Don Beňo si dobre uvedomoval, prečo Koncil tak silno zdôrazňoval úlohu komunikačných prostriedkov pri evanjelizácii a prečo vyzýval na ich tvorbu a šírenie, v čom od začiatku išiel príkladom.
Jeho tvorba nevychádzala z osobnej záľuby, ale z vypozorovanej konkrétnej potreby tých, s ktorými sa stretával a ktorým slúžil. Od začiatku si uvedomoval potrebu dať ľuďom do rúk niečo, čo by ich v krátkosti poučilo a účinne povzbudilo. A usiloval sa pritom vynechať teologické abstrakcie a hovoriť rečou evanjelia.
Prvé brožúrky napísal ešte ako študent filozofie a teológie (Štyri kolesá, Augustín Czartoryski, Ozveny otcových slov) a do tohto obdobia patria aj jeho preklady dogmatických traktátov z francúzštiny. Počas pobytu v PTP napísal knižku rozjímaní pre mladých Deň čo deň. Keď dostal na starosť mladých saleziánskych spolubratov, napísal pre nich učebnicu filozofie.
Neskôr vypracoval úvahu o don Boscovej duchovnosti podľa autora Auffrayho s názvom Za bezpečným vodcom.
Po roku 1959, keď sa don Beňo definitívne vrátil z väzenia, zachytil prežité udalosti od roku 1950 a úsilie mnohých zachovať si vieru a povolanie v knihe Rehabilitácia.
V jeho tvorbe nasledovali kratšie duchovné úvahy, katechézy, rôzne duchovné orientácie, ktorých sa do konca života nazbieralo okolo päťdesiat.
Aby ich mohol podávať príťažlivejšou formou – hovoreným slovom podfarbeným hudbou – len čo sa objavili a boli u nás dostupné prvé magnetofóny, zabezpečil si aj túto techniku. Na svoje „audiozačiatky“ si spomína takto: „Keď sme si s Jankom Mikesom kúpili prvý maďarský magnetofón Terkel – neskôr sme ho volali „verkel“ – pochodili sme rôznych odborníkov, aby nás s tým naučili robiť. Nemali sme zmiešavací pult. K dispozícii bol len gramofón a mikrofón a v nahrávacej miestnosti dvere. Keď bolo treba stišovať alebo zvýrazňovať hudbu, dosiahol som to ich zatváraním a otváraním.
Niektoré texty som často nahrával až do noci. Raz som v únave do magnetofónu vložil pásku, na ktorej som mal už niečo nahrané predtým. Išlo práve o Koncil. Práca dvoch dní sa mi tak zmarila. Bolo treba začať znova. Ale to sa dalo, až keď som sa upokojil. Ľahol som si na zem pred Pána. V takejto polohe som ho prosil o nové požehnanie svojich námah, veď som túto situáciu vnímal ako jeho zásah. Pomyslel som si, že možno kvôli niekomu to treba trochu inak nahrať, niečo iné zdôrazniť, inak vyjadriť..."
Kým don Beňo nemohol túto prácu zveriť spolupracovníkom, viac rokov robil nahrávania sám.
Významnou súčasťou jeho spisby boli duchovné cvičenia. Okrem niekoľkých tvorili jeden celok pod názvom Verím a vyznávam.
Jeho úsilie oboznamovať iných s Koncilom ho viedlo k vypracovaniu komentárov k jeho dokumentom. Takto vzniklo šesť diel: Druhý vatikánsky konci; Áno Pane; Bratia už je čas; Oblečte si nového človeka; Aby všetci jedno boli; Ohlasujte blahozvesť.
Verejnosti sú vari najznámejšie jeho viaceré predlohy na rozjímanie. Ku nim sa priraďuje aj duchovný komentár k Veľpiesni.