I
Markovo evanjelium uvádza Ježiša Krista na scénu po Krstiteľovom vystúpení.
Matúšovo posúva jeho začiatok k Abrahámovi.
Lukášovo k Adamovi.
Jánovo, ktorým začíname tieto rozjímania, kladie jeho jestvovanie a pôsobenie pred všetko, čo bolo na svete.
Aby evanjelista Ján vystihol Ježišovu podstatu i úlohu, nazve ho Slovom.
Ak stotožníme toto Jánovo Slovo s gréckym pojmom Logos, dozvieme sa o Ježišovi Kristovi, našom Pánovi, že je prejavom Otca tak, ako je naše slovo prejavom našej myšlienky.
Ak ho stotožníme s biblickou Božou múdrosťou, o ktorej hovorí Starý zákon (Múd 7, 22; 8, 1) a Pavlov Prvý list Korinťanom (1, 24), dozvieme sa o ňom viac.
Ale najviac vtedy, keď pozorne počúvame Jána, ktorý dáva tomuto ojedinelému pomenovaniu Krista celkom osobitnú náplň.
Hovorí, že Slovo bolo u Boha, aby nám pripomenul, že sa od Boha odlišuje, ale hneď aj dodáva, že bolo Bohom, aby upozornil, že je zároveň Bohu vo všetkom rovné.
Vidí v ňom stvoriteľské Božie Slovo, skrze ktoré vzniklo všetko tam na počiatku a skrze ktoré i teraz vzniká v nás nový život, ten istý, ktorý je v ňom a ktorý sa nám sprostredkúva jeho skutkami a náukou. Asi tak ako svetlo miestam, ktoré sú vo tmách...
A toto Kristovo Slovo svieti – podľa evanjelistových slov – na každého človeka.
Na niekoho lúčmi stvorenia a lúčmi svedomia, ako píše Pavol v Liste Rimanom (1, 19).
Na niekoho aj lúčmi priameho zjavenia.
Každý ho môže mať, kto sa pred ním neuzatvára, ako sa uzatvoril národ, z ktorého sa toto Slovo narodilo v čase podľa tela.
Kto ho prijme ako svoj vzor, ako pravidlo svojho života, ten v ňom nájde nový, vyšší život, život Božieho dieťaťa, a potom, ako uisťuje Pavol, aj život Božieho dediča.
Keď evanjelista Ján hovorí o Ježišovi Kristovi ako o pravom Svetle, nechce tým označiť Krstiteľa za nepravé.
Veď Zachariášov syn svietil do okolitej duchovnej tmy Kristovým svetlom asi tak, ako svieti mesiac do noci svetlom, ktoré dostáva od slnka.
Kým Slnko dejín – Ježiš Kristus – nebol ešte nad obzorom, bol tu Ján Krstiteľ ako svedok jeho jestvovania, jeho skrytého pôsobenia a blízkeho východu.
Krstiteľovým prípadom sa tu zároveň poukazuje na úlohu, akú má vo svojom okolí každý, kto prijal Kristovo svetlo. Kto ho prijal, má ho odovzdávať, aby ho aj iní mohli prijať a nájsť v ňom spásu.

II.
Na počiatku bolo Slovo – na počiatku všetkého, čo bolo stvorené.

A telom sa stalo – aby bolo na počiatku aj toho, čo bolo vykúpené.
Slovo tohto Slova nás upozorňuje, že všetko, čo bolo skrze neho stvorené a vykúpené, len skrze neho môže byť spasené.
A síce vierou, že toto Slovo je Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, Otcov Syn, ktorý prišiel, aby sme mali život.

Bol človek... prišiel vydať svedectvo o svetle. –
Volal sa Ján.
Ale nielen on mal svedčiť o svetle.
Majú tak robiť všetci, ktorí toto svetlo prijali.

III.
Táto reč o Slove je tichou, ale dosť zrozumiteľnou výzvou pripraviť si uši.
A táto reč o svetle je radou pretrieť si oči...
V jednom i druhom prípade ide o srdce, ktoré sa má dokorán otvoriť tomuto Slovu a tomuto svetlu – jeho náuke a príkladu.
Otvorenie sa Kristovi môže mať rozličné prejavy.
Ale zdá sa, že pre začiatok najvhodnejším prejavom by bola modlitba, v ktorej by sme vyjadrili ochotu počúvať ho v každom jeho slove a všímať si ho pri každom čine, a to tak, aby sa toto dvoje – jeho slovo a čin – postupne objavovalo aj v našom konaní a stávalo sa tak aj naším životom.

IV.
Pane, ty si bol pri vzniku sveta i pri zrode každého z nás. A chceš byť i na počiatku každého nášho dňa, samozrejme, i na počiatku každého nášho skutku. Chceš tu byť prítomný so svojím slovom, aby si nám dával svetlo a život. Ten život, ktorý trvá večne.
Prosíme, pomôž nám prijať túto ponuku a vytrvať až do konca v počúvaní a uskutočňovaní tvojho slova. Amen.