Ako vždy bolo, aj dnes je na svete veľa zbojníkov.
Prepadajú ľudí na cestách i v domoch.
Vnikajú do rodinných krbov a kradnú pokoj a dôveru.
Sú zbojníci a sú aj zbojníčkovia, čo svojimi zvodmi v niekoľkých hodinách vedia mladého človeka pripraviť o čistotu svedomia, o úsmev.
A preto, že sa svet hemží lotrami, je v ňom veľa ranených, okradnutých a zničených, ktorí čakajú, kto by si ich všimol, podal ruku, pomohol na nohy hmotnou pomocou, priateľským slovom, radou alebo aspoň úprimným súcitným pohľadom.
A kde je veľa ranených, tam je treba aj veľa milosrdných samaritánov.
My, kresťania, by sme nimi mali byť bez výnimky všetci... záväzne a neodpustiteľne.
Lebo mať od Boha oči a nevidieť biedu toho, kto leží pri ceste, mať prostriedky a nepoužiť ich na službu volajúcemu o pomoc, je tiež zločin a nie menší, ako sú krádeže a zbojstvá.
V evanjeliu nám Kristus Pán predstavil jedných i druhých.
Tých, čo ranili i tých, čo prešli bez prispenia pod zámienkou povinnosti náboženskej či inej.
Predstavuje nám ich a zároveň odsudzuje a v ich osobe všetkých, čo robia podobne.
Brat, sestra, keby sme si nazreli do svedomia, nemuseli by sme sa aj my zaradiť k jedným alebo k druhým?
Občas alebo aj veľmi často?
Nestáva sa nám, že pre isté naše slabosti, pre hnev, nevrlosť, zmyselnosť, hrubosť, závisť, nemiernosť, pýchu, lakomosť a iné, musia trpieť tí, ktorých stretávame na svojich životných cestách? Neraníme často aj tých najbližších zlým, ohováračným slovom, nenávistným alebo pohŕdavým pohľadom? Alebo neprechádzame tupo povedľa tých, ktorí nebezpečne krvácajú zo svojich rán?
Vždy je veľmi riskantné patriť k tým, ktorých Kristus odsudzuje. Jeho súd trvá totiž vo svojich následkoch večne.
A podľa neho bolesť spôsobiť je zločin. A prejsť bez účasti nad biedou iného je tiež zločin.
A oboje odsudzuje a stíha.
Preto, kým máme čas, nasledujme toho, ktorého chváli.