Táto evanjeliová stať nám predstavuje ďalších dvoch Pánových apoštolov – Filipa a Natanaela.

Filip je tu ako človek, ktorý sa teší, že našiel Mesiáša. A Natanael je tu ako ten, ktorý ho ešte nenašiel, ale pritom veľmi túži stretnúť sa s ním.

Obidvaja sú však pre nás veľkým príkladom.

Filip v tom, že si tento veľký objav nenecháva pre seba, ale ihneď oznamuje Natanaelovi, čo ho potešilo.

Pán povedal: Poď za mnou. Povedal to iba jemu, ale on už oznamuje: Našli sme... Hneď sa pridružuje k tým, ktorí ho tiež našli, hneď tvorí na základe poznania Pána spoločenstvo.

A nedá si pokaziť túto svoju veľkú radosť ani známym Natanaelovým úsmeškom: Či môže byť z Nazareta niečo dobré?

Posmech pôsobí na oduševneného apoštola obyčajne ako studená sprcha, a býva preto jednou z prvých skúšok jeho pravosti.

Filip v tejto skúške obstál, pretože nebol iba nadšený, ale aj presvedčený o tom, čo hovoril Natanaelovi. To nebola viera z nadšenia, ale nadšenie z viery, z istoty, preto vytiahol argument, ktorý odstraňuje akékoľvek pochybnosti: Poď a viď! Poď sa presvedčiť. Skús...

A tu bol zas Natanael veľký...

Predpovedaný Mesiáš bol preňho príliš vysokou hodnotou, aby naradovaného Filipa len tak odbil. Vstal teda z tieňa pod figovníkom a šiel sa presvedčiť... Veď keby bol zmaril možné stretnutie s Kristom – Mesiášom bola by to zaiste osudná chyba v jeho živote. Nebol ľahkoverný, ale ani tvrdohlavý. Bol múdry, opatrný. A preto aj Kristovi vzácny, ako pravý Izraelita. Meno Natanael v preklade totiž znamená Dar Boží.

A čo my?

My sme už našli Mesiáša a máme ho vo svojom vnútri ako živú skutočnosť, ako svetlo a hýbadlo na svojich cestách a medzi sebou ako jednotiaci princíp tvoriaci spoločenstvo...

Ale ak ešte nemôžeme povedať tým, čo žijú okolo nás bez Krista: Poď a viď!, nie sme ešte súci za apoštolov.