Náš Pán, Ježiš Kristus, nebol vždy všetkým príjemný, pre tú jednu príčinu, že chcel byť všetkým užitočný.

A príjemnosť a užitočnosť sa málokedy zhodnú.

Tí, ktorí ho pochopili, zostali aj v tomto jeho učeníkmi. Tí, čo ho nepochopili, odišli. Mnohí sa dokonca postavili proti nemu, dávali mu potupné mená a pripisovali spojenectvo s Belzebulom.

Dnes si tu mnohí volia akýsi stred, preto sa usilujú byť každému milí, príjemní, a to aj za cenu, že nebudú užitoční. Nikomu nič nepripomenú, nikoho nepoučia, nenapomenú, hoci v Kristovom príklade i slove je dosť výziev k spasiteľnému poučovaniu i napomínaniu.

Keď ich pozorujeme a zrovnávame ich správanie s Evanjeliom, máme niekedy dojem, akoby chceli byť láskavejší ako sám Kristus. Milo sa každému usmievajú, lichotia mu i prikyvujú. A kde sa to už vonkoncom nedá, tam sa takticky odmlčia. Z toho samozrejme vznikajú v Cirkvi rozličné mienky, ba aj napätia a hádky.

O týchto “dobrákoch” ťažko povedať, že majú radšej Krista a jeho Cirkev ako seba.

Náš Pán upozorňuje na nich vetou: Stačí, keď je žiak ako jeho Učiteľ a sluha ako jeho Pán.

Bolo by preto dobré, chválitebné, správne, spravodlivé a veľmi užitočné preskúmať sa čím prv v tomto ohľade. Lebo večný Sudca hovorí, že len dobrých odmení.

O týchto “veľmi dobrých” sa nezmieňuje.

Niekto takýto príliš dobrý môže byť aj veľmi zlý, veľmi škodlivý Kristovmu kráľovstvu na zemi.