania, ktorým sa treba zaťažiť, aby sme mohli ľahšie kráčať za Kristom.
Ľakáme sa aj tohto svojho kríža a myslíme si, že je neznesiteľný?
Zbytočne.
Monopol na výrobu krížov si natrvalo ponechal nazaretský Tesár.
A robí ich všetky na mieru...
Vždy najprv zmeria našu nosnosť a dĺžku životného úseku, ktorým ho treba niesť...
Nebojme sa. Nepreťaží nás.
Len toľko naloží, koľko uvládzeme.
Predsa sa zdráhame prijať svoj kríž...?
Nerozum.
Odmietame nie trest, ale milosť.
Veď je to jediný rebrík, ktorý možno oprieť o nebo.
Miesto toho, aby sme ho zahadzovali, nosme ho stále so sebou, pretože nevieme, ktorý bod na zemi nám určil Boh za Kalváriu – za miesto výstupu do jeho slávy.
Ak sme pochopili, nebudeme sa už diviť, že si náš Pán krížom získava stúpencov.