Ťažko povedať niečo krajšie o dieťati ako to, čo čítame v Písme o Jánovi: Rástol a mocnel na duchu...

Tým, že rástol, podobal sa ostatným deťom. No tým, že moc­nel na duchu, prevýšil, vyjmúc nášho Pána, všetkých.

Tajomstvo tejto výnimočnosti nám prezrádza Evanjelium slovami: Vstúpil do púšte. To znamená do samoty, do jednotvár­nosti okolia, do veľkej skromnosti v bývaní, v strave i v obleku.

Vstup do púšte predpokladá silu ducha v podobe odvahy, ale najmä v podobe výdrže. A o Jánovi čítame, že vytrval v púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.
A kvôli čomu to všetko?

Odpoveď máme v slovách, ktoré povedal anjel jeho otcovi a ktoré potom Zachariáš vyspieval vo svojom Chválospeve. Mal byť veľký pred Pánom a mnohých v Izraeli obrátiť k ich Bohu. Mal sa volať prorokom Najvyššieho, ísť pred tvárou jeho Pomazaného a pripravovať mu cestu.

Keď Ján vchádzal do púšte, musel už vedieť o tomto svojom poslaní. Otec mu zaiste o ňom rozprával, aby ho naň pripravil. Púšť mala byť teda preňho školou, v ktorej mal nadobudnúť silu ducha, víťaziacu nad túžbami tela.

A tu by sme sa mali opýtať, ako by sa asi vynímali naše pokrvné alebo duchovné deti, keby sme ich postavili vedľa tohto duchovného atléta. Ako by vyzerali so svojimi rozmarmi, komfort­nými bývaniami, so svojimi šatníkmi, bohato prikrytými stolmi a so svojimi priateľmi alebo priateľkami... A ako by sme vyzerali vedľa neho my dospelí – veď strom sa pozná po ovocí.

Možno povieme, že Ján mal zvláštne poslanie a preto aj zvláštnu prípravu.

To je pravda, ale či nie je medzi jeho a naším poslaním viac podobnosti ako odlišnosti?

Aj my sme povolaní byť veľkými pred Pánom. Aj my máme byť prorokmi Najvyššieho a pripravovať mu svojím príkladom a slovom cestu do ľudských sŕdc, a tak im zabezpečovať spásu...

Nuž, ale ak je medzi nami a ním toľko podobnosti v poslaní, prečo nie je toľko podobnosti aj v úsilí splniť ho?

Bojíme sa púšte, kúska tej samoty so svojím Bohom, v ktorej sa má v nás ujať a vyklíčiť jeho usmerňujúce slovo? Alebo sa bojí­me púšte preto, že by nás obrala o naše naviazanosti na pohodlie, na posedenia s priateľmi pri dobrom jedle alebo príjemných pobaveniach?

Ján rástol a mocnel na duchu...

To je história... Ale nielen história... To je aj Zákon, ktorému sa nám treba podrobiť, ak chceme splniť svoje poslanie a získať si Božiu obľubu a potom aj Božiu odmenu.

Ak rastieme len telom a neskôr už len rokmi, to je málo. Popritom treba zosilnievať na duchu. To však nepôjde bez kúska púšte, bez dennej samoty s Bohom a bez zriekania, ktoré bude od nás vyžadovať táto samota.

Takýto odkaz nám dáva svojím príkladom Zachariášov syn Ján.