Vieme už z vlastnej skúsenosti, čo človeka stojí vyháňanie diabla z hradu vlastnej duše: koľko odvahy na to treba, koľko vytrvalosti, koľko sebazáporov a koľko pritom aj zahanbení z neúspechov...
Preto by sme mali veľmi dbať, aby sme po rozlúčke s diablom, ktorá je predovšetkým výslednicou nášho pripájania sa ku Kristovi – k jeho krížu, už nebrali kľúče od svojho srdca Kristovi z rúk a nedávali ich zas nerozmyslene diablovi.
Náš Pán a Učiteľ nám pripomína, že v takomto prípade by sa náš stav zhoršil a omnoho ťažšie by sme sa z neho dostávali.
Hovorí, že by to bolo už sedemkrát ťažšie.
Prvotná Cirkev sa veľmi bála diablových návratov.
Poznala Božiu výzvu všemožne sa chrániť nového upadnutia do satanovej moci.
Keď dostali prví kresťania list Hebrejom, čítali v ňom toto:
“Veď nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého, čo zakúsili dobré Božie slovo a sily budúceho veku a potom odpadli, aby sa znovu obnovili pokáním; pretože v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech.” (6, 4-6)
Všetky diablove návraty skrývajú v sebe túto tragiku, treba sa ich preto vždy veľmi báť...