I
Nadšenie, ktoré vyvolal Ježiš, sa z nazaretskej synagógy veľmi rýchlo vytratilo. Zdá sa, že pre jednu vetu, ktorú vynechal, keď citoval proroka Izaiáša. Zamlčal totiž jeho predpoveď o pomste nad pohanmi. Poslucháči možno čakali, že ju spomenie aspoň pri výklade.
No nestalo sa tak.
A tu ich sklamal.
Nie – mysleli si – takýto Pomazaný Pánov, takýto Mesiáš, ktorý obchádza pomstu a hovorí len o milosrdenstve a milostivom roku, ich nikdy neoslobodí od Rimanov.
Aby ho mohli odmietnuť, začali hľadať na ňom chyby. A Ježiš aj tušil, čím začnú.
Ako prvé mu budú vyčítať, že má radšej cudzích ako svojich. Robil divy v Kafarnaume, prečo ich nerobí aj tu, doma? Snažil sa vysvetliť im, že podnetom na zázraky nie je národná alebo pokrvná spolupatričnosť.
Zázraky môže vyvolať len duchovná príbuznosť – len viera. Táto však jeho krajanom chýbala...
Aby ho ešte lepšie pochopili, pokúšal sa im to objasniť prípadom Eliáša a Elizea.
Aj títo proroci obišli svojich súkmeňovcov. Robili divy len v prospech cudzincov. V prospech tých, v ktorých našli vieru. To bolo pre Nazaretčanov priveľa.
Urazili sa, vzbĺkli hnevom a dostali chuť pomstiť sa. Vrhli sa naňho a viedli ho za mesto... – čítame.
Niektorí vykladači myslia, že táto udalosť časovo nesúvisí s nadšeným prijatím v synagóge, že sa udiala pri nejakej inej jeho návšteve v Nazarete.
Tu sa nevieme s istotou vyjadriť.
Ale nemali by sme sa čudovať, ak by sa to stalo i pri tej istej príležitosti. Takéto prekvapujúce zmeny v postojoch voči Ježišovi Kristovi nie sú ničím výnimočným ani dnes. Napokon, ako rýchlo sa stávajú skutočnosťou jeho vlastné slová: „Kto nie je so mnou, je proti mne“, si mohol každý veľa ráz overiť i vo svojom živote.

II
Vari to nie je Jozefov syn? – Či to nie je jeden z nás? A či jeho slovo nie je také ako naše? Teda prečo by sme sa mu mali prispôsobovať?

Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. – Pretože hovorí v mene toho, ktorý ho posiela, hovorí vždy akoby zhora, jeho reč sa preto ťažko počúva, najmä tam, kde ho ľudia považujú iba za jedného spomedzi seba.
On však pre vnútorný tlak, ktorý pociťuje, nemôže inak hovoriť, aj keby chcel byť ohľaduplný.
Pravda, ktorú musí podávať, nebýva vždy príjemná...
A ak ľudia nemôžu nič proti pravde, proti prorokovi vždy niečo môžu.
A čo môžu, to aj urobia.
Osud toho, koho Boh posiela, býva preto tvrdý. Najmä medzi svojimi...

Vyviedli ho, aby ho zhodili. – Jeho duchovná výška im vyčítala ich duchovnú krpatosť.
Obviňovala ich z nej.
Preto dostali chuť zhodiť ho pod svoju úroveň, prípadne i zahubiť.

III
Prorok z Nazareta sa objavuje aj v našich synagógach, vchádza aj do našich náboženských zhromaždení.
Prostredníctvom svojich zástupcov.
Keď ich počúvame a pozorujeme, niekedy povieme ako Nazaretčania: to je syn toho alebo onoho, zabúdajúc, že Pán im povedal: „Kto vás počúva, mňa počúva...“
Raz ich neberieme vážne, pretože sú to cudzinci, inokedy preto, že sú domáci. Raz preto, že ich reč nemá, podľa nás, vhodný obsah, inokedy preto, že má slabú formu. Robíme tak najmä vtedy, keď sa citlivo dotknú našich názorov, našich vzťahov, našich zásob alebo našich pohodlne vychodených chodníkov...
Nazaretská príhoda nebola teda ojedinelá...
Osud proroka je stále ten istý.

IV

Vieme, Pane, že tvoje kráľovstvo sa nezaobíde bez prorokov.
Preto ťa úprimne prosíme, daj nám so záujmom spoznávať, s pokorou prijímať a s odvahou odovzdávať pravdu, kvôli ktorej si ich aj spomedzi nás vyberáš a aj medzi nás posielaš. Amen.