Dvaja lotri vedľa Kristovho kríža nám znázorňujú dva postoje, dve ukážky, ako ľudia prijímajú to, čo si zaslúžili za svoje zlé slová a činy.

Obidvaja dostali ako všetci Adamovi synovia kríž na plecia ako trest za hriech, ktorý spáchali vo svojich prarodičoch v raji.

Ale aj svojho Vykupiteľa mali obidvaja rovnako na dosah. Ale iba jeden ho prijal, za čo dostal povolanie do neba.

Druhý ho odmietol a zmaril tak poslednú príležitosť premeniť svoj časný život na šťastný a nikdy nepomíňajúci večný.

Nikto z Adamových synov sa na tejto zemi nevyhne bolesti. A kto by sa o to pokúšal, prihnal by si raz ešte väčšiu, možno i tú bez miery a bez konca.

Múdro si počína, kto prijme bolesť ako spravodlivosť za dedičnú vinu i za svoju osobnú. Kajúci lotor patrí medzi týchto spravodlivých tým viac, že zastával spravodlivého a karhal nespravodlivosť svojho druha, za čo ešte v ten istý deň dostal odmenu spravodlivých.

Ale ak už aj spravodlivosť uľahčuje kríž, o koľko viac láska... Tá ho niekedy úplne vyraďuje z nášho života. Svätý Augustín to vyjadril touto vetou: Ubi amatur non laboratur, etsi laboratur, ipse labor amatur – Kde sa miluje, tam sa netrpí, a ak sa trpí, tak sa aj to utrpenie miluje.

Aká musela byť Pánova láska, keď hovoril svojim apoštolom: Ako túžim po tom – myslel tým svoje ukrižovanie – kým sa nevykoná.

Kríž je jedinou našou nádejou na spásu.

Lotor ho prijal ako spravodlivosť. Kristus ako lásku...

A my? Čo o tom hovoria rozličné naše denné príležitosti?