Izrael, ako jediný národ, sa už dlhé tisícročia klaňal pravému Bohu. Už veľmi dávno začal skusovať výchovné Božie hladkania i údery, Božiu dlaň i päsť. No i napriek tomu sa viera tohto Božieho obľúbenca znova a znova strácala v sektárskom formalizme alebo v materialistickej ľahostajnosti.

Boh mu síce posielal svojich prorokov, ktorí ho upozorňovali, napomínali i zaprisahávali, aby sa spamätal, ale všetko akoby nadarmo.

Preto sa v plnosti času rozhodol poslať ad hunc populum non credentem – tomuto neveriacemu národu svojho jediného Syna, aby svojím potom i svojou krvou oživil túto svoju vyvolenú vinicu, ktorá sa stále viac stávala púšťou.

Posledný z prorokov vystupoval kvôli účinnosti svojho slova z fyzickej pustatiny do tejto duchovnej púšte so slovami veľkého proroka Izaiáša: Pripravte cestu Pánovi a urovnajte mu chodníky. Každá dolina nech sa vyplní a každý kopec nech sa zníži. A každý, kto sa o to pričiní, uvidí Božiu spásu.

Keď tento hlas z púšte doznel v Herodesovom väzení a potom aj hlas Božieho Syna na Golgotskej hore, prišiel z neba aj Otcov a Synov Duch povzbudzovať, posilňovať a potešovať tých, čo uverili a dali sa pokrstiť na znak pravého a trvalého pokánia.

No ako sa cez veky množil ich počet, začali veriť svojmu množstvu, strácali postupne silu a podľahli aj oni starým chorobám – formalizmu a ľahostajnosti.
Boh sa však nedal znechutiť, posielal svojmu ľudu zhromaždenému v jeho Cirkvi stále nových prorokov, ktorých hlas splynul s vonkajším hlasom Ježiša Krista a s osobnými vnútornými výzvami Svätého Ducha.

No i napriek tomu treba s bolesťou priznať, že nie naša viera premáha svet v nás a okolo nás, ale svet premáha našu vieru.

A čoraz znateľnejšie...

Čo spraví s nami Boh?

Pošle nového Krista?

Už nie... Pošle toho istého, no nie už ako napomínajúceho milosrdného Spasiteľa, ale ako sudcu.

Čas sa kráti. Čo tu robiť?

Budeme rozmýšľať?

Čas je krátky, začnime ihneď konať Otcovu vôľu, ktorú sme zatiaľ poznali skrze Syna a Svätého Ducha.