Je mnoho chorôb telesných, duševných i duchovných...

Prvé dva druhy sú vždy nepríjemné.

Tie tretie má človek vo všeobecnosti rád.

Ochotne sa poddáva lákavým pokušeniam a milým návykom a nerád sa zbavuje príjemných naviazaností. Kvôli čomu sa usilovne vyhýba ľuďom, ktorí by mu chceli pomôcť duchovne ozdravieť. V tomto sa podobá žobrákom svätého Martina, ktorí údajne utekali pred týmto svätcom zo strachu, že ich uzdraví a že už viac nebudú môcť žobrať.

Ježiš Kristus sa aj nás pýta, a najmä v takýchto prípadoch: Chceš ozdravieť?

Ak chceš, môžeš... Som pri tebe ako vrcholná láska a všemohúca sila. Preto chcieť v tomto prípade znamená aj môcť.

Možno už aj my hlivieme tridsaťosem rokov vo svojich duchovných chorobách.

Ale Kristus stojí pri nás; osobitne teraz, keď čítame tento evanjeliový príbeh a pýta sa každého z nás: Chceš?

Možno mu odpovieme ako ten pri betsatskom rybníku: Neminem habeo – Nemám človeka... Nemám duchovného lekára, ktorý by ma vyviedol z biedy.

Nezabúdajme, že Boh vedie človeka cez človeka, a preto je pápež Pius XII. rozhodne za to, aby každý, kto chce duchovne ozdravieť, našiel si lekára v osobe duchovného vodcu.

Je pravda, že sú aj zázračné stretnutia s Kristom. Ale na tie sa veľmi nespoliehajme. Viac myslime na Cirkev, v ktorej nám Kristus po svojom odchode do neba dal všetko – aj duchovných lekárov.

Miesto toho, aby sme čakali na zázračné ozdravenia, radšej ho prosme, aby nám dal odvahu hľadať si takého človeka.

I tu zaručene platí: Kto hľadá, nájde.

Možno jedného z tisíc, ako hovorí František Saleský, alebo jedného z desaťtisíc, ako radí Terézia z Avily. Ale jedno je isté: kto hľadá, nájde.