Modlitba, ktorú nás naučil Pán, je vzorom všetkých našich prosebných modlitieb.

Máme ju preto denne opakovať, aby sme nezabudli, ako a o čo máme predovšetkým prosiť.

Hoci je veľmi krátka, obsahuje všetky základné náboženské pravdy.

Ktosi tvrdí: Keby sa nám stratilo evanjelium, mohli by sme si ho z tejto modlitby celé vyvodiť.

A ktosi iný dodáva, že keby sa nám stratil aj Otčenáš, postačilo by nám na jeho rekonštrukciu aj oslovenie, ktorým ho začíname.

Prosby, ktoré v ňom prednášame Bohu, tvoria dve skupiny.

Prvými tromi vyjadrujeme prianie, aby Boh dostal – rozumie sa, aj naším osobným pričinením – všetko, čo mu patrí, čo prislúcha jeho moci, múdrosti a sláve...

Ďalšími prosbami žiadame o to, čo predovšetkým my potrebujeme, aby sa stalo skutočnosťou to, o čo v prvých troch preňho prosíme.

Prví kresťania, a kde-tu ešte aj tí dnešní, rozpínajú pri tejto modlitbe ruky a obracajú ich dlaňami hore.

Je to veľmi výstižné.

Otvorená a k nebu obrátená dlaň znamená: Vezmi si...

Ale znamená aj: Daj mi... Prosím si...

A presne o toto ide v tejto modlitbe.

Pán nás ňou učí otvárať dlane... Učí nás dávať a prijímať...

Najprv dávať Nebeskému Otcovi poslušnosť jeho svätej vôli, a tým budovať jeho kráľovstvo medzi ľuďmi.

A až potom otvárať prázdne dlane smerom hore, kvôli tomu, čo my potrebujeme: chlieb i silu získať si ho na udržanie života a zdravia; ďalej odpustenie vín, ktoré denne potrebujeme tak ako chlieb, a na konci aj ochranu pred Zlým, ktorý býva obyčajne silnejší ako my.

Ak budeme túto modlitbu začínať s plnými dlaňami toho, čo v nej ponúkame, budeme ju aj končiť s plnými toho, čo potrebujeme.

A to bude veľmi dobre.