“Zjedz túto knihu, v ústach ti bude sladká, ale...”
(Zjv 10, 9)
Miesto úvodu
Dvadsiateho prvého septembra 1832 umrel v Abootsforde spisovateľ Valter Scott.
Pred smrťou poprosil svojho zaťa, Johna Lockharta, aby mu prečítal niečo z knihy.
Z ktorej? – opýtal sa zať.
Prečo sa pýtaš? Je predsa len jedna kniha, ktorá si zaslúži toto meno.
Zať pochopil a priniesol Bibliu.
Umierajúci spisovateľ sa súhlasne usmial.
Áno, Biblia je naozaj kniha.
Podľa mena i podľa obsahu.
Ostatné sú v porovnaní s ňou iba časopismi. Strácajú svoju aktuálnosť a starnú už po niekoľkých mesiacoch. Táto má už tritisíc rokov a stále má svetu čo povedať.
A aj hovorí.
Zvláštna kniha!
Ak ľudia na ňu zabudnú a zahodia ju, niekedy aj s opovrhnutím, po čase ju oprášia a znovu uctievajú.
Ale nikdy nemôžu na ňu celkom zabudnúť a nikdy ju celkom zahodiť.
A to jednoducho preto, že sa trvalo nemôžu bez nej zaobísť.
Keď si dopletú a pokazia život, hľadajú normu, podľa ktorej by si ho zasa upravili, usporiadali a vtedy siahajú po Biblii.
Zo svojho poblúdenia sa vracajú s kajúcim priznaním: Pomýlili sme sa. My sme sa pomýlili. Ona má pravdu. V každom slove.
A dnes je človek znovu popletený, dezorientovaný.
A veľmi.
Preto znova bude potrebovať Bibliu.
Bude ju musieť znova úctivo oprášiť a zvedavo otvoriť.
Niet iného východiska.
Ona je normou.
A prečo je to tak, že musí mať táto kniha vždy pravdu?
Nuž preto, že jej autorom, v plnom význame tohto slova, nie je len človek, ale aj Boh, ktorý nás ani nechce, ani nemôže klamať.
Odborníci tu o nej povedia, že je to kniha inšpirovaná – Bohom vnuknutá.
Dobre robíme, ak si nepletieme jej inšpiráciu s tou, o ktorej hovoria umelci. Lebo je medzi nimi naozaj veľký rozdiel.
Pod biblickou inšpiráciou rozumieme také Božie pôsobenie na ľudského pisateľa, ktoré zasahuje celú jeho bytosť: osvecuje mu pri písaní rozum, povzbudzuje vôľu, vplýva naňho, keď vyberá látku, ba aj keď ju formálne stvárňuje.
Pisateľ toto pôsobenie cíti niekedy ako tlak, ktorému nemožno odolať. Jeremiáš a Amos napríklad volajú: “Ale, keď Pán hovorí, ktože môže odporovať?”
Inokedy je toto pôsobenie zasa také nenápadné, že sa nedá vôbec postrehnúť.
Ale v jednom i v druhom prípade je človek len nástrojom, ktorým hýbe Boh podľa svojho zámeru. No nie je nástrojom pasívnym. Človek pri tejto činnosti aj myslí, aj chce úplne slobodne, môže uplatňovať každú ľudskú schopnosť podľa svojho rozumu a svojej vôle.
Má sa preto povedať, že Biblia je zároveň ľudská i božská kniha. Všetko, čo v nej ľudský pisateľ tvrdí, oznamuje a naznačuje, má sa pokladať za tvrdenie, oznámenie a naznačovanie Svätého Ducha.
Všetko sa v tejto knihe pripisuje Božskému Autorovi a všetko aj jej ľudskému pisateľovi.
Hovoríme všetko; nie nám je preto dovolené tvrdiť, že neomylnosť Písma, ktorá z inšpirácie priamo vyplýva, sa vzťahuje len na jeho vieroučné a mravoučné čiastky a preto ostatné, čo je v nej, môže si každý vysvetľovať ako sám chce. (Porov. Rozhodnutie Bibl. komisie z 18.VI.1915.)
Knihy, v ktorých sa zistil tento vplyv Božského Autora, sa len postupne pripájali k tým, v ktorých sa Božie autorstvo celkom jasne zračilo od samého počiatku.
Takto vznikal cez dlhé storočia zoznam posvätných kníh – zvaný kánon – pravidlo. Niektoré za také označila a prijala starozákonná cirkev, niektoré cirkev novozákonná.
Aby sa niektorý spis zaradil do zoznamu posvätných kníh, na to bol niekedy potrebný veľmi dlhý čas.
Eusebius hovorí napríklad o antiochijskom biskupovi Serapionovi, že dosť dlho podával akési evanjelium podľa Petra, až keď ho dôkladne spoznal, odmietol ho, lebo našiel v ňom dokétske bludy.
Aj Hermasov Pastor sa pokladal nejaký čas za inšpirovaný spis.
Výber posvätných spisov končí a ich zoznam sa ustaľuje až kedysi v druhom storočí. Dôkazom toho je Muratoriho fragment, starý 1200 rokov. Je na ňom zoznam posvätných kníh zostavený v Ríme v druhom storočí a sú v ňom presne tie knihy, ktoré máme v zozname dnes.
Či je autorom tej alebo onej knihy Boh, je pre pevnosť a solídnosť našej viery podstatne dôležité.
Poznať aj jej ľudského autora nie je už natoľko potrebné, ale pritom veľmi osožné. Zistiť meno pisateľa býva niekedy veľmi ťažké, a sú prípady, v ktorých nám zostáva navždy neznámym.
Bežne sa hovorí: Biblia, a myslí sa pritom len na jednu knihu.
V skutočnosti by sa malo pritom myslieť na jednu knižnicu.
Lebo kníh, ktoré tvoria Bibliu, je naozaj mnoho.
Spolu sedemdesiatdva.
Líšia sa medzi sebou rozsahom i obsahom.
Podľa obsahu ich delíme: na historické, prorocké a náučné.
A veľmi sa navzájom líšia aj formou, spôsobom podania.
Niektoré sú najsuchšou prózou, iné najvznešenejšou poéziou.
Líšia sa aj ľudskými autormi a konečne aj obdobím svojho vzniku.
Celok posvätných kníh delí sa na Starý a Nový zákon.
Dvadsať novozákonných dáva spolu so starozákonnými číslo sedemdesiatdva.
Každá kniha je podelená na hlavy; latinsky na kapitoly.
Toto podelenie pochádza zo začiatku trinásteho storočia a pripisuje sa Canterburskému arcibiskupovi Štefanovi Langtonovi. Po vynájdení tlače podelil Robert Estiene Langtonove hlavy na verše, pričom sa neriadil obsahom, ale iba technickou, typografickou potrebou.
Toto dvojité podelenie je veľmi výhodné pri hľadaní označeného miesta.
Musíme totiž vedieť, že Biblia pozostáva približne z trištvrte milióna slov, z tridsaťjedentisícstodva veršov a z tisícstosedemdesiatdeväť hláv.
Niekto príčinlivý prišiel skúsenosťou na to, že celé toto množstvo dá sa prečítať na jedno posedenie za dva dni a dve noci a po desiatich minútach denne za jeden rok.
Nám však pri čítaní Písma svätého nemá nikdy ísť o množstvo, ale o kvalitu, o to, ako čo najviac z neho pochopiť, osvojiť si a uskutočniť. A toto by sme sa chceli naučiť, aspoň tak zhruba, z nasledujúcich častí tohto úvodu.
Kvalita čítania nejakej knihy spočíva predovšetkým v správnom zachytení zmyslu jej slov.
Treba však pripomenúť, že je rozdiel medzi zmyslom a významom slov.
Význam slova je jeho vnútorná náplň, ktorú má, ak stojí samo osebe.
Zmysel slova je jeho význam, ktorý dostáva v rečovej súvislosti.
Nám o tento pôjde pri čítaní Biblie. Pôjde nám o taký zmysel slov, ktorý im dáva v rečovom súvise píšuci človek a vnukajúci Boh.
Zmysel môže byť v Písme vyjadrený trojako: doslovne, obrazne a predobrazne.
Doslovne sa vyjadruje napríklad v príkaze: “Dajte si pozor, aby ste nekonali svoje dobré skutky pred ľuďmi, žeby vás obdivovali. Inak nemáte zásluhy u vášho Otca, ktorý je na nebesiach.” (Mt 6, 1)
Obrazne sa vyjadruje biblický zmysel buď kratším prirovnaním; ako je napríklad toto: “Choďte, posielam vás ako ovce medzi vlkov” (Lk 10, 3), alebo dlhším podobenstvom ako je napríklad podobenstvo o stratenej ovci alebo podobenstvo o stratenom synovi.
V Písme sa občas stretneme aj s predobrazným zmyslom, to jest s nejakou osobou alebo vecou, ktorá nám ako symbol, ako typ pomáha poznať inú osobu alebo vec.
Obetovanie Izáka na vrchu Moriah je napríklad predobrazom obetovania Ježiša Krista na Kalvárii a medený had na púšti je predobrazom jeho kríža.
Prirovnania, podobenstvá a predobrazy plnia v Písme veľmi dôležitú didaktickú úlohu. Ich pomocou sa dostávame od známych, konkrétnych a nám blízkych vecí k poznaniu vzdialených, neznámych a ťažšie pochopiteľných.
V reči Východu, a potom samozrejme aj v Kristovej reči sú prirovnania, podobenstvá a predobrazy veľmi časté, takmer stále.
Zmysel, ktorý vložil do slov Písma Svätý Duch a ktorý mal na mysli svätopisec, môže byť samozrejme len jeden.
Nemôže mať daktoré miesto Písma Svätého viac týchto pravých, objektívnych zmyslov. Boží Duch nebude predsa hovoriť jednému tak, druhému inak.
A preto správne počúvať alebo čítať Knihu kníh znamená vždy objavovať v nej ten jediný, Bohom vnuknutý a pisateľom vyjadrený zmysel.
Z tohto pravého, pôvodného zmyslu, či už doslovného alebo obrazného, môže človek pomocou skúseností a rozumu prichádzať k uzáverom, ktoré môžu byť celkom správne a pravdivé.
Ich zmysel nazývame odvodeným, ale nemôžeme ho už nazvať biblickým zmyslom.
K tomuto odvodenému zmyslu sa uchyľujeme častejšie, než by sme sa nazdali.
Opierame sa oň pri svojom teologickom bádaní, pri homíliách i rozjímaní.
Jeho odvodzovanie vyzerá v skratke takto: Pôvodný zmysel daktorého miesta porovnáme s nejakou pravdou, na ktorú sme prišli uvažovaním alebo skúsenosťou. Z ich porovnania nám vyplynie ako logický dôsledok tretia pravda. Toto robíme najmä tam, kde nám ide o praktickú použiteľnosť Písma.
Okrem pôvodného a okrem odvodeného zmyslu je ešte aj takzvaný prispôsobený.
Tento dostáva daktoré miesto Písma vtedy, keď si ho na základe nejakej, hoci i nepatrnej podobnosti aplikujeme na situácie, ktoré ani ľudský, ani Božský autor nemal pôvodne vôbec na mysli.
Svätý Ján Bosco napríklad vyslovuje heslo: “Daj mi duše a ostatné si vezmi” a myslí pritom na svoju ochotu dať Bohu všetko, len aby získal a zachránil duše svojich chlapcov. Veta mala však pôvodne celkom inú aplikáciu. Pôvodne ju použil Abrahám, keď si so sálemským kráľom delil vojnovú korisť a vyjadril ňou toto: Ľudí, zajatcov, a vôbec všetko, čo má ľudskú dušu mi daj, ostatnú korisť si ponechaj.
Keď ide o používanie spomínaných troch zmyslov Písma, treba pripomenúť, že najväčšiu dôkaznú hodnotu, najväčšiu argumentačnú silu má pôvodný, t.j. doslovný zmysel.
Pôvodný obrazný ju má len vtedy, keď je prirovnanie alebo podobenstvo správne vyložené a keď je presne vymedzený jeho rozsah. Nesmieme napríklad v podobenstve o kúkoli a pšenici zabudnúť, že roľou je tu nie Cirkev, ale svet.
Odvodený zmysel má svoju dôkazovú hodnotu len vtedy, ak je miesto z Písma vzaté v pôvodnom zmysle a veta zo skúsenosti alebo z uvažovania je naozaj pravdivá. Ak by sme odvodzovali z odvodeného alebo odvodzovali pomocou vety, ktorá neznie celkom pravdivo, celkom presvedčivo, znížili by sme a možno i celkom zmarili silu argumentácie pomocou odvodeného zmyslu.
A treba ešte aj to povedať, že prispôsobeným zmyslom Písma nemôžeme v nijakom prípade dôvodiť, lebo tento nemá nijakú dôkaznú hodnotu.
Pri styku s Božím slovom je vždy životne dôležité zachytiť ten zmysel, ktorý doňho vložil pomocou pisateľa sám Boh a to najmä vtedy, keď ním dôvodíme alebo si ho aplikujeme na rozličné životné oblasti.
Aby sme sa k nemu dostali ľahšie a istejšie, musíme pri čítaní Písma brať do úvahy niektoré dôležité okolnosti.
Takouto okolnosťou je napríklad charakter reči toho, kto posvätnú knihu písal.
Ako vieme, pisateľmi sú napospol východniari a o týchto je známe, že nehovoria v sylogizmoch, že nestavajú logické konštrukcie ako my. S obľubou užívajú symbol, paralelizmus a protiklad.
Nie však len ako rečové okrasy. Pre Semitu je symbol znak, ktorý skrýva v sebe účinným spôsobom vyššiu realitu.
Kristus napríklad povie: “Semeno je Božie slovo.”
A tento jeho symbol je niečo veľmi blízke našej definícii. Jeho vetu môžeme prevrátiť a tá bude aj tak pravdivo znieť. Skúsme: Božie slovo je semeno.
Áno.
Je. Ako je v zrnku život budúcej rastliny, tak je v Božom slove uzavretý Boží život.
To nám potvrdzuje i jeho ďalšie prehlásenie: “Slová, ktoré vám hovorím, sú Duch a život.” (Jn 6, 63)
Pri hľadaní pôvodného zmyslu Písma treba ďalej prihliadať na literárnu formu. Básnická reč je niečo celkom iné ako suché historické podanie alebo filozofická úvaha.
Keď Žalmista povie napríklad, že “vrchy poskočili ako barany a kopce ako jahnence” (Ž 113) nebude to predsa nikto brať doslovne.
A najmä si treba pri hľadaní pravého zmyslu Písma všímať kontext prečítaného miesta, treba si všímať jeho gramatický, logický a psychologický súvis s tým, čo ho predchádza a čo za ním nasleduje. Vytrhávanie viet z rečového súvisu môže pri čítaní Písma namnožiť veľmi veľa omylov. V tomto zmysle hovorí ktorýsi z cirkevných otcov, že z Biblie pochádzajú všetky bludy.
Ak sa nedbá na kontext, možno potom priamo z Písma aj to dokázať, že niet Boha. Lebo aj to je v ňom napísané.
Bezprostredne pred tým však stojí: “Blázon povedal...”
A rovnako veľkou chybou je aj nedbať na paralelné miesta, to jest na tie časti Písma, v ktorých sa hovorí o tých istých skutočnostiach, niekedy dokonca aj tými istými slovami.
Paralelnými miestami sú napríklad podobenstvá o rozsievačovi u Lukáša a u Marka.
Nepleťme si však paralelné miesta s podobnými.
Ak máme v Evanjeliách dvoje rozmnožení chlebov, musíme vedieť, že ide o dve odlišné udalosti.
Pri hľadaní pôvodného zmyslu dávame prednosť tomu paralelnému miestu, ktoré je podrobnejšie, alebo zrozumiteľnejšie.
Ak je paralelné miesto u toho istého autora, má prednosť pred tým, ktoré je u iného.
Okolnosti, ako je charakter reči, literárna forma, kontext a paralelné miesta, treba pri hľadaní pôvodného zmyslu vždy vziať do úvahy.
Tie, ktoré teraz spomenieme nie sú natoľko dôležité, ale zato veľmi užitočné.
Medzi ne patrí hlavne autorova osoba.
Veľmi nám pomôže, ak poznáme jeho vek, reč, krajinu, národnosť, spoločenské postavenie a jeho povahové sklony.
Keď ide o reč, autor Levitika je napríklad najnudnejší právnik a autor Apokalypsy slabý Grék. V gréckej vetnej stavbe robí dosť znateľné chyby.
A keď ide o spoločenské postavenie, inak je ním ovplyvnený napríklad Izaiáš a inak Amos.
Obidvaja hovoria o svetáckosti žien a reagujú proti nej.
Ale ako odlišne! Izaiáš hovorí o tomto prípade veľmi jemne. Amos sa nebojí nazvať rozmarné Samaritánky kravami, ktoré bude nepriateľ deportovať nahé a hádzať ich nakoniec na smetisko ako zdochliny. Vysvetlenie tejto rozdielnosti treba hľadať v tom, že Izaiáš bol šľachtic, Amos voliar.
Pri hľadaní pravého zmyslu nám pomôže aj poznanie adresáta.
Ak vieme, komu autor píše, nebudeme sa napríklad diviť, ak Lukáš informuje, že Jordán je rieka a Tiberiada jazero. Hovorí totiž ľuďom, ktorí nežili v Palestíne.
A dobre je poznať aj krajinu, v ktorej autor žil alebo i tvoril.
Vo väčšine prípadov je touto krajinou Palestína, ktorú Renan trošku prehnane, ale predsa len vhodne, nazval piatym evanjeliom.
Dobre je vedieť, že je to úzky pruh zeme pozdĺž východného brehu Stredozemného mora, pozostávajúci z troch pruhov: z prímorskej nížiny, kde kvitnú červené poľné ľalie, ktoré – hoci nesejú ani nežnú – sú krajšie ako Šalamún, ďalej zo strednej pahorkatiny, na ktorej rastú cyprusy, pínie a zelené olivy a konečne z jordánskej preliačiny.
Dobre je tiež vedieť, že Palestína má nádhernú jar, veľmi horúce leto a od októbra až do mája také denné dažde a búrky, ktoré berú aj domy, ak sú na piesku.
A netreba, samozrejme, zabudnúť ani na pusté palestínske stepi, v ktorých je na jar veľa zelenej trávy.
K tomuto všetkému patrí aj nápadná zaostalosť tejto krajiny, ktorá z nej robí akési prírodné múzeum a približuje nám tak dávne časy, aby sme ľahšie pochopili v Písme zaznačené deje a situácie.
O prvky, ktoré sme vymenovali, by sa pri hľadaní pôvodného zmyslu svätopísemských slov opieral hocikto – aj neveriaci.
My, kresťania, máme tu ešte aj iné pomôcky a iné kritériá.
Medzi tieto patrí na prvé miesto viera v inšpiráciu posvätných kníh. A viera v neomylnosť učiteľského úradu, t.j. v neomylnosť pápeža a ním schválených koncilov. Táto viera stojí na Pánových slovách: “Kto vás počúva, mňa počúva.”
Druhoradým zdrojom našej istoty v tomto ohľade je autorita cirkevných Otcov, autorita poradného zboru Svätej stolice a biblických komisií, o ktorých sa Pius X. vo svojom Motu proprio z 18. novembra 1907 vyjadruje, že aj keď sa ich dekréty nevyhlasujú za neomylné, predsa len viažu katolíkov k ich poslušnému prijatiu.
Veľmi dôležitým kritériom pre posúdenie, či sme daktoré miesto Svätého Písma pochopili správne alebo nie, je aj takzvaná analógia viery.
Lev XIII. hovorí o nej takto: Konečne, treba dbať na analógiu viery... Katolícky vykladač sa preto ťažko zaobíde bez znalosti celku katolíckej náuky.
Podľa týchto jeho slov a starej, veľmi starej skúsenosti je potrebné pripájať k uvažovaniu nad Písmom aj štúdium nejakého súhrnu náboženských právd, ktorým si kontrolujeme, či sme jednotlivé miesto Písma pochopili súhlasne s celkom kresťanskej náuky alebo odlišne.
Niektorí oddelení bratia si nahrádzajú podľa príkladu Henricha Gemara analógiu viery biblickou analógiou.
Tvrdia, že všetko, na čo sa pri štúdiu Biblie príde, má v nej samej nejaké analogické miesto. Môže sa teda pomocou týchto obdobných miest správne pochopiť všetko, čo sa v nej číta.
My však hovoríme, že nie každé miesto Biblie má v nej samej svoju obdobu, ktorá by ho vysvetľovala a že preto Biblia nevysvetľuje seba samu vo všetkých bodoch.
Pre iných je zas kritériom istoty presvedčenie, že pri čítaní Knihy kníh vedie každého osobitne Duch Svätý.
Nepopierame toto jeho vedenie, naopak, predpokladáme ho. Len nepripúšťame, že by negovalo to jeho vedenie, ktoré dáva každému cez učiteľský úrad Cirkvi.
Ak dvaja pri čítaní Písma prídu do protirečenia, nevieme si inak vysvetliť túto skutočnosť, len tak, že jeden alebo aj obidvaja nie sú celkom pod Božím vedením.
A tu môžeme, vari, skončiť s pripomienkami o tom, čo všetko treba brať do úvahy, aby sme objavili presne ten zmysel, ktorý do Písma svätého vložil sám Boh, a ktorý chcel vyjadriť svätopisec.
Tým, čo nasleduje, si chceme odpovedať na druhú otázku, na otázku: Ako správne pochopený zmysel Písma podať, ako ho iným sprístupniť. Písmo je totiž adresované prostredníctvom kresťanov všetkým národom a každému stvoreniu; a preto každý, kto ho prijal a pochopil, poslaný je niesť ho ďalej a byť pritom, samozrejme, aj zrozumiteľným.
Je mnoho spôsobov, ktorými možno iným sprístupňovať zmysel Svätého Písma.
Tu spomenieme aspoň tie najbežnejšie, ako je: preklad, parafráza, exegéza a homília.
Preklad je pretlmočenie posvätného textu z pôvodnej hebrejskej, aramejskej alebo gréckej reči do vlastnej, zrozumiteľnej.
Máloktorý preklad však vystihne celkom presne pôvodinu.
Nadávka: Traduttore – traditore: Prekladateľ – zradca! má, žiaľbohu, i dnes do určitej miery svoje zdôvodnenie.
A ak si uvedomíme, že my vlastne užívame poväčšine len preklady z prekladov, zaiste pochopíme, ako veľmi pri čítaní Písma Svätého potrebujeme poznámky, ktoré náš preklad vhodne dopĺňajú.
Ak je preklad otrocký, doslovný, preberá z pôvodnej reči zvraty, ktorým my dosť nerozumieme a hreší tak proti jasnosti.
Semiti pokladajú napríklad srdce za sídlo rozumu, kým my umiesťujeme doňho city. Ak nám tu chýba potrebné vysvetlenie, môže vzniknúť istá odchýlka od pôvodného zmyslu Písma.
Ak je preklad voľný, bude miestami veľmi zdĺhavý a málo presný.
Preklad, ktorý sa snaží priblížiť čitateľovi obsah Knihy hojnými vysvetľujúcimi vsuvkami, voláme parafrázou, ktorá, ako sa zdá, nadobúda stále väčšiu aktuálnosť, aj keď parafrázovaný text nemožno použiť ako biblický pri argumentáciách.
Exegéza alebo komentár je vecné a usporiadané podávanie výsledkov bádania o niektorej posvätnej knihe alebo aspoň o daktorej jej časti. Cieľom exegézy je presnosť pri výklade textov. Pomáha si najčastejšie lingvistikou, archeológiou, geografiou a históriou.
Pomerne ťažko je vymedziť rozdiel medzi pojmom exegézy a komentára, ale tak sa zdá, že neurobíme veľkú chybu, ak povieme, že komentár je akási prístupnejšia a použiteľnejšia exegéza.
Ak Božie slovo prišlo na svet tak, že vstúpilo do sveta, to jest do určitej kultúrnej éry, exegéza bude miestom, kde sa nám treba s ním povinne stretať. A nebude to potom, ako by si mohol niekto myslieť, luxus a nadbytočná záťaž Božieho slova.
Naopak, tvorí jednu zo základných podmienok jeho počúvania, jeden druh pozornosti voči Hovoriacemu, ktorý si praje, aby sme ho vo všetkom tak chápali, ako hovorí. A sama Cirkev je v podstate akoby jedna veľká exegéza Božieho slova, ktorá je tu na to, aby až do konca vekov sprístupňovala všetkým národom a všetkým stvoreniam jeho skutočný zmysel, jeho pravý význam.
Mnohé miesta Biblie môže pochopiť aj dieťa a každý, aj ten najjednoduchší človek môže nájsť v nej toľko zrozumiteľných vecí, koľko práve potrebuje ku spáse. Ale aj to je pravda, že je v nej mnoho aj tých ťažko dostupných častí, ktoré skrývajú v sebe nebezpečenstvo nedorozumenia, mylného výkladu a zlého použitia.
Myslíme tu najmä na tie state, ktoré podávajú náuku a orientujú nás ku spáse priamo. Cirkev si preto praje, ba žiada, aby jej dietky čítali len tie posvätné texty, ktoré majú ňou schválené vysvetľujúce poznámky, komentáre.
Exegéza a komentár môžu byť veľmi dôkladné a veľmi podrobné, ale nikdy nebudú primeraným spôsobom podávania Božieho slova.
Môžu podávanie Božieho slova podporovať, ale nemôžu ho nahrádzať.
Za najvhodnejší a najosvedčenejší spôsob sa tu odjakživa pokladá homília, a síce preto, že svojou povahou najviac zodpovedá štýlu svätopiscov, a že svojou prispôsobivosťou najviac vyhovuje tomu, komu sa podáva.
Všimneme si ju preto dôkladnejšie v jej základnej forme i v jej variáciách.
Ak je to podľa mena familiárny rozhovor, bude dobre sledovať stretnutie dvoch známych a dobre si všímať prvky tohto ich stretnutia.
Ony nám aspoň v hlavných črtách naznačia, o čo v homílii ide.
Obyčajne sa to začína otázkou: Čo nového?
Tá je tu najprirodzenejším úvodom.
Po nej je najprirodzenejšie napäť uši, stíchnuť a čakať na odpoveď, na zvesť, na informáciu, ktorú má priateľ dať o sebe alebo o dakom inom.
Ak sa po odpovedi zjavia na tvári toho, kto dal otázku, rozpaky, ktoré naznačia, že neporozumel celkom, pridá sa ku zvesti, samozrejme, hneď patričné vysvetlenie, zopakuje sa inými, vhodnejšími slovami.
Pochopenie zvesti vyvolá obyčajne malú prestávku, v ktorej priatelia zahmkajú, pokývajú hlavami a robia na základe odovzdanej a prijatej zvesti praktické uzávery.
Povedia si: Mal by som odteraz robiť takto a ty by si sa mal inak zariadiť.
Vzájomná dohoda a zjednotenie sa vyjadrí podaním rúk.
A po rozchode je v každom z nich ešte dlho kus toho druhého, ešte dlho konajú pod vplyvom tohto zjednocujúceho stretnutia.
A teraz, po tomto náznaku homílie, povedzme o nej, že je to familiárny rozhovor medzi mnou a Cirkvou, ktorá má pre mňa novotu, zvesť – zaužívaným slovom: Blahozvesť.
Kvôli tejto zvesti sa idem s ňou stretnúť, zúčastniť sa na nejakej liturgickej akcii. Vstupujem do zhromaždenia veriacich s tou istou otázkou: Čo nového? Čo mi Pán chce oznámiť cez svoju Cirkev?
Spozorniem, stíchnem, započúvam sa.
Cirkev mi oznamuje zvesť čítaním posvätného textu, ktorý Boh zveril do jej rúk.
Pri čítaní sa na tvárach počúvajúcich obyčajne objavia mierne rozpaky.
Vo väčšine prípadov ani ja dosť nerozumiem tomu, čo sa čítalo.
Nasleduje preto vysvetlenie, exegéza, komentár.
A niekedy veru dosť dlho trvá, kým sa zo slov rozprávajúceho vynorí to, čo sa ma dotkne a zaujme moju pozornosť ako novosť.
A toto je to, čo som chcel, na čo som čakal.
Keď začínam súhlasne kývať hlavou a hovoriť si: Rozumiem, už rozumiem, končí sa prvá časť homílie; tá teoretická, rozumová.
Po nej nasleduje druhá: praktická, vôľová.
V tejto mi pôjde zasa o spôsob, ako sa čo najrýchlejšie a najtrvalejšie spojiť s Bohom v chcení a cez neho s tými, ktorí ho poslúchajú a žijú podľa jeho vôle.
Ako každé Božie slovo, tak i homília smeruje svojou povahou k činu, k svojmu uskutočneniu, preto nikdy neskončí len tým, že sa povie alebo vypočuje.
A ak sa končí, tak len preto, aby začala.
Ak sa končí ako vec rozumu, tak len preto, aby začala ako vec vôle. Zúčastňujú sa na nej vždy dvaja. Ten, ktorý ju podáva a ten, ktorý ju prijíma.
A tu niekoľko poznámok tomu, kto ju podáva.
Ak homília smeruje, ako sa už povedalo, svojou povahou vždy k činu, musí mať ten, kto ju hovorí, na mysli, že verba volant, exempla trahunt – že slová síce letia, ale len príklady strhujú; musí ju preto vždy podoprieť nejakým svedectvom, najlepšie svojím vlastným.
Ďalej musí byť jeho homília vždy čímsi novým, vzrušujúcim, radostným zvestovaním nejakého osobného objavu v oblasti Božieho slova. Zvlášť tu platí, že dobrý hospodár vynáša – podľa slova nášho Pána – zo svojho pokladu veci nové i staré.
A všimnime si poriadok.
Pán na prvom mieste spomína “nové”.
Lenže, kto chce byť tu nový, originálny, kto chce iných zaujať, ba aj prekvapiť, musí vedieť, čo tu už bolo, čo je už známe, staré, ale hľadať zároveň aj to, čo tu ešte nebolo, čo ešte neodznelo a čo je naozaj hodné toho, aby sa spomenulo.
Kto by sa pri podávaní homílie neusiloval o to nové, kto by sa uspokojoval len podávaním naučených a všeobecne známych vecí, stal by sa veľmi rýchle nie šíriteľom Blahozvesti, ale jej utlmovateľom “najmä svojím monotónnym, abstraktným, únavným prednášaním, akoby zostarnutým v srdci toho, kto ju hlása.” (MGK XX. SDB)
Úsilie o novosť je v homílii, ako vo zvesti, rozhodujúce.
Kde chýba, tam sa bude musieť ohlasovanie Blahozvesti charakterizovať týmto rozhovorom dvoch susediek:
Čo nového, Zuzka?
Predstav si, nič...
To je strašné, čo?!
Na ulici to znie žartovne, ale v zhromaždení veriacich veľmi smutne.
Ak niet v homílii nič nového, je to naozaj bieda.
Nejde tu, samozrejme, o obsahovú novosť.
Obsah je daný Zjavením.
Ide skôr o novosť v prístupe k veci, v jej aktualizovaní, v zapájaní daného obsahu do nových konkrétnych životných okolností.
Z toho, samozrejme, vyplýva pre dobrého hospodára potreba dôkladne sa dívať okolo seba a spoznávať život v jeho konkrétnosti a dynamičnosti. Bez stáleho štúdia, bez pozorného sledovania života a sústredeného rozjímania sa duchovný hospodár rozhodne nezaobíde.
Nietzsche by tu povedal, že kto chce raz blesk zapáliť, musí dlho mrakom byť.
A ďalšia snaha hovoriaceho, ktorá priamo súvisí so snahou po novosti, je úsilie ísť pri styku s Božím slovom vždy viac do hĺbky než do šírky.
Sväté Písmo je pôda, pozemok, na ktorom je všade zlato, lenže vždy treba preň zostupovať do útrob, nezostávať pohodlne na povrchu.
A objasnime si, čo sme povedali, aj príkladom.
Jozef Ondrej Markuš nám prečíta Jánovu vetu: “Naša viera je to, čo premáha svet.”
A potom oznámi: Ale nielen svet. Viera aj Boha premáha...
To je, pravdaže, prekvapenie; to je novota.
Ale neviem ešte, čo sa tým myslí; nerozumiem ešte tomu a je mi to stále divné.
Hovoriaci to predpokladá a začne mi vec vysvetľovať prípadom kananejskej ženy, ktorá sa dozvie, že do jej kraja prišiel Ježiš z Nazareta a pretože sa jej dcéra hrozne trápi a ona verí, že jej pomôže, ide a prosí.
Nalieha.
Doslovne kričí.
Kristus si ju však ani len nevšimne.
Je to zaiste veľmi tvrdé od učiteľa milosrdenstva.
Ale nemôže inak.
Otec si nepraje, aby sa staral o pohanov.
Žena kričí stále hlasnejšie.
A ako sa zdá, nemá chuť prestať.
“Učiteľ, prepusť ju”, orodujú za ňu učeníci.
“Poslaný som iba k tým ovciam, čo sa potratili z Izraelovho domu.”
Kananejka je nepríjemne vytrvalá.
Zastane mu cestu.
“Čo chceš?”
Už je tu síce otázka, ale znie sucho a tvrdo.
“Pane!!!”
“Nie je dobre vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.”
“Viem, Pane, ale...”
Prosí, stále prosí, lebo verí...
A výsledok?
Aj keď to nebo nemalo v pláne, predsa len kapituluje.
“Ó, žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane...”
Záver teoretickej rozumovej časti tejto homílie je potvrdenie oznámenia, ktorým hovoriaci na začiatku prekvapil, keď povedal: Viera aj Boha premáha.
Dotiaľto bola homília predovšetkým vecou toho, kto ju hovoril.
Odtiaľto začína byť spoluprácou.
Tu sa už aj počúvajúci dostáva do činnosti.
Začína zisťovať, ktoré úseky jeho života zasiahla táto zvesť.
Hovoriaci mu ich pomáha objavovať krátkymi aplikáciami. Pripomenie jednu alebo druhú životnú oblasť.
A ak sa hľadá – najmä takto spoločne – vždy sa nájde.
V tomto konkrétnom prípade môže toto hľadanie vyznieť ako revízia našich nevyslyšaných prosieb, našich nedosiahnutých alebo nedotiahnutých cieľov. A môže končiť takýmto praktickým rozhodnutím: Znovu začať prosiť, ale s väčšou dôverou a vytrvalejšou naliehavosťou za toho alebo za tú, v tej alebo onej ich skutočnej potrebe.
A konečne nasleduje tá časť homílie, ktorú tvorí svojou reakciou len sám počúvajúci. A o túto v nej predovšetkým ide; lebo táto je jej cieľom.
Ako sme už povedali, každé Božie slovo smeruje svojou povahou k uskutočneniu.
Ak sa homília nekonkretizuje, zostáva vždy čímsi neúplným, nedokončeným a zbytočným.
A tu by sme sa mohli na chvíľku, vari, zastaviť, a uvedomiť si, koľko zodpovednosti berieme na seba, ak maríme účinnosť počutého Božieho slova svojou pýchou alebo lenivosťou, alebo ak pri jeho podávaní neurobíme všetko, čo je v našich silách, aby Božie slovo k nám nielen išlo, ale aj prišlo.
Všetci, čo dostali úlohu ohlasovať Blahozvesť, dostali ju týmito slovami: Ut eatis, fructum afferratis et fructus vester maneat – aby ste šli, prinášali ovocie a vaše ovocie, aby zostávalo.
Homília, ako ju dnes poznáme, má zvlášť dve výrazné formy.
S prvou sa bežne stretáme na našich liturgických zhromaždeniach, kde na otázku: Čo nového? odpovedá ten, kto zhromaždenie vedie.
S jej druhou formou sa stretáme v malých spoločenstvách, ktoré sa snažia podľa príkladu prvých kresťanov oživovať svoju vieru Božím slovom, modlitbou, eucharistiou a spoločným životom.
V takomto malom spoločenstve si na otázku: Čo nového?, odpovedá každý sám a to nahlas pred všetkými, aby sa tak všetci dozvedeli nielen zvesť, ktorú brat alebo sestra dostali zvnútra, ale aj to, ako ju prijali.
Tu sa všetci vzájomne obohacujú novým poznaním o Bohu a o sebe. Hovoriaci obyčajne pripája k oznámenej zvesti prosbu k Bohu a k bratom, aby mu pomáhali uskutočňovať novú Božiu výzvu.
Toto všetko sa v duchovnej rodine deje, samozrejme, v úprimnosti, v otvorenosti a v úplnej dobrovoľnosti.
Latinčina takúto homíliu pomenúva collatio – porovnávanie sa, prispôsobovanie sa Predlohe.
Taliančina ju nazýva l´omelia participata – homília, ktorú tvoria i prijímajú všetci zhromaždení.
A urobili by sme veľkú chybu, keby sme tu zabudli spomenúť tie denné styky s Božím slovom, ktoré majú jednotlivci vo forme rozjímania, alebo ktoré si s ním udržujú domáce cirkvi, ako sú manželia, rodičia s deťmi alebo spolubývajúci formou malej bohoslužby slova.
Tento náboženský úkon má vždy začínať oživením viery vo všadeprítomného Boha, individuálnym spytovaním svedomia a úkonom pokánia.
Má pokračovať otvorením Písma s otázkou: Čo nového, Pane, čo mi chceš povedať?
Po stíchnutí nasleduje započúvanie sa do vybraného alebo predloženého textu, pričom je mimoriadne účinným pomocníkom vhodný komentár.
Ďalším bodom tejto rodinnej bohoslužby slova je intenzívne uvažovanie o sebe, najmä o svojom praktickom postoji k oznámenej a pochopenej pravde.
Počas tohto uvažovania začne srdce človeka napĺňať radosť, ak si vzhľadom k predloženej pravde dosiaľ počínal správne, alebo smútok, prípadne i strach, ak nekonal, ako si prial Pán.
Pociťovaná radosť núti k vďake; smútok a strach k ľútosti a ku zmene – k pokániu.
Na konci má všetko vyústiť do konkrétneho predsavzatia a do modlitby, aby sme si mohli svoj nesprávny vzťah napraviť a ten, ktorý pokladáme za dobrý, upevniť.
Veľmi múdro si počínajú tí, čo si aj na papier zachytia celý priebeh takéhoto stretnutia sa s Pánom v jeho slove.
Robí sa to buď počas uvažovania, alebo až po ňom.
Dnešný nervovo unavený a pamäťovo preťažený človek sa bez tejto pomôcky sotva zaobíde.
Písomným záznamom sa denné rozjímanie ukladá do človeka živšie a trvalejšie, veď sa na ňom zúčastňuje aj píšuca ruka aj sledujúce oko. Okrem toho je možné k priebehu tohto stretnutia znova sa vracať.
Ak sa napísané predsavzatie neuskutoční, znie človeku na konci dňa ako obžalobný spis; ak sa zachová, bude mu znieť ako písomná pochvala.
Zápisník sa okrem toho stáva zásobárňou svetiel i pre druhých a dobrým domácim cvičením sa v schopnosti posúvať Božie slovo ďalej. Lebo veď ho aj na to dostávame, aby sme ho iným odovzdali.
Na ukážku niekoľko takýchto záznamov zo súkromného denného rozjímania:
(Mk 8, 22-26) – Vidím ľudí ako chodiace stromy.
Chodievam okolo ľudí veľmi často tak ponorený do svojich problémov, že vôbec neberiem ohľad na to, čím sa iní trápia. Ľudia, ktorých stretám, akoby pre mňa boli skutočne len chodiacimi stromami.
Ty, Pane, kladieš ruku na moje oči a aj týmto svojím slovom mi ich otváraš, aby som prehliadol a videl, že sú okolo mňa skutoční ľudia, takí, ako som ja, a že v každom z nich si aj Ty.
Prosím tvojho dobrého Ducha, aby som si to dnes uvedomil konkrétne pred stretnutím sa so spolupracovníkom M, lebo keď som s ním, veľmi často na to zabúdam. Amen.
(Mt 11, 28-30) – Vezmite si na seba moje jarmo.
Ak sa ťažné zviera nasilu vtláčalo do jarma, ak ho nechcelo niesť a v ňom ťahať, doodieralo si šiju, neraz vylomilo ihlicu a tak sa pri tom poranilo, že sa stalo neschopným služby.
Ty, Pane, nevtláčaš, Ty iba ponúkaš. A osoh v tvojom jarme môže priniesť len ten, kto sa nezdráha, kto sa nestavia naprieč, ale sa ochotne celý postaví vo smere cesty – Tebou určenej životnej cesty. Vtedy jarmo ani tak netlačí, aj keď tí, čo idú v protismere niekedy doňho strkajú.
Ale treba ísť stále bez obzerania sa a bez kľučkovania. A už si mi to dal neraz pocítiť, že len v priamej ceste podľa denne prijímaného slova možno nájsť vyrovnanie, istotu a pokoj, že len takto možno ísť bez odrenín.
Vďaka ti, Pane!
Čo čakáš odo mňa dnes? Zaiste, aby som pokračoval, aby som šiel pomedzi tých, čo sa tupo ženú za preludmi v protismere, pokojne a priamo, aby som tak vyrušil ich svedomie a tým, čo kráčajú so mnou, dal príklad a povzbudenie na životnej ceste.
Nechcem sa dnes prispôsobovať nevhodným vrtochom svojich spolupracovníkov a verím, Pane, že s tvojou pomocou i obstojím. Amen.
(Lk 10, 25-37) – Padol do rúk zbojníkom.
Zbojníci na ceste nie sú zriedkavosťou ani dnes. Veľa ich je na ceste života. Najväčší z nich diabol a okolo neho plno agitátorov, drábov, ktorí strhnú najprv z cesty, ozbíjajú a nechajú polomŕtveho ležať v priekope vlastnej nemohúcnosti.
Ďakujem ti, Pane, že mi dnes ponúkaš toto svoje slovo v kruhu bratov. Táto skutočnosť mi je zároveň pripomienkou, že je to veľmi dobré bezpečnostné opatrenie – ísť spolu, nie roztratene, izolovane a osamotene.
Ďakujem ti znova za bratov, ale najmä za toho milosrdného Samaritána, ktorý sa ma ujal a vložil na dobytča svojej trpezlivosti.
Chcem ti zaňho ďakovať tým, že si začnem jeho rady zapisovať na papier, lebo viem, že mi pamäť zlyháva a takisto si budem značiť denne, čo mám priniesť bratom na budúce stretnutie, akú pomoc a povzbudenie, aby sa naše spoločné kráčanie utužilo a stalo sa pre každého z nás bezpečnejším.
(Jn 7, 37-39) – Ak je niekto smädný, nech príde ku mne.
Pozývaš, Pane, smädných a hneď aj hovoríš o akých smädných ti ide – o smädných po živej vode, po Svätom Duchu, po pravde.
Keď jazdím autom a som vysmädnutý telesne, neváham zastať pri prameni alebo pri stánku s občerstvujúcim nápojom, aj keď mám pred sebou ešte mnoho cesty. Pri výstupoch na horské končiare beriem nápoj so sebou, ba aj odbehujem k pramienku či plesu, aby som sa napil, lebo stúpanie je vysilujúce.
A tu hľa, nechám sa unášať kolesami dní, motorom činnosti, akoby som zabudol na toto tvoje volanie a na to, že výstup na končiar, na vrchol dokonalosti a blaženého videnia je tiež vysilujúci, ťažký, a preto si treba prikľaknúť k prameňu, k tvojmu slovu, k modlitbe, k štúdiu.
Dnes večer si presne určím, kde si zajtra doprajem zastávky na osvieženie sa vodou, ktorú Ty ponúkaš.
Ak si v uvedených písomných záznamoch dobre všetko všimneme, prídeme na to, že sú určitou obdobou homílie.
Na začiatku započúvanie sa kvôli zachyteniu a pochopeniu oznámenej Zvesti. Jej krátky výklad. Potom jej aplikovanie na seba, pri ktorom vzniká príslušná citová a vôľová reakcia, ktorá ústi do konkrétneho predsavzatia a do modlitby.
Všetko je tu potom prirodzené, stručné a jasné.
A na záver by sme tu chceli ešte povedať, že práve vplyvom týchto tichých súkromných stretaní sa s Božím slovom rastie v nás postupne schopnosť byť dobrým hospodárom a vynášať zo svojho pokladu veci nové i staré.
Ťažko sa bude hovoriť tomu, kto najprv takto nepočúval.
A ak je medzi nami dnes ešte toľko hluchonemých kresťanov, tak zaiste len preto, že sa to, o čom hovoríme, medzi nami ešte nevžilo.
Ak by sme aj my patrili medzi nich, nech je nám táto kniha miestom stretnutia sa s Pánom a miestom vyliečenia sa z tohto základného kresťanského neduhu.
To je cieľ všetkého, čo tu nasleduje a to je aj prosba tých, čo sa na tejto práci podieľali, aby každý, kto si v pokore prizná, že má tupý sluch a ťarbavý jazyk, dostal postupne schopnosť počúvať i hovoriť.
Záverečná krátka modlitba, ktorá v nasledujúcich rozjímaniach chýba, čaká na teba. Tú si pridaj sám.