Stáva sa, že niekto má cestovať do zahraničia, ale musí počkať na vybavenie potrebných dokladov.
Tak to bolo aj s apoštolmi, keď Pán Ježiš im pred odchodom do Neba „prikázal, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali „Otcovo prisľúbenie“ – Ducha Svätého. A oni poslúchli, boli zhromaždení na jednom mieste „a všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“
A ako sme počuli, v deň Turíc „náhle sa strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor... i zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden.“ Bol to Duch Svätý, ktorý ako duch je neviditeľný, ale zjavil sa pod viditeľnými znakmi, ako vietor a oheň, ktoré naznačujú, čo každý spôsobuje.
Vietor hýbe... Vietor Ducha Svätého hýbe svedomím.
Pohýbal nielen apoštolmi, ale aj tými, čo sa zbehli na to miesto.
Oheň Ducha Svätého tak zapálil apoštolov, že všetci rozumeli ich reči, hoci boli z rozličných národov.
Pod vplyvom Ducha Svätého, tí, čo tam prišli, sa znepokojili: Bolesť prenikla ich srdcia, Čo máme robiť?
Oheň Ducha Svätého ich tak zohrial, zapálil, že sa dali pokrstiť – tri tisíc.
Aj my sme dostali Ducha Svätého, keď sme boli pokrstení, prijali sviatosť birmovania.
Keď počúvame, čítame Božie slovo, vidíme niekoho príklad, svedectvo, dostávame napomenutie, prežívame nejakú udalosť, cítime vo svedomí nepokoj – to je dielo Ducha Svätého. Ako vietor, býva nepríjemný, často sa bránime: Vyhýbame sa tichu samoty, utekáme do zábav, vzruchu, činnosti, práce, s mobilom v ruke, zaplavení informáciami s médií, ako je televízia, internet.
Ak sa mu vo svojom vnútri, v srdci, poddáme, pocítime ho ako oheň, ktorý zohrieva a zapaľuje. Zohrieva láskou, zapaľuje odvahou.
Istý môj známy, zaujatý činnosťou, nemal čas sa zastaviť, zamyslieť sa nad sebou, počuť Božie slovo, na modlitbu ...Dostal porážku a tým lôžko nehybnosti a nečinnosti, bolo to pre neho ťažké znášať ale poddal sa Duchu Svätému, ako ohňu, dal sa zapáliť láskou k Pánovi a nadobudol pokoj.
Keď pocítime v sebe odhodlanie konať, zápal, ochotu trpieť – znášať ťažkosti, priniesť obety – to nás zapálil oheň Ducha Svätého. Takto ho môžeme spoznať aj v našom živote.
Gertrúda von le Fort vo svojom románe „Posledná na popravisku,“ opisuje francúzske dievča Blanku, ktorá bola bojazlivá. Rozhodla sa pre zasvätený život, žila v karmelitánskom kláštore. Keď sa strhla revolúcia – obsadili kláštor, sestry zatkli, Blanke sa podarilo ujsť. Sestry odsúdili na smrť. Pred popravou začali spievať hymnus k Duchu Svätému: Veni Creator Spiritus, príď Duchu Stvoriteľu. Ako pristupovali ku gilotíne, spev znel čoraz slabšie, poslednú strofu už nemal kto spievať – v tom spomedzi zhromaždených ľudí zaznel spev poslednej strofy, bola to Blanka, ktorá vystúpila na popravisko. Duch Svätý ju zapálil odvahou.
Poznáme Ducha Svätého aj z vlastnej skúsenosti?
Ak nie, nebránime sa jeho vplyvu? Nerobme to, On bol poslaný, prišiel kvôli našej spáse. Vo Sviatosti pokánia, počujeme aj tieto slová: „Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov...“
Ak teraz cítime nepokoj, poddajme sa mu, to je jediná cesta k pokoju, ktorý svet dať nemôže.