Ako niekdajší farizeji pokúšali Ježiša Krista, tak dnešní pokúšajú jeho Cirkev.
Šuchocú jej okolo uší rozvodovými listinami.
Tí prví sa odvolávali na Mojžišovo dovolenie; tí dnešní na civilný zákon, na zdravý rozum, na šťastie a dôstojnosť človeka.
Hovoria: Štát to dovoľuje... Je teda blahosklonnejší, bližší človeku než Kristus a jeho Cirkev.
Veď ak si dvaja už nerozumejú, či nie je múdrejšie rozísť sa, ako udržovať zväzok, ktorý kazí šťastie obom, zotročuje ich a ponižuje?

Ježiš Kristus ako Boh a najvyšší Zákonodarca v tejto veci s nimi nedebatuje. Pripomína, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu a vyhlásil, že budú dvaja jedným telom, ktoré nemôže nikto deliť. A kto by sa na to predsa odvážil, bude zabíjať človeka, ničiť jeho dôstojnosť a ohrozovať jeho časné i večné šťastie.

Že to človek nechápe alebo nechce chápať, že ako v inom i v tomto sa stále pokúša opravovať svojho Stvoriteľa, o tom nás dnes presviedčajú denné rozvodové konania.
Ak nám dal Boh tento tvrdý, bezvýnimočný zákon, tak len preto, aby nás ním bránil proti nám samým.
Uvažujme predsa, ako sa možno v manželstve vzájomne oddať, ak je rozlučiteľné, ak ponúka perspektívu, podľa ktorej, keď mi ošpatnie tvár, alebo ma dokaličí stroj, si ten druhý môže nájsť tretieho a na mňa zabudnúť, ak som mu dobrý len kým mám tieto prednosti...?

A čo ponúka rozbité manželstvo spoločnosti?
Dvoch ľudí – cudzincov vo svojom dome, dvoch osamotených... ktorí si hľadajú a priťahujú z okolia chýbajúci prvok. Tým sa zrejme načínajú ďalšie rodiny, kde potom zostáva tiež niekto sám. Manželská rozlučiteľnosť zavádza do spoločnosti reťazovú reakciu rozvodových výbuchov, ktoré sú schopné v krátkom čase zničiť aj tie najsilnejšie ríše.

A nie náhodou končí náš Pán svoju hádku s farizejmi žehnaním detí. Berie ich do náručia (Mk 10, 16) a objíma, akoby ich bránil proti vlastným rodičom, proti hroznej kliatbe rozvodov, ktorými, nech sa hovorí, čo chce, deti trpia najviac.

A kde je skutočná príčina manželských rozchodov?
Podľa slov Ježiša Krista v sklérokardii – v stvrdnutí srdca.
V tvrdosti srdca voči Bohu, ktorý človeka stvoril a dal mu zákon nerozlučiteľnosti na obranu jeho vlastného dobra.
V tvrdosti voči partnerovi, ktorý možno dni a noci preplakáva a všemožne sa vzpiera tomuto rozdeleniu.
A v tvrdosti voči vlastným deťom, ktoré otec alebo matka bude musieť už pred svojou smrťou nazvať sirotami.

A ani v tom prípade nie je naozaj lepšie ísť od seba, ak sa z nedorozumenia narodí odpor a nenávisť?
Brat, sestra, kresťanovi, ktorý má milovať aj svojich nepriateľov, by sa to nemalo stať, najmä nie v rodine.
A ak sa to predsa stane, komu má kresťan ochotnejšie odpúšťať ako svojmu najbližšiemu blížnemu?
Ak miesto toho, aby sme obviňovali z tvrdosti srdca Krista a jeho Cirkev, ktorí rozvod zatracujú, obviníme radšej tých, čo oň žiadajú, bude to správnejšie.
Kresťan má v zapletených prípadoch, keď sa stane v láske slabým, iné riešenia než rozbitie rodiny. Ale my na tieto obyčajne zabúdame.
Všeličo darujeme novomanželom k sobášu: televízor, chladničku, nábytok i auto... Škoda, že skoro zámerne zabúdame pri tejto príležitosti darovať im obraz toho, ktorý rozpína svoje pribité ramená, akoby chcel objať a spojiť tých, čo sa začínajú rozchádzať v názoroch, v citoch, možno aj v spolužití.

A nakoniec otázka:
Ako je to s nami?
Možno sa ešte nerozvádzame verejne, ale ako to vyzerá vo vnútri, v srdci?
Patríme si navzájom a deťom úplne a úprimne?
A ako je to s nami, čo sme sa zriekli manželstva pre Božie kráľovstvo a ovplyvňujeme manželstvá zvonka? Počujme ešte raz, čo nám obom volá Kristus z prečítaného Evanjelia: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“
Čo Boh spojil, nech aj človek spája s jeho pomocou stále užšie a pevnejšie pre pokoj ľudí na zemi a pre ich večné šťastie v nebi.