Pri oslavách tých, ktorí v živote čosi dosiahli, nechýba nadšenie a potlesk.
Niektorým pri tom oči žiaria radosťou, iným vlhnú od dojatia. V prvom rade, pravdaže, ich príbuzným, priateľom a spolupracovníkom.
Hlavným bodom gratulačného programu býva príležitostná reč, v ktorej sa spomína oslávencov pôvod, počiatok i vrchol jeho diela, význačnejšie pomoci i povzbudenia, ktorých sa mu dostalo, pričom sa nezabudne ani na ťažkosti, ktoré musel prekonať.
Úvod do Jánovho evanjelia nám veľmi pripomína takúto oslavnú reč.
Obsahuje nadšenú Apoštolovu spomienku na svojho milovaného Majstra, s ktorým žil, stoloval, na ktorého hľadel a ktorého sa dotýkal.
Z jeho spomienky cítiť snahu preniesť svoj obdiv a svoju lásku k Majstrovi aj na nás. Chce v nás vzbudiť vďačnosť voči nemu za všetko, čo vykonal a vytrpel pre našu spásu. Ale v tomto úvode cítiť aj apoštolov smútok, že iba tak málo ľudí zahŕňa jeho milovaného Majstra patričnou úctou a láskou.
Aby nás apoštol Ján ľahšie priviedol k obdivu voči Ježišovi a rýchlejšie nám rozohrial srdcia vďačnosťou voči nemu, pomáha si aj svedectvom svojho menovca Jána Krstiteľa.
Najprv nás informuje o Ježišovom pôvode. Hovorí, že vychádza priamo z Boha, ako všetko tvoriace Božie Slovo, všetko oživujúci život a všetko objasňujúce Svetlo.
A keď nás potom informuje aj o jeho činnosti, oznamuje nám s neochvejnou istotou, že cez Ježiša Krista, cez toto Slovo plné milosti a pravdy povstalo všetko, čoho sa dotýkame rukami alebo očami, ale aj to všetko, čo ešte zostáva za hranicou nášho poznania.
Oznamuje nám tiež, že v tomto všemohúcom Slove bol život bez začiatku a bez konca a tento život sa prostredníctvom Panny v plnosti času stal aj ľudským životom.
A nakoniec Ján pripomína aj to, že kým Ježiš žil v ľudskom tele tu medzi nami, stal sa pre nás svojimi slovami i skutkami aj Svetlom, v ktorom poznávame Boha ako všetko obopínajúcu i prenikajúcu skutočnosť, a seba pritom ako niečo veľmi blízke nule. A tu nás Ján potešuje, že každý z nás, akokoľvek malý a úbohý, môže sa vierou v Ježiša Krista stať jeho bratom alebo sestrou, Božím dieťaťom, ktoré okrem prirodzeného, pominuteľného života má ešte jeden – ten nadprirodzený, večný.
Keď čítame, alebo počúvame túto Jánovu oslavnú reč na svojho Majstra, nie je nijakou trúfalosťou stať si v duchu na tejto malej spomienkovej slávnosti medzi Ježišových príbuzných, medzi jeho bratov a sestry, ba dokonca medzi jeho vlastné údy a pokladať potom túto jeho oslavu i za svoju.
Na oslavách tých, čo sa o niečo zaslúžili, žiaria ich príbuzným a priateľom oči radosťou alebo im vlhnú dojatím...
A čo tie naše?
Ak sa nám pri tejto Jánovej oslave Božieho Syna neraduje srdce, prosme o vieru, ktorá je darom, no nezabudnime pritom, že aj úlohou.