Veriaci Starého Zákona žili celé tisícročia v nádeji, že uvidia Mesiáša - Osloboditeľa, ktorého im Boh už v raji prisľúbil a ktorého im potom cez patriarchov a prorokov stále presnejšie dokresľoval.
Míňali sa dni, roky i stáročia a Mesiáš neprichádzal. No nádej na jeho príchod žila vo veriacom ľude ďalej.
I stalo sa, že sa naplnil čas a mnohými prorockými predpoveďami vykreslený a ľudovými dodatkami vyzdobený Mesiáš – Osloboditeľ už stál v kruhu dvanástich vybraných mužov a hovoril im: “Blahoslavené sú vaše oči, že vidia a vaše uši, že počujú, čo mnohí spravodliví len túžili vidieť a počuť.”
Ak by sa nás pri týchto slovách, ktoré povedal Ježiš svojim dvanástim zmocňovalo niečo také ako závisť, ak by nám bolo ľúto, že ho nemôžeme vidieť a počuť ako oni, spomeňme si na ďalšie slová, ktoré nám adresoval cez Tomáša. Povedal mu: Blažení sú tí, ktorí nevideli, ale uverili a na koniec ešte na tieto: Ja som s vami až do skončenia sveta...
Je tu teda medzi nami. Je tu vždy a všade, kde sa aspoň dvaja – traja stretneme v jeho mene. A je medzi nami omnoho bližšie a dôvernejšie ako bol medzi Dvanástimi, keď oblažoval ich oči a uši svojou prítomnosťou. Sme údmi jeho Tajomného tela. On je v nás a my v ňom. A o čokoľvek ho budeme z tejto pozície prosiť, dostaneme to. (Mt 18, 19-20) Pravdaže, ak budeme prosiť v jeho mene t.j. v zhode s ním a cez neho Nebeského Otca.
Krivdili by sme Bohu, keby sme si mysleli, že bol k nám menej štedrý ako k Pánovým Dvanástim.
A bola by to rozhodne veľká chyba, keby sme nevyužívali túto možnosť.