Keď Ježiš Kristus hovorí o uchu ihly, niektorí exegéti myslia na otvor v mestských hradbách, ktorým by nejaké to ťavíča predsa len mohlo prekĺznuť.
Chesterton im žartovne radí obrátiť sa na technikov, aby im zostrojili ihlu s takým uchom ako víťazný oblúk, ktorým by ťava prešla bez ťažkostí aj s nákladom, alebo aby poprosili zoológov, ktorí by vyšľachtili nejakú miniťavu.
Nie.
Rozumejme.
Kristus myslel na skutočnú ihlu a na skutočnú ťavu, aby nám tak naznačil „ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva ľudia, ktorí svoju dôveru skladajú v bohatstvo!“
A keď počujeme slovo „boháč“, nemyslime na amerického multimiliardára, na petrolejového alebo uránového kráľa, ani na známeho, ktorý má to a má ono a teda má všetko...
Skutoční boháči, na ktorých Kristus myslí, môžu byť v hojnom počte aj medzi nami.

Treba si nám objasniť pojem „bohatý“.
V prvom rade je ním ten, kto si myslí, že je sebestačný, že nepotrebuje ani Boha, že si zadováži silou rúk alebo umu všetko potrebné a vo všetkých situáciách si poradí sám. Preto o Božiu pomoc ani nestojí, ani neprosí.
Aj ten je bohatý, kto Bohu nedôveruje, a preto zháňa aj to, čo momentálne nepotrebuje, aby sa zabezpečil na dni choroby alebo staroby, kto uchováva zbytočnosti, hoci vedľa neho žijú takí, ktorým chýba to najpotrebnejšie.
Boháčom môže byť aj človek, ktorý má okrem toho, čo potrebuje, aj túžbu mať ešte omnoho viac.
Aj ten je bohatý, kto sa nepodelí s duchovnými hodnotami, ktorými oplýva.
A konečne každý, kto má mnoho dlžníkov, mnoho vinníkov, ale pritom málo ochoty odpúšťať.

Stojí za to zamyslieť sa chvíľku nad sebou.
Veď, súdiac podľa tónu Kristovej reči, ide o veľmi vážnu vec.
Zistime si, či nepatríme náhodou do daktorej kategórie boháčov.
Ihla je totiž veľmi malá a ťava veľká...